znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 230/2010-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   A.   T.,   B.,   a J.   T.,   B.,   zastúpených   advokátkou JUDr. I. B., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007, za účasti Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   A.   T.   a J.   T.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 150/1991 a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 10/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   A. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur),   ktoré mu j e   Okresný   súd   Bratislava   V p o v i n n ý   vyplatiť   v sume   4 000 € (slovom štyritisíc eur) a Krajský súd v Bratislave v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur),   ktoré mu j e   Okresný   súd   Bratislava   V p o v i n n ý   vyplatiť   v sume   4 000 € (slovom štyritisíc eur) a Krajský súd v Bratislave v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave s ú   p o v i n n é   spoločne a nerozdielne   uhradiť   A.   T.   a   J.   T.   trovy   konania   v   sume   492,15   €   (slovom štyristodeväťdesiatdva eur a pätnásť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2010 doručená sťažnosť A. T., B. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), a   J. T., B. (ďalej aj „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. B., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   150/91 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Co 147/02 a sp. zn. 3 Co 10/2007. Sťažovatelia sú ako právni nástupcovia jedného z pôvodných odporcov účastníkmi uvedených súdnych konaní.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11C 150/1991 a spisu krajského súdu sp. zn. 3 Co 10/2007 ústavný súd zistil:

Dňa   28.   mája   1991   právni   predchodcovia   navrhovateľov   doručili   bývalému Obvodnému súdu Bratislava II návrh na začatie konania o vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mimosúdnych rehabilitáciách“) nachádzajúcich sa v katastrálnom území R. Vec bola 3. júla 1991 postúpená z dôvodu vyslovenia miestnej nepríslušnosti bývalému Obvodnému súdu Bratislava V (ďalej len „obvodný súd“). Obvodný súd vo veci vykonal viacero   pojednávaní   (5. novembra   1991,   7.   januára   1992,   21.   februára   1992   a 3. apríla 1992), ktoré však boli odročené v zásade bez meritórneho preskúmania veci.

Rok po podaní návrhu na začatie konania zomrel jeden z odporcov [29. mája 1992 (právny predchodca sťažovateľov)] a neskôr aj jedna z navrhovateliek (21. decembra 1993); v dôsledku toho došlo k zmene okruhu účastníkov konania. Na pojednávaní 9. septembra 1994   okresný   súd   síce   konanie   prerušil,   ale   bez   písomného   vyhotovenia   uznesenia o prerušení konania a následne po skončení dedičského konania po pôvodnej navrhovateľke v konaní ďalej pokračoval uznesením č. k. 11 C 150/1991-80 z 26. mája 1995.

Právna predchodkyňa navrhovateľov v priebehu konania pred okresným súdom (na pojednávaní 3. novembra 1995, pozn.) vzala svoj návrh na vydanie nehnuteľností podľa zákona   o mimosúdnych   rehabilitáciách   proti   Miestnemu   úradu   B.–   R.   (pôvodnému odporcovi v 1. rade, pozn.) späť a 3. januára 1996 doručila okresnému súdu svoje podanie z 18. decembra 1995, ktorým doplnila svoj návrh na začatie konania aj s ohľadom na zmenu účastníkov konania na strane odporcov. Okresný súd uznesením č. k. 11 C 150/1991-169 z 3. novembra 1995 konanie proti odporcovi v 1. rade zastavil.

Ďalšie pojednávania vo veci sa konali 19. januára, 9. februára a 19. apríla 1996, ktoré však   okresný   súd   v zásade   len   odročoval   z   procesných   dôvodov,   resp.   ospravedlnenej neúčasti niektorého z účastníkov konania. Na ďalších pojednávaniach konaných 15. marca 1996 a 10. mája 1996 okresný súd vykonal aj dokazovanie. V roku 1997 sa uskutočnili pojednávania 26. septembra a 14. novembra 1997.

