znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/08-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti J. M., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., N., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 92/2006 z 15. marca 2007, za účasti vedľajších účastníkov Ing. E. M. a K. M., obaja bytom N., takto

r o z h o d o l :

Základné práva J. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 92/2006 z 15. marca 2007 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 23/08 zo 17. januára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   M.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listiny“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 92/2006 z 15. marca 2007 (ďalej aj „rozsudok z 15. marca 2007“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ bol   podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Nitra, zapísaných na LV č. 2 153 ako parc. č. 4 398, zastavané plochy a nádvoria o výmere 932 m² s domom súpisné č. 720, parc. č. 4 399, záhrady o výmere 214 m², parc. č. 4 400, záhrady o výmere 1 018   m²   s   veľkosťou   spoluvlastníckeho   podielu   vo   výške   ½   celku.   Druhú   polovicu predmetných   nehnuteľností   vlastnili   v   spoluvlastníckom   podiele   ½   celku   nevlastný   brat sťažovateľa K. M. spolu so svojou manželkou Ing. E. M., rod. P. ako ich bezpodielové spoluvlastníctvo (ďalej len „ostatní spoluvlastníci“).

Okresný   súd   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   č.   k.   14   C   50/03-152 z 15. decembra   2004   prikázal   vlastnícke   právo   k týmto   nehnuteľnostiam   ostatným spoluvlastníkom   do   ich   bezpodielového   spoluvlastníctva   a súčasne   ich   zaviazal povinnosťou   zaplatiť   sťažovateľovi   z titulu   zrušenia   a vyporiadania   ich   podielového spoluvlastníctva sumu 2 755 500 Sk do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ proti tomuto rozsudku okresného súdu podal 31. marca 2005 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že rozsudok je podľa neho v rozpore so skutkovým a právnym stavom tejto   veci.   Okresný   súd   podľa   neho „zvolil   nesprávne   kritérium   pre   posúdenie   prvej zákonom uloženej možnosti vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania, a to deliteľnosti predmetu podielového spoluvlastníctva účastníkov vo vertikálnom smere, čo viedlo k nesprávnym právnym záverom súdu o nemožnosti deliteľnosti nehnuteľnosti – rodinného domu v horizontálnej rovine a tak k nezákonnému odňatiu vlastníckeho práva sťažovateľa   a k prikázaniu   vlastníckeho   práva   k tejto,   ako   aj   ostatným   nehnuteľnostiam v prospech ostatných spoluvlastníkov“.

Podľa   sťažovateľa   rodinný   dom,   ktorý   bol   predmetom   zrušenia   a vyporiadania podielového spoluvlastníctva účastníkov konania, je deliteľný na dve „samostatné bytové jednotky, ktoré sú už desiatky rokov funkčne a technicky od seba nezávislé a odčleniteľné, so samostatnými vchodmi, a to analogicky ako podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, z čoho vyplýva možnosť reálnej deľby tejto nehnuteľnosti, či už v horizontálnej alebo vertikálnej rovine“.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní poukázal na tú skutočnosť, že okresný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní «zo staršej súdnej praxe Rc 08/1967 a starej legislatívy, ktorá však bola zrušená zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý zákonným   spôsobom   umožnil   nadobúdanie   vlastníckeho   práva   k   bytom   a   nebytovým priestorom. Tieto sú z pohľadu občianskeho práva považované za samostatné nehnuteľnosti aj napriek tomu, že nenapĺňajú znaky samostatnej stavby podľa zmenenej praxe výkladu stavebného   zákona   o   pevnom   spojení   so   zemou.   Svoje   stanovisko   oprel   sťažovateľ   aj o rozhodnutie Najvyššieho   súdu   SR   vo   veci   2MCdo   3/2004   publikované   v   zbierke   „Zo súdnej praxe“ pod č. R 64/2004, z ktorého vyplýva, že v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   k   budove,   či   domu,   v   ktorom   sa   nachádzajú   nebytové priestory, ako tzv. nebytové jednotky, reálne a priestorovo vymedzené časti, prichádza do úvahy   vyporiadanie   rozdelením   tohto   domu   na   jednotlivé   nebytové   jednotky,   teda   aj v rovine   horizontálnej,   ak   sú   inak   splnené   ďalšie   predpoklady   pre   ich   samostatnú existenciu».

Sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   taktiež   namietal,   že   okresný   súd   mu   znemožnil vyjadriť sa k skutkovej a právnej stránke veci, ako aj to, že sa nemal možnosť zúčastňovať na   pojednávaniach   nariadených   v   tejto   veci   v   období   od   septembra   2004,   pretože   sa v uvedenom období nachádzal vo vyšetrovacej väzbe.

Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   15. marca   2007   rozsudkom   č.   k. 9 Co 92/2006-316, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa zrušenia podielového spoluvlastníctva účastníkov konania a prikázania nehnuteľnosti do bezpodielového   spoluvlastníctva   ostatných   spoluvlastníkov,   ako   aj   v   časti   náhrady   trov konania,   a zároveň   v   časti   týkajúcej   sa   povinnosti   ostatných   spoluvlastníkov   titulom vyporiadania   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   2 755 500   Sk   napadnutý   rozsudok   okresného súdu   zmenil tak,   že ostatným   spoluvlastníkom   uložil   povinnosť   spoločne a nerozdielne titulom vyporiadania zaplatiť sťažovateľovi sumu 2 850 000 Sk do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   porušil   ním   v sťažnosti   označené   práva   tým,   že „o jeho   odvolaní   rozhodol   podľa   starej   súdnej   praxe   publikovanej   pod   č.   Rc   08/1967 reflektujúcej právne vzťahy platné na území Slovenska v období budovania socialistickej spoločnosti pred 1. 1. 1990, ako aj starej legislatívy bez prihliadnutia na súčasnú súdnu prax“, čím podľa neho „odňal... jeho vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam“.

Krajský   súd   podľa   neho   pri   rozhodovaní   o jeho   odvolaní   dospel „k nesprávnym skutkovým, ako aj právnym záverom, základ ktorých vyplýval z ignorovania platnej súdnej praxe a legislatívy vzťahujúcej sa na právne posúdenie otázky reálnej deliteľnosti spornej nehnuteľnosti - rodinného domu v horizontálnej rovine, na ktorú sťažovateľ v priebehu konania   opakovane   poukazoval   a   z   nedostatočného   oboznámenia   sa   s   reálnym   stavom nehnuteľností   ohľadne   možnosti   ich   reálnej   deľby,   ktorá   jednoznačne   vyplývala z dlhodobého   faktického   stavu,   ako   aj   z funkčnej   a technickej   samostatnosti a vyčleniteľnosti bytových jednotiek v spornej nehnuteľnosti“.

Sťažovateľ v ďalšom texte svojej sťažnosti poukázal na ustanovenie § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého byt už „nie je právom, ale hmotnou nehnuteľnou vecou a ako priestorové vymedzenie časti budovy (stavby) - nehnuteľnosti, tvorí samostatnú vec v právnom zmysle slova a samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov.“ a následne dospel k záveru „Ak sa byt alebo nebytový priestor nachádza v stavbe spojenej so zemou pevným základom, je možné, aby sa takýto byt považoval za nehnuteľnosť, takisto, ako je nehnuteľnosťou samotná stavba, aj napriek tomu, že nenapĺňa znaky samostatnej stavby podľa zmenenej praxe stavebného zákona“.

Právny   názor   krajského   súdu,   podľa   ktorého   sa   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2 MCdo   3/2004   týka   obytného domu, a preto ho vo veci sťažovateľa, ktorej predmetom je rodinný dom, nie je možné aplikovať, podľa sťažovateľa nemožno akceptovať. Samotný termín „obytný dom“ použitý v rozsudku krajského súdu nemá podľa sťažovateľa „oporu v žiadnom platnom zákonnom ustanovení,   na   základe   čoho   krajský   súd   podľa   neho   rozhodol   mimo   zákonný   rámec upravujúci túto spornú otázku“.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   podstatu   rozdielu   definície   rodinného   domu a bytového   domu,   ktorá   podľa   neho „spočíva   len   v   účele   ich   využívania   a   množstve bytových   jednotiek,   z   ktorých   tieto   pozostávajú.   Obidva   druhy   stavieb   sú   bytovými budovami, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie, samotné rozdiely   v   ich   charaktere   však   nevylučujú   možnosť   aplikácie   zásad   a   princípov   deľby spoluvlastníckeho práva platných pre jednu z nich, nakoľko len samotný účel ich využitia nespôsobuje rozdielnosť právneho režimu aplikovaného na obe tieto stavby“.

