znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 229/2013-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. Š. a I. Š., obaja bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. D. T., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 89/2006, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. a I. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 89/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby vo veci sp. zn. 32 Cb 89/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. a I. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Š. a I. Š. trovy konania v sume 291,58 € (slovom dvestodeväťdesiatjeden eur a päťdesiatosem centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. D. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2013 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „sťažovateľ 1.“) a I. Š. (ďalej len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľka   2.“),   obaja   bytom   K.   (ďalej   spolu   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 89/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia sú na základe návrhu   na   zaplatenie   sumy   5   285,86   €   s   príslušenstvom   doručeného   okresnému   súdu 19. januára 2006   obchodnou   spoločnosťou   E.,   s.   r.   o.,   účastníkmi napadnutého   konania vedeného týmto súdom v postavení odporcov v 2. a 3. rade. Okresný súd vydal 20. júla 2006 platobný rozkaz, proti ktorému podali sťažovatelia 11. augusta 2006 odpor.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú:

«Žalobkyňa   odôvodňuje   žalobu   úverovou   zmluvou   uzavretou   medzi   S.,   a.   s.   a žalovaným 1., na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 800 000,- Sk. Sťažovatelia (v predmetnom súdnom konaní žalovaní 2. a 3.) sa v prípade nezaplatenia dlhu žalovaným 1. zaviazali zaplatiť tento dlh ako ručitelia. Pohľadávka S., a. s. vyplývajúca z tejto zmluvy bola dňa 05. 09. 2002 postúpená spoločnosti G., a. s., ktorá túto pohľadávku následne postúpila spoločnosti E., s. r. o., teda žalobkyni.

V priebehu konania pred okresným súdom strany predložili svoje právne stanoviská, z ktorých je zrejmé, že výška tak zostatku nezaplatenej istiny z predmetnej úverovej zmluvy ako aj príslušenstva je medzi nimi sporná. Žalobkyňa po podaní odporu sťažovateľmi, aj vzhľadom na dôvody a skutočnosti v ňom uvedené a vzhľadom na to, že jej predchádzajúci veriteľ pohľadávky (G., a. s.) zaslal na účet sumu 75 000 Sk, zobrala žalobu v tejto časti späť a naďalej požaduje sumu 79 946,80 Sk s prísl. Vyjadrenie k odporu sťažovateľov spolu s čiastočným späťvzatím žaloby doručila sťažovateľka okresnému súdu 7. novembra 2006. Dňa 29. septembra 2009 okresný súd nariadil prvé pojednávanie na 3. novembra 2009, čo bolo 3 roky a takmer 3 mesiace po podaní odporu proti platobnému rozkazu. Toto pojednávanie (doposiaľ jediné nariadené) bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu neúčasti žalovaného 1. (R. B.). Sťažovateľ 1. a jeho právny zástupca sa tohto pojednávania zúčastnili.

Dňa 2. decembra 2009 predložili sťažovatelia konajúcemu okresnému súdu ako aj právnemu zástupcovi žalobkyne svoje vyjadrenie, v ktorom nielen tvrdili ale aj odkazom na listinné dôkazy v spise preukázali, že výška istiny je vzhľadom na nimi realizované platby na účty právnych predchodcov žalobkyne (pôvodných veriteľov žalovanej pohľadávky) zjavne iná, ako istina, z ktorej vychádzala žalobkyňa.

Žalobkyňa   po   oboznámení   sa   s   vyjadrením   sťažovateľa   z   2.   decembra   2009 predložila   konajúcemu   okresnému   súdu   dňa   22.   januára   2010   návrh   na   vykonanie dokazovania   (výzva   pôvodnému   veriteľovi   S.,   a.   s.   na   predloženie   celkového   prehľadu splácania úveru).

Od tohto momentu konajúci okresný súd vo veci opätovne nekonal, neurobil žiadny procesný   úkon   smerom   k   zabezpečeniu   požadovaného   dôkazu   ani   nenariadil   termín pojednávania, na ktorom by aspoň vypočul účastníkov konania, k čomu od podania žaloby v januári 2006 do dňa podania tejto sťažnosti ústavnému súdu (marec 2013) stále nedošlo. Sťažovatelia   sa   pre   dlhotrvajúcu   nečinnosť   obrátili   listom   z   3.   októbra   2012 so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch. Predseda okresného súdu v liste Spr. 177/2012 z 30. októbra 2012 skonštatoval, že sťažnosť je dôvodná a vo veci došlo k prieťahom v konaní. Podľa jeho vyjadrenia bol zákonný sudca so sťažnosťou oboznámený a upozornený na potrebu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Predseda súdu na obranu zákonného sudcu neuviedol žiadne skutočnosti objektívneho, či subjektívneho charakteru.

