znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 230/04-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. októbra 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti MUDr. Jozefa Kucíka, bytom T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. E 23/02, za účasti Okresného súdu Vranov nad Topľou, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo MUDr.   Jozefa   Kucíka na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. E 23/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Vranov   nad   Topľou p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. E 23/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. Jozefovi Kucíkovi   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Vranov   nad   Topľou j e   p o v i n n ý   uhradiť   MUDr.   Jozefovi Kucíkovi   trovy   konania   v   sume   11 748 Sk   (slovom   jedenásťtisícsedemstoštyridsaťosem slovenských korún) na účet advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 230/04 z 18. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Jozefa Kucíka, bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ohrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 23/02.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (v konaní pred okresným súdom oprávnený) podal 4. februára 2002 okresnému súdu „Návrh na začatie konania o plnenie rozhodnutia rozsudku 1 C 202/98 zo dňa 23. novembra 2001 Okresného súdu vo Vranove n/T s prísl.“ proti KOTAS, spoločnosti s r. o. v likvidácii, V. n. T. (ďalej len „povinná“).

Podľa sťažovateľa napriek tomu, že návrh na začatie konania podal pred viac než dvoma rokmi, „... doposiaľ nebolo o tomto návrhu rozhodnuté“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   obrátil 18. júla 2003   na   predsedu   okresného   súdu   so   sťažnosťou   na   postup   okresného   súdu v predmetnej veci, ale, ako uvádza v sťažnosti, „... sťažnosť nebola doposiaľ vybavená, ani vo veci nebolo nijako rozhodnuté“.

Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasne žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 30 000 Sk a úhradu trov konania.

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr. 538/04 doručeným ústavnému súdu 20. septembra 2004 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Návrh na tunajší súd bol podaný dňa 4. 2. 2002 (...). Oprávneným podaný návrh na výkon rozhodnutia bol neúplný, pretože neobsahoval všeobecné náležitosti potrebné pre návrh uvedené v § 43 ods. 3 O. s. p., § 79 ods. 1 O. s. p. a   v   petite   neuviedol,   aký   spôsobom   výkonu   rozhodnutia   navrhuje,   pretože   výkon rozhodnutia   možno   zásadne   nariadiť   len   takým   spôsobom   a   v   takom   rozsahu, ako ho oprávnený navrhuje. Nie je totiž vecou súdu, aby určil spôsob, akým bude zaplatenie peňažnej čiastky vymožené.

Z toho dôvodu súdna tajomníčka (...) dňa 15. 3. 2002 písomne vyzvala oprávneného na oznámenie spôsobu výkonu rozhodnutia (...). Keďže na výzvu oprávnený napriek tomu, že výzvu   riadne   prevzal,   nereagoval,   bol   urgovaný   o   zaslanie   svojho   stanoviska dňa 30. 4. 2002. Oprávnený dňa 10. 5. 2002 súdu iba oznámil, že súhlasí „aby súd v zmysle § 260 O. s. p. vo veci konal“.

Dňa   16. 5. 2002   (...)   vyzvala   súdna   tajomníčka   (...)   oprávneného   na   zaplatenie súdneho poplatku podľa položky č. 20 Sadzobníka súdnych poplatkov. Súčasne bol vyzvaný likvidátor   povinného,   aby   oznámil   číslo   účtu.   Keďže   likvidátorka   súdu   oznámila, že sa vzdala   funkcie   likvidátorky   povinného,   nemá   prehľad   o   jeho   činnosti   ani   o   jeho účtoch, po zaplatení súdneho poplatku oprávneným, na zaplatenie ktorého bol vyzvaný, bol vyžiadaný   výpis   z   obchodného   registra   Okresného   súdu   v Prešove   za   účelom   zistenia, kto je likvidátorom povinného. Podľa oznámenia Okresného súdu v Prešove, ktoré došlo tunajšiemu   súdu   dňa   30. 7. 2002,   bol   návrh   na   vymenovanie   ako   likvidátorky   M. V. zamietnutý a konanie a zastupovanie v mene spoločnosti a to povinného realizujú konatelia a to Ing. P. K., F. S. ako aj B. Č. Z toho dôvodu potom bola na Okresný súd vo Vranove nad Topľou   predvolaná   na   ozrejmenie   skutočností   tak   M. V.   ako   aj   bol   vyzvaný   jeden z konateľov Ing. P. K. s tým, aby oznámil číslo účtu povinného a to pod pohrožkou uloženia poriadkovej pokuty. Tunajšiemu súdu však poštový doručovateľ oznámil dňa 20. 11. 2002, že tento konateľ zomrel, preto bol vyzvaný k oznámeniu ďalší konateľ F. S., ktorý podaním došlým   tunajšiemu   súdu   13. 2. 2003   oznámil,   že   rozviazal   pracovný   pomer   s   povinným ku dňu 24. 3. 1995 a k tomuto dátumu aj oznámil číslo účtu s tým, že nové skutočnosti mu známe nie sú.

