znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., T., A. P., B., F. R., D., I. R., D., J. L., D., J. R., R., a Ing. M. Ž., B., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/36/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., A. P., F. R., I. R., J. L., J. R. a Ing. M. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., T., A. P., B., F. R., D., I. R., D., J. L., D., J. R., R., a Ing. M. Ž., B., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J, P., D., ktorou   namietajú   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/36/2005.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 9 Co/36/2005   (ďalej   len   „napadnuté   konanie“)   sú   sťažovatelia   účastníkmi   konania v procesnom postavení žalovaných.

Napadnuté konanie je odvolacím konaním vo veci, ktorá je vedená na Okresnom súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C/482/1997. Okresnému súdu U., T. (ďalej len „žalobca“), doručilo dve žaloby z 1. júla 1997, ktorým boli pridelené sp. zn. 5 C/480/1997 a sp. zn. 5 C/482/1997. Tieto konania boli následne v súlade s § 112 ods. 1 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   na pojednávaní konanom 13. novembra 1997 spojené na spoločné prerokovanie a rozhodnutie s tým, že ďalšie konanie o nich sa viedlo na okresnom súde pod sp. zn. 5 C/482/1997.

Žalobca   sa   na   okresnom   súde   pôvodne   domáhal   určenia   neplatnosti   právnych úkonov,   neskôr   bola   na   základe   návrhu   žalobcu   pripustená   zmena   žaloby   o   určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom právnych úkonov pôvodne v žalobe označených ako neplatných.

Okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C/482/1997   posudzoval   otázku vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam označeným v petite, pričom po vykonanom dokazovaní dospel k záveru o neexistencii vlastníckeho práva žalobcu a žalobu rozsudkom sp. zn. 5 C/482/1997 z 9. júna 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v celom rozsahu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené   15.   augusta   2005   a   ktoré   žalobca   podaním   doručeným   okresnému   súdu 16. augusta 2005 doplnil. Následne po doručení odvolania a doplnenia odvolania žalobcu na vyjadrenie žalovaným (vrátane sťažovateľov) bol spis predložený krajskému súdu.Sťažovatelia   v   sťažnosti   odôvodnili   namietané   porušenie   označených   práv   takto: „Od podaného odvolania v roku 2005 až do dnešného dňa nebolo o odvolaní rozhodnuté a od roku 2009 (05. 01. 2009) je konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania o dedičstve po poručiteľovi J. K., ktorá dedičská vec sa vedie na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2D/34/2008.

Odvolací súd bol a aj naďalej je v konaní o odvolaní nečinný. Po podaní odvolania a začatí odvolacieho konania v roku 2005 odvolací súd nariadil pojednávanie až na deň 07. 03. 2007, ktoré však bolo zrušené z dôvodu zistenia, že jeden z účastníkov konania - odporca v rade 3/ J. K. v priebehu konania dňa... zomrel.

Neodôvodnená   nečinnosť   odvolacieho   súdu   je   daná   nielen   v   období   od   podania odvolania až do úmrtia účastníka konania (roky 2005 a 2006), ale aj následne po úmrtí účastníka   konania.   Odvolací   súd   až   s   odstupom   takmer   1   roka   po   úmrtí   zistil   túto skutočnosť (nariadil pojednávanie na 07. 03. 2007, hoci účastník stratil úmrtím spôsobilosť byť účastníkom konania už dňa...) a ďalej, odvolací súd s odstupom 3 rokov od úmrtia účastníka konania vydal uznesenie, ktorým konanie prerušil až do právoplatného skončenia konania o dedičstve po zomrelom účastníkovi J. K.“

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli, že „postup súdu v odvolacom konaní sa javí ako neefektívny tak v období rokov 2005 až 2006, ako aj 2006 až 2009 a v neposlednom rade aj nevhodným v súvislosti s uznesením o prerušení konania v roku 2009 až doposiaľ.... Hoci prerušenie konania vo všeobecnosti môže byť vnímané ako zákonná prekážka postupu súdu v konaní a teda ako dôvod vylučujúci zbytočné prieťahy v konaní, sťažovatelia majú   za   to,   že   v   posudzovanom   prípade   nemožno   takýto   záver   aplikovať,   a   to   jednak s poukazom na skutočnosť, že sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy aj v období, ktoré predchádzalo   vydaniu   rozhodnutia   o   prerušení   konania   a   jednak   aj   s   poukazom   na skutočnosť,   že   v   danom   prípade   dôvod   prerušenia   konania   a   predpoklad   skončenia dedičského konania, na ktoré konanie sťažovatelia nemajú vplyv, nemôže byť na ťarchu sťažovateľov!