Krajský súd podľa sťažovateľa nemal žiadny relevantný dôvod odmietnuť v tejto veci   právny   názor   vyplývajúci   z uvedeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   pretože „aj v prípade nebytových budov s prevládajúcim účelom bývania, akým je napr. hotel, je nutné aplikovať požiadavky a princípy platné pre bytové budovy. V takom prípade bol odvolací súd   povinný   skúmať   aj   tieto   skutočnosti   a   podľa   platného   ustanovenia   §   853   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   o   analógii   legis,   podľa   ktorej   treba   občianskoprávne   vzťahy výslovne   a   osobitne   neupravené   Občianskym   zákonníkom   subsumovať   pod   ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce vzťahy obsahom a účelom im najbližšie, mal aplikovať právne   predpisy   obsahujúce   zásady   a   princípy   platné   pre   zrušenie   a   vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré sa vzťahujú na nehnuteľnosť - nebytovú budovu - hotel, v ktorej prevažná časť podlahovej plochy slúži najmä a aj na bývanie“.

Podľa sťažovateľa postupom krajského súdu v predmetnej veci, ktorým ignoroval rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré vzhľadom na zmenu právneho poriadku aplikovalo „nové mechanizmy“ zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, hoci v právnej veci sťažovateľa išlo o skutkovo a právne obdobnú vec, došlo k porušeniu jeho základných práv podľa č. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd podľa neho vo svojom rozhodnutí aj nedostatočne vyhodnotil všetky dôkazy   prednesené   v tejto   veci,   pretože „ignoroval,   že   od   doby   nadobudnutia   spornej nehnuteľnosti v roku 1985 sa uzatvorením písomnej dohody medzi právnymi predchodcami účastníkov konania a účastníkmi dohodlo na spôsobe využívania sporných nehnuteľností, a to vytvorením dvoch samostatných bytových jednotiek. Tento faktický stav o samostatnom funkčnom využití bytových jednotiek v spornej nehnuteľnosti - rodinnom dome pretrváva už 25   rokov,   účastníci   konania   sú   od   seba   navzájom   nezávislí,   k   jednotlivým   bytom   vedú z opozitných   strán   domu   samostatné   vchody,   ktoré   účastníci   využívajú   samostatne   aj spoločne s priľahlými pozemkami a ich príslušenstvom, rovnako samostatní sú účastníci aj v otázkach   dodávok   energií   do   svojich   bytov.   Vzhľadom   na   túto,   pre   spor   nadmieru podstatnú   okolnosť,   nemal   odvolací   súd   dôvod   neakceptovať   mechanizmus   deľby nehnuteľnosti v horizontálnej rovine“.

Krajský súd podľa sťažovateľa v predmetnej veci rozhodol podľa starej neúčinnej judikatúry súdov, ktorá bola zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“) zrušená. Týmto postupom krajský súd podľa neho „vylúčil   možnosť   aplikácie   prvej   zákonnej   možnosti   vysporiadania   podielového spoluvlastníctva účastníkov konania, keď túto celkom nezákonne a svojvoľne odmietol, aj napriek   exitujúcej   súdnej   praxi   a legislatíve,   a   tak   aplikoval   druhý   zákonný   spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva, prikázaním do výlučného vlastníctva jedného z bývalých   podielových   spoluvlastníkov.   Týmto   svojvoľným   spôsobom   rozhodovania typickým pre súdnu prax 60-tých a 70-tých rokov, odvolací súd nezákonne odňal vlastnícke právo sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam s právom ich pokojného užívania v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čím došlo k porušeniu čl. 13 ods. 1, písm. a) Ústavy SR, že povinnosť   možno   ukladať   len   zákonom   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach   a   pri zachovávaní základných práv a slobôd, ako aj č. 12 ods. 1 Ústavy SR o práve každého na rovnosť v právach“.

