znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 23/02-17Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., P-C S., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. Er 3360/01 z 2. mája 2002, za účasti Okresného súdu Košice I, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P., P.-C. S., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2002 doručená sťažnosť P. P., P.-C. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“),   vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) uznesením   sp.   zn.   Er   3360/01   z   2.   mája   2002,   ktorým   boli   jeho   námietky   proti upovedomeniu   exekútora   o začatí   exekúcie   zamietnuté.   Zamietnutie   námietok   viedlo k tomu, že sťažovateľ   musel zaplatiť všetky sumy, ktoré   boli   uvedené v upovedomení o začatí exekúcie vrátane náhrady trov exekúcie.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním namietaného práva tým, že súdy v sporovom konaní v písomnom vyhotovení rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 147/99-33 z 10. mája   2000   a   v rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   13   Co   329/00-54   zo 14. marca 2001 neuviedli presné označenie trvalého bydliska oprávnenej (žalobkyne). Preto si nemohol včas a riadne splniť platobnú povinnosť, ktorá mu bola uložená uvedenými rozsudkami.   Z tohto   dôvodu   neboli   splnené   podmienky   na   nariadenie   exekúcie. Sťažovateľovi   bolo   26.   októbra   2001   doručené   upovedomenie   o začatí   exekúcie,   proti ktorému podal 8. novembra 2001 námietky so žiadosťou o zastavenie exekúcie. Uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   Er   3360/01   z   2.   mája   2002,   ktorým   súd   zamietol   námietky sťažovateľa, mu bolo doručené 6. júna 2002. Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd v uznesení z 2. mája 2002 v záhlaví aj odôvodnení opravil adresu oprávnenej, ale neurobil to spôsobom, ako mu to prikazuje ustanovenie § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný   súd vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. Er 3360/01 z 2. mája 2002 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Súčasne   žiadal   priznať   zaplatenie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10 000 Sk, ktoré odôvodnil zaplatením exekučných trov, prežitých nepríjemností a osobných stresov pred zamestnancami jeho firmy.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh (aj sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Medzi predpoklady konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti,   patrí   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne   neopodstatnená   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde). Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že jedným z dôvodov odmietnutia návrhu vrátane   sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal.

Predmetom   sťažnosti   je tvrdenie   sťažovateľa,   že okresný   súd   uznesením,   ktorým zamietol námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie, porušil jeho základné právo na súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Sťažovateľ   8.   novembra   2001   podal námietky   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   so   žiadosťou   o zastavenie   exekúcie, v ktorej uviedol, že povinnosť vyplývajúcu z exekučného titulu chcel dobrovoľne splniť, peniaze poslal na adresu oprávnenej, ale peniaze sa vrátili späť kvôli chybne uvedenej adrese, hoci išlo o trvalé bydlisko oprávnenej uvedené v rozsudkoch (v exekučnom titule) okresného súdu aj odvolacieho súdu.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj súdna ochrana v exekučnom konaní. Exekučný súd poskytuje súdnu ochranu v exekučnom konaní v súlade s čl. 46 ods. 4   ústavy,   podľa   ktorého:   „Podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane ustanoví   zákon.“   Ak   osoba   nesplní   ustanovené   podmienky   zákonného   postupu   pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, nemôže sa dovolávať toho, že toto právo bolo porušené, ak jej súd nevyhovel, za predpokladu, že súd sám neporušil ústavnoprocesné princípy jeho postupu (čl. 47 až 50 ústavy). Preto do obsahu uvedeného základného práva nepatrí právo na vyhovenie námietkam v exekučnom konaní podľa § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak neboli splnené zákonné predpoklady opodstatnenosti takýchto námietok.

Sťažovateľ ako povinná osoba bol zaviazaný splniť judikovanú povinnosť v lehote na plnenie,   ktorá   vyplývala   z exekučného   titulu.   Túto   povinnosť   –   ako   to   sám   potvrdil   – nesplnil odvolávajúc sa   na chybné uvedenie adresy   oprávnenej v exekučnom titule. Pre upovedomenie o začatí exekúcie a ďalší postup exekučného súdu (nevyhovenie námietkam) bolo   však   rozhodujúce   iba   to,   že   povinný   dobrovoľne   nesplnil   povinnosť   vyplývajúcu z exekučného titulu.   Exekučný súd môže skúmať dôvod, kvôli ktorému povinný nesplnil vymáhanú povinnosť, len vtedy, ak ide o dôvod, ktorý upravuje a uznáva zákon ( najmä § 50 a § 57 Exekučného poriadku).   Taký dôvod na zastavenie exekúcie,   aký uviedol sťažovateľ v námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie (plnenie na chybne uvedenú adresu oprávnenej osoby), zákon neupravuje. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, bez toho, aby to malo priamy význam pre jeho rozhodnutie, že v rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 147/99-33 z 10. mája 2000 je uvedená správna adresa oprávnenej (K.,) a oprávnená bola   zamestnankyňou u sťažovateľa, a preto jej trvalé bydlisko musel poznať z osobných údajov v zamestnaní.

Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že   ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne   nesplnil   svoju   povinnosť   z exekučného   titulu,   musí   postupovať   v súlade s príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   a umožniť   pokračovanie   v exekúcii, pokiaľ sa judikovaná povinnosť nesplní alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii dočasne   alebo   trvalo   nepokračovalo   (odklad   alebo   zastavenie   exekúcie).   Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu o zamietnutí námietok v exekučnej veci sťažovateľa a jeho základným právom na súdnu ochranu v tomto exekučnom konaní nemôže byť žiadna príčinná súvislosť. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať postup a rozhodnutie exekučného súdu, v ktorom sa rešpektovali zákonná úprava postupu takého súdu a predpoklady na vykonanie súdnej exekúcie.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2002