Porušovateľ základného práva už v samotnom odôvodnení uznesenia o prerušení konania poukazuje na skutočnosť, že skončenie dedičského konania po J. K. nie je možné očakávať v blízkom období! Za týchto okolností bolo povinnosťou súdu skúmať, či skutočne povaha veci neumožňuje pokračovať v konaní bez rozhodnutia v dedičskom konaní, a to v súlade s § 107 ods. 3 O. s. p....

Sťažovatelia   zdôrazňujú,   že   prebiehajúce   konanie   o   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam ich dlhodobo stavia do pozície právnej neistoty, čo im bráni v skutočnom a plnohodnotnom naplnení práv vyplývajúcich z postavenia vlastníkov. Sťažovatelia 5/, 6/ a 7/ ako súčasní vlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetnom prebiehajúceho konania, sú obmedzovaní vo výkone svojho vlastníckeho práva, nakoľko bez konečného meritórneho rozhodnutia vo veci je ich postavenie ohrozené a táto skutočnosť im bráni v realizácii investícii do nehnuteľností a získaniu výnosov z nehnuteľností.

... sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že vo vzťahu k prerokovanému nároku sa jedná v podstate o dva nároky navrhovateľa, ktoré aj pôvodne boli podané ako samostatné žaloby. Hoci súd tieto dve konania spojil na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 O. s. p. z dôvodu hospodárnosti, nakoľko spolu skutkovo súvisia, v súčasnom štádiu sa javí ako hospodárny naopak vylúčenie nároku pôvodne uplatneného proti účastníkovi, ktorý zomrel, na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 in fine O. s. p. Sťažovatelia majú za to, že uvedený postup je možné i v odvolacom konaní rovnako ako je v odvolacom konaní možné spojenie vecí na spoločné konanie.

Uvedeným   postupom   bolo   možné   vyriešiť   aspoň   otázku   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, zapísaným na LV č. 75 k. ú. O. Ako je zrejmé zo žalobného návrhu podaného 01. 07. 1997 voči J. K. a jeho manželke, predmetom sporu vo vzťahu k týmto účastníkom boli nehnuteľnosti zapísané v PK prot. č. 1 k. ú. T. (v súčasnosti vedené na LV č. 2617 k. ú. T.), nie však nehnuteľnosti v k. ú. O. Preto ani pre rozhodnutie o vlastníckom práve vo vzťahu k nehnuteľnostiam v k. ú. O. nie je nevyhnutné zisťovať okruh dedičov po inom účastníkovi, J. K....

Vyššie   uvedené   potvrdzuje   skutočnosť,   že   prerušenie   konania   je   vo   vzťahu k sťažovateľom nedôvodné a neopodstatnené a postup súdu v tejto rovine je neefektívny. Sťažovatelia   majú   za   to,   že   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   sp.   zn. 9Co/36/2005 resp. jeho nečinnosťou v tomto konaní tak, ako bolo uvedené vyššie, bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR spočívajúce v práve každého, aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   ako   aj   právo   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/   Základné   právo   sťažovateľov   1/   až   7/   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9Co/36/2005 porušené bolo.

2/ Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní sp. zn. 9Co/36/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3/ Sťažovateľom 1/ až 7/ priznáva finančné zadosťučinenie, každému z nich v sume po 1.800,- Eur, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom 1/ až 7/ trovy právneho zastúpenia v sume 1.196,32 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jozefa Poláka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Pretože   sťažovatelia   v čase   doručenia   sťažnosti   nepreukázali   v   súvislosti s namietaným   porušením   ich   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom   krajského   súdu   v označenom   konaní,   že   podali   sťažnosť   podľa   §   62   a nasl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ústavný súd ich prípisom z 12. júla 2012 vyzval, aby preukázali, či takúto sťažnosť podali predsedovi krajského súdu.

Právny zástupca na výzvu ústavného súdu reagoval podaním doručeným 30. augusta 2012;   jeho   prílohou   bol   prípis   krajského   súdu   č.   Spr   11038/2012   z 23.   augusta   2012 o vybavení sťažnosti, v ktorom podpredsedníčka krajského súdu uviedla:

«Dňa 25. 7. 2012 bola doručená Krajskému súdu v Žiline Vaša sťažnosť (sťažnosť odporcov 5/, 8/, 9/, 10/, 11/, 12/ a 13/) na prieťahy v konaní, vedenom na Krajskom súde v Žiline   pod   sp.   zn.   9Co/36/2005.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   namietate   nekonanie krajského   súdu   v   predmetnej   veci,   keď   od   podania   odvolania   v   roku   2005   až   do   dňa podania   sťažnosti,   nebolo   o   odvolaní   rozhodnuté;   v   období   rokov   2005 2007   nebol uskutočnený žiaden úkon zo strany súdu, a to až do 7. 3. 2007 a od roku 2009 je konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania o dedičstve po poručiteľovi J. K. Podľa Vášho   názoru   neodôvodnená   nečinnosť   odvolacieho   súdu   je   daná   jednak   v   období   od podania odvolania v roku 2005 až do úmrtia účastníka konania, a aj následne po úmrtí účastníka konania. Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že namietate dôvodnosť prerušenia konania tak, ako to vyhodnotil odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. 9Co/36/2005 zo dňa 5. 1. 2009 o prerušení konania.

