znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť M. T. a I. T., obaja bytom V., zastúpených advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Poprad   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 9 C 305/1992, za účasti Okresného súdu Poprad, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. T.   a I.   T.   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Poprad p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 305/1992 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. T. a I. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 7 000 € (slovom   sedemtisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Poprad p o v i n n ý   každému   z nich zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Poprad j e   p o v i n n ý   uhradiť M. T. a I. T. trovy konania v sume 457,89 € (slovom štyristopäťdesiatsedem eur a osemdesiatdeväť centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. H. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2009 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“) a I. T. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom V., zastúpených advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   súdneho   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 305/1992, začatého na základe nimi podanej žaloby z 23. marca 1992.

K postupu okresného súdu v označenom konaní sťažovatelia uviedli:„Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 09. 09. 1992, v roku 1992 sa uskutočnilo ešte jedno pojednávanie. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo až 12. 06. 1996 a po ňom až v roku 2000, kedy sa konali tri. V roku 2004 bol spis pridelený novému sudcovi. V roku 2004 bolo vytýčené ďalšie pojednávanie, ktoré sa však nekonalo. Do roku 2008 sa vo veci nekonalo a v roku 2008 bola vec pridelená opäť inému sudcovi. Napriek našim urgenciám sa ďalšie pojednávanie konalo až 02.   02.   2009.   Rozsudkom zo dňa   14.   04.   2009 bolo prvostupňovým   súdom   rozhodnuté,   rozhodnutie   ale   nenadobudlo   právoplatnosť,   pretože sme sa voči nemu odvolali.“

Podľa tvrdenia sťažovateľov konanie o odškodnenie pracovného úrazu, na následky ktorého   zomrel   manžel   sťažovateľky,   resp.   otec   sťažovateľa,   nie   je   ani   v   súčasnosti právoplatne skončené. V tejto súvislosti sťažovatelia namietajú, že „od podania žaloby uplynulo už viac ako 17 rokov... Dĺžka konania vysoko presahuje akékoľvek ponímanie štandardnej dĺžky konania.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo sťažovateľov v 1.) a 2.) rade, právo na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod č. k. 9 C 305/1992 porušené.

2.)   Okresnému   súdu   Poprad   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 305/1992 konal bez zbytočných prieťahov.

3.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi v 1.) rade primerané finančné zadosťučinenie vo výške 450.000,- Sk, sťažovateľovi v 2.) rade primerané finančné zadosťučinenie vo výške 450.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Poprad   povinný   vyplatiť   sťažovateľom   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. ) Porušovateľ je povinný sťažovateľom nahradiť trovy súdneho konania.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 23/2010-12 z 22. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na charakter veci,   kde   je rozhodujúci prehľad spisu,   dospel   k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. 1/ÚS/2010 z 30. apríla 2010 doručeným ústavnému súdu 7. mája 2010 predložil podrobný rozbor doterajšieho priebehu napadnutého konania vedeného pod sp. zn. 9 C 305/1992, ktorého predmetom je rozhodovanie o odškodnení pracovného úrazu. Predseda okresného súdu nad rámec chronológie doterajšieho priebehu napadnutého konania, ktorá podľa zistení ústavného súdu zodpovedá obsahu príslušného súdneho spisu v označenom prípise, najmä uviedol:

„... Podstatou uvedeného sporu nie je len úhrada nákladov spojených s pohrebom neb. A. T., ale aj rozhodnutie o priznaní nároku na doživotnú rentu. Je vecou právneho názoru, či si žalobcovia uplatnili a odôvodnili svoje nároky riadne a včas. Krajský súd v Prešove   zrušil   v   časti   rozhodnutie   Okresného   súdu   v   Poprade   za   účelom   opätovného skúmania   otázky   pasívnej   legitimácie   žalovaného   v   1)   rade   a   opätovného   posúdenia nárokov žalobcov.