Ani sťažnosť sťažovateľov predsedovi súdu však neviedla k zmene a urýchlenému konaniu okresného súdu. Zákonný sudca síce vyzval žalobkyňu na upresnenie petitu žaloby a jej stanovisko z 22. novembra 2012 následne zaslal na vyjadrenie sťažovateľom, ktorí k nemu cestou právneho zástupcu predložili vyjadrenie 21. februára 2013. Tieto procesné úkony okresného súdu sú však z pohľadu priebehu konania a postoja strán bezvýznamné a nemôžu posunúť spor ďalej.

Jediné, čo môže konajúci súd vykonať na rozhodnutie vo veci a odstránenie právnej neistoty účastníkov konania, je nariadiť pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“) vyslúchnuť účastníkov konania (§ 131 ods. 1 O. s. p.), vykonať ďalšie navrhované dokazovanie listinnými dôkazmi (§ 129 ods. 1 a 2 O. s. p.) a následne vo veci rozsudkom rozhodnúť (§ 152 O. s. p.). Z jeho správania sa aj po podaní dôvodnej   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   súdu,   je   však   zjavné,   že   takto nepostupuje, keďže ani po ďalších takmer piatich mesiacoch nepristúpil k sústredenému a efektívnemu konaniu vo veci sledujúcemu urýchlené konanie a rozhodnutie vo veci, kde už boli predsedom súdu konštatované zbytočné prieťahy v konaní...

Postup súdu... bol však v prípade konania o právnej veci sťažovateľov taký, že zjavne nenaplnil   záruky   obsiahnuté   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V   postupe okresného   súdu sťažovatelia   vidia   tieto dlhotrvajúce   obdobia totálnej   nečinnosti,   počas ktorých súd neurobil žiadny procesný úkon:

- od 7. novembra 2006 kedy bolo súdu doručené vyjadrenie žalobkyne k odporu sťažovateľov   spolu   s   čiastočným   späťvzatím   žaloby   do   29.   septembra   2009,   kedy   súd nariadil prvé pojednávanie na 3. novembra 2009 (najmenej 2 roky a 10 mesiacov úplnej a ničím neospravedlniteľnej nečinnosti),

- od 3. novembra 2009 kedy bol bez prejednania veci odročené pojednávanie na neurčito do 26. októbra 2012, kedy súd vyzval žalobkyňu na upresnenie petitu návrhu (bez niekoľkých dní 3 roky úplnej a ničím neospravedlniteľnej nečinnosti).

Okrem   období   úplnej   nečinnosti   bol   postup   súdu   poznamenaný   aj   obdobím neefektívnej a nesústredenej činnosti, keď súd síce vykonal určité úkony — výzva žalobkyni na upresnenie petitu žaloby z 26. októbra 2012 a výzva sťažovateľom zo 14. januára 2013 na   vyjadrenie   sa   k   vyjadreniu   žalobkyne   —   tieto   úkony   však   vzhľadom   na   stav   veci a potrebu vykonať navrhované a nevyhnutné dokazovanie a to na nariadenom pojednávaní (§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) nemohli viesť k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania. Táto nesústredená a neefektívna činnosť okresného súdu trvala ku dňu podania tejto sťažnosti viac než 4 mesiace.»

