znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 230/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2003 o sťažnosti O. L. S., bytom U., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietala porušenie zákazu mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   práva   byť   súdený   v primeranej   lehote   a práva,   aby   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti väzby, podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   práva   na   spravodlivé   prerokovanie   jej   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   slobodu   pohybu   podľa   čl.   2 Protokolu   č.   4   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky a Ústavom na výkon väzby Bratislava, Chorvátska 3, po predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. L. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2003 doručená sťažnosť O. L. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie zákazu mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva byť súdený v primeranej lehote a práva, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby, podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, práva na spravodlivé prerokovanie jej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na slobodu pohybu podľa čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) a Ústavom na výkon väzby Bratislava, Chorvátska 3 (ďalej len „ústav na výkon väzby“).

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka o. i. opísala skutkový stav a dôvody, o ktoré opiera svoju sťažnosť, uvádzajúc, že:

„Sťažovateľka je občiankou Ukrajinskej republiky, ktorú Taliansko požiadalo o jej vydanie   na   trestné   stíhanie,   pre   podozrenie   zo   spáchania   viacerých   trestných   činov. Rozhodnutiami všeobecných súdov bola pre uvedený účel zadržaná a vzatá do vydávacej väzby - ktorá trvá od 8. 2. 2003 - vydanie do Talianska bolo pripustené a rozhodnutím „podpredsedu   vlády“   a ministra   spravodlivosti   z 8.   7.   2003,   bolo   povolené   vydanie do Talianska, ku ktorému malo dôjsť 18. 7. 2003 (podľa informácií na príslušnom odbore), ku ktorému zatiaľ nedošlo.

Ústavný súd SR uznesením z 13. 8. 2003, č. k. IV. ÚS 144/03 body našej sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť, čím bola s konečnou platnosťou na našom území vyriešená   otázka vydávacieho konania.   (Vec   sme   v dôsledku toho presunuli pred   ESĽP v Štrasburgu).“

Ku skutkovému stavu ďalej sťažovateľka uviedla, že je od júla 2003 stále v časovo neohraničenej vydávacej väzbe v Bratislave. Čo sa týka podmienok vo výkone vydávacej väzby, sťažovateľka poukázala na to, že ide o stav:

„a/   kedy   je   jej   odňatá   možnosť   sa   voľne   pohybovať   vo   všetkých   smeroch   a bez akéhokoľvek časového obmedzenia,

b/ keď jej bola pridelená miestnosť o podlahovej ploche 5,5 m2, ktorú spolu s ňou obývajú ešte dve ženy v ťarchavom stave (jedna v 7 mesiaci a druhá v 8 mesiaci), z ktorých jedna je silná fajčiarka – sťažovateľka je absolútna nefajčiarka,

c/   väzenský priestor   je   bez   možnosti používať   akékoľvek elektrospotrebiče (napr. varenie kávy či čaju, použitie nočnej lampy na čítanie a pod.), špinavý s množstvom švábov a silno zapáchajúci (kanalizácia ide otvorene cez izbu) a v terajšom letnom období silne prehriaty (nad 30 o C), bez možnosti zabezpečiť aspoň prúdenie vzduchu,

d/   kde   sú   sanitárne   zariadenia,   lôžkoviny,   hygienické   zariadenia   vo   veľmi   zlom (nefunkčnom) stave,

e/ kedy neexistuje dostatočná možnosť nákupu v obchode väznice produktov, ktoré nevyhnutne potrebuje (doplnok výživy, pre pitný režim ap.),

f/ v ktorých chýbajú rôzne pomôcky, napr. nôž na krájanie chleba, otvárač konzerv či fliaš a pod.,

g/   kedy   je   sťažovateľke   obmedzovaný   pohyb   po   celom   sektore   či   dvore   medzi budíčkom   a večerou,   priestory   nie   sú   zabezpečené   nábytkom   pre   osobnú   potrebu,   ani audiovizuálnym   zariadením   pre   relaxáciu   (okrem   spoločného   rádia,   resp.   drôtového rozhlasu,   ktorý   je   jednotne   a centrálne   ovládaný),   chýba   akákoľvek   možnosť   na vzdelávanie, chýba tlač, knihy či spoločenské hry (šachy, karty a pod.), čo sťažovateľku psychicky a fyzicky frustruje, ponižuje a potupuje.“