Dňa   30.   decembra   1997   podala   navrhovateľka   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia a na zastavenie konania proti odporcovi v 3. rade J. T. ml. Okresný súd zastavil uznesením č. k. 11 C 150/1991-181 z 11. augusta 1998 konanie proti odporcovi v 3. rade. Návrh   na nariadenie predbežného opatrenia okresný   súd   zamietol   uznesením   č. k. 11 C 150/1991-171 zo 7. júla 1998. Proti   uzneseniu okresného súdu   o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia podala navrhovateľka odvolanie. O odvolaní rozhodoval krajský súd (spis mu bol predložený 16. októbra 1998), ktorý rozhodnutím sp. zn. 16 Co 344/98   z   30.   decembra   1998   návrhu   navrhovateľky   na   vydanie   predbežného   opatrenia vyhovel. Následné písomné vyhotovenie tohto rozhodnutia okresný súd po vrátení spisu krajským súdom doručoval účastníkom až na základe pokynu zo 6. mája 1999.

Po   ďalších   pojednávaniach   konaných   v   roku   2000   (23.   marca,   15.   júna a 7. decembra) a v roku 2001 (1. februára, 13. marca, 19. apríla) okresný súd rozsudkom č.   k.   11   C   150/1991-289   z 24.   apríla   2001   návrhu   v časti   vyhovel   a   v   časti   vrátenia nehnuteľnosti (parc. č.... a domu, súp. číslo...) návrh zamietol z dôvodu, že v priebehu súdneho konania došlo zo strany jedného z odporcov k jeho zbúraniu.

Proti prvostupňovému rozsudku podali v auguste 2001 odvolanie sťažovatelia. Spis bol krajskému súdu predložený 25. marca 2002, ktorý o odvolaní rozhodol uznesením č. k. 13 Co 147/2002-408 z 23. júna 2005 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a tiež z dôvodu, že   okresný   súd   nekonal   aj   s   prokurátorom   bývalej   Obvodnej   prokuratúry   Bratislava   V (neskôr Okresnej prokuratúry Bratislava V), ktorý vstúpil do začatého konania 5. novembra 1991 (spis bol okresnému súdu vrátený 30. novembra 2005).

Po vrátení veci na ďalšie konanie sa ďalšie pojednávania vo veci pred okresným súdom uskutočnili 4. apríla 2006, 26. septembra 2006 a napokon 16. novembra 2006, na ktorom   okresný   súd   opätovne   vo   veci   rozhodol   tak,   že   rozsudkom č. k. 11 C 150/1991-446 zaviazal sťažovateľa v 1. rade vydať navrhovateľom nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom uplatneného reštitučného nároku, a v časti návrh zamietol.

Dňa 20. decembra 2006 sťažovatelia podali proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie. Spis bol odvolaciemu súdu predložený 9. januára 2007. Odvolací súd okrem toho, že vykonal niektoré prípravné úkony (25. januára 2007 žiadal o vyčíslenie hodnoty   nehnuteľnosti,   10.   septembra   2007   vyzýval   na   zaplatenie   súdneho   poplatku a 21. septembra 2007 zisťoval pobyt jedného zo sťažovateľov), vo veci do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol, t. j. vec sa nachádza v štádiu odvolacieho konania a nebola dosiaľ meritórne rozhodnutá.

Podľa   názoru   sťažovateľov „...   prejednávaná   vec   nie   je   právne   tak   zložitá,   aby musela trvať skoro 20 rokov bez právoplatného rozhodnutia o veci, sťažovatelia svojim konaním   nedali   dôvod   súdu   k   predĺženiu   konania,   lebo   sa   konaní   zúčastňovali   a   mali záujem na konaní, ale prieťahy v konaní vznikli pomalou a neefektívnou činnosťou súdu“.

Na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   sťažovatelia   zastávajú   názor,   že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91 a postupom krajského súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   13   Co   147/02   a   sp.   zn.   3   Co   10/2007   došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiadali, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:«1) Základné právo A. T. a J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 143/1997 (z obsahu   sťažnosti   a   priloženej   dokumentácie   zjavne   vyplýva,   že   správne   má   byť „11 C 150/1991“, pozn.) porušené bolo.

2)   Základné   právo   A.   T.   a J.   T.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 147/02 a sp. zn. 3 Co 10/2007 porušené bolo.

3)   Krajskému   súdu   v   Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   10/2007 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4) Sťažovateľom A. T. a J. T. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume po á 10   000   eur,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   V   povinný   vyplatiť   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Sťažovateľom A. T. a J. T. priznáva finančné zadosťučinenie každému v sume po á 5   000   eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislava   povinný   vyplatiť   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu

6) A. T. a J. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. 655/2004 Z. z.   z   priznanej   sumy   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľov,   ktorú   je   Okresný   súd Bratislava V povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7) A. T. a J. T. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. 655/2004 Z. z.   z   priznanej   sumy   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľov,   ktorú   je   Krajský   súd   v Bratislava   povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľov   do   2 mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.»