V súlade s § 50 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovatelia odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia tým, že „viac než sedemročné konanie na prvostupňovom súde, v rámci ktorého doposiaľ neboli na pojednávaní vykonané žiadne dôkazy, a ktoré je poznamenané dlhoročnou nečinnosťou okresného súdu, viedlo k frustrácii a   k   strate   ich   dôvery   v   schopnosť   okresného   súdu   rýchlo   a   bezprieťahovo   vyriešiť a rozhodnúť ich právnu vec. Sťažovatelia sú bez vlastného zavinenia, a naopak výlučne z dôvodov   na   strane   okresného   súdu   viac   než   sedem   rokov   vystavení   právnej   neistote ohľadom výšky ich záväzku voči žalobkyni. Trvajúce zdĺhavé súdne konanie so zbytočnými prieťahmi vzhľadom na žalovanú istinu a stále nabiehajúce úroky, ktorých výška je medzi účastníkmi   sporná,   znamená   pre   sťažovateľov   významný   dopad   aj   na   ich   sociálnu a ekonomickú situáciu.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Základné právo J. Š. a I. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   ich   právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb/89/2006 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 32 Cb/89/2006 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. I. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. J. Š. a I. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   II povinný zaplatiť na účet JUDr. D. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 229/2013-17 z 26. apríla 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľov a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na oznámenia právnej   zástupkyne sťažovateľov   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV/325/2013 z 3. júna 2013, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 5. júna 2013, okrem chronológie vykonaných procesných úkonov v napadnutom konaní okresného súdu k sťažnosti predovšetkým uviedol:

„...   v   konaní   došlo   v určitom   časovom   období   k prieťahom...   V tejto   súvislosti udávam, že v roku 2012 bola z dôvodu dlhodobej, šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti (práceneschopnosť)   zákonného   sudcu,   ktorému   bola   vec   pridelená,   prevedená   v súlade so zákonom   a rozvrhom   práce   do   nového   senátu   a následne   po   skončení   neprítomnosti prevedená späť   do   senátu pôvodného   zákonného sudcu.   Vo   veci   bolo   dňa   8.   10.   2012 podaná   sťažovateľmi   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sťažnosť bola vybavená listom zo dňa 30. 10. 1012 evidovaným pod Spr. 177/2012, sťažnosť bola uznaná za dôvodnú.“

Právna zástupkyňa sťažovateľov v odpovedi na vyjadrenie predsedu okresného súdu z 12. júna 2013 predovšetkým uviedla, že „... neefektívna a nesústredená činnosť okresného súdu pokračuje aj po podaní sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie. Okresný súd síce 8. apríla 2013 nariadil pojednávanie na 6. mája 2013, toto však bolo odročené na neurčito, keďže okresný súd nemal vykázané doručenie predvolania od žalovaného v 1. rade a súd podľa vyjadrenia jeho predsedu mal vyzvať právneho zástupcu žalobcu na oznámenie výšky postúpenej   pohľadávky.   Súd   teda   ani   po   podaní   sťažnosti   nekoná   plynulo   a naopak neefektívne a zbytočne opätovne vyzýva žalobcu, aby mu cestou právneho zástupcu oznámil výšku postúpenej pohľadávky – teda práve skutočnosť,   ktorá je medzi   stranami sporná a patrí   do   výlučnej   ústavnej   a zákonnej   právomoci   a povinnosti   okresného   súdu   túto obchodno-právnu vec rozhodnúť. Ani po podaní sťažnosti ústavnému súdu teda okresný súd nepostupuje tak, aby vykonal navrhované a nevyhnutné dokazovanie a to na nariadenom pojednávaní (§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a tým neprispieva k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania. Táto nesústredená a neefektívna činnosť okresného súdu trvá ku dnešnému dňu ďalších viac než 7 mesiacov. Pokiaľ   ide   o ústavnoprávnu   argumentáciu   sťažovateľov   obsiahnutú   v sťažnosti   musíme konštatovať,   že   predseda   okresného   súdu   neuviedol   na   obranu   okresného   súdu   žiadnu okolnosť,   ktorá   by   ho   čo   i len   čiastočne   zbavovala   jeho   zodpovednosti   za   porušenie označených práv sťažovateľov. Taktiež neuviedol žiadnu okolnosť, ktorú by bolo možné vo vzťahu k doterajšej dĺžke konania pričítať na ťarchu sťažovateľom. Naopak postup súdu v konaní je aj po podaní sťažnosti predsedovi súdu (október 2012) a po podaní sťažnosti ústavnému súdu (marec 2013) taký, že v sťažovateľoch umocňuje ich frustráciu a stratu dôvery v schopnosť okresného súdu rýchlo a bezprieťahovo vyriešiť a rozhodnúť ich právnu vec.   Sťažovatelia   sú   bez   vlastného   zavinenia,   a naopak   výlučne   z dôvodov   na   strane okresného súdu už ôsmi rok vystavení právnej neistote ohľadom výšky ich záväzku voči žalobkyni. Táto skutočnosť potvrdzuje aj dôvodnosť priznania požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov súčasne podaním z 12. júna 2013 doplnila návrh na rozhodnutie   vo   veci   v časti   týkajúcej   sa   úhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom, v zmysle ktorého sa domáha úhrady trov konania v sume 413,91 €.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 32 Cb 89/2006   ústavný   súd   zistil   tieto   skutočnosti   o doterajšom   priebehu   napadnutého konania:

Dňa 19. januára 2006 bol okresnému súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 5 285,86 € (vec bola vedená okresným súdom pod sp. zn. 36 Rob 18/2006, pozn.).