Podľa sťažovateľa sa obsah napadnutého rozsudku krajského súdu prieči aj všetkým morálnym zásadám platným v našej spoločnosti, pretože „v rozpore s ustanovením čl. 12 ods. 1 Ústavy SR ním odvolací súd porušil ústavné právo sťažovateľa na rovnosť v právach, keď   ho   oproti   ostatným   spoluvlastníkom   celkom   neprimerane,   nelogicky   a   nemorálne znevýhodnil.   Je   predsa   neprípustné,   aby   odvolací   súd   po   25   rokov   faktického a samostatného   užívania   bytových   jednotiek   účastníkmi   konania,   tento   stav   prerušil a svojvoľne, na základe aplikácie starej legislatívy a judikatúry a ignorovania existujúcej judikatúry   a   legislatívy,   predmetné   nehnuteľnosti   prikázal   do   vlastníctva   ostatných spoluvlastníkov, ako už druhý byt v tomto dome, hoci obývajú predmetnú nehnuteľnosť len sami dvaja, bez detí a sťažovateľovi, ktorý svoju bytovú jednotku obýva s družkou, troma deťmi   a   matkou   odníme   a   zruší   vlastnícke   právo   k   tejto   nehnuteľnosti   s   vyplatením neprimerane nízkej peňažnej náhrady“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby v predmetnej   veci   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví,   že   rozsudkom   krajského   súdu z 15. marca 2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedený rozsudok krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie a súčasne mu prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním   z 10.   marca   2008.   Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   vo   vzťahu k obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 15. marca 2007 uviedol: „Odvolací súd dostatočne   výstižne,   presvedčivo   a   ústavne   konformným   spôsobom   odôvodnil,   prečo neprichádzal   do   úvahy   prvý   spôsob   vyporiadania   zrušeného   spoluvlastníctva   reálnou deľbou   a   vyporiadal   sa   so   všetkými   podstatnými   námietkami   a   argumentmi   účastníkov konania (II.ÚS 78/05).

Bolo treba dbať o to, aby reálnym rozdelením vzniknuté časti boli samostatnými vecami   (§   118   Občianskeho   zákonníka).   Ak   je   predmetom   konania   o   zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva stavba, jej reálne rozdelenie treba posudzovať v súlade so zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)   v   znení   neskorších   predpisov.   Keďže   stavebnými   úpravami   majú   vzniknúť samostatné budovy, rozdelenie v horizontálnej línii neprichádza do úvahy, ale len delenie vo vertikálnej línii. Samozrejme je treba aj zvážiť ďalšie vynaloženie nákladov na vykonanie stavebných úprav.

Súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie, a preto jeho rozhodnutie nie   je   ani   arbitrárne,   ani   zjavne   neodôvodnené   alebo   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody.“

K argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa možnosti reálneho rozdelenia predmetnej nehnuteľnosti krajský súd ďalej v rámci svojho vyjadrenia poukázal predovšetkým na § 118 ods.   2 Občianskeho   zákonníka, §   1 zákona o vlastníctve   bytov a nebytových   priestorov a následne uviedol, že „Podľa § 13 ods. 2 citovaného zákona sa spoluvlastníci spoločných častí   domu,   spoločných   zariadení   domu,   príslušenstva   a pozemku   nemôžu   dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka“.

V závere svojho vyjadrenia krajský súd navrhol, aby ústavný súd „rozhodol tak, že sťažnosti J. M. sa nevyhovuje, lebo neboli porušené ním uvádzané a tvrdené základné práva a slobody“.

