znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 230/2011-53

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti R. Z..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa   čl. 17   ods. 1,   2   a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Tos/82/2010   a jeho   uznesením   z 10. septembra   2010, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva R. Z. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/82/2010 a jeho uznesením z 10. septembra 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   2 Tos/82/2010   z 10. septembra   2010 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2010 doručená sťažnosť R. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a na rovnosť v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny postupom Okresného súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 T/87/2010 a jeho uznesením z 30. augusta 2010 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 30. augusta 2010“), ako aj základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru a základných práv na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a na rovnosť   v konaní podľa   čl. 37   ods. 3   listiny   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/82/2010 a jeho uznesením z 10. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   (v   rozsahu,   v   akom   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie)   vyplýva,   že uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. Tp 1652/2008 z 5. októbra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 81/2008 z 28. októbra 2008 bol sťažovateľ 5. októbra 2008 vzatý do väzby pre zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba uňho začala plynúť 1. októbra 2008. Následne bola predlžovaná lehota trvania jeho väzby v prípravnom konaní a došlo k vypusteniu dôvodu väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že naposledy v prípravnom konaní mu bola väzba predĺžená do 1. októbra 2010.

Prokurátorka   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   podala   16.   júla   2010 na sťažovateľa   obžalobu „pre   pokračovací   obzvlášť   závažný   zločin   legalizácie   príjmu z trestnej   činnosti   v štádiu pokusu   spolupáchateľstvom podľa   § 14 odsek 1,   § 20,   § 233 odsek 1 písmeno a/, odsek 3 písmeno c/, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona s poukazom na   § 138   písmeno i/   Trestného   zákona;   pokračovací   obzvlášť   závažný   zločin   podvodu formou   spolupáchateľstva   podľa   § 20,   § 221   odsek 1,   odsek 3   písmeno c/,   odsek 4 písmeno a/   Trestného   zákona   s   poukazom   na   § 138   písmeno i/   Trestného   zákona; pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 odsek 1, odsek 3, odsek 5 Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona; pokračovací obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 20, § 233 odsek 1 písmeno a/, odsek 3 písmeno c/, odsek 4 písmeno a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona; pokračovací zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 odsek 1, odsek 3 písmeno a/, c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona; pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky s časti účastníctvom vo forme organizátorstva podľa § 21 odsek 1 písmeno a/, § 352 odsek 1, odsek 3, odsek 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona a pokračovací zločin falšovania a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného   znaku a úradnej značky podľa § 352 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno i/ Trestného zákona.“.

Po podaní obžaloby okresný súd 30. augusta 2010 obžalobu preveril z hľadiska § 238 ods. 1,   2   a 3   Trestného   poriadku   a   po   vykonanom   výsluchu   sťažovateľa   rozhodol napadnutým uznesením tak, že sťažovateľa ponecháva naďalej vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Proti tomuto uzneseniu podal   sťažovateľ   do   zápisnice   ihneď   sťažnosť,   ktorú   prostredníctvom   svojho   obhajcu písomne doplnil, pričom toto doplnenie bolo okresnému súdu doručené 3. septembra 2010. V písomnom odôvodnení sťažovateľ uviedol, že okresný súd pochybil, pretože rozhodol o ponechaní jeho osoby vo väzbe pre iný trestný čin, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a pre ktorý bol 5. októbra 2008 so začiatkom väzby od 1. októbra 2008 vzatý do väzby. Ďalej   uviedol,   že   5.   októbra   2008   pod   sp. zn.   Tp/1652/2008   rozhodol   Okresný   súd Bratislava II o vzatí sťažovateľa do väzby pre zločin podvodu podľa § 20 k § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona a 16. júla 2010 bola okresnému súdu podaná obžaloba pod sp. zn. 2 T/87/2010 pre obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti v štádiu pokusu spolupáchateľstvom podľa § 14 ods. 1, § 20 a § 233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona. S poukazom na § 71 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého „obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo   ďalších   konkrétnych   skutočnosti   vyplýva   dôvodná   obava,   že...“,   sťažovateľ v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol toho názoru, že ďalšie trvanie jeho väzby je nezákonné, a preto žiadal, aby bol sťažnostným súdom prepustený na slobodu.

Dňa 23. septembra 2010 bolo sťažovateľovi doručené napadnuté uznesenie krajského súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn. 2 T/87/2010 z 30. augusta 2010. Označeným uznesením okresného súdu bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa ako obvineného a bolo rozhodnuté o ponechaní sťažovateľa vo väzbe s tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)   Trestného poriadku u neho naďalej trvajú. Keďže podľa formulácie uvedenej v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľ podal ihneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T/87/2010 z 30. augusta 2010 sťažnosť, „ktorú bližšie písomne nezdôvodnil do termínu zasadnutia sťažnostného súdu“, sťažovateľ z toho vyvodil, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho písomnými   dôvodmi   uvedenými   v doplnení   jeho   sťažnosti   doručenom   okresnému   súdu 3. septembra 2010.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 230/2011-29 z 2.   júna 2011 ju prijal na ďalšie konanie v časti,   ktorou   sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako aj svoje právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/82/2010 a jeho uznesením z 10. septembra 2010, a vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol.

