znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/2011-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť O. A. – A., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. A. Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 NcC 37/2010 z 9. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. A. – A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2010 elektronicky doručená sťažnosť O. A. – A., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou T., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky Mgr. A. Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 NcC 37/2010 z 9. júna 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   navrhovateľ   sa   v   konaní vedenom   Okresným   súdom   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 9 C 150/2009 domáhal zaplatenia sumy 1 152,84 € s 9 % úrokom z omeškania od 11. júna 2009 do zaplatenia z titulu nevyplateného zákonného odstupného pri skončení pracovného pomeru, ako aj náhrady trov konania proti sťažovateľovi ako odporcovi. Dňa 22. apríla 2010 sťažovateľ vzniesol v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 150/2009 písomne námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni JUDr. A. V. z dôvodu, že „právna zástupkyňa sťažovateľa sa dozvedela, že dcéra sudkyne JUDr. A. V., ktorá prejednáva túto vec je advokátskou koncipientkou zapísanou u JUDr. E. S., advokátky so sídlom D. - teda právnej zástupkyne E. S., ktorý je protistranou sťažovateľa v tomto konaní“.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:«Právna zástupkyňa sťažovateľa okrem skutočnosti, že dcéra zákonnej sudkyne je koncipientkou   právnej   zástupkyne   druhého   účastníka   konania   odôvodňovala   námietku zaujatosti   aj   tou   skutočnosťou,   že   dňa   18.   03.   2010   zákonná   sudkyňa   JUDr.   A.   V. protokolovala   výpoveď   jej   klienta   vo   veci   zásadného   právneho   významu   tak,   že zaprotokolovala   nepresne   jeho   výpoveď   spôsobom,   ktorý   by   bol   spôsobilý   privodiť sťažovateľovi   nepriaznivé   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Predmetom   sporu   medzi   E.   S.   a sťažovateľom   totiž   bola   skutočnosť,   že   E.   S.   ako   bývalý   zamestnanec   sťažovateľa   sa domáhal   odstupného   z   titulu   skončenia   pracovného   pomeru   dohodou   z dôvodu organizačných   zmien   a   naopak   sťažovateľ   v   konaní   od   počiatku   tvrdil,   že   dôvodom skončenia   pracovného   pomeru   E.   S.   jednoznačne   neboli   organizačné   zmeny,   ale   jeho pracovné   výsledky.   Zákonná   sudkyňa   na   pojednávaní   dňa   18.   03.   2010   do   zápisnice nadiktovala, že sťažovateľ vypovedal, že pani A. (manželka sťažovateľa) sa s E. S. dohodla o dôvode ukončenia pracovného pomeru „z dôvodov organizačných zmien“. Na opakovanú námietku   právnej   zástupkyne   sťažovateľa,   že   sťažovateľ   uvedené   nevypovedal,   zákonná sudkyňa   vykonala   opravu   zápisnice   v   znení   „opravuje   sa   zápisnica,   že   sa   dohodli   že navrhovateľ   (E.   S.)   pôjde   preč   dohodou.“   Opätovne   zdôrazňujeme,   že   pôvodná protokolácia výpovede sťažovateľa zákonnou sudkyňou by bola dostatočným odôvodnením nepriaznivého   rozhodnutia   pre   sťažovateľa   v konaní,   nakoľko   práve   dôvod   ukončenia pracovného pomeru dohodou a právne následky z neho vyplývajúce sú meritom sporu medzi účastníkmi konania.

Sťažovateľ ďalej v námietke zaujatosti uviedol: „máme za to, že sudkyňa JUDr. A. V. prejednávajúca vec 9 C/150/2009 je vylúčená z prejednávania vyššie uvedenej veci nakoľko vzhľadom na jej pomer k právnej zástupkyni navrhovateľa možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Ako bolo uvedené vyššie:

- dcéra sudkyne Okresného súdu Dunajská Streda JUDr. A. V. - Mgr. N. V. je vyše roka   advokátskou   koncipientkou   právnej   zástupkyne   navrhovateľa   JUDr.   E.   S.,   keďže advokátka   JUDr.   E.   S.   má   len   dvoch   advokátskych   koncipientov,   jednoznačne   možno konštatovať   priamu,   bezprostrednú   a silnú   väzbu   medzi   školiteľom   a   advokátskym koncipientom (na rozdiel od veľkých anonymizovaných právnych kancelárii) dcéra sudkyne JUDr. A. V. je tak ekonomicky aj profesne závislá od svojej školiteľky, ktorá je právnou zástupkyňou navrhovateľa, a od ktorej okrem pravidelnej mzdy, ktorú poberá, bude v čase advokátskych skúšok potrebovať potvrdenie o dĺžke a povahe započítateľnej praxe (de facto posudok svojej   praxe),   keďže ide o   dcéru sudkyne JUDr.   A.   V.   je vzhľadom na   vyššie uvedené skutočnosti dôvodné predpokladať zaujatosť sudkyne v prospech školiteľky svojej dcéry“.»

Krajský súd uznesením č. k. 24 NcC 37/2010-84 z 9. júna 2010 rozhodol, že zákonná sudkyňa   JUDr.   A.   V.   nie   je   vylúčená   z   prerokúvania   a   rozhodovania   vo   veci   vedenej okresným súdom pod sp. zn. 9 C 150/2009.

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Napadnuté uznesenie je odôvodnené úvahami súdu, ktoré si vzájomne odporujú a navyše časť z týchto úvah je v rozpore s výkladom §14 ods. 1 OSP z hľadiska účelu sledovaného   týmto   ustanovením,   čím   je   napadnuté   uznesenie   arbitrárne   a   odôvodnenie napadnutého uznesenia v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.“

Podľa tvrdení sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej «pri posudzovaní nestrannosti sudcu sa uplatňuje tzv. „teória zdania“ (théorie des   apparences),   podľa   ktorej   nestačí,   že   sudca   sa   cíti   byť   nestranným   (subjektívne hľadisko), ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán sporu».

Sťažovateľ tvrdí, že uznesením krajského súdu č. k. 24 NcC 37/2010-84 z 9. júna 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na to, „že závery vyvodené Krajským súdom v Trnave sú zjavne   neodôvodnené,   pričom   v   rozpore   s   ústavnými   princípmi   nestranného   súdneho konania súd skúmal zaujatosť sudkyne s dôrazom na hľadisko jej vnútorného presvedčenia abstrahujúc   od   hľadiska   objektívneho,   ktorým   sa   nezaoberal,   na   základe   čoho   ho považujeme za arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 NcC/37/2010 zo dňa 09. júna 2010 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 NcC/37/2010 zo dňa 09. júna 2010 sa zrušuje.

Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu,   a   to   troch   dní   od   právoplatnosti nálezu.“

Elektronickým podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2010 sťažovateľ rozšíril svoj návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit), aby ústavný súd v prípade, že zruší uznesenie krajského súdu č. k. 24 NcC 37/2010-84 z 9. júna 2010, zároveň rozhodol aj o vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných   práv   namietaným   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   tento   súd   rozhodol o námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľom   proti   zákonnej   sudkyni   vo   veci   vedenej okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9 C 150/2010   tak,   že   ju   nevylúčil   z   prerokúvania a rozhodovania tejto veci.

K dôležitým prvkom právnej ochrany zaručenej čl. 46 ods. 1 ústavy patrí právo na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečované inštitútom vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre jeho zaujatosť [§ 12 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) I. ÚS 27/98].

Obsahom základného práva   na prerokovanie   veci   pred   nestranným súdom   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu(-ov) z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu   prerokovať   každý   návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98).

Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu   môže   mať   dokonca   určitý   význam   aj   tzv.   zdanie   (javenie   sa)   pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v.   Belgicko,   1970,   séria   A,   č.   11,   podľa   ktorého   „spravodlivosť   má   byť   nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy   v   demokratickej   spoločnosti   u   verejnosti   vzbudzovať   (m.   m.   III.   ÚS   16/00, IV. ÚS 186/07).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   považoval   za potrebné ďalej poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Krajský   súd   v rozhodujúcej   časti   napadnutého   uznesenia,   v ktorom   rozhodol o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom, uviedol: „Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O. s. p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (článok 38 ods. 1 Listiny a čl. 48 ods. I Ústavy SR). Vzhľadom k tomu možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len výnimočne   a   zo   skutočne   závažných   dôvodov,   ktoré   celkom   zjavne   bránia   rozhodnúť v súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo.