Ústavnému súdu bolo 19. marca 2008 doručené podanie ostatných spoluvlastníkov, v ktorom ho požiadali, aby rozhodol o ich pristúpení do konania ako vedľajších účastníkov konania   na   strane   odporcu.   Svoj   návrh   odôvodnili   tým,   že   majú „právny   záujem   na výsledku   tohto   konania,   keď   naše   právne   vzťahy   s odporcom   boli   vyššie   uvedenými rozsudkami právoplatne rozhodnuté dňom 22. 5. 2007, čomu sme podriadili všetky naše nasledovné   konania,   včítane   výplaty   odstupujúcemu   spoluvlastníkovi   a konania o vypratanie nehnuteľnosti“.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 17. januára 2008 na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2008 účinného od 1. marca 2008   sa   sudkyňa   spravodajkyňa   v tejto   veci   stala   členkou   I.   senátu   ústavného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   vec prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na   základe   písomne   podaných   stanovísk   účastníkov   a obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 15. marca 2007, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 50/03-152 z 15. decembra 2004 v časti týkajúcej sa zrušenia podielového spoluvlastníctva   účastníkov   konania   a prikázania   nehnuteľnosti   do   bezpodielového spoluvlastníctva   ostatných   spoluvlastníkov,   ako   aj v časti   náhrady   trov   konania.   V časti týkajúcej sa povinnosti ostatných podielových spoluvlastníkov titulom vyporiadania zaplatiť sťažovateľovi   sumu   2   755   500   Sk   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   zmenil   tak, že ich zaviazal   zaplatiť   sťažovateľovi   spoločne   a nerozdielne   z toho   istého   titulu   sumu 2 850 000 Sk do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Krajský súd zároveň ďalším výrokom žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ namietal, že právny záver krajského súdu vyslovený v rámci odôvodnenia tohto   rozsudku,   podľa   ktorého „predmetnú   nehnuteľnosť   nemožno   považovať   za   byt v obytnom   dome   v   zmysle   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o vlastníctve   bytov   a nebytových priestorov,   ale   ide   o rodinný   dom,   a preto   neprichádza   do   úvahy   horizontálne   reálne delenie domu“, je v rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.   2 MCdo   3/2004),   a preto   ho   možno   považovať   za   nesprávny.   Uvedený   právny názoru   mal   význam   na   rozhodnutie   v merite   veci   a   v dôsledku   neho   došlo   následne k vydaniu rozhodnutia, ktorým boli porušené sťažovateľom označené práva podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Z ústavného hľadiska je základným predpokladom na rozhodnutie v tejto veci otázka, či   záver   krajského   súdu,   týkajúci   sa   možnosti   vyporiadania   spoluvlastníckeho   práva k nehnuteľnosti   jej   horizontálnym   rozdelením,   konštatovaný   v rámci   odôvodnenia rozhodnutia   krajského   súdu,   možno   kvalifikovať   ako   taký,   ktorý   je   podstatný   na rozhodnutie v merite veci, t. j. v prípade prijatia nesprávneho záveru o tejto otázke krajským súdom, by znamenal podstatné pochybenie majúce vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa   ústavného   súdu   s prihliadnutím   na   okolnosti   daného   prípadu   možno konštatovať, že riešenie uvedenej otázky (možnosti vyporiadania spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti jej horizontálnym rozdelením) v právnej veci sťažovateľa nemalo podstatný vplyv na rozhodnutie krajského súdu v merite veci. O tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že aj v prípade,   ak   by   krajský   súd   dospel   v tejto   otázke   k opačnému   právnemu   záveru (horizontálna deľba nehnuteľnosti je technicky aj právne možná), nemal by tento záver podstatný,   resp.   rozhodujúci   vplyv   na   rozhodnutie   krajského   súdu,   t.   j.   neznamenal by zmenu rozhodnutia vo veci samej.

Uvedené   konštatovanie   ústavného   súdu   vychádza   z toho,   že   krajský   súd   v tomto prípade svoje rozhodnutie založil na viacerých dôvodoch. Ako ďalší dôvod nemožnosti vyporiadania   spoluvlastníctva   predmetnej   nehnuteľnosti   rozdelením   označil   v rámci odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   narušené   vzťahy   medzi   účastníkmi   konania.   V tejto súvislosti   vo   svojom   rozhodnutí   uviedol: „Pokiaľ   ide   o prvý   spôsob   vyporiadania spoluvlastníctva,   neposudzuje   sa   iba   deliteľnosť   z hľadiska   technických   kritérií,   ale i deliteľnosť   z hľadiska   účelnosti   a využitia   nehnuteľnosti   bývalými   podielovými spoluvlastníkmi.   V prípade   reálneho   rozdelenia   nehnuteľnosti   by   účastníci   zotrvali v susedskom vzťahu a sčasti aj v spoluvlastníckom vzťahu, čo vzhľadom na ich narušené a vyhrotené vzťahy by viedlo k rovnakým problémom ako doposiaľ, preto ich negatívne susedské   spolužitie   spôsobuje   nemožnosť   riadneho   užívania   nehnuteľnosti.   Účastníci zhodne potvrdili, že sa nedokážu dohodnúť ohľadne užívania nehnuteľnosti a jej údržby a opráv. Odporca (pozn. sťažovateľ) nemá opravdivý záujem nehnuteľnosť užívať o čom svedčí skutočnosť, že sa opakovane pokúšal predať svoj spoluvlastnícky podiel či už tretím osobám, prípadne i navrhovateľom. O nehnuteľnosť sa nestará v takom rozsahu ako by bolo potrebné   na jej   zachovanie,   ani   čo sa týka nevyhnutných   opráv.   Keďže užíva prízemie nehnuteľnosti, ktoré neudržiava v zodpovedajúcom stave spôsobilom na užívanie, postupne by   dochádzalo   k znehodnoteniu   celej   nehnuteľnosti.   Za   prípady,   keď   reálne   rozdelenie nehnuteľnosti   nie   je   dobre   možné   treba   považovať   i prípady,   kde   by časti   vzniknuté rozdelením nemohli slúžiť vlastníkovi takým spôsobom, aký zodpovedá ich povahe a jeho užívanie vyčlenenej časti nehnuteľnosti by nebolo v súlade s dobrými mravmi. Vzhľadom k uvedeným   skutočnostiam   odvolací   súd   považuje   predmetnú   nehnuteľnosť   za   reálne nedeliteľnú.“

Uvedený právny záver krajského súdu je v rámci jeho rozhodnutia skutkovo i právne úplne odôvodnený, o čom napokon svedčí aj skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvedenú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia nijako nespochybnil.