Vo vyjadrení krajského súdu sp. zn. Spr. 3102/2011 z 3. marca 2011, ktoré si ústavný súd vyžiadal ešte pred predbežným prerokovaním návrhu a ktoré krajský súd vo svojom stanovisku z 1. augusta 2011 považoval aj po prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie za vyčerpávajúce a odkázal na neho, sa vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti uvádza:„Na podklade predkladacej správy zo dňa 06. 09. 2010 sa nadriadený súd zaoberal podanou sťažnosťou a o tejto rozhodoval dňa 10. 09. 2010, pričom je potrebné uviesť, že v tejto rozsiahlej trestnej veci (14 obžalovaných a 12 skutkov) okrem sťažnosti podanej obžalovaným R. Z., prejednával a rozhodoval aj sťažnosť podanú obžalovanou G. J. (sp. zn. 2 Tos 81/2010) a obžalovaným Š. S. (sp. zn. 2 Tos 83/2010) proti rozhodnutiam o ponechaní vo väzbe po podaní obžaloby.

Vzhľadom   k   rozsahu   a   náročnosti   predloženej   trestnej   veci   (cca   12.500   strán) s prihliadnutím na zásadu konania s osobitným urýchlením a skutočnosť, že obžaloba bola podaná   16. 07. 2010,   došlo   nechtiac   k   opomenutiu   písomného   doplnenia   sťažnosti obhajcom   (čl. 12509)   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sa   zameral   len   na   argumentáciu prezentovanú   obhajcom   a   obžalovaným   (v   tom   čase   obvineným)   pri   výsluchu   pred prvostupňovým súdom (čl. 12486) a túto prioritne posudzoval a rozoberal aj v dôvodoch svojho uznesenia.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   nevyužil   možnosť   zaujať   stanovisko   k vyjadreniu krajského súdu.

Právny zástupca sťažovateľa navrhol, aby ústavný súd vydal nález „na neverejnom pojednávaní“ a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Vzhľadom   na   tieto   oznámenia   účastníkov   konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 T/87/2010, ktorého relevantné časti si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu vo fotokópii, vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

- okresný   súd   30.   augusta   2010   rozhodol   o tom,   že   u sťažovateľa   aj   po   podaní obžaloby   naďalej   trvajú   dôvody   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku, a preto ho ponechal vo väzbe,

- sťažovateľ   proti   tomuto   uzneseniu   ihneď   po   jeho   vyhlásení   podal   do   zápisnice sťažnosť, ktorú však bližšie neodôvodnil,

- sťažovateľ 2. septembra 2010 odovzdal na poštovú prepravu písomné odôvodnenie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 30. augusta 2010, ktoré bolo okresnému súdu doručené 3. septembra 2010, pričom bolo riadne zažurnalizované (č. l. 12509),

- 6. septembra 2010 bol kompletný spisový materiál spolu s predkladacou správou (č. l. 12513) predložený krajskému súdu na rozhodnutie,

- krajský   súd   10.   septembra   2010   napadnutým   uznesením   zamietol   sťažnosť sťažovateľa   podanú   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 30.   augusta   2010,   pričom v odôvodnení   uviedol,   že   sťažovateľ   po   porade   s obhajcom   podal   ihneď   po   vyhlásení uznesenia okresného súdu z 30. augusta 2010 sťažnosť, „ktorú bližšie písomne nezdôvodnil do termínu zasadnutia sťažnostného súdu“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré   boli   pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06),   ako   aj   právo   osoby   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   nezohľadnil   jeho   argumenty   proti   ponechaniu vo väzbe, keď konštatoval, že svoju sťažnosť bližšie neodôvodnil.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   v sťažnosti   označených   práv   napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 30. augusta 2010, ktorým bolo rozhodnuté o jeho ponechaní vo väzbe aj po podaní obžaloby. Podaním sťažnosti sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia okresného súdu z 30.   augusta   2010   a prepustenia   z väzby   na   slobodu   z toho   dôvodu,   že „súd   dňa 30. augusta 2010 rozhodol o ponechaní [jeho] osoby vo väzbe pre iný trestný čin, ako pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a pre ktorý... bol... 05. 10. 2008 so začiatkom väzby od 01. 10. 2008 vzatý do väzby“. Ďalej poukázal na to, že 5. októbra 2008 „pod sp. zn. Tp/1652/2008 rozhodol Okresný súd Bratislava II o vzatí mojej osoby do väzby pre zločin podvodu podľa ust. § 20 k ust. § 221 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Tr. zák.“, avšak 16. júla 2010 bola podaná na okresnom súde obžaloba „pod sp. zn. 2 T/87/2010 pre obzvlášť závažný zločin   legalizácie   príjmu   z trestnej   činnosti   v štádiu   pokusu   spolupáchateľstvom   podľa ust. § 14   ods. 1,   § 20,   § 233   ods. 1   písm. a),   ods. 3   písm. c),   ods. 4   písm. a)   Tr. zák.“. Taktiež poukázal na skutočnosť, že napriek tomu, že sa rozhodovalo o väzbe sťažovateľa, nebola jemu ani jeho obhajcovi doručená „obžaloba vo veci, pre ktorú súd rozhodoval o ponechaní [jeho] osoby vo väzbe“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia žiadnym   spôsobom   nevysporiadal   so   závažnými   námietkami   sťažovateľa   obsiahnutými v jeho   sťažnosti   týkajúcimi   sa   postupu   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodnutím o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby.