Uplatňovanú   výšku   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovatelia odôvodňujú   dlhodobo   pretrvávajúcim   stavom   právnej   neistoty   a   zároveň   uvádzajú,   že v čase,   keď   došlo   k   začatiu   konania   na   okresnom   súde,   mal   sťažovateľ   v   2.   rade   už vybavené stavebné povolenie a vypracované plány rodinného domu, ktorý si chcel postaviť na pozemku, ktorý je predmetom sporu. „Všetky tieto náklady boli zbytočné, lebo vzhľadom k dĺžke trvania súdneho sporu, upustil... od zámeru postaviť si rodinný dom, ale prišiel o nemalú sumu, ktorú investoval do dokladov a povolení, kým začal súdny spor, ktorý trvá už skoro 20 rokov.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 230/2010-16 z 3. júna 2010 sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3   Co   10/2007,   prijal na   ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   z   dôvodu zjavnej   neopodstatnenosti.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval predsedu okresného súdu, ako aj predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2046/2010 zo 16. júla 2010 oznámil, že   netrvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie,   a v prípise   sp.   zn. Spr. 3567/2010 z 27. augusta 2010 sa vyjadril k sťažnosti a ďalej uviedol, že „na základe sťažnosti vyššie označených účastníkov konania som prešetril stav konania vo veci č. k. 11 C 150/1991 a zistil som, že súd vo veci nekonal plynule a efektívne. V danej veci možno rozložiť neprimeranú dĺžku konania pre okresný súd ako aj pre krajský súd. Okresný súd vo veci vydal prvý krát rozhodnutie 24. 4. 1991, na základe podaného odvolania spis bol predložený   krajskému   súdu   25.   3.   2002.   Spis   sa   vrátil   z krajského   súdu   30.   11.   2005 a rozhodnutie bolo zrušené a vrátené na nové konanie. Okresný súd opätovne vo veci vydal rozhodnutie 16. 11. 2006, na základe odvolania odporcov spis bol predložený krajskému súdu   9.   1.   2007   a   v   súčasnosti   sa   spis   nachádza   na   krajskom   súde   na   rozhodnutie o odvolaní.

Vo veci je určený termín pojednávania na deň 14. 10. 2010. Na Okresnom súde Bratislava V, kde vec napadla 1. 8. 1991 bolo vo veci vytýčených viacero pojednávaní, ktoré boli odročované pre rôzne príčiny a boli obdobia, kde vo veci konané plynulé nebolo. Celkove možno súhlasiť s názorom sťažovateľov, že konanie trvá neprimerane dlho, v podstate 19 rokov.

Zo spisu som zistil, že vo veci za toto obdobie konali štyria sudcovia, čo rovnako malo vplyv na dĺžku konania.“.

Predsedníčka krajského súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr. 3381/2010 z 21. júla 2010, v ktorom okrem iného uviedla, že „... JUDr. J. C., predsedníčka senátu uviedla, že v danom štádiu samotného priebehu tohto súdneho konania, keď je vo veci vytýčený termín pojednávania, stanovený na deň 14. 10. 2010 o 10,30 hodine sa k veci nevyjadrí“. Predsedníčka krajského súdu zároveň uviedla, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Dňa 6. septembra 2010 ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   2046/2010   zo   16.   júla   2010   a   sp.   zn.   Spr.   3567/2010   z 27. augusta 2010 a vyjadrenie predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3381/2010 z 21. júla 2010 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu 17. septembra 2010 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň uviedla „...   k   vyjadreniam   ktoré   ste   mi   doručili   nepodávame   stanovisko,   lebo   sa   tam   vlastne neuvádzajú žiadne relevantné skutočnosti ku ktorým by sa mohlo vyjadrovať“.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľov,   predsedu   okresného súdu   a predsedníčky   krajského súdu,   že netrvajú na tom,   aby sa   vo   veci   konalo ústne pojednávanie,   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Predmetom sporu (sťažovatelia sú právnymi nástupcami jedného z pôvodných odporcov) je rozhodovanie   o   reštitučnom   nároku   (na   vydanie   nehnuteľností   podľa   zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov), ktoré tvorí od roku 1992 štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

Ústavný   súd vzal do   úvahy, že   v čase doručenia   návrhu   na začatie konania ešte nemali   všeobecné   súdy   dostatok   skúseností   s interpretáciou   a   aplikáciou   reštitučných zákonov, v dôsledku čoho bolo možné takéto spory považovať za právne zložitejšie, keďže v tom   čase   ešte   neexistoval   jednoznačný,   resp.   jednotiaci   prístup   k   výkladu   a aplikácii príslušných právnych noriem.

