znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-359/1-OVK-B5-2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing.   M. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Okresného   riaditeľstva Policajného zboru Bratislava V (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-359/1-OVK-B5-2006 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo uznesením okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP-359/1-OVK-B5-2006 zo 7. júna 2006 vznesené obvinenie pre zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) zákona č. 300/2005 Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ktorého sa mal dopustiť tak, že „dňa 19. 04. 2006 v Bratislave na Panónskej ceste oproti predajni   P.   smerom   na   R.   príslušníci   policajného   zboru   Okresného   dopravného inšpektorátu   B...   vykonávali   kontrolu   zameranú   na porušovanie   bezpečnosti   cestnej premávky a meranie rýchlosti, pričom v čase o 11.55 hod. bolo príslušníkovi policajného zboru stržm. P. S. vysielačkou hlásené, že k nemu smeruje vozidlo zn. T..., ktorého vodič nie je pripútaný bezpečnostným pásom, nakoľko sa vodič M. D..., trvale bytom..., dopúšťal dopravného priestupku, príslušník policajného zboru stržm. P. S. vošiel na stredovú čiaru vozovky medzi pravý a ľavý jazdný pruh a vodičovi osobného motorového vozidla dával riadne predpísaným spôsobom zastavovacím terčíkom znamenie na zastavenie vozidla pri pravej krajnici vozovky, čo však vodič nerešpektoval ani nespomalil, pokračoval v jazde, pričom smeroval na príslušníka policajného zboru, ktorý musel z toho dôvodu uskočiť, aby ho vozidlo nezachytilo a nezrazilo.“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   po   vznesení   obvinenia   sa   v   priebehu   piatich   mesiacov (od 26. júla   2006   do   1.   decembra   2006)   uskutočnilo   viacero   výsluchov   (jeho   ako obvineného a troch svedkov, ako aj konfrontácia medzi nimi) a „po takmer piatich rokoch v jeden   deň (6.   septembra   2011,   pozn.) prebehli   výsluchy   svedkov   nie   k meritu   veci“. Následne   až   12.   septembra   2011   bolo   vykonané   iba   oboznamovanie   sa   s výsledkami vyšetrovania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   orgány   činné   v trestnom   konaní   inak   nekonali a nereagovali ani na viaceré návrhy obhajoby. Sťažovateľ upriamil pozornosť na to, že v priebehu   celého   prípravného   konania   ako   on,   tak   aj   jeho   obhajca   poukazovali „na prieťahy v konaní a vznášali výhrady“.

Sťažovateľ   ďalej   argumentuje   tým,   že   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu „využil možnosti dožadovať sa nápravy a využil trestným poriadkom prípustné procesné úkony,   napr...   Sťažnosť   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   z   15. 06. 2006...   Návrh na doplnenie dokazovania zo 14. 6. 2006... Odvolanie proti rozhodnutiu KDI KR PZ v B. z 31. 8. 2006...   Návrh   na   doplnenie   vyšetrovania   z   12. 9. 2011...   Návrh   na zastavenie trestného stíhania z 12. 9. 2011.“. Uvádza však, že po traumatizujúcom zážitku z výkonu vojenskej služby v B., keď omylom prešiel hranicu s T., „nepovolil obhajcovi sťažovať sa (na   prieťahy   v prípravnom   konaní,   pozn.) osobitnou   písomnou   formou   a spoliehal... na postup, že námietky proti prieťahom obsahovali procesné podania a boli realizované verbálne“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „absolútne... neprispel k prieťahom trestného stíhania. Bol...   kedykoľvek   k   dispozícii   vyšetrovateľke,   túto...   opakovane   osobne   navštívil,   žiadal ukončenie   trestného   stíhania.   Každý   pohyb   mimo   Slovenskej   republiky   (prevažne služobný)... osobne ohlasoval a paralelne túto informáciu poskytoval aj obhajcovi.“.

Stav zdĺhavého konania a situácia, že bol v pozícii obvineného pre zločin s trestnou sadzbou odňatia slobody do 8 rokov, vyvolával u neho pocit právnej neistoty a nedôvery, čo vyústilo   do   psychických   porúch,   ktoré   sa   prejavovali   vnútornou   tenziou,   ťaživým osobným pocitom, sťaženou koncentráciou, nervozitou, poruchami spánku a pod. Popísaný stav mal dopad hlavne v zamestnaní a značne trpela aj jeho rodina.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ formuloval záver o porušení svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v namietanom konaní postupom okresného riaditeľstva PZ.