Dňa 13. 3. 2003 bolo na tunajšom súde zisťované, či sa za posledné 3 roky viedol ešte iný výkon rozhodnutia proti povinnej firme Kotas, s. r. o. v likvidácii V. n. T. odpísaním z účtu (...).

Dňa   30. 5. 2003   bolo   zistené,   že   na   tunajšom   súde   v   posledných   troch   rokoch sa neviedol žiaden výkon rozhodnutia proti povinnému Kotas, s. r. o. v likvidácii (...). Dňa 18. 7. 2003 oprávnený podal na tunajší súd osobne podanie adresované k rukám predsedu okresného súdu, kde poukazuje na prieťahy v konaní. (...)

Referátom zo dňa 28. 7. 2003 súd vyžiadal výpis z obchodného registra a zároveň vyzval oprávneného, aby súdu oznámil číslo účtu a peňažný ústav, kde sa plnenie môže pripísať. Tento dňa 11. 8. 2003 oznámil číslo účtu.

Dňa 16. 9. 2003 tunajší súd nariadil zistiť, či proti firme Kotas, s. r. o. v likvidácii sa viedlo nejaké iné konanie o výkon rozhodnutia na prikázanie pohľadávky (...).

Dňa 3. 10. 2003 bolo zistené, že proti firme Kotas, s. r. o. v likvidácii sa v rokoch 1995   a   1996   viedli   výkony   rozhodnutí   pod   sp.   zn.   E   199/1995,   E   382/95,   E   931/95, E 1229/95 a E 88/1996, ktoré spisy boli k sp. zn. E 23/2002 aj pripojené. Po nahliadnutí do spisov dňa 6. 10. 2003 a zistení skutkového stavu, boli spisy znova vylúčené (...). Dňa   17. 12. 2003   bol   vyzvaný   ďalší   štatutárny   orgán   spoločnosti - konateľ   B.   Č. o oznámenie   čísla   účtu   pod   pohrožkou   uloženia   poriadkovej   pokuty   a spis   bol   daný na lehotu 25. 2. 2004. Keďže na to nereagoval, dňa 6. 4. 2004 bol urgovaný na podanie vyššie uvedenej správy.

B. Č. až dňa 18. 6. 2004 zaslal stanovisko na výzvu tunajšieho súdu (...). Dňa   20. 7. 2004   súd   zaslal   oprávnenému   na   vedomie   všetky   odpisy   prípisov t. j. odpovede   likvidátorky   a   štatutárnych   orgánov,   aby   sa   vyjadril,   ako   navrhuje pokračovať s oznámením, že súd teraz zisťuje čísla účtu a peňažný ústav cez daňový úrad. K dnešnému   dňu   odpoveď   neprišla   (...).   Dňa   22. 7. 2004   bol   opätovne   vyžiadaný   výpis   z obchodného registra na povinnú spoločnosť, kde však neboli zistené žiadne zmeny. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že súdne tajomníčky vlastne vykonávali v podstate za oprávneného prácu naviac, pretože podľa môjho názoru bolo potrebné uznesením vyzvať oprávneného pod následkami zastavenia konania o odstránenie vád návrhu a v prípade, ak by   ich   tento   neodstránil,   bolo   by   jeho   konanie   ako   oprávneného   proti   povinnému zastavené. Súdne tajomníčky však pokračovali v zisťovaní čísla účtu ako aj ďalších údajov v podstate za oprávneného.