Právne spory súvisiace s uplatnením obdobných reštitučných nárokov ako ide vo veci sťažovateľov   treba   v zásade   považovať   aj   za   skutkovo   zložité   vzhľadom   na   potrebu zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti. Obsah príslušných súdnych spisov   potvrdzuje   faktickú   zložitosť   aj   v   predmetnej   veci,   pri   rozhodovaní   ktorej   bolo zo strany okresného súdu potrebné zabezpečiť zaobstaranie viacerých listinných dôkazov a ich starostlivé vyhodnotenie, pričom na doterajšiu dĺžku konania mala nepochybne vplyv aj skutočnosť, že v jeho priebehu zomreli jeho pôvodní účastníci (na strane navrhovateľov i odporcov),   čo   vyvolalo   potrebu   zisťovať   ich   právnych   nástupcov   a pribrať   ich do namietaného konania.

Ústavný súd síce vzal do úvahy uvedené skutočnosti, ale zároveň konštatoval, že žiadna   právna   a   skutková   zložitosť   veci,   prípadne   nedostatok   judikatúry   nemôže ospravedlniť to, že viac ako 19 rokov po začatí sporu nie je vec sťažovateľov právoplatne skončená; takáto dĺžka súdneho konania je totiž už sama osebe z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľná a neakceptovateľná (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07). Navyše,   ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   už   zdôraznil   potrebu prioritného posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (porovnaj napr. IV. ÚS 56/07, III. ÚS 377/09), a to najmä vzhľadom na účel sledovaný reštitučnými zákonmi. Ústavný súd poukazuje tiež na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že sťažovatelia (ako aj ich právny predchodca) boli v priebehu namietaného konania aktívni a poskytovali vo veci konajúcim súdom potrebnú súčinnosť. Sporu pripisovali veľký význam, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v ňom boli právne zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, pričom ústavný súd zo spisovej dokumentácie nezistil, že by relevantnou mierou negatívne prispeli k doterajšej dĺžke konania pred okresným, resp. krajským súdom. Ústavný súd vzal tiež na vedomie, že krajský súd a ani okresný súd neuplatnili vo svojich vyjadreniach k sťažnosti k správaniu sťažovateľov žiadne námietky.

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovatelia sa stali účastníkmi konania až po smrti ich právneho predchodcu na základe univerzálnej sukcesie, ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru (napr. I. ÚS 197/05 alebo IV. ÚS 251/08), podľa ktorej v súvislosti so zmenou účastníkov súdneho konania na základe univerzálnej sukcesie môžu sťažovatelia uplatňovať svoje právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   11   C   150/1991   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 10/2007.

K postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 150/91

V súvislosti so skutočnosťou, že návrh na začatie konania bol v predmetnej veci podaný   28.   mája   1991,   ústavný   súd   poznamenal,   že   v   súlade   s   jeho   stabilizovanou judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   173/05,   IV.   ÚS   261/07)   sa   jeho   jurisdikcia   vzťahuje len   na obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na časový moment vzniku právomoci ústavného súdu   ale   ústavný   súd   v   rámci   posúdenia   základnej   otázky   –   či   sa   vec   sťažovateľov prerokovala na príslušnom všeobecnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993.

Na   základe   prehľadu   úkonov   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď zo spisu   vyplýva, že okresný súd vo veci priebežne konal, keď nariadil   vo veci (spolu s obvodným súdom) viac ako 20 pojednávaní a na viacerých z nich vykonal aj dokazovanie a   množstvo   jednoduchých   procesných   úkonov,   v   priebehu   takmer   19-ročného   konania došlo aj k obdobiam jeho dlhodobej nečinnosti. Konkrétne išlo o obdobie od 3. apríla 1992 do 3. novembra 1995. V tomto období okresný súd síce konanie formálne prerušil, ale bez písomného   vyhotovenia   uznesenia   o   prerušení   konania   (na   pojednávaní   konanom 9. septembra   1994,   pozn.),   pričom po   skončení   dedičského   konania   po   pôvodnej navrhovateľke vydal 26. mája 1995 uznesenie o pokračovaní v konaní. Ďalšiu dlhodobú nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako 16 mesiacov ústavný súd zistil v období od 10. mája 1996 do 26. septembra 1997. Okresný súd bol nečinný aj v období od apríla 1999, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu, do marca 2000, keď sa uskutočnilo vo veci ďalšie pojednávanie.