V sťažnosti podanej Ústavnému súdu sťažovatelia uviedli, že Okresný súd Poprad v konaní   napriek dĺžke   trvania sporu právoplatne   nerozhodol,   avšak ako aj   z uvedenia všetkých   procesných   úkonov   vo   veci   vyplýva,   súd   konal   systematicky,   bez   akýchkoľvek prieťahov.   Vykonané   dokazovanie   umožňovalo   súdu   I.   stupňa   rozhodnúť   v   apríli   2009, nakoľko aj zo strany samotných sťažovateľov viackrát neboli predložené ďalšie listinné dôkazy, resp. ďalšie návrhy na dokazovanie tak, ako ich súd riadne vyzýval, došlo taktiež opakovane k zmene zákonného sudcu. Uplatnený nárok žalobcovia riadne špecifikovali až podaním právnej zástupkyne doručeným dňa 24. 11. 2000.

Predovšetkým   je   potrebné   konštatovať,   že   žalobcovia   sa   na   prieťahy   v   konaní sťažovali po prvýkrát až podaním doručeným dňa 12. 5. 2009, teda po doručení rozsudku súdu I. stupňa.

Predseda súdu oboznámil účastníkov s tým, že vo veci nezistil také skutočnosti, ktoré by   odôvodňovali   vyhodnotenie   sťažnosti   ako   dôvodnej,   nakoľko   po   vyhlásení   rozsudku a podaní odvolania   žalobcami   vykonáva   úkony   podľa ust.   § 209   a nasl.   O.   s.   p.   a po doručení   podaného   odvolania   účastníkom   spis   predloží   Krajskému   súdu   v   Prešove   na rozhodnutie. Podľa názoru súdu sťažovatelia nevyčerpali opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje,   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. V tomto prípade teda sťažovatelia nevyužili svoje zákonné právo dané ustanoveniami § 62 a nasl. Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (resp. predtým účinného § 17 Zákona č. 80/1992 Zb.), ktoré priznáva účastníkovi právo podať sťažnosť na postup súdu smerujúci proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Uvedenú sťažnosť mohli sťažovatelia pred vyhlásením rozhodnutia vo veci podať predsedovi   súdu,   ktorý   je   povinný   dohliadať   na   dodržiavanie   povinností   ustanovených sudcom   zákonmi   a   to   aj   na   povinnosť   sudcu   konať   vo   veci   plynulo,   bez   zbytočných prieťahov.

Účastníci   konania   sú   povinní   prispieť   k   tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania   čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť predmetnú vec tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné   skutočnosti,   označia   dôkazné   prostriedky   a   dbajú   na   pokyn   súdu.   Rýchlosť konania   nepriaznivo   ovplyvňovali   samotní   sťažovatelia   i   svojím   správaním,   keď   neboli súčinní   v predmetnej   veci,   resp.   opakovane   navrhovali   pripustenie   vstupu   ďalších účastníkov do konania.

Konkrétne súd vyzval sťažovateľov na doplnenie dokazovania ako aj v uznesení na niektorých pojednávaniach, kde im bola uložená lehota na podanie. V tejto lehote ďalšie dôkazy súdu nepredložili, resp. žiadali o predĺženie stanovenej lehoty pre nedostatočnú komunikáciu   so   zvolenou   právnou   zástupkyňou.   Ďalej   právna   zástupkyňa   žiadala pojednávanie odročiť dňa 5. 12. 2008, pojednávania dňa 22. 12. 2003 sa nezúčastnila bez ospravedlnenia. V tomto smere spôsobovali prieťahy samotní sťažovatelia.

Sťažovatelia namietajú nečinnosť súdu s tým, že doposiaľ, resp. do dátumu podania sťažnosti   nebola   vec   právoplatne   rozhodnutá.   Naopak,   súd   viackrát   musel   vyzvať sťažovateľov na špecifikáciu otázok a úloh určených znalcovi.