Vzhľadom   na   podmienky   väzby,   v ktorých   sa   sťažovateľka   nachádza,   vyslovuje názor, „...že inkriminované pokorenie a utrpenie v danom prípade podstatne prevyšuje to, ktoré   by   malo   byť   nutným   prvkom   utrpenia   a pokorenia   spojených   s danou   formou legitímneho zaobchádzania pri vydávacej väzbe, najmä keď voči sťažovateľke nebolo ešte ani vznesené obvinenie (je len v štádiu podozrenia zo spáchania trestného činu, ktoré ale rigorózne   odmieta),   ale   útrpný   osud   zdieľa   spolu   s obvinenými,   obžalovanými   či   už   aj odsúdenými.

Máme   preto   za   to,   že   pre   vydávacie   opatrenia,   ktorými   je   jednotlivec   zbavený slobody, štát musí zaistiť, aby

- vlastné administratívne rozhodnutie ministra spravodlivosti – ale nie podpredsedu vlády, ako v našom prípade, čo ústavný súd v predchádzajúcom uznesení opomenul zhodnotiť – o povolení vydania do cudziny, bolo vydané až po tom, čo sa s dožadujúcim štátom dohodnú na presnom termíne vydania a prevzatia osoby tak, aby sa aj v praxi dala naplniť skutková podstata pre jej prepustenie, podľa § 399 ods. 3 písm. d) Tr. por. Súčasný   stav   je   z tohto   pohľadu   pre   sťažovateľku   neriešiteľný,   nepreskúmateľný a absolútne neistý, v čom vidíme naplnenie čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru, ktorý porušujú štátne orgány   SR   –   KS   v Košiciach   a MS   SR   –   tým,   že   odmietajú   meritórne   rozhodovať o prepustení sťažovateľky po tom, čo sa nezrealizovalo jej vydanie do Talianska dňa 18. 7. 2003, a potom aj 1. 8. 2003, resp. v iný, nám neznámy termín.

-   vydávacia   väzba   nepresiahla   primeranú   medzu,   najmä   keď   príslušné   dožadujúce   sa orgány nepostupujú v konaní s náležitou naliehavosťou; po jej zistení mali všeobecné súdy prepustiť sťažovateľku na slobodu a zaistiť jej realizáciu ďalšieho práva, a to právo opustiť SR a umožniť jej návrat do Ukrajiny, ktorá je tiež signatárom dvoj i viacstranných dohôd s Talianskom, ohľadne vzájomnej pomoci v trestných veciach. Sloboda pohybu – čl.   2 Protokolu č.   4 Dohovoru – znamená   zákaz akéhokoľvek opatrenia,   spôsobilého   toto   právo   poškodiť   alebo   obmedziť   jeho   výkon,   akonáhle nezodpovedá   požiadavke   na   opatrenie,   ktoré   môže   byť   pokladané   za   „nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti“,   pre   sledovanie   legitímnych   cieľov   uvedených   v odseku   3 (u nás ide o čl. 23 ústavy). Máme za to, že štátne orgány SR porušujú sťažovateľke aj toto základné právo, a to tým, že po uplynutí 30 dní od 8. 7. alebo od 18. 7. 2003, jej nezaistili právo opustiť vydávaciu väzbu a právo návratu do vlasti.

- jednotlivec bol väznený za podmienok, ktoré sú zlučiteľné s úctou k jeho ľudskej dôstojnosti, aby ho spôsob a metóda výkonu väzby nevystavovali úzkosti či strádania takej intenzity,   aká presahuje nevyhnutnú mieru utrpenia,   ktorá je vlastná väzneniu,   a aby – s prihliadnutím na praktické nároky väznenia – bolo zaistené jeho zdravie a blaho (viď Kudla v. Poľsko, 2000 ap.).

