znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/05-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť BIAMA, a. s., N. Z., zastúpenej advokátkou JUDr. O. S., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s čl. 13   ods. 3   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného   práva   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   15 Cob 27/2004   z 2. júna 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo BIAMA, a. s., na rovnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   a   základné   právo   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl. 47   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004 z 2. júna 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004 p o r u š e n é b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn.   15 Cob 27/2004 z 2. júna 2004 a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004 a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 23/05-36   z   26. januára 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť BIAMA, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, v ktorej namietala porušenie základného práva rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základného práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004   z 2. júna 2004   a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004.

Ústavnému   súdu   bolo   25. februára 2005   doručené   vyjadrenie   predsedu   Krajského súdu v Nitre k sťažnosti, z ktorého vyplýva:

„Vo veci BIAMA a. s. Pri skladoch 1, Nové Zámky, vedenej na Vašom súde pod sp. zn. IV. ÚS 23/05-44, Vám pripojene zasielam spis Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/04. Zároveň Vám oznamujem, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o Ústavnom súde, súhlasím s upustením   od   ústneho   pojednávania   ústavného   súdu,   nakoľko   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Predseda   Krajského   súdu   v   Žiline   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   doručenom ústavnému   súdu   24. februára 2005   okrem   iného   uviedol, „že   podľa   nášho   názoru v dotknutom   konaní   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   9   Co   102/2003   (sp.   zn.   Okresného   súdu Žilina 7 C 179/02)   nedošlo   k   porušeniu   namietaných   ústavných   práv   sťažovateľky. V podrobnostiach odkazujem na odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 5. 5. 2004. Výklad termínu   zdravotnícke   zariadenie,   stotožňujúci   ho   s   termínom   zmluvné   zdravotnícke zariadenie,   nepovažujeme   za   náležitý.   Zákonné   obmedzenie   (vymedzenie)   subjektov oprávnených na uplatňovanie poplatku z omeškania (ako osobitného dôsledku omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu oproti štandardnému dôsledku – úroku z omeškania) v zákone č. 273/1994 Z. z. nie je odporujúcim dikcii čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy SR – splnenie, resp. nesplnenie ustanovených podmienok. Rovnako vo veci nedošlo k žiadnemu procesnému postupu, resp. prístupu súdu (sudcu), ktorý by vykazoval znaky porušenia   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR.   Neúspech   v konaní   rozhodne   nezakladá   porušenie dotknutého ústavného práva.“(...)

Predseda Krajského súdu v Žiline v podaní doručenom ústavnému súdu 7. marca 2005 okrem iného uviedol:

„Zároveň dodávam, že pri výklade súvisiacich ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z. (aj   v spojení   s   čl.   13,   20   Ústavy   SR)   postup   Krajského   súdu   v   Žiline   nie   je   možné charakterizovať   ako   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Pri   aplikácii   nedošlo   ani k žiadnemu   svojvoľnému   odchýleniu   od   znenia   zákona   (ústavy),   ktoré   by   znamenalo popretie jeho účelu a významu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

A) Na   základe   spisu   Krajského   súdu   v   Nitre sp. zn.   15 Cob 27/2004   a   vyjadrení účastníkov konania možno zhrnúť nasledovné:

Krajský   súd   v   Nitre   výkladom   § 38   ods. 4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 273/1994   Z. z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   č. 273/1994   Z. z.“)   dospel   k právnemu   názoru,   že sťažovateľka   nemá   právo na poplatok   z omeškania,   a   preto   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Nové   Zámky sp. zn. 14 Cb 78/03   z   11. novembra 2003,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   o zaplatenie poplatku z omeškania.

Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 27/2004 z 2. júna 2004 okrem iného vyplýva:

„Krajský   súd   v   Nitre   ako   súd   odvolací,   prejednal   vec   v   medziach   určených ustanovením   § 212   ods. 1   a   § 214   ods. 1   OSP   na   nariadenom   odvolacom   pojednávaní a zistil, že odvolanie nie je dôvodné. (...)

Predmetom   odvolacieho   konania   je   zaplatenie   poplatku   z omeškania   podľa   § 38 ods. 4 zákona č. 273/94 Z. z. o zdravotnom poistení, ktorého sa žalobca domáha z dôvodu oneskorenia úhrady pohľadávok nadobudnutých postúpením od jednotlivých lekární.

Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

Ak   ide   o   omeškanie   s   plnením   peňažného   dlhu,   má   veriteľ   právo   požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok   z   omeškania;   výšku   úrokov   z   omeškania   a   poplatku   z   omeškania   ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť inému.   S postúpenou pohľadávkou prechádza jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

V prejednávanej veci sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu žalobcovi. Žalobca preto voči žalovanému uplatnil poplatok z omeškania tvrdiac, že táto majetková sankcia je príslušenstvom pohľadávky, ktorá na žalobcu prešla s postúpenou pohľadávkou (§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Podľa   § 517   ods. 2   Občianskeho   zákonníka   však   žalobca   môže   od   žalovaného požadovať poplatok z omeškania len v prípade, ak to vyplýva z Občianskeho zákonníka.

Žalobca   v predmetnej   veci   uplatnil   za   oneskorenú   úhradu   poplatok   z omeškania podľa ustanovenia § 38 ods. 4 z. č. 273/1994 Z. z. a nie podľa Občianskeho zákonníka. Preto takýto poplatok z omeškania nie je príslušenstvom pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka a preto ani nemohol prejsť v rámci postúpenia s touto pohľadávkou na žalobcu.

Odvolací súd sa stotožnil v podrobnostiach so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa a jeho rozsudok v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 570.332,20 Sk ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.“ (...)

B) Na   základe   spisu Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   9 Co 102/03   a   vyjadrení účastníkov konania možno zhrnúť nasledovné:

Podobne i Krajský súd v Žiline výkladom § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. dospel k právnemu   názoru,   že   sťažovateľka   nemá   právo   na   poplatok   z   omeškania   v   zmysle citovaného   zákonného   ustanovenia,   a   preto   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Žilina sp. zn. 7 C 179/02 z 11. júla 2003, ktorým bola zamietnutá žaloba o zaplatenie poplatku z omeškania.

Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004 okrem iného vyplýva:

„Krajský   súd   vec   preskúmal   v rozsahu   vymedzenom   ust.   § 212   ods. 1   O. s. p. a po vykonaní pojednávania rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 O. s. p..(...)

Odvolací súd na rozdiel od vysloveného záveru súdu I. stupňa, nevzhliadol dôvod pre spochybnenie plnenia odporcu navrhovateľovi – postupníkovi za poskytnutú zdravotnú starostlivosť   (...).   Postupca   ako   poskytovateľ   zdravotnej   starostlivosti   patrí   do   sústavy zdravotníckych   zariadení   (§ 24   ods. 1   písm. t)   zák.   č. 277/1994   Z. z.) (pozn.,   správne má byť 273/1994   Z. z.), vykonáva   svoju   činnosť   na   základe   osobitného   povolenia (§ 8 zák. č. 140/1998 Z. z.) a teda má nárok na zaplatenie liekov a zdravotníckych pomôcok vydaných poistencom odporcu.

Odporca horeuvedené faktúry za vydané lieky uhradil po lehote splatnosti a dostal sa do omeškania.

Vychádzajúc z ust. § 37 písm. c), § 38 ods. 1, 3, 4 a 5 zák. č. 273/1994 Z. z., ktoré sú citované   v   napadnutom   rozhodnutí,   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   predpokladom na uplatňovanie   poplatku   z   omeškania   je   uzavretá   zmluva   o   poskytovaní   zdravotnej starostlivosti medzi odporcom ako poisťovňou a zdravotníckym zariadením.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že postupca mal v rozhodnom období uzatvorenú zmluvu s odporcom v zmysle § 38 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z. z.. Zmluva č. 33-9523/01/96 o poskytovaní a úhrade liečiv a zdravotníckych pomôcok vydávaných na lekárske predpisy a na lekárske poukazy, zo dňa 23. 2. 1996 bola uzavretá na dobu určitú do 30. 6. 1996. Týmto dňom zmluva stratila svoju platnosť, a preto dodatok č. 1 k zmluve zo dňa 23. 7. 1996,   ktorým   malo   dôjsť   k   predĺženiu   platnosti   zmluvy   do   30. 9. 1996,   je   právne bezvýznamný. Naviac je nespochybniteľné, že navrhovateľ uplatňoval poplatok z omeškania za obdobie, ktoré nespadá do obdobia platnosti zmluvy (rok 2001).

Z uvedeného vyplýva, že pri neexistencii zmluvy podľa § 37 písm. c) a § 38 ods. 1 zák. č. 273/1994 Z. z., neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 38 ods. 4 citovaného zákona, v dôsledku čoho postupcovi a ani navrhovateľovi nevznikol nárok na poplatok z omeškania. Poisťovňa,   ktorú   si   poistenec   vybral,   je   povinná   uhradiť   lekárni – nezmluvnému zdravotníckemu zariadeniu cenu vydaných liekov v zmysle § 10 ods. 1 zák. č. 98/1995 Z. z. o liečebnom poriadku. V prípade omeškania s úhradou faktúry má nezmluvné zdravotnícke zariadenie nárok iba na úrok z omeškania.