Súd teda v predmetnej veci koná plynulo a bez zbytočných prieťahov, z jeho strany sú realizované úkony   za účelom   rozhodnutia   vo   veci.   Konanie   sťažovateľov pokladáme za účelové   a   zištné.   Sťažovatelia   sa   domáhajú   finančného   zadosťučinenia   s   ohľadom   na neprimeranú a ničím neodôvodniteľnú dĺžku súdneho konania a jednak z toho dôvodu, že neukončený súdny spor v nich vyvoláva psychický stav neistoty,   bezprávia a nervozitu. Podľa názoru súdu pri uvedenej skutkovo i právne náročnej veci nejde o neprimeranú dĺžku súdneho   konania   a   dĺžku   uvedeného   konania   spôsobovali   sťažovatelia   samotní   svojimi aktivitami, či nečinnosťou tak, ako to už bolo vyššie uvedené.

Priznanie finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy ako náhrada nemajetkovej ujmy len v tých prípadoch, keď porušenie základného práva už nie je možné napraviť ani odstrániť, čo v danom prípade nie je naplnené, pretože súd koná riadne a bez prieťahov. Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd SR uvedenej sťažnosti nevyhovel.“

K vyjadreniu okresného súdu zaujala stanovisko právna zástupkyňa sťažovateľov v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   17.   mája   2010,   v   ktorom   zotrvala   na   tom,   že postupom   okresného   súdu   v   uvedenom   súdnom   konaní   boli   spôsobené   prieťahy, argumentujúc tým, že „... z vyjadrenia je ale zrejmé, že najmenej trikrát bol súd nepretržite po dobu dvoch rokov nečinný, nevykonal jediný úkon.

Súd   bol   nečinný   aj   v   ďalších   obdobiach,   viaceré   úkony   súdu   bolo   nezmyselné, neefektívne, súd nevyužil možnosti dané mu právnym poriadkom na zabezpečenie plynulého priebehu   konania,   konal   v   rozpore   so   zásadou   hospodárnosti   konania   a   efektívnosti konania.“.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   na   okresnom   súde   nie   je   ku   dňu rozhodovania v tejto veci ešte právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992 (o odškodnenie pracovného úrazu).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   111/02,   III   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd zohľadnil tvrdenie predsedu okresného   súdu,   že „ide   o vec   právne   a fakticky   zložitú“, keďže   z právneho   hľadiska nemožno   právnu   vec   sťažovateľov,   ktorej   predmetom   je   rozhodovanie   o odškodnení smrteľného   pracovného   úrazu   a   v   rámci   neho   nielen   rozhodovanie   o   úhrade   nákladov spojených   s   pohrebom,   ale   aj   rozhodovanie   o   priznaní   nároku   na   doživotnú   rentu pozostalým sťažovateľom, považovať za bežnú súčasť rozhodovacej agendy súdov prvého stupňa.   Ústavný   súd   rovnako   pripustil   určitú   zložitosť   predmetnej   veci   z faktického hľadiska, keďže v súvislosti s ustálením skutkového stavu bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie a uskutočniť výsluch väčšieho počtu svedkov (aj prostredníctvom dožiadaného Okresného   súdu   Prešov),   zároveň   však   zdôraznil,   že   právna   ani   faktická   zložitosť   veci v žiadnom prípade nemôže ospravedlniť zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania (viac ako 18 rokov od podania žaloby), pričom navyše v danom prípade ide o vec, ktorej povaha (odškodnenie pozostalých súvisiace so smrteľným pracovným úrazom) vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu z hľadiska naplnenia účelu súdneho konania v čo najkratšom čase (obdobne pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 65/04, II. ÚS 76/09).