Slovenské   orgány   vo   vzťahu   k sťažovateľke   porušujú   právo   garantované   čl.   3 Dohovoru; pre objektívne zistenie navrhujeme ústavnému súdu formou zaistenia dôkazu, urobiť   ohliadku   miesta   väznenia   sťažovateľky   –   ale   bez   avizovania   –   kde   zistí   všetky relevantné okolnosti uvedené v bode II, ktoré aj napriek viacerým sťažnostiam príslušným orgánom, zostali nevyriešené. Žiadame   aj   o prednostné   prerokovanie   našej   veci   a priznanie   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   v sume   10   mil.   Sk,   vzhľadom   na   neodstraniteľný   zásah   do   namietaných základných práv a slobôd sťažovateľky, orgánmi SR“.

Sťažovateľka   navrhla,   aby ústavný   súd   po   prijatí   jej   sťažnosti   vydal   tento   nález: „Práva sťažovateľky, garantované čl. 3, čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a čl. 2 Protokolu č. 4 Dohovoru, boli porušené.

Sťažovateľke   priznáva   náhradu   10   mil.   Sk,   ktorú   jej   vyplatí   Ministerstvo spravodlivosti SR do 2 mesiacov a zároveň jej prizná aj náhradu trov konania vo výške 20 % z priznanej sumy, ktorú zaplatí MS SR na účet jej právnej zástupkyni.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 6. novembra 2003, ktorým právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na jeho výzvu z 24. októbra 2003, upresnila označenie porušovateľa jej práv, proti ktorému smeruje jej sťažnosť, tak, že je ním ministerstvo spravodlivosti. Uviedla   aj   to,   že   sťažovateľka   bola   10.   septembra   2003   vydaná   na   trestné   stíhanie do Talianska.

Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu   14. novembra 2003 doplnila právna zástupkyňa sťažovateľky ďalšieho porušovateľa jej práv, ktorým je ústav na výkon väzby, a to v časti, ktorou namieta porušenie čl. 3 dohovoru.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takého práva alebo slobody na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).

1.   Predmetom   sťažnosti   je   aj   tvrdené   porušenie   práv   sťažovateľky podľa   čl.   3 dohovoru postupom „Slovenskej republiky, rezortu ministerstva spravodlivosti a ústavom na výkon väzby “, konkrétne najmä tým, že v ústave na výkon väzby, v ktorom bola v čase podania sťažnosti umiestnená:

- jej bola pridelená miestnosť o podlahovej ploche 5 a pol m2, ktorú spolu s ňou obývali ešte dve ťarchavé ženy stave a silné fajčiarky, pričom sťažovateľka je nefajčiarkou,

- nemala možnosť používať žiadne elektrospotrebiče,

- cela, v ktorej bola umiestnená, bola hygienicky nevyhovujúca,

- sanitárne hygienické zariadenia a lôžkoviny boli v nevyhovujúcom stave,

- nemala možnosť nakupovať vo väzenskom obchode žiadne potraviny a nápoje,

- nemala k dispozícii rôzne pomôcky (nôž, otvárač konzerv, fliaš a pod.), audiovizuálne zariadenia pre relaxáciu, dennú tlač, knihy, spoločenské hry,

-   bol   jej   obmedzovaný   pohyb   v celom   sektore   či   dvore   medzi   budíčkom a večerou.

Tento stav označila sťažovateľka za frustrujúci a pre ňu ponižujúci a potupujúci.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 17 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) môže obvinený   na   zabezpečenie   svojich   práv   podávať   sťažnosti   a žiadosti   štátnym   orgánom, ktorých odoslanie je ústav povinný bezodkladne zabezpečiť a evidovať.

V zmysle §   18 ods.   1 zákona č.   153/2001 Z.   z.   o prokuratúre (ďalej   len „zákon o prokuratúre“) prokurátor dozerá na to, aby sa v miestach, kde sa vykonáva väzba (...), dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Na   základe   §   18   ods.   2   písm.   c)   zákona   o prokuratúre   prokurátor   je   povinný písomným   príkazom   zrušiť   alebo   pozastaviť   vykonávanie   rozhodnutia,   príkazu   alebo opatrenia orgánov vykonávajúcich správu miest uvedených v ods. 1 alebo ich nadriadeného orgánu,   ak   sú   v rozpore   so   zákonom   alebo   s iným   všeobecne   záväzným   právnym predpisom.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre nadriadený prokurátor je oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov (...) aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je podnet definovaný ako písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2   zákona   o prokuratúre).   Opakovaný   podnet   zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora zaoberať sa ním, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVaJS“) zbor v rámci svojej pôsobnosti vybavuje sťažnosti podľa osobitného predpisu, ktoré sa vzťahujú na postup orgánov zboru.V danom prípade je predmetom sťažnosti údajné porušenie práv sťažovateľky podľa čl.   3   dohovoru   spočívajúce   v citovaných   ponižujúcich   podmienkach,   v ktorých   sa nachádzala počas výkonu vydávacej väzby.