Okrem toho ústavný súd hodnotí činnosť okresného súdu aj ako neefektívnu, pretože v priebehu celého sporu nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby   v   čo   najkratšej   dobe   zadovážil   dostatok   relevantných   dôkazov   potrebných   na rozhodnutie   vo   veci   samej.   Tento   záver   potvrdzuje   aj   skutočnosť,   že   v poradí   prvý meritórny rozsudok vo veci z 24. apríla 2001 bol nadriadeným súdom zrušený z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom do dňa rozhodnutia ústavného súdu nie je konanie o predmete sporu právoplatne skončené.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že neodôvodnenými obdobiami nečinnosti, ako   aj   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   v namietanom   konaní došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007

Sťažovatelia 20. decembra 2006 podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 16. novembra 2006, ktorý bol krajskému súdu spis predložený 9. januára 2007. Krajský súd   následne   v predmetnej   veci   vykonal   len   jednoduché   procesné   úkony   (výzva   na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie a zisťovanie pobytu jedného zo sťažovateľov), pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až 3. decembra 2009 (takmer dva roky po predložení spisu) a do dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľov krajský súd stále vo veci ešte meritórne nerozhodol (viac ako 45 mesiacov od predloženia spisu), čo podľa názoru ústavného súdu nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Tieto skutočnosti [aj pri zohľadnení toho, že v priebehu odvolacieho konania zomrel jeden z navrhovateľov (29. januára 2010), čo vyvolalo potrebu zisťovať okruh jeho dedičov (právnych nástupcov)] viedli ústavný súd k záveru, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 10/2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu ústavou garantovaného práva došlo iným zásahom, príp.   nečinnosťou,   prikáže tomu,   kto   právo porušil,   aby vo   veci   konal. Ústavný   súd   preto   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľov v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu,   ktorý   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   vo   veci   koná,   aby   ďalej   konal   bez zbytočných prieťahov. Ústavným súdom vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov je povinný rešpektovať aj okresný súd, pokiaľ tento bude v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu   povinný v budúcnosti   vykonať ďalšie úkony vo veci,   prípadne aj len súvisiace s doručovaním rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie spolu v sume 30 000 € s odôvodnením, že v čase, keď došlo k začatiu konania na okresnom súde, mal sťažovateľ v 2. rade už vybavené stavebné povolenie a vypracované plány rodinného domu, ktorý si chcel postaviť na pozemku, ktorý je predmetom sporu. „Všetky tieto náklady boli zbytočné, lebo vzhľadom k dĺžke trvania súdneho sporu, upustil... od zámeru postaviť si rodinný dom, ale prišiel o nemalú sumu, ktorú investoval do dokladov a povolení, kým začal súdny spor, ktorý trvá už skoro 20 rokov.“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia   je   v prvom   rade   reparácia   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľov   (m.   m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom na zistené obdobia neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu a krajského súdu   a   charakter   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   berúc   do   úvahy   doterajšiu neprimeranú   dĺžku   namietaných   konaní,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska   zjavne neakceptovateľná,   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   spolu   v   sume   12 000   €   obom   sťažovateľom   primerané konkrétnym okolnostiam prípadu. Na základe uvedeného ústavný súd A. T. priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd sumou 4 000 € a krajský súd sumou 2 000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a obdobne J. T. priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd sumou 4 000 € a krajský súd sumou 2 000 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. B. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu po 120,23 €, čo pre dvoch sťažovateľov po znížení o 20 % (§ 13 ods. 2 vyhlášky) predstavuje sumu 384,74 € a spolu s režijným paušálom štyrikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) pre oboch sťažovateľov a zvýšení o 19 % DPH predstavuje spolu sumu 492,15 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   a   krajský   súd   povinný   zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010