Právnu   úpravu   regulujúcu   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   upravuje predovšetkým § 142 ods.   1 Občianskeho zákonníka v platnom znení, podľa   ktorého ak nedôjde   k   dohode,   zruší   spoluvlastníctvo   a   vykoná   vyporiadanie   na   návrh   niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie   veci   dobre   možné,   prikáže   súd   vec za   primeranú   náhradu   jednému   alebo viacerým spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom.

Výklad   ustanovenia   §   142   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   ktorý   krajský   súd aplikoval vo svojom rozsudku z 15. marca 2007, podľa ktorého predpokladom vyporiadania podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti deľbou nehnuteľnosti je, že takéto rozdelenie je dobre možné, pričom pri posúdení možnosti rozdelenia nehnuteľnosti nemožno vychádzať len   z technického   či   právneho   hľadiska   možnosti   deľby   nehnuteľnosti,   ale   je   potrebné prihliadnuť   i k iným   okolnostiam   týkajúcim   sa   ďalšieho   možného   spolužitia   účastníkov konania   v jednom   dome,   je   v súlade   s judikatúrou   najvyššieho   súdu   (napr.   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 137/97 z 25. februára 1997) a podľa názoru ústavného súdu ho možno považovať za ústavne konformný.

Z uvedeného vyplýva, že prijatie akéhokoľvek záveru o otázke možnosti rozdelenia predmetnej nehnuteľnosti, by vzhľadom na okolnosti daného prípadu nevyústilo do prijatia odlišného rozhodnutia krajského súdu vo veci samej. Namietaný právny názor krajského súdu   obsiahnutý   v napádanom   rozhodnutí   nemohol   mať   teda   reálny   dopad   do   sféry sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

Ani   nesprávny   alebo   nepreskúmateľný   právny   záver   ak   by   bol   obsiahnutý v odôvodnení   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   by   nepredstavoval   v okolnostiach   tohto prípadu také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by vo svojom dôsledku dosiahlo intenzitu zásahu do materiálnej podstaty práv sťažovateľa, a tým odôvodnilo aj vyslovenie porušenia jeho v sťažnosti označených práv zo strany ústavného súdu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa odlišnej judikatúry najvyššieho súdu (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   MCdo   3/2004)   ohľadom   existencie   možnosti vyporiadania   spoluvlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   jej   horizontálnym   rozdelením, ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,   § 22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve   najvyššiemu   súdu   (resp.   jeho   plénu a kolégiám),   ktorému   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Ako už bolo uvedené, v okolnostiach tohto prípadu by navyše   prijatie   opačného   záveru   vo   vzťahu   k možnosti   horizontálneho   rozdelenia predmetnej nehnuteľnosti neviedlo k vysloveniu iného záveru krajského súdu vo výroku rozhodnutia vo veci samej.

Po   oboznámení sa   s obsahom rozsudku   krajského   súdu   z 15.   marca   2007   dospel ústavný   súd   k záveru,   že   uvedené   rozhodnutie   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. S ohľadom na to možno teda podľa názoru ústavného súdu konštatovať, že sťažovateľove základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1   listiny,   ako   aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu z 15. marca 2007 porušené neboli.

III.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáhal   tiež   toho,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok krajského súdu z 15. marca 2007 a priznal mu náhradu trov konania.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať   a   rozhodnúť.   V   tomto   konaní   alebo   postupe   je   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu.

Keďže   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   z 15.   marca   2007   je   viazané   na   výrok ústavného   súdu   o namietanom   porušení   označených   práv   (ktoré   však   v predmetnej   veci vyslovené nebolo), ústavný súd sa pri svojom rozhodovaní uvedenými návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa jeho návrhom na náhradu trov konania.

Podaním   zo   17.   marca   2008   ostatní   spoluvlastníci   požiadali   ústavný   súd,   aby rozhodol o ich pristúpení do konania pred ústavným súdom ako vedľajších účastníkov na strane odporcu. Vzhľadom na skutočnosť, že ostatní spoluvlastníci majú právny záujem na výsledku konania pred ústavným súdom, ústavný súd s nimi ďalej konal ako s vedľajšími účastníkmi konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008