Prešetrením skutočností v rovine sťažnostného konania v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. boli zistené nasledovné skutočnosti:

Predmetná vec, vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 9Co/36/2005, napadla tunajšiemu súdu dňa 4. 10. 2005, termín pojednávania bol dňa 16. 2. 2007 nariadený na deň   7.   3.   2007.   V   dôsledku   úmrtia   jedného   z   účastníkov   konania   bolo   predmetné pojednávanie zrušené. Následne bolo opakovane odvolacím súdom preverované, či bolo dotknuté dedičské konanie skončené a či je možné pokračovať v prejednávaní veci. Po výslovnom   oznámení   konajúceho   súdneho   komisára,   že   všetci   do   úvahy   prichádzajúci dedičia postupne odmietajú dedičstvo a ani nespolupracujú, z ktorého dôvodu nie je možné určiť   termín   ukončenia   dedičského   konania,   predseda   senátu   vo   veci   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 9Co/36/2005 vydal dňa 5. 1. 2009 uznesenie o prerušení konania v súdenej veci do právoplatného ukončenia „konania o dedičstve po poručiteľovi menom J. K., ktorý zomrel..., aktuálne vec vedená na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2D/34/2008“. V rámci úpravy odvolacieho súdu bolo zároveň OS Námestovo uložené, aby bezprostredne po právoplatnom ukončení konania v označenej veci uvedené oznámil odvolaciemu súdu. Bez ohľadu na spomínanú úpravu zo strany odvolacieho súdu je priebežne zisťovaný stav dotknutého dedičského konania. Naposledy v priebehu mesiaca júl 2012, kedy bolo pracovníčkou OS Námestovo oznámené, že dedičské konanie po J. K. nie je stále ukončené a spis sa nachádza u povereného súdneho komisára JUDr. Z. Rovnako, bez ohľadu na prerušenie konania, odvolací súd vykonáva procesné úkony smerujúce k tomu, aby boli odstránené i ďalšie (možné) prekážky meritórneho rozhodnutia. V rámci takejto činnosti napr. iniciatívne ustálil aktuálneho správcu konkurznej podstaty J. (odporca v rade 2/), pričom na verejné prístupnej internetovej stránke obchodného registra je naďalej uvádzaný stav nezodpovedajúci skutočnosti.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   súdenej   veci   nie   je   možné   stále   konať,   keďže   nie   je ustálený okruh účastníkov konania, pričom odvolací súd nie je oprávnený sám túto otázku vyriešiť. Vzhľadom na postupné odmietanie dedičstva jednotlivými dedičmi neprichádza do úvahy ani konanie s (potencionálnymi) právnymi nástupcami.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   možno   konštatovať,   že   za   čiastočne dôvodnú možno považovať Vašu sťažnosť v súvislosti s nekonaním odvolacieho súdu v čase od 4. 10. 2005 do 16. 2. 2007, kedy bol vo veci určený termín pojednávania. Z hľadiska konštatovania prieťahov v konaní v tomto období je ale potrebné zdôrazniť, že predmetná vec je skutkovo rozsiahla a právne zložitá, náročná na štúdium, keď právna zložitosť je podmienená   taktiež   tým,   že   vo   veci   je   nutné   aplikovať   aktuálne,   už   neúčinné   právne predpisy,   vrátane   právnych   predpisov   ešte   z   obdobia   Rakúsko-Uhorska.   Tiež   je   treba zdôrazniť, že vo vyššie uvedenom období predseda senátu JUDr. Róbert Urban vykonával funkciu predsedu Krajského súdu v Žiline okrem výkonu funkcie predsedu senátu, z čoho samozrejme vyplývala zvýšená pracovná zaťaženosť predsedu senátu v predmetnej veci. Z   hľadiska   prieťahov   v   konaní   je   nutné   tiež   zdôrazniť,   že   odo   dňa...   majú   tieto objektívny charakter a bez ohľadu na konkrétnu činnosť odvolacieho súdu nie je možné vo veci   z   vyššie   uvedených   dôvodov   meritórne   rozhodnúť,   a   teda   odstrániť   stav   právnej neistoty. Ako už bolo vyššie uvedené, dňa... totiž zomrel J. K., odporca v rade 3/ a v súdenej veci nie je možné konať s právnymi nástupcami menovaného, keďže postupne všetci do úvahy prichádzajúci dedičia zo zákona odmietajú dedičstvo.