Za situácie, keď právo sťažovateľa na predloženie argumentov a dôvodov proti jeho ponechaniu   vo   väzbe   v rámci   sťažnostného   konania   nebolo   rešpektované   (čo   je   zrejmé zo skutočnosti, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o ďalšom trvaní väzby a ponechaní vo väzbe bez toho, aby sa vysporiadal s argumentmi proti   jeho   ponechaniu   vo   väzbe   uvedenými   v písomnom   doplnení   jeho   sťažnosti   jeho obhajcom doručenom okresnému súdu 3. septembra 2010), možno podľa názoru ústavného súdu postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos/82/2010 a na jeho základe vydané uznesenie 10. septembra 2010 označiť za ústavne nekonformné a neakceptovateľné.

Z uvedeného vyplýva, že ani samotným uznesením krajského súdu nemohla byť daná primeraná odpoveď   súdu   („adequate judicial   response“;   rozsudok   Európskeho   súdu   pre ľudské práva vo veci Grauslys v. Litva, No. 36 743/97) na obranu sťažovateľa, s ktorou sa súd   v dôsledku   svojho   postupu   pri   rozhodovaní   v tejto   veci   ani   len   neoboznámil,   hoci opravný prostriedok bol sťažovateľom podaný v rámci zákonnej lehoty.

Z odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti obvineného proti prvostupňovému súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe aj po podaní obžaloby, musí byť zrejmé, že sa súd náležite zaoberal všetkými argumentmi a námietkami,   ktoré   obvinený   vo   svojej   sťažnosti   uviedol.   Ak   sa   súd   rozhodujúci o sťažnosti   nevysporiada   s   právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne a preskúmateľne,   poruší   tým   podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   práva   sťažovateľa vyplývajúce z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru (obdobne III. ÚS 34/07).

Ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Z   tohto   postavenia   mu   preto   v   okolnostiach   daného   prípadu   ani   neprislúchalo posudzovať,   či   sťažovateľ   mal   byť   ponechaný   vo   väzbe,   alebo   prepustený   na slobodu. Musel   však   zaujať   stanovisko   k z ústavného   hľadiska   relevantnej   otázke,   a to,   či rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   sa   v   konečnej   inštancii   rozhodovalo   o   zákonnosti sťažovateľovej   väzby,   spĺňalo   požiadavky   ústavnosti   (vrátane   požadovanej   kvality odôvodnenia v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením a postupom krajského súdu spočívajúcim v tom, že neprihliadol na písomné odôvodnenie sťažovateľovej   sťažnosti   podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   2 T 87/2010 z 30. augusta 2010, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako aj jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže   ústavný súd   vyslovil,   že   krajský   súd uznesením   sp. zn.   2 Tos 82/2010 z 10. septembra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako aj právo podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru v súlade   s prvou   vetou   čl. 127   ods. 2   ústavy   a   § 56   ods. 3 písm. b)   zákona   o ústavnom   súde,   toto   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd   v   súvislosti   s   návrhom   sťažovateľa,   aby   bol   prepustený   z   väzby na slobodu   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   prikazuje   všeobecnému   súdu prepustiť   trestne   stíhanú   osobu   z väzby   spravidla   vtedy,   ak   po   zrušení   rozhodnutia všeobecného   súdu   ústavným   súdom   už   neexistuje   súdny   titul   na   ďalšie   trvanie   väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)].

Hoci ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, i naďalej existuje síce neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 T 87/2010 z 30. augusta 2010, a preto nebolo možné vyhovieť požiadavke sťažovateľa a prikázať jeho prepustenie z väzby na slobodu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Bude úlohou krajského súdu, aby v súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde po vrátení veci na ďalšie konanie opätovne rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T/87/2010 z 30. augusta 2010, a to tak, že sa vysporiada   s námietkami a   argumentmi   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   sťažnosti   proti označenému   uzneseniu okresného   súdu   a ustáli,   či   v relevantnom   čase   existovali u sťažovateľa dôvody na ďalšie trvanie jeho väzby.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný petitom   návrhu   na   začatie   konania.   V tomto   prípade   zo   spisu   v tejto   veci   vyplýva,   že sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v navrhovanom   petite rozhodnutia nepožiadal ústavný súd o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ani o úhradu trov konania. Z tohto dôvodu sa ústavný súd sťažnosťou z tohto hľadiska nemohol zaoberať.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011