Opierajúc   sa   o vyššie   citované   ustanovenia   zákona   o výkone   väzby,   zákona o prokuratúre   a zákona   o ZVaJS   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   podľa   nich v danom prípade dôsledne nepostupovala. Aj keď sa zmienila o bližšie nekonkretizovaných „viacerých   sťažnostiach   príslušným   orgánom“, žiaden   dôkaz   o nich   nepredložila   a ich existenciu nijako nepreukázala.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jednou z nevyhnutných podmienok prípustnosti sťažnosti podľa § 127 ods. 1 ústavy, čo sa v celom rozsahu vzťahuje aj na individuálnu ochranu základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Keďže   sťažovateľka   nepreukázala,   že   by   využila   možnosti   ochrany   svojich základných práv podľa citovaných noriem zákona o prokuratúre a zákona o ZVaJS, a taktiež ničím nepreukázala, že tak neurobila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde),   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   nie   je   prípustná. K základným zásadám ovládajúcim konanie o sťažnostiach (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde) patrí totiž zásada subsidiarity, podľa ktorej podmienkou prípustnosti sťažnosti je to, že pred   jej podaním   boli vyčerpané všetky   právne   prostriedky,   ktoré zákon   na ochranu základných   práv alebo slobôd   sťažovateľovi   účinne poskytuje. Zmyslom   a účelom   tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z týchto právnych názorov a skutkového stavu ústavný súd odmietol sťažnosť   v tejto časti   ako neprípustnú   už pri   jej   predbežnom   prerokovaní   (§   25 ods.   2 zákona o ústavom súde).

2.   Sťažovateľka ďalej namieta, že v jej prípade   bol porušený   aj čl.   5 ods.   3 a 4 dohovoru.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa štvrtého odseku tohto článku dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím   alebo   iným   spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je pozbavenie slobody nezákonné.

Citované články dohovoru podľa sťažovateľky „...porušujú štátne orgány SR - KS v Košiciach a MS SR tým, že odmietajú meritórne rozhodovať o prepustení sťažovateľky po tom, čo sa nezrealizovalo jej vydanie do Talianska dňa 18. 7. 2003 a potom 1. 8. 2003, resp. v iný, nám neznámy termín“.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľka   argumentuje   tým,   že   pre   vydávacie   opatrenia, ktorými   je   jednotlivec   zbavený   slobody,   musí   štát   zabezpečiť,   aby „vydávacia   väzba nepresiahla   primeranú   medzu,   najmä   keď   príslušné   dožadujúce   sa   orgány   nepostupujú v konaní   s náležitou   naliehavosťou;   po   jej   zistení   mali   všeobecné   súdy   prepustiť sťažovateľku   na   slobodu   a zaistiť   jej   realizáciu   ďalšieho   práva,   a to   právo   opustiť   SR a umožniť   jej   návrat   do   Ukrajiny,   ktorá   je   tiež   signatárom   dvoj   i viacstranných   dohôd s Talianskom, ohľadne vzájomnej pomoci v trestných veciach“.

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Pokiaľ sťažovateľka žiadala vysloviť porušenie práva byť súdený v primeranej lehote a práva, aby súd urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby, podľa citovaných odsekov čl. 5 dohovoru   ministerstvom   spravodlivosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností uvedených v sťažnosti nevyplýva, že toto ministerstvo v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. Ntrz 2/03 alebo akýmkoľvek iným spôsobom porušilo označené práva sťažovateľky. Ministerstvo spravodlivosti v konaní o vydanie do cudziny nerozhoduje o vzatí do vydávacej väzby ani o prepustení z nej.