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní   o   tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd po preskúmaní   spisovej   dokumentácie   konštatoval,   že   v predmetnej   veci   nemožno   pripísať sťažovateľom   zásadný   podiel   na   doterajšej   neprimeranej   dĺžke   namietaného   súdneho konania.   Využívanie   procesných   oprávnení   sťažovateľmi   (rozšírenie   návrhu   o   ďalšieho žalovaného, späťvzatie návrhu voči žalovanému v 3. rade, upresnenie návrhu na priznanie pravidelnej renty, odvolanie proti rozsudku zo 14. apríla 2009), ako aj ďalšie procesné úkony   sťažovateľov,   prostredníctvom   ktorých   žiadali   poskytnúť   lehotu   na   oznámenie dôkazov,   ktoré   sa   majú   vykonať,   alebo   na   vyjadrenie   k   námietke   pasívnej   legitimácie žalovaného v 3. rade, ich žiadosť o odročenie pojednávania (5. decembra 2008) z dôvodu kolízie   pojednávaní   ich   právnej   zástupkyne,   síce   objektívne   predĺžili   namietané   súdne konanie, ale nemôžu ospravedlňovať nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu a už vôbec nie skutočnosť, že v tak citlivej právnej veci okresný súd právoplatne nerozhodol ani po uplynutí 18 rokov od podania žaloby.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní, pričom   v tejto   súvislosti   v prvom   rade   zdôraznil,   že   viac   ako   18-ročné   trvanie preskúmavaného konania (od podania návrhu 23. marca 1992) je už samo osebe najmä vzhľadom na povahu veci bezpochyby neprimerané (aj keď vec bola kratšiu dobu aj na odvolacom Krajskom súde v Prešove, čo nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu). Za týchto   okolností   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   podrobne   analyzovať   priebeh napadnutého konania, o to viac, že z predloženého spisu, obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu zistil, že okresný súd bol bez akejkoľvek zákonnej prekážky vo veci opakovane dlhodobo nečinný, a to konkrétne od 15. januára 1993 do 15. septembra   1995   (32 mesiacov),   od   28.   februára   1997   do   14. novembra   1997 (8 mesiacov), od 20. novembra 1998 do 8. septembra 2000 (21 mesiacov), od 9. apríla 2001 do   8.   decembra   2003   (32 mesiacov)   a   od   17.   decembra   2004   do   29.   januára   2008 (37 mesiacov).

Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože minimálne počas takmer 11 rokov (130 mesiacov) okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovatelia   ako   navrhovatelia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzajú, čo je základným účelom základného práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (napr.   I. ÚS 41/02).   Uvedené   obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré sa nezakladali na žiadnych zákonom ospravedlniteľných dôvodoch, treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré nie sú z ústavnoprávneho hľadiska   tolerovateľné.   K uvedenej   nečinnosti,   a   teda   k zbytočným   prieťahom   v   konaní pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu.

V súvislosti   s obranou   okresného   súdu,   že   v predmetnej   veci „došlo   opakovane k zmene zákonného sudcu“, ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v prvom rade posudzuje postup príslušného súdu, a nie to, či toto právo   bolo   porušené   činnosťou   (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu vybavujúceho danú vec (II. ÚS 323/09). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho   konania   a   mieru   ochrany   ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabovať poukazovaním na zmenu zákonného sudcu (z dôvodu stáže zákonného sudcu či preloženia zákonnej sudkyne na súd vyššieho stupňa).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v   súlade   s čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 305/1992 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia   príslušného zákaldného práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez jeho porušovania (m. m. napr. IV. ÚS   210/04).   Ústavný   súd   vzhľadom   na   okolnosti   predmetnej   veci   považoval   za potrebné rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   finančné   zadosťučinenie   v   sume   14 937,26   € (450 000 Sk) pre každého z nich najmä z dôvodu, že „prieťahy v súdnom konaní v nás vyvolávajú psychický stav neistoty, bezprávia a nervozitu“.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa   čl. 41 dohovoru, so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania, obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom, povahu sporu, ktorá vyžaduje v danom prípade   osobitnú   starostlivosť   zo   strany   konajúceho   súdu,   ale   tiež   právnu   a   faktickú zložitosť   veci   a správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € každému zo sťažovateľov primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   H.   K.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľov ich vyčíslil za dva úkony právnej pomoci   [zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2008 v sume 695,41 € (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2009)] podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Prevzatie a prípravu zastupovania a vypracovanie písomného podania ústavný súd posúdil ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní dvoch sťažovateľov, preto základnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 20 % určil v celkovej sume 370,88 €, pričom priznaná úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu 2 x 6,95 € predstavuje sumu 384,78 €.

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľov je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty   19   % v   sume 73,11   €,   takže spolu   priznal sťažovateľom   úhradu   trov   konania v celkovej sume 457,89 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľov (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010