Pokiaľ okresný súd návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil, aj keď čiastočne z iných právnych dôvodov.

Krajský   súd   nepripustil   proti   svojmu   rozhodnutiu   dovolania,   keďže   navrhovateľ bližšie   nevymedzil,   ktorá   konkrétna   otázka   je   otázkou   zásadného   právneho   významu a v posúdení   prejednávaného   prípadu   nevyskytli   sa   také   právne   otázky,   ktoré   by   si vyžadovali pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku vzhľadom na možný odlišný výklad aplikovaných zákonných ustanovení.“ (...)

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základného práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Nitre   sp.   zn.   15 Cob 27/2004   z   2. júna 2004   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 9 Co 102/03 z 5. mája 2004.

Podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy „Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.

1. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za   dodržiavanie základných   práv   a slobôd   (čl. 144   ods. 1   a   2   a   čl. 154   ods. 4   ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 77/02)   každý   má   právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenské   republika   ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

2. Ústavne súladný výklad a použitie vo veci sťažovateľky sa týka § 38 ods. 1 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení platnom ku dňu rozhodovania krajských súdov.

Podľa   § 38   ods. 1   zákona   č. 273/1994   Z. z.   „poisťovňa   môže   uzatvárať   zmluvy o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   len   so   zdravotníckymi   zariadeniami   (ďalej   len „zmluvné zdravotnícke zariadenie“) zaradenými do siete zdravotníckych zariadení.

Podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. „pri nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť zdravotnícke zariadenie voči príslušnej zdravotnej poisťovni poplatok z omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu“.

3. Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   PL. ÚS 38/03   zo   17. mája 2004   uverejnenom pod číslom 396/2004   Z. z.   rozhodol   tak,   že   dňom   uverejnenia   tohto   nálezu   § 38   ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. stráca účinnosť (15. júla 2004).

Z výroku a odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Zo záverov uvedeného nálezu ústavného súdu okrem iného vyplýva:

„V súvislosti s namietaním nesúladu § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy sa ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (PL. ÚS 37/97) a akceptujúc argumenty navrhovateľov stotožnil so   záverom,   že   existuje   príčinná   súvislosť   medzi   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z. a možným nesúladom s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Dospel   jednak   k   záveru,   že   diferencovaná   právna   úprava   poplatku   z   omeškania v systéme poskytovania zdravotnej starostlivosti oproti všeobecnej právnej úprave je možná a nesignalizuje sama osebe nesúlad s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. V opačnom   prípade   by   bola   spochybnená   opodstatnenosť   všetkých   špeciálnych (osobitných) úprav v systémoch   (podsystémoch) vyžadujúcich   zohľadnenie špecifických podmienok. Na druhej strane diferencovaná úprava podmienok (aj pre uplatenie poplatku z omeškania) v rámci toho istého systému (podsystému) musí mať podľa názoru ústavného súdu   svoje   opodstatnenie   a   zmysel   a   nesmie   narúšať   princíp   právnej   istoty   a princíp rovnosti. Zmena vo výške poplatku len pre jednu časť skupiny subjektov participujúcich síce rôznym spôsobom, ale na jednom systéme zdravotného poistenia takúto opodstatnenosť nerovnosti medzi zdravotnými poisťovňami a zdravotníckymi zariadeniami nereprezentuje a nie je pre ňu ani osobitný dôvod.

Aj keď rovnosť obsahu a ochrany vlastníckeho práva nie je absolútna, treba uviesť, že   prípadná   nerovnosť   by   mohla   byť   ústavne   akceptovateľná   iba   vtedy,   keby   bola objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality. Pretože   nerovnosť   medzi   subjektmi   pri   poplatku   z omeškania   nie   je v zásade   spôsobilá na dosiahnutie   inak   legitímneho   cieľa   (zlepšenia   zdravotnej   starostlivosti),   už   z   tohto dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná.

Naviac, svoje opodstatnenie a zmysel musí mať aj diferencovaná úprava podmienok pre uplatnenie poplatku z omeškania nielen vo vzťahu zdravotná poisťovňa a zdravotnícke zariadenia,   ale   aj   vo   vzťahu   zdravotnícke   zariadenia   a   ďalšie   subjekty   práva   (ďalší veritelia).

Diferencovaná úprava poplatku z omeškania vytvára podľa názoru ústavného súdu priestor pre také nevyvážené postavenie subjektov participujúcich na zdravotnom poistení (ktorých   vzájomné   zmluvné   vzťahy   sú   dominantné),   ktoré   vedie   k   záveru   o   nesúlade napadnutého   ustanovenia   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   s   čl. 20   ods. 1   v   spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy“.

