znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/09-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. V. Š., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. R., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 36 ErNr 644/02, za účasti Okresného súdu Bratislava V, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 36 ErNr 644/02   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava V   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 36 ErNr 644/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. Š.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € [slovom tisíc eur (30 126 Sk)], ktoré jej   j e   Okresný súd Bratislava V   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava V   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. V. Š. trovy konania v sume 265,92 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov (8 011,11 Sk)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. R., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 23/09 z 5. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 ErNr 644/02 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   súdny   exekútor   udelil   sťažovateľke   na   dražbe   konanej 14. októbra 2005 príklep k podielu na draženej nehnuteľnosti, následne požiadal okresný súd o jeho schválenie a sťažovateľka zložila stanovenú zábezpeku, v dôsledku čoho sa stala účastníčkou napadnutej časti exekučného konania.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľka okrem vyslovenia, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   domáhala   aj   prikázať   okresnému   súdu   konať   v označenom   konaní   bez zbytočných prieťahov a priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (1 659,70 €). Zároveň požadovala priznať aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3571/08 doručeným ústavnému súdu 8. decembra 2008, v ktorom okrem iného uviedol, že napadnutý spis sa „t. č. nachádza na Krajskom súde v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní oprávneného“. V následných podaniach sp. zn. Spr. 3092/09 z 20. februára 2009 a z 9. marca 2009 okresný súd oznámil ústavnému súdu, že netrvá na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu a že netrvá ani na ďalšom vyjadrení k veci po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Keďže aj sťažovateľka v podaní z 27. marca 2009 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu, ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu súdu sp. zn. 36 ErNr 644/02 ústavný súd zistil tento priebeh a stav v napadnutej časti exekučného konania:

- súdny exekútor udelil sťažovateľke na dražbe konanej 14. októbra 2005 príklep k 1/2 podielu na byte č. (...) v bytovom dome súp. č. (...) katastrálnom území Ž.,

- okresný súd uznesením sp. zn. 36 ErNr 644/02 z 19. decembra 2005 povolil odklad exekúcie do právoplatného rozhodnutia o excindačnej žalobe vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 195/05,

- proti označenému uzneseniu podal odvolanie Fond národného majetku Slovenskej republiky 2. januára 2006 a sťažovateľka 18. januára 2006,

- 10.   januára   2006   okresný   súd   predložil   súdny   spis   spolu   s odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu,

- krajský súd uznesením sp. zn. 2 CoE 5/06 z 31. októbra 2006 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie; uvedené uznesenie krajského súdu   bolo   okresnému   súdu   doručené   13.   decembra   2006   a následne   bolo   doručované účastníkom konania, ktorí ho prevzali 12. januára 2007, resp. 15. januára 2007,

- 19. júna 2007 zákonná sudkyňa poverila konaním vo veci vyššiu súdnu úradníčku,

- 21. júna 2007 okresný súd overoval oprávnenosť zmeny účastníka v exekučnom konaní z dôvodu postúpenia pohľadávky,

- súdny   exekútor   podaním   doručeným   okresnému   súdu   26.   júna   2007   žiadal rozhodnutie vo veci príklepu v čo možno najkratšom čase,

- 19.   júla   2007   okresný   súd   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   urgoval vyjadrenie   k oprávnenosti   zmeny   účastníka   v exekučnom   konaní   z dôvodu   postúpenia pohľadávky,

- okresný súd uznesením z 8. augusta 2007 pripustil, aby z konania vystúpil na strane oprávneného Fond národného majetku a na jeho miesto nastúpila spoločnosť U. (...),

- okresný   súd   výzvou   z 27.   septembra   2007   požiadal   súdneho   exekútora,   aby   sa v lehote 10 dní vyjadril k podanej námietke zaujatosti,

- po   doručení   vyjadrenia   súdneho   exekútora   k námietke   zaujatosti   okresný   súd uznesením   z 29.   októbra   2007   rozhodol,   že   súdny   exekútor   z konania v exekučnej   veci sp. zn. Ex 246/02 nie je vylúčený,

- okresný súd uznesením sp. zn. 36 ErNr 644/02 z 10. januára 2008 opätovne povolil odklad exekúcie predajom nehnuteľností   do   právoplatného skončenia konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 C 195/05,

- 11.   februára   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   oprávneného   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 36 ErNr 644/02 z 10. januára 2008,

- 25. novembra 2008 okresný súd predložil spis spolu s odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva z § 119 ods. 1 OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   exekučné   konanie   spravidla   treba   považovať za konanie   tak   po   právnej   stránke,   ako   aj   po   stránke   faktickej   (skutkovej)   za   pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má povinný voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule.

Treba uviesť, že napadnuté konanie, resp. jeho sťažnosťou napadnutá časť týkajúca sa   postupu   okresného   súdu   v konaní o povolení   odkladu   exekúcie   je z hľadiska   právnej a faktickej náročnosti štandardným konaním.

Ústavný súd zastáva názor, že pri sústredenejšom procesnom postupe mohol byť priebeh   napadnutého   konania,   v ktorom   okresný   súd   rozhoduje   o povolení   odkladu exekúcie, plynulejší, efektívnejší a nemusel viesť k predĺženiu exekučného konania.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky sťažnosťou napadnutej časti exekučného konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv.

Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by v súvislosti s napadnutou časťou exekučného konania bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutom exekučnom konaní, resp. v jeho sťažnosťou napadnutej časti, t. j. v štádiu od 14. októbra 2005,   keď   súdny   exekútor   na dražbe   udelil   sťažovateľke   príklep   k podielu   na   draženej nehnuteľnosti.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnutá   časť   exekučného   konania   bola   poznačená nesústredenosťou a neefektívnosťou procesného postupu okresného súdu.

Toto zistenie sa opiera najmä o odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 31. októbra 2006 sp. zn. 2 CoE 5/06, ktorým   zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 36 ErNr 644/02 z 19. decembra 2005 o povolení odkladu exekúcie a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci bol v zmysle § 45 ods. 1 Ex. por. poverený vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 39 Cb 25/01-44 na vymoženie uloženej povinnosti sumy 754.386,- Sk s prísl. a trovy exekúcie   súdny   exekútor   JUDr.   M.   T.   Tento   vydal   upovedomenie   o   začatí   exekúcie predajom nehnuteľnosti povinného (popri vykonaní exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu banke)   aj   predajom   nehnuteľnosti   povinného   nachádzajúcej   sa   v   obci   Ž.,   kat. úz.   Ž. zapísanej   na   LV   č. (...)   ako   nebytový   priestor   -   prízemie   bytového   domu,   súp. č. (...) postaveného   na   pozemku   parc. č. (...)   a   podiel   219060/272108   na spoločných   častiach a spoločných zariadeniach bytového domu súp. č. (...) všetko v podiele ½. V zmysle § 56 ods. 2   Ex. por.,   bol   podaný   podnet   na   odklad   exekúcie   JUDr.   M.   Ď.   (ako   právnym zástupcom O. M., E. G., P. M., Ing. P. Š., V. M., E. M., Mgr. T. Š., PhDr. A. Š. a A. S. bytom...) z dôvodu prebiehajúceho konania o vylúčenie veci - špecifikovanej z exekúcie, keď súčasne prebieha aj konanie o nehnuteľnosti - o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30. 1. 1997,   na základe   ktorej   povinný   nadobudol   vlastnícke   právo   vo   výške ½ spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania o vylúčenie veci z exekúcie.

Podľa § 56 ods. 2 Ex. poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

V   súlade   s   cit. ust.   povolil   odklad   exekúcie   aj   súd   prvého   stupňa   a   to do právoplatného   rozhodnutia   o   exindančnej   žalobe.   Túto   žalobu   podali   zhora   uvedení nájomcovia bytov č. 22, 21, 1, 16, 6, 13 a 27 nachádzajúcich sa v bytovom dome súp. č. (...) zapísaného na LV č. (...) a parc. č. (...). Dôvodom na vylúčenie veci z exekúcie je začatie súdneho konania o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 30. 1. 1997, na základe ktorej povinný nadobudol ½ predmetnej nehnuteľnosti.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa povolil odklad celej exekúcie napriek tomu, že exindančná žaloba sa týka iba určitých vecí - určitých bytov, nachádzajúcich sa v bytovom dome vo vlastníctve povinného. A pritom len konštatoval, že je možné očakávať zastavenie exekúcie, ale ničím toto svoje konštatovanie neodôvodnil. Teda z odôvodnenia jeho rozhodnutia nie je možné zistiť, prečo mal zato, že je možné očakávať zastavenie exekúcie.   V   tej   súvislosti   bolo   potrebné   sa   predbežne   zaoberať   aj   otázkou   úspešnosti exindančnej   žaloby   vrátane   aktívnej   legitimácie   uvedených   žalobcov   na   jej   podanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto nepreskúmateľné. Takýmto postupom súdu prvého stupňa,   ktorý   svoje   rozhodnutie   riadne   dostatočne   a   presvedčivo   neodôvodnil,   došlo k odňatiu   možnosti   účastníkom   náležite   skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti   nemu, ak chceli   využiť   možnosť   podania   riadneho   opravného   prostriedku.   Takýto   nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia bol preto dôvodom na jeho zrušenie v súlade s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a vrátenie veci na ďalšie konanie (§ 221 ods. 3 O. s. p.).“

O neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní svedčí aj skutočnosť, že okresný súd v období od 13. decembra 2006 do 21. júna 2007 a v období od 11. februára 2008 do 25. novembra 2008 bez akceptovateľných dôvodov nerealizoval žiadne procesné úkony. Takýto postup okresného súdu je z hľadiska požiadaviek na ochranu základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   vzhľadom na predmet posudzovaného konania ústavne neprijateľný.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   36 ErNr 644/02   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk (1 659,70 €) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „nekonanie   a prieťahy   v konaní   spôsobujúce   nezákonný   stav   a hrozbu   právnej   neistoty spôsobujú sťažovateľke bezprostrednú hrozbu škody“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku časti napadnutého konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 36 ErNr 644/02 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 000 €   (30 126   Sk)   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. D. R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 632,54 € (19 056 Sk).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   105,42 €   (3 176 Sk),   t. j.   spolu   210,85 €   (6 352 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 223,46 € (6 732 Sk). Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 265,92 € (8 011,08 Sk).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009