Sťažovateľ na základe toho v sťažnosti žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   riaditeľstva   PZ v konaní   vedenom   pod   sp. zn. ČVS: ORP-359/1-OVK-B5-2006,   prizná   mu   finančné zadosťučinenie v sume 18 000 €, ako aj úhradu trov konania.

Z fotokópie   uznesenia   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 323/06-59 z 26. septembra 2011 vyplýva, že trestné stíhanie proti sťažovateľovi bolo týmto uznesením zastavené, pretože tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 6. októbra 2011.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z toho, že sťažnosť podaná ústavnému súdu zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby   sa   v porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Judikatúra   ústavného   súdu   konštantne   vychádza   z názoru,   že   účelom   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07,   II. ÚS 46/07,   I. ÚS 96/07,   II. ÚS 214/08)   prezentuje už ustálený záver,   že základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď   k namietanému   porušeniu   označeného   základného   práva   mohlo   dochádzať   alebo porušenie v tomto čase ešte mohlo trvať.

V súvislosti   s otázkou   posudzovania   zbytočných   prieťahov   vo   veciach   trestného obvinenia ústavný súd judikoval, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   v prípravnom   trestnom   konaní   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba stíhaná na základe uznesenia o vznesení obvinenia. Právna neistota sa týka toho, či orgán činný v prípravnom konaní navrhne   podanie   obžaloby,   alebo   v závislosti   od   výsledkov   dokazovania   v prípravnom konaní navrhne iný spôsob konečného rozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (III. ÚS 123/07, IV. ÚS 210/04, II. ÚS 325/06).

Ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľa   bolo v zmysle   § 215   ods. 1   písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie proti nemu právoplatne zastavené.

Sťažnosť sťažovateľa obsahujúca námietku porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného riaditeľstva PZ v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená 6. decembra 2011, pričom na poštovú prepravu bola odovzdaná 2. decembra 2011,   teda   po   zastavení   trestného   stíhania   (uznesením   okresnej   prokuratúry   č. k. 1 Pv 323/06-59 z 26. septembra 2011, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 6. októbra 2011).

V čase   podania   sťažnosti   už   okresné   riaditeľstvo   PZ   nedisponovalo   právomocou vo veci konať, pretože trestné konanie proti sťažovateľovi už bolo právoplatne zastavené. Okresné riaditeľstvo PZ teda v danom čase nemohlo ovplyvniť priebeh trestného konania a ani prípadne porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Možnosť domáhať sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu, a to vo vzťahu k postupu okresného riaditeľstva PZ, bola pre sťažovateľa časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jeho veci vyšetrovanie v rámci prípravného konania, avšak aj to až po účinnom využití právnych prostriedkov, na uplatnenie ktorých mal v okolnostiach danej veci právo.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   a vychádzajúc z   podstaty   a účelu   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd ďalej upriamuje pozornosť na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa   ktorého   sťažnosť   nie je   prípustná,   ak sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.   Podľa   § 53 ods. 2   zákona o ústavnom   súde   ústavný súd   neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila táto podmienka, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že   účelom   práva   účastníka   konania pred   štátnym   orgánom   podať   sťažnosť   na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto štátnemu orgánu, aby sám odstránil protiprávny stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil právne prostriedky, na uplatnenie ktorých mal v okolnostiach danej veci právo, t. j. podanie žiadosti   o preskúmanie postupu   policajta podľa   § 210 zákona č.   301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   § 210   Trestného   poriadku   obvinený,   poškodený   a   zúčastnená   osoba   majú právo   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné   nedostatky   vo   vyšetrovaní   alebo   skrátenom   vyšetrovaní.   Policajt   musí   žiadosť prokurátorovi   bez   meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   trestnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie   § 230   ods. 1   a   2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   dozor   nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.   Pri   výkone   tohto   dozoru   je   prokurátor   oprávnený   dávať   záväzné   pokyny, určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu, vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania s pokynmi a určovať lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného a poškodeného, zrušiť   nezákonné   alebo   neopodstatnené   rozhodnutia   policajta,   ktoré   môže   nahradiť vlastnými rozhodnutiami.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci aj orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ nepreukázal, že by podal prokurátorovi sťažnosť na prieťahy vo svojej trestnej veci. Naopak, v sťažnosti uvádza, že z dôvodu traumatizujúceho zážitku, keď ako vojak „odsluhoval základnú vojenskú službu v B.“, počas ktorej omylom prešiel hranicu s T., „nepovolil obhajcovi sťažovať sa osobitnou písomnou formou a spoliehal... na postup, že námietky proti prieťahom obsahovali procesné podania a boli realizované verbálne“.

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je navyše prípustná, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bolo možné odmietnuť aj z toho dôvodu.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012