Z   vyššie   uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   zdĺhavé   konanie   bolo   zapríčinené aj oprávneným   MUDr.   Jozefom   Kucíkom   a   to   tým,   že   podal   neúplný   návrh   na   výkon rozhodnutia   tak,   ako   už bolo   uvedené   vyššie,   ktorý   neobsahoval   všeobecné   náležitosti uvedené v § 43 ods. 3 O. s. p., § 79 ods. 1 O. s. p. a tiež neuviedol v petite návrhu na výkon rozhodnutia akým spôsobom sa má výkon rozhodnutia uskutočniť. Súdne tajomníčky, ktoré túto vec vybavovali, mali za to, že dotazom od štatutárnych orgánov zistia účet povinnej spoločnosti a následne nariadia výkon rozhodnutia odpísaním z účtu. (...)

Z vyššie uvedeného je teda podľa môjho názoru zrejmé, že na zdĺhavosti konania vo veci vedenej pod sp. zn. E 23/02 sa v podstate podieľal samotný sťažovateľ z dôvodov tak, ako som ich už uviedol a na základe takto mnou podaného vyjadrenia pokiaľ sa týka skutkových zistení preto netrvám na verejnom ústnom pojednávaní senátu Ústavného súdu a súhlasím s upustením od tohto.

Nakoľko   podľa   môjho   názoru   tvrdenia   sťažovateľa   o   prieťahoch   v   konaní zapríčinených výlučne postupom Okresného súdu vo Vranove nad Topľou sa nezakladajú na pravde, preto žiadam jeho sťažnosť odmietnuť. (...)»

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   1. októbra 2004   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľa vyjadrila k stanovisku predsedu okresného súdu takto:

„Sťažovateľ   nepovažuje   skutočnosti   a   tvrdenia   obsiahnuté   vo   vyjadrení   odporcu za také, ktoré by mohli ovplyvniť záver, že v konaní vedenom u odporcu pod sp. zn. E 23/02 dochádza k zbytočným prieťahom, trvá neprimerane dlho a táto skutočnosť je zavinená v podstatnej miere postupom odporcu. (...)

Odporca   vo   svojom   vyjadrení   veľmi   podrobne   v   niektorých   častiach   však neúplne a v niektorých úplne nepravdivo opisuje svoj postup po podaní návrhu sťažovateľa na začatie konania o výkone rozhodnutia dňa 4. 2. 2002. (...)

Odporca teda zaujíma stanovisko, že súd viac než dva a pol roka vo veci koná, ale zároveň tvrdí, že tento postup nebol správny, keďže súd vlastne len odstraňoval (dva a pol roka) vady návrhu.

Ak by sa však akceptoval naposledy vyslovený názor, potom je nesporné, že odporca vo veci výkonu rozhodnutia dva a pol roka konal spôsobom iným, ako mu ukladá Občiansky súdny poriadok. Odporca túto skutočnosť však nepričíta na ťarchu sebe, ale sťažovateľovi, vychádzajúc   zrejme   z   názoru,   že   pokračovanie   v   konaní,   aj   keď   neefektívne,   zmätočné a neprimerane   dlhé,   je   pre   účastníka   zo   strany   súdu   lepším   riešením,   ako   skončenie konania, aj keď s výsledkom iným než je ten, akého sa účastník návrhom dožaduje. (...) V prípade, že by bolo možné stotožniť sa s názorom, že návrh na začatie konania o výkon rozhodnutia podaný sťažovateľom nemal náležitosti, ktoré pre tento druh podania Občiansky   súdny   poriadok   predpisuje,   je   celé   konanie   od   podania   návrhu   až   doposiaľ zbytočným   prieťahom,   keďže   odporca   nepostupoval   spôsobom,   ktorý   pre   takýto   prípad ustanovuje § 43 O. s. p. v znení platnom v čase podania návrhu sťažovateľa. (...)