Pomer   sudcu   k   veci,   ktorý   má   za   následok   jeho   zaujatosť   môže   vyplývať predovšetkým z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci. Podľa konštantnej súdnej judikatúry   vylúčený   je   tiež   sudca,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   ako z dokazovania   v konaní.   K vylúčeniu   sudcu   však   nemôže   viesť   iba   vyjadrenie účastníka o tom, že sudca je zaujatým. Subjektívne hľadisko účastníka konania je iba podnetom pre rozhodovanie o prípadnej zaujatosti, avšak rozhodovanie o tejto otázke musí byť postavené výlučne na základe hľadiska objektívneho, to znamená, že nie je prípustné vychádzať iba z pochybnosti o pomere sudcu k prejednávanej veci, prípadne k osobám, ale i z hmotno- právneho   rozboru   skutočností,   ktoré   k   týmto   pochybnostiam   viedli.   Nejde   teda   iba o hodnotenie   subjektívneho   pocitu,   ale   o   objektívnu   úvahu,   či   s   ohľadom   na   okolnosti prípadu možno mať zato, že by sudca zaujatý mohol byť. K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pritom môže dôjsť až vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci,   prípadne   účastníkom   alebo   ich   nástupcom   dosahuje   takej   povahy   a   intenzity,   že napriek zákonom stanovenej povinnosti nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodovať. Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v   konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania   nestranného   súdu,   čo   znamená,   že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkovi postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodovanie   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (III. ÚS 71/97).

Nestrannosť sudcu je potrebné skúmať teda z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska   t.   j.   v   danom   prípadu   je   potrebné   zistiť   osobné   presvedčenie   sudcu prejednávajúceho   prípad   a   z   objektívneho   hľadiska   t.   j.   v   danom   prípade   zistiť,   či   sú poskytnuté   dostatočné   záruky   pre   vylúčenie   akejkoľvek   pochybnosti   v   danom   smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku. Objektívna nestrannosť sa posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,   ale   i   napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. S   ohľadom   na   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne,   ako   i   vzhľadom   na   obsah   spisu a doterajší   prístup   k   sudkyne   k   prejednávaniu   veci,   odvolací   sud   dospel   k   záveru,   že sudkyňa   poskytla   dostatočné   záruky,   aby   bola   z   tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená pochybnosť, že neexistuje z hľadiska ust. § 14 O. s. p. relevantný vzťah sudcu k účastníkom konania, ich zástupcom a k veci samej, na základe existencie, ktorého možno mať pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu. Ako uviedla zákonná sudkyňa, necíti sa byť vo veci zaujatá vzhľadom na dlhotrvajúcu sudcovskú prax a odbornú profesionalitu, vie vec   objektívne   posúdiť   a   rozhodnúť.   Samotná   okolnosť,   že   dcéra   zákonnej   sudkyne   je advokátskou koncipientkou u advokátky, ktorá zastupuje v konaní odporcu, nie je takou okolnosťou, ktorá by zakladala dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.   Navrhovateľ   danej   veci   je   zastúpený   advokátkou   a   aj   v   priebehu   konania,   dcéra konajúcej   sudkyne,   ako   jej   koncipientka   neurobila   žiaden   úkon.   Advokátka   musí predchádzať situácii, aby ju jej koncipientka zastupovala ako substituent vo veciach, ktoré pojednáva jej matka.

Čo sa týka ďalšej námietky odporcu spočívajúcej v protokolácii zápisnice konajúcou sudkyňou, ide o dôvod, ktorý spočíva v postupe sudcu a preto nemôže byť v zmysle § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom na vylúčenie sudcu v konaní o prejednávanej veci.

K vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci pritom môže dôjsť až vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudca k danej veci prípadne účastníkom alebo zástupcom dosahuje takej povahy u intenzity, že napriek zákonom stanovej povinnosti sudca nebude schopný nezávisle a nestranne rozhodnúť, čo v danom prípade splnené nie je. Nadriadený súd teda nezistil existenciu žiadnych relevantných skutočností,   ktoré by preukazovali taký stupeň vzťahu   konajúcej   sudkyne   k   zástupkyni   navrhovateľa,   ktorý   by   vyvolával   pochybnosti o nezaujatosti sudkyne vo veci.“

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Odôvodnenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   dalo   odpoveď   na   skutkovú a právnu   podstatu   sťažovateľom   podaného   návrhu   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným   sťažovateľom   namietaným   porušením   jeho   práv   garantovaných   ústavou a dohovorom.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Ústavný súd dospel k záveru, že pracovnoprávny vzťah dcéry zákonnej sudkyne k právnej zástupkyni žalovaného nezakladá sám osebe taký pomer zákonnej sudkyne k právnej zástupkyni žalovaného, ktorý by mal za následok pochybnosť o jej nezaujatosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 438/2010 z 24. novembra 2010, v ktorej dospel v obdobnej veci sťažovateľa k rovnakému záveru.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa spôsobu protokolácie jeho výpovede zákonnou sudkyňou   na   pojednávaní   uskutočnenom   18.   marca   2010   v konaní   vedenom   okresným súdom   pod   sp.   zn.   9   C 150/2009   ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   sťažnosti   aj   z   obsahu zápisnice z pojednávania pred okresným súdom vyplýva, že bola vznesená námietka proti zneniu zápisnice, pokiaľ ide o sťažovateľom uvedený dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobcom. Zákonná sudkyňa uvedené protokolovala ako „opravu zápisnice“.

Podľa § 40 ods. 1 OSP o úkonoch, pri ktorých súd koná s účastníkmi alebo vykonáva dokazovanie, sa spisuje zápisnica. V zápisnici sa najmä označí prejednávaná vec, uvedú sa prítomní, opíše sa priebeh dokazovania a uvedie sa obsah prednesov a výroky rozhodnutia; ak nahrádza zápisnica podanie, musí mať aj jeho náležitosti.

Podľa § 40 ods. 3 OSP predseda senátu alebo samosudca opraví v zápisnici chyby v písaní   a   iné   zrejmé   nesprávnosti.   Predseda   senátu   alebo   samosudca   rozhoduje   aj o návrhoch   na   doplnenie   zápisnice   a   o   námietkach   proti   jej   zneniu.   Každá   námietka účastníka   konania   proti   zneniu   zápisnice,   vedeniu   konania   alebo   správania   účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, musí byť v zápisnici uvedená.

„Súdom   spísaná   zápisnica   o   pojednávaní   obsahujúca   zákonom   ustanovené náležitosti   je   verejnou   listinou“   [§   134   OSP   (JUDr.   Václav   Nesrovnal,   CSc.,   a   kol.: Občiansky súdny poriadok. Bratislava: Iura Edition, 1997 v znení zmien a dodatkov, s. 71)]. „Povinnosť zapísať každú námietku proti zneniu zápisnice, vedeniu konania alebo správaniu účastníkov konania, ktorej súd nevyhovel, súvisí s princípom spravodlivého procesu a jej dôsledné plnenie súdom   každého   stupňa   je spojené   nielen   s otázkou   zákonnosti,   ale aj ústavnosti postupu všeobecného súdu. Z opaku vyplýva, že nezapísanie námietky, ktorej súd nevyhovel,   môže   zakladať   predovšetkým   disciplinárnu   zodpovednosť   zákonného   sudcu (predsedu   senátu),   ale   nedajú   sa   vylúčiť   ani   procesné   dôsledky   spojené   s   otázkami zisťovania   skutkového   stavu,   plnenia   procesných   podmienok   a   procesných   garancií spravodlivého procesu“ (tamtiež s. 71 – 72).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii procesný nástroj spôsobilý napraviť vytýkané pochybenie okresného súdu priamo v rámci prebiehajúceho súdneho konania, ktorý využil v plnej miere, čo viedlo zákonnú sudkyňu k protokolovaniu opravy   zápisnice,   teda   k akceptácii námietky   sťažovateľa   proti zneniu zápisnice. Uvedený postup zákonnej sudkyne možno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako   akceptovateľné   uplatnenie   ustanovení   o   konaní   pred   súdom,   ktoré   nepredstavuje možnosť vzniku objektívnych pochybností o jej nezaujatosti.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu   a obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie by ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru, že sťažovateľom označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011