Na základe uvedeného nebolo možné dospieť k záveru o existencii priamej súvislosti medzi   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   a ministerstvom spravodlivosti, ktoré sťažovateľka označila ako účastníka konania (odporcu). Z toho dôvodu je jej sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd už v spojitosti   s predchádzajúcou   sťažnosťou   sťažovateľky   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. IV. ÚS 144/03 o. i. uviedol, že „Podľa čl. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní, ktorý bol   vyhlásený   pod   č.   594/1992   Zb.,   zmluvné   strany   sa   zaväzujú   vzájomne   si   vydávať v súlade s ustanoveniami a podmienkami uvedenými v tomto dohovore, všetky osoby, proti ktorým vedú príslušné orgány dožadujúcej strany trestné stíhanie pre trestný čin alebo ktoré vyžadujú tieto orgány na výkon trestu alebo ochranného opatrenia. Ak sú splnené právne predpoklady vyžadované na vydanie, vzniká medzinárodný záväzok Slovenskej republiky, ktorého obsahom je aj povinnosť vyžiadanú osobu vydať. Túto povinnosť v mene štátu plní minister   spravodlivosti   (§   403   Trestného   poriadku).   Minister   spravodlivosti   koná   ako správny   orgán   a celý   proces,   ktorý   predchádza   jeho   rozhodnutiu,   je   administratívnym procesom, na ktorý nemožno mechanicky aplikovať princípy trestného konania, t. j. konania podľa Trestného poriadku“.

V nadväznosti   na   to,   že   ústavný   súd   považuje   postup   ministra   spravodlivosti za administratívny   proces,   nemožno   v ňom   podľa   jeho   názoru   uplatniť   kritériá   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže na základe uvedeného ústavný súd nezistil reálnu možnosť porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ministerstvom spravodlivosti, sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd navyše zastáva názor, že článok 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie o extradícii.

Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (napr. Neumeister c. Rakúsko, rozsudok z 27. júna 1968). Vo veci Nateletič c. Chorvátsko (rozhodnutie zo 4. mája 2000) ESĽP uviedol, že rozhodnutie o extradícii môže výnimočne vyvolať   problém   z hľadiska   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ak   vydanej   osobe   hrozí,   že   jej v dožadujúcom   štáte   nebude   zaručený   spravodlivý   proces,   prípadne   vydanému   hrozí flagrantné   odmietnutie   spravodlivého   procesu   (rozsudok   Soering   c.   Spojené   kráľovstvo zo 7. júla 1989). O takýto výnimočný prípad však vo veci sťažovateľky nejde.

4. Sťažovateľka napokon namieta porušenie čl. 2 protokolu, podľa odseku 1 ktorého každý, kto sa právoplatne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu. Podľa ods. 2 citovaného článku každý môže   slobodne   opustiť   ktorúkoľvek   krajinu,   aj   svoju   vlastnú.   Podľa   ods.   3   citovaného článku   žiadne   obmedzenia   sa   nemôžu   uvaliť   na   výkon   týchto   práv   okrem   tých,   ktoré ustanovuje   zákon   a sú   nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v záujme   národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, udržania verejného poriadku, predchádzania zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Podľa ods. 4 citovaného článku   práva   uvedené   v odseku   1   môžu   v určitých   oblastiach   podliehať   obmedzeniam ustanoveným   podľa   zákona   a odôvodneným   verejným   záujmom   v demokratickej spoločnosti.

Porušenie označeného práva vidí sťažovateľka v tom, že ministerstvo spravodlivosti „...po uplynutí 30 dní od 8. 7. alebo od 18. 7. 2003, jej nezaistili právo opustiť vydávaciu väzbu a právo návratu do vlasti“.

Z obsahu   spisu,   menovite   listu   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   Ntrz   2/03 z 19.   augusta   2003,   ústavný   súd   zistil,   že   k uvedenému   dňu   konkrétny   termín   vydania sťažovateľky   do   Talianska   nebol   dohodnutý,   z toho   dôvodu   30-dňová   lehota   v zmysle § 399 ods. 3 písm. d) Trestného poriadku nemohla uplynúť.

Preto   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   v tejto   časti   za   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   už ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2003