S   názorom,   že   návrh   sťažovateľa   na   začatie   konania   o   výkon   rozhodnutia neobsahoval náležitosti uvedené v ustanovení § 79 ods. 1 a § 43 ods. 3 O. s. p. nemožno súhlasiť.   V   čase   podania   návrhu,   ustanovenie   §   43   neobsahovalo   ods.   3,   tak   ako je to uvedené vo vyjadrení odporcu, takže nemohol nespĺňať náležitosti uvedené v tomto ustanovení. (...)

Ako je zrejme z návrhu sťažovateľa, je zrejmé, ktorému súdu je určené, obsahuje označenie   účastníkov   konania   spôsobom   uvedeným   v   citovanom   zákonnom   ustanovení, z jeho obsahu je zrejmé, aj z označenia účastníkov (oprávnený - povinný), že sa dožaduje výkonu rozhodnutia označeného v návrhu. Nakoniec, s pochopením toho, čo sťažovateľ žiadal,   zrejme   odporca   nemal   väčšie   interpretačné   problémy,   keďže   už   listom   zo   dňa 6. 2. 2002   vyzýval   sťažovateľa   na   predloženie   listín   vo veci   výkonu rozhodnutia.   Návrh na začatie výkonu rozhodnutia mal teda náležitosti ustanovené v § 79 ods. 1 O. s. p., bol podaný   na   príslušnom   súde.   Ak   návrh   sťažovateľa   neobsahoval   náležitosť   predpísanú Občianskym súdnym poriadkom, tak sa to týkalo len náležitostí uvedených v § 261 ods. 1 O. s. p. (...)

Na   návrh   podaný   sťažovateľom   zareagoval   odporca   výzvou,   v   ktorej   mu   uložil predložiť   výpis   z   obchodného   registra   na   povinného   a   označiť,   akým   spôsobom   chce, aby výkon   rozhodnutia   súd   nariadil.   Táto   výzva   súdu   sa   javí   ako   úkonom,   ktorý nezodpovedá žiadnemu z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Zo žiadneho z nich totiž   nevyplýva,   že   by   pri   výkone   rozhodnutia   smerujúceho   proti   právnickej   osobe   bol účastník   povinný   predkladať   výpis   z   obchodného   registra   týkajúci   sa   tejto   spoločnosti. Ďalšia časť uvedenej výzvy je zrejme snahou odporcu o odstránenie vád podania, o ktorých sa odporca domnieval, že ich návrh sťažovateľa má a to uvedenie spôsobu, akým navrhuje výkon rozhodnutia uskutočniť. Ani v tejto časti však odporca nepostupoval zákonne, pretože alebo mal uznesením v súlade s ustanovením § 43 O. s. p. vyzvať sťažovateľa na doplnenie podania a poučiť ho o tom ako treba opravu alebo doplnenie urobiť, alebo pokiaľ takýto postup sa nejavil byť potrebným, pokračovať v konaní. (...)

Prehľad úkonov, ktoré odporca vykonal odo dňa 25. 2. 2002, kedy mu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľa o pomoc podľa ustanovenia § 260 O. s. p. do 13. 2. 2003 svedčí o nekoncentrovanej, neefektívnej a nekvalifikovanej činnosti odporcu (...).

