znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   12.   septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. K. K., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 805/94),   za   účasti   Okresného   súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 805/94)   p o r u š e n é   b o l o.

2. A.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. K. trovy právneho zastúpenia v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na účet jej právneho   zástupcu   JUDr. Ing. P.   H.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2007 doručená   sťažnosť   A.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. Ing. P. H., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 15 C 805/94).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   spolu   s ďalšími   žalobcami   podala v roku   1994   žalobu   o odstránenie   neoprávnenej   stavby   postavenej   na   neoprávnene vyvlastnenom pozemku sťažovateľky (alternatívne žalobu o zriadenie vecného bremena) proti odporkyni T. K. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 15 C 805/94, pričom neskôr bola spojená do konania vedeného pod sp. zn. 15 C 289/94.

Napriek   tomu,   že   uplynulo   už   takmer   13   rokov   od   podania   žaloby,   vec nie je skončená.   Z príloh   predložených   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala 18. januára   2007   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   Odpoveď predsedu   okresného   súdu   jej   však   nebola   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu doručená.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu došlo v namietanom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:„1. Základné   právo   sťažovateľky   pani   menom   A.   K.   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a   právo   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom na OS Košice I teraz pod sp. zn.: 15 C 289/94 predtým pod sp. zn. 15 C 805/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje aby v konaní vedenom na OS Košice I teraz pod sp. zn.: 15 C 289/94 predtým pod sp. zn. 15 C 805/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke menom A. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000.- Sk slovom osemdesiat tisíc korún, ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť sťažovateľke menom A. K. trovy konania vo   výške   6 296.-   Sk   slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   korún   slovenských na účet právneho zástupcu advokáta menom JUDr. ING. P. H., so sídlom K., do jedného mesiaca od doručenia tohoto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV. ÚS 23/07-9 z 29. marca 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľky a predseda   okresného   súdu   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   č.   Spr 2364/05   zo   16. apríla 2007   bolo ústavnému súdu doručené 25. apríla 2007. V predmetnom vyjadrení je uvedené:

„F. F., M. B., M. F., A. K., D. K., M. K., J. T., mal. B. T., A. T., V. P., A. F. podali na tunajšom   súde   dňa   5.   10.   1994   žalobu   proti žalovanému   T.   K.,   o   odstránenie neoprávnenej   stavby   postavenej   na   ich   pozemku č.   6993/2   zapísanom   v katastri nehnuteľností na LV č. 10258, katastrálne územie K.

Po zaplatení súdneho poplatku za návrh dňa 26. 4. 1995, súd zabezpečil prípravu pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p.

Uznesením   č.   k.   15 C 805/94-11   zo   dňa   27. 7. 2000   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného M.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   11. 10. 2000,   ďalšie   7. 12. 2000, 23. 9. 2003, 20. 4. 2004.

Uznesením   č. k.   15 C 805/94-87   zo   dňa   17. 6. 2004,   súd   pripustil   do   konania na strane žalovaného T. s. r. o. K.

Od   11. 11. 2004   sa   táto   vec   na   základe   uznesenia   15 C 289/94-150   prejednáva v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením   č.   k.   15 C 289/94-150   zo   dňa   11. 11. 2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. M. H.

Znalec spis 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom   na náročnosť   znaleckej   úlohy 4.   7.   2005   znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predlženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k.   15 C 289/94-261   zo   dňa   25.   5.   2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. Ľ., na ocenenie vecného bremena.

Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej.

V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.“

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v stanovisku   z   26. júna 2007,   ktorým   reagoval na vyjadrenie predsedu okresného súdu zo 16. apríla 2007, uviedol: „Po právnej stránke nepovažuje   sťažovateľ   vec   za   značne   zložitú,   naopak   za   veľmi   jednoduchú.   Zložitosť pre odporcu   spočíva   len   v tom,   že   spojil   viac   podobných   alebo   celkom   rovnakých   vecí (rozdielni sú len žalobcovia - žalovaný je ten istý) do jednej veci a len kvôli tomu odporca považuje teraz vec za skutkovo zložitú a sám ju považuje rovnako ako sťažovateľ za právne jednoduchú.... Sťažovateľka si uplatňuje trovy právneho zastúpenia... za tri právne úkony vo veci.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3). 3   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   a   ako   súčasti   prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre sťažovateľa   (I. ÚS 19/00,   II. ÚS 32/02).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania pred okresným súdom je rozhodovanie o nároku sťažovateľky na odstránenie neoprávnenej stavby,   resp.   alternatívne   zriadení   vecného   bremena.   Vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti   zo   16.   apríla   2007   aj   predseda   okresného   súdu)   však nemožno   dávať   do   súvislosti   s dlhotrvajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu.   Po   právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek   skutočnosti, že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní   (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ   vykonaných   úkonov   vyplýva,   že   okresný   súd   bol   v spore   sťažovateľky v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94   ako   celok,   a   preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   hodnotiť   jeho sporadické   úkony   (nariadenie   pojednávania   po   6 rokoch,   nariadenie   znaleckého dokazovania po viac ako 10 rokoch, atď.).

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v   poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu   úmrtí   niekoľkých   žalobcov,   potrebu   nariadenia znaleckého dokazovania a na zmenu zákonnej sudkyne, ktoré mali prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Okresným súdom uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktorá dosiaľ predstavuje viac ako 12 rokov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd aj napriek zisteniu, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   nepovažoval   za   potrebné   prikázať   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk poukazujúc   najmä   na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu prerokovanej veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   pre   sťažovateľku   v   sume   80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ing. P. H. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná   v celkovej   sume 6 296 Sk.

Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľky   doručené   27. júna 2007   nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2007