Ústavný súd zdôraznil aj to,   že úprava nesmie „... narúšať princíp   právnej istoty a princíp   rovnosti“.   A   ďalej   „Zmena   vo   výške   poplatku   len   pre   jednu   časť   skupiny subjektov   participujúcich   síce   rôznym   spôsobom,   ale   na   jednom   systéme   zdravotného poistenia   takúto   opodstatnenosť   nerovnosti   medzi   zdravotnými   poisťovňami a zdravotníckymi   zariadeniami   nereprezentuje   a   nie   je   pre   ňu   ani   osobitný dôvod... nerovnosť medzi subjektmi pri poplatku z omeškania nie je v zásade spôsobilá na dosiahnutie   inak   legitímneho   cieľa   (zlepšenia   zdravotnej   starostlivosti),   už   z tohto dôvodu nemôže byť ani ústavne akceptovateľná“.

Základom na rozhodnutie označených krajských súdov, ktoré by spĺňalo požiadavku ústavne súladného výkladu a použitia § 38 ods. 1 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z., by bol taký výklad, ktorý by rešpektoval to, že nárok na poplatok z omeškania sa nemôže obmedziť alebo úplne nepriznať len z dôvodu iného postavenia subjektu, v danom prípade žalobcu, najmä vtedy, ak sa taký nárok priznáva inému subjektu, ktorý je zákonne porovnateľný z hľadiska plnenia jeho úloh (zmluvné zdravotnícke zariadenie) so subjektom, ktorý plní rovnaké   úlohy (poskytovanie zdravotnej   starostlivosti),   ale nemá to   isté   administratívne zaradenie ako zmluvné zdravotnícke zariadenie (tzv. neštátne, resp. nezmluvné zdravotnícke zariadenie).

Nepriznanie práva na poplatok z omeškania v takom prípade je v rozpore s princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Podľa   čl. 12   ods. 2   ústavy   „Základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“.

Zásada   rovnosti   občanov   pred   zákonom   ustanovená   v   čl. 12   ods. 1   ústavy sa v občianskom   súdnom   konaní   transformuje   do   zásady   rovnosti   účastníkov   konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym   súdnym   poriadkom.   Z toho   vyplýva,   že   rovnosť   pred   zákonom   a   rovnosť pred súdom   je   obsahom   toho   istého   pojmu   a   znamená   rovnaké   postavenie   oboch procesných strán   pri   aplikácii   hmotných   i   procesných   predpisov   ktorýmkoľvek   súdom voči ktorémukoľvek   účastníkovi   konania.   Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese sa prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok   a   rovnakého   procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95).

V posudzovaných   veciach   sa   označenými   krajskými   súdmi   vyvodil   záver   o   tom, že právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. nepatrí preto, že žalobca   (sťažovateľ)   má   iné   postavenie,   t. j.   je   tzv. neštátnym,   resp. nezmluvným zdravotníckym zariadením, a ako verejná lekáreň nebol zaradený do siete zdravotníckych zariadení, hoci poskytuje tie isté služby ako zdravotnícke zariadenia zaradené do tejto siete.

Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou označených krajských súdov ako odvolacích   súdov,   ak   chceli   reálne   zabezpečiť   uplatnenie   základného   práva   rovnosti vlastníckeho práva podľa   čl. 20 ods. 1 druhej   vety v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základného práva rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, vykladať § 38 ods. 1 a 4 zákona   č. 273/1994   Z. z.   tak,   ako   to   vyplýva   z   ústavných   limitov   takéhoto   výkladu a napríklad aj z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v časti objasňujúcej princíp rovnosti. V tomto smere treba trvať na priamej použiteľnosti ústavy ako prameňa práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom. Táto úprava základných práv   a   slobôd   musí   v   každom   prípade   určovať   interpretáciu   a   aplikáciu   zákonov (m. m. PL. ÚS 38/03).

Z tohto dôvodu je ústavný súd toho názoru, že ak označené krajské súdy akceptovali výklad § 38 ods. 1 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. tak, ako ho vykonali okresné súdy, porušili tým   základné právo rovnosti   vlastníckeho   práva   podľa   čl. 20 ods. 1   druhej   vety   ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základné právo rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v tom zmysle, ktorý už bol uvedený.

4. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté   rozsudky   označených   krajských   súdov   a   vrátil   im   predmetné   veci   na   ďalšie konanie za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia v odvolacom konaní.

V ďalšom postupe sú označené krajské súdy viazané právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to pod bodom 3 časti III tohto nálezu. Označené krajské súdy sú tiež viazané rozhodnutím ústavného súdu o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd nepriznal sťažovateľke právo na úhradu trov tohto konania, pretože jej právna zástupkyňa si trovy konania pred ústavným súdom neuplatnila a ani nevyčíslila.

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005