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pokiaľ odporca kladie sťažovateľovi za vinu, že neprimeranú dĺžku konania spôsobil on sám tým, že dal neúplný návrh, takúto situáciu Občiansky   súdny   poriadok   zohľadňuje   ustanoveniami   týkajúcimi   sa   prekážok   postupu konania a postupov súdu na odstránenie vád konania. Apriori sa však predpokladá, že súd právo pozná a v súlade s právom postupuje. (...) V   predmetnej   veci   sa   sťažovateľ   domáha   výkonu   rozhodnutia   rozsudku,   ktorým Okresný súd vo Vranove nad Topľou uložil povinnému zaplatiť mu sumu 4.000,- Sk ako hodnotu nevykonaných stavebných prác týkajúcich sa betónových chodníkov okolo troch hrobov, v ktorých sú uložené telesné pozostatky príbuzných sťažovateľa na cintoríne v T. Sťažovateľ má 65 rokov a je osobou ťažko zdravotne postihnutou, teda uvedené stavebné práce si nedokázal urobiť sám. Keďže dodávateľ - povinný nevykonal práce, dožadoval sa vrátenia časti poskytnutej zálohy v sume 4.000,- Sk, čo preňho, vzhľadom na jeho životnú situáciu, nepredstavuje zanedbateľnú sumu. Návrh na výkon rozhodnutia podal preto bez zbytočného   odkladu,   po   tom,   čo   uplynula   lehota   na   plnenie,   ktorým   mu pohľadávka vymáhaná výkonom rozhodnutia bola priznaná. Sťažovateľovým cieľom bolo domôcť sa vrátenia   prisúdenej   sumy   a   s   tým   úmyslom   podával   návrh   na   výkon   rozhodnutia. Je nepochybné,   že   sťažovateľ   mal   a   má   záujem   na   tom,   aby   pohľadávka,   ktorá   je predmetom výkonu rozhodnutia, bola uspokojená. Skutočnosti, ktoré sú zrejme z priebehu konania   o výkon   rozhodnutia   však   jednoznačne   naznačujú,   že   namiesto   urýchleného prejednania   veci,   čo   sa   od   konania   o   výkon   rozhodnutia   vzhľadom   na   jeho   charakter logicky predpokladá, je sťažovateľ už viac než dva a pol roka v neistote, či uvedený nárok bude niekedy uspokojený alebo nie. Ako už bolo vyššie uvedené, zmyslom Občianskeho súdneho poriadku je odstrániť stav právnej neistoty. To je aj zmyslom konania vedeného u odporcu, ako aj zmyslom činnosti odporcu vôbec. Nemožno preto akceptovať taký stav, keď odporca v konaní pokračuje nekvalifikovane, v nesúlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a tento svoj postup ospravedlňuje ako je to medzi riadkami čitateľné tým, že vlastne koná v prospech sťažovateľa. Odporca v prospech sťažovateľa môže a má konať len spôsobom ustanoveným právnymi predpismi vzťahujúcimi sa k predmetnému konaniu a jedine   takýto   postup   môže   byť   v   záujme   sťažovateľa,   ktorý   je   chránený   ústavou, aj Dohovorom.“

Prehľad   úkonov   okresného   súdu   uvedený   v písomnom   vyjadrení   k   sťažnosti sa zhoduje   so zisteniami   ústavného   súdu   po   oboznámení   sa   s obsahom   súvisiaceho spisového materiálu. Pri posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd   prihliadol   na   celý   obsah   predloženého   spisu   a bral   do   úvahy   všetky   relevantné skutočnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

V súvislosti   s právom   na   súdnu   ochranu   poskytovanú   nezávislými   a nestrannými súdmi   vo   väzbe   na   nútený   výkon   rozhodnutí   ústavný   súd   vyslovil,   že   «Výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu súčasť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, inak záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v Ústave Slovenskej republiky. Preto právo na súdnu ochranu zaručené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   sa   nemôže   končiť   vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne» (I. ÚS 5/00, IV. ÚS 58/02).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu.

1. Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu zistil, že pred okresným súdom prebieha konanie o výkon rozhodnutia podľa šiestej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (§ 251 a nasl. OSP). Samotné meritórne rozhodnutie vo veci, ktorým je rozhodnutie   okresného   súdu   sp. zn.   1 C 202/98   z   23. novembra 2001,   bolo   vydané predtým. Predmetom konania pred okresným súdom preto už nie je hmotnoprávny spor, ale iba samotný postup súdu pri výkone rozhodnutia, t. j. nariadenie a uskutočnenie výkonu prostredníctvom   súdu.   Tento   procesný   postup   je   celkovo   jednoduchý   a nevyžaduje   ani obligatórne procesné úkony súdu (napríklad nariadenie pojednávania, prípadne vypočutie povinného podľa § 251 OSP ods. 1 a 2 OSP) (napr. II. ÚS 59/02). Z uvedených dôvodov preto ústavný súd nehodnotil vec sp. zn. E 23/02 ako právne zložitú. Po skutkovej stránke možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec náročnejšiu vzhľadom na to, že povinná je   v   likvidácii   a   likvidátorka   sa   svojej   funkcie   vzdala,   jeden   z   konateľov   medzičasom zomrel a ostatní dvaja ukončili svoj pracovný pomer k povinnej ešte v roku 1995 (hoci skončenie pracovného pomeru neznamená ešte zánik funkcie konateľa).

Na právnu ani skutkovú zložitosť veci však predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti nepoukázal.

2. V správaní   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil   niektoré   skutočnosti,   ktoré   musel zohľadniť   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom konaní k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti uvádza: „Oprávneným podaný návrh   na   výkon   rozhodnutia   bol   neúplný,   pretože   neobsahoval   všeobecné   náležitosti potrebné pre návrh uvedené v § 43 ods. 3 O. s. p. (pozn. ústavného súdu: ustanovenie § 43 OSP v znení účinnom v čase podania sťažovateľovho návrhu neobsahovalo odsek 3, predseda okresného súdu mal zrejme na mysli ustanovenie § 42 ods. 3 OSP, ktoré obsahuje všeobecné náležitosti podania), § 79 ods. 1 O. s. p. a v petite neuviedol, akým spôsobom výkonu rozhodnutia navrhuje, pretože výkon rozhodnutia možno zásadne nariadiť len takým spôsobom   a v takom   rozsahu,   ako   ho oprávnený   navrhuje.“ To znamená,   že   podanie sťažovateľa   neobsahovalo   náležitosti   podľa   §   261   ods.   1   OSP,   keď neuviedol   spôsob výkonu rozhodnutia.

K tomu   treba   dodať,   že   požiadavka   na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   môže   mať svoju   plnú   relevanciu   len   pri   takom   návrhu   na   začatie konania,   ktorý   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané   obsahové   a formálne   náležitosti (m. m. I. ÚS 86/02).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že „...   na   všetky   výzvy   odporcu   reagoval   včas a poskytol (...) všetku potrebnú súčinnosť (...)“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   však   vyplýva,   že   aj   správanie   sťažovateľa   prispelo k spomaleniu   postupu   okresného   súdu   v predmetnom   konaní,   pretože   okresný   súd   bol nútený viackrát sťažovateľa vyzývať na splnenie povinností, ktoré mu vo výzvach uložil. Napr. vo výzve zo 6. februára 2002 vyzval okresný súd sťažovateľa, aby predložil výpis z obchodného registra povinnej a označil spôsob výkonu rozhodnutia. Sťažovateľ podaním z 22. februára 2002   doručil   okresnému   súdu   výpis   z   obchodného   registra   povinnej a uviedol,   že   v prípade   právnej   pomoci   podľa   §   260   OSP   doplatí   súdny   poplatok v príslušnej   výške.   Okresný   súd   opätovne   výzvou   z 15. marca 2002   a   výzvou   z 30. apríla 2002, keďže na predchádzajúcu výzvu nedostal odpoveď, vyzýval sťažovateľa na oznámenie „akým spôsobom žiadate výkon rozhodnutia nariadiť“. Sťažovateľ v odpovedi na tieto výzvy opätovne iba vyjadril súhlas „aby súd v zmysle § 260 O. s. p. vo veci konal“. Ako vyplýva z vyššie uvedeného sťažovateľ podanie doplnil, nie vždy však v intenciách výziev,   ktoré   mu boli   doručené.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť   účastníka   konania   prispievať   k dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 OSP).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   konštatoval,   že   aj   sťažovateľ   prispel   k vzniku zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

3. Ďalším, posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Pri jeho hodnotení ústavný súd zistil celkovo neefektívny postup okresného súdu od začiatku posudzovaného konania až do vydania rozhodnutia ústavného súdu.