Okresný súd vyzval 15. júna 2006 navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný   návrh   a   20.   júla   2006   vydal   v napadnutom   konaní   platobný   rozkaz č. k. 36 Rob 18/2006-24 (ďalej len „platobný rozkaz“), ktorým odporcom v 1. až 3. rade uložil povinnosť zaplatiť 5 285,86 € s 19 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 5 285,86 € od 3. júna 2003 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

Proti platobnému rozkazu podal sťažovateľ (odporca v 2. rade) 11. augusta 2006 odpor, ktorý bol 17. októbra 2006 okresným súdom zaslaný navrhovateľovi a sťažovateľke (odporkyni v 3. rade). Okresný súd zároveň 17. októbra 2006 uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny   poplatok.   Navrhovateľ   doručil   okresnému   súdu   7.   novembra   2006   vyjadrenie k odporu sťažovateľa proti platobnému rozkazu a čiastočné späťvzatie návrhu.

Dňa 11. decembra 2006 bol spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 36 Rob 18/2006 prevedený do oddelenia obchodných vecí a bola mu pridelená sp. zn. 32 Cb 89/2006.

Dňa 29. septembra 2009 okresný súd nariadil pojednávanie vo veci na 3. november 2009,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   práceneschopnosti   odporcu   v   1.   rade; navrhovateľ doručil na pojednávaní okresnému súdu a právnemu zástupcovi sťažovateľov krátkou cestou čiastočné späťvzatie návrhu.

K čiastočnému   späťvzatiu   návrhu   sa   sťažovatelia   vyjadrili   podaním   doručeným okresnému súdu 2. decembra 2009.

Dňa   22.   januára   2010   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   navrhovateľa   na vykonanie dôkazu.

Okresný   súd   26.   októbra   2012   vyzval   navrhovateľa   na   spresnenie   petitu, navrhovateľ doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie vo veci samej 23. novembra 2012, pričom zotrval na zmenenom návrhu z 3. novembra 2009.

Opatrením predsedu okresného súdu č. 12/2011 1 Spr R/1/2012 zo 17. decembra 2012   bol   spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté   konanie   vedené   okresným   súdom   pridelený sudkyni   JUDr.   M.   R.   a následne   opatrením   predsedu   okresného   súdu   č.   13/2012   1 Spr R/1/2012 z 21. decembra 2012 bol spis vrátený sudcovi JUDr. L. H.

Dňa 14. januára 2013 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril k návrhu, na ktorý reagovali obaja sťažovatelia podaním doručeným okresnému súdu 21. februára 2013.

Dňa 5. apríla 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 6. máj 2013, ktoré bolo odročené na neurčito.

Dňa 17. mája 2013 okresný súd vyzval právneho predchodcu navrhovateľa (S., a. s.), aby oznámil výšku pohľadávky postúpenej 5. septembra 2002 obchodnej spoločnosti G., a. s.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 89/2006.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovatelia   namietajú   zbytočné   prieťahy,   je rozhodovanie   o návrhu   navrhovateľa   na   zaplatenie   sumy   2 653,75   €   s príslušenstvom (zmenený   návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   z 3.   novembra   2009,   pozn.)   proti   odporcovi v 1. rade a sťažovateľom ako odporcom v 2. a 3. rade z titulu úverovej zmluvy uzavretej medzi S., a. s. (právna predchodkyňa navrhovateľa), a odporcom v 1. rade, na základe ktorej mu bol   poskytnutý   úver   v sume   800 000   Sk;   sťažovatelia   sa   zaviazali zaplatiť dlh   ako ručitelia v prípade jeho nezaplatenia odporcom v 1. rade. Ústavný súd z obsahu spisu ani z vyjadrení   sťažovateľov   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné kvalifikovať napadnuté konanie ako právne či skutkovo zložité.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania. Zo spisu