Pokiaľ   ide   o   namietanú   dôvodnosť   prerušenia   konania,   v   tejto   časti   nemožno považovať Vašu sťažnosť za dôvodnú. Ako totiž vyplýva zo spisového materiálu, predseda senátu Krajského súdu v Žiline dňa 5. 1. 2009 pod sp. zn. 9Co/36/2005 prerušil konanie v predmetnej veci do právoplatného ukončenia dedičského konania po J. K. (č. l. 849-850). Uvedené   uznesenie   bolo   (okrem   iného)   doručené   i   JUDr.   J.   P.   (právnemu   zástupcovi sťažovateľov)   a   voči   tomuto   uzneseniu   nedošlo   k   uplatneniu   žiadnych   opravných prostriedkov. Preto, pokiaľ je Vami namietaná nedôvodnosť prerušenia konania v súdenej veci,   v   rámci   samotnej   sťažnosti   ide   len   o   jednoduché   konštatovanie,   bez   akejkoľvek konkrétnej právnej alebo procesnej argumentácie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   sťažnosť   sťažovateľov,   ktorou namietajú porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III.   ÚS   401/08),   že   účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie,   sťažnosť   na   prieťahy   v   zmysle   citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva,   že   vyčerpanie   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorý   ustanovuje   zákon o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia podali sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch orgánu štátnej správy krajského súdu až   25.   júla   2012,   t.   j.   až   tri   mesiace   po   tom,   ako   doručili   sťažnosť   ústavnému   súdu (23. apríla   2012),   a navyše   v čase,   keď   je   namietané   konanie   od   roku   2009   prerušené. Sťažovatelia namietajú prieťahy v konaní krajského súdu v období od napadnutia mu veci, t. j. od 4. októbra 2005, do nariadenia pojednávania vo veci 7. marca 2007 a aj po tomto období.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovatelia   mohli   a mali   uplatniť   sťažnosť   na prieťahy   v konaní   v čase,   keď   konanie   ešte   nebolo   prerušené   a keď   k namietanému porušeniu ich práv podľa ich názoru dochádzalo, čo však neurobili. Sťažnosť podaná orgánu štátnej správy krajského súdu po podaní sťažnosti ústavnému súdu, navyše v čase, keď bolo konanie už viac ako tri roky prerušené, nemohla byť účinným prostriedkom na ochranu ich práv,   porušenie   ktorých   bolo   spôsobené   nečinnosťou   krajského   súdu   v rokoch   2005   až 2007.

Postup sťažovateľov v okolnostiach daného prípadu preto podľa názoru ústavného súdu   nespĺňa   požiadavku   splnenia   povinnosti   vyčerpania   dostupných   a   účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovatelia   pred ústavným súdom   namietajú. Nekonanie týmto spôsobom   alebo chyba pri   vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie povinnosti sťažovateľov vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv v súvislosti s nečinnosťou krajského súdu v odvolacom konaní v období od 4. októbra 2005 až do marca 2007.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   namietanú   nečinnosť   krajského   súdu   v čase   pred   prerušením namietaného odvolacieho konania hodnotí ako zásah do sťažovateľmi označených práv, o ktorom sa sťažovatelia dozvedeli, resp. mali vedomosť už prinajmenšom v čase prerušenia konania (t. j. v roku 2009), avšak túto nečinnosť v tomto čase namietali. Vzhľadom na to, že od namietaného zásahu už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

V súvislosti   s prerušením   namietaného   konania   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd v nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. I. ÚS 162/03) konštatuje,   že   prerušenie   konania   možno   považovať   za prekážku   konania.   Ak   nedôjde k odpadnutiu   prekážky   prerušeného   konania   postupom   alebo   rozhodnutím   predvídaným zákonom,   nemožno   v   prerušenom   konaní   vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým   aj k naplneniu   účelu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd   preto   nečinnosť   všeobecného   súdu   v dôsledku   prerušenia   konania   rozhodovaním príslušného súdu za zákonom ustanovených podmienok neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní   (m. m. II. ÚS 3/03,   I. ÚS 65/03,   I. ÚS 214/06).   Takýto   postup   korešponduje   aj s § 111   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   ak je konanie prerušené, pojednávania sa nevykonávajú a neplynú lehoty. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v súvislosti s konštatovaním sťažovateľov uvedeným v ich sťažnosti, že podľa ich názoru nebol dôvod na prerušenie konania, ústavný súd poukazuje na to, že proti rozhodnutiu o prerušení konania sťažovatelia v zákonom ustanovenej lehote nepodali odvolanie a ani dosiaľ nepodali žiadosť, aby krajský súd v namietanom konaní pokračoval.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013