Činnosť okresného súdu od podania sťažovateľovho návrhu do začiatku mája 2002 možno   charakterizovať   ako   konanie   smerujúce   k doplneniu   sťažovateľovho   podania o spôsob výkonu rozhodnutia. Počas obdobia nasledujúceho po tomto dátume okresný súd celú, takmer 2 a pol roka trvajúcu dobu zisťoval čísla bankových účtov povinnej jednak od bývalej   likvidátorky   povinnej,   konateľov   povinnej,   daňového   úradu,   jednak viacnásobnou   lustráciou   v starších   spisoch   povinnej   vo   veci   iných   nariadení   výkonov rozhodnutí, avšak bezúspešne.

Neefektívnosť   postupu   konania   okresného   súdu   možno   vyvodiť   aj   z vyjadrenia predsedu   okresného   súdu   k sťažnosti,   v ktorom   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru „bolo potrebné uznesením vyzvať oprávneného pod následkami zastavenia konania o odstránenie vád návrhu a v prípade, ak by ich tento neodstránil, bolo by jeho konanie ako oprávneného proti povinnému zastavené.   Súdne tajomníčky však pokračovali v zisťovaní čísla ako aj ďalších údajov...“.

Okresný súd však takýto procesný postup podľa § 43 OSP nevyužil a do dňa vydania rozhodnutia ústavného súdu nerozhodol o nariadení výkonu rozhodnutia, prípadne o jeho zastavení.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   takáto   príprava   a   realizácia   procesného   postupu okresného súdu nezodpovedala jeho povinnosti organizovať svoj procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátil účastník konania.

Celková doba predmetného konania, ktorá je ku dňu vydania rozhodnutia ústavného súdu viac ako 2 roky a 8 mesiacov, je poznačená neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného dospel   ústavný súd k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. E 23/02, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk, čo odôvodňoval tým, že „... doba, ktorá uplynula od podania návrhu doposiaľ, doba 2 rokov a 2 mesiacov, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Počas   tejto   doby   žijem   v stave   právnej   neistoty   a pocit   márnosti   mojej   snahy   vymôcť pohľadávku priznanú mi rozhodnutím toho istého súdu je už v súčasnosti nevyvrátiteľný“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný   súd   primerané   finančné   zadosťučinenie   nepriznal,   berúc   do   úvahy skutočnosť,   že   aj   samotný   sťažovateľ   prispel   k vzniku   zbytočných   prieťahov   v   konaní vedenom pod sp. zn. E 23/02, a v neposlednom rade aj s prihliadnutím na výšku vymáhanej istiny, ktorá je 4 000 Sk s prísl.

K tomuto   ústavný   súd   dodáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať   primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu nijakým spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľovi,   ktorého sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľa   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie   je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 211/03, IV. ÚS 87/04).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody považoval ústavný súd v tomto prípade výrok o porušení   označených   práv   sťažovateľa   a výrok,   ktorým   prikázal   okresnému   súdu v predmetnej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   v spojení   s výrokom   o úhrade   trov konania za dostatočnú ochranu jeho základných práv.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. I. R. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“)   vo   výške   4 534 Sk a za podanie právnej zástupkyne sťažovateľa z 1. októbra 2004 doručené ústavnému súdu toho   istého   dňa   ústavný   súd   priznal   s poukazom   na   § 16   ods. 2   a   4   vyhlášky   odmenu vo výške   jednej   polovice,   t.   j.   vo   výške   2 267 Sk,   a k tomu   3   x   136   Sk režijný   paušál (§ 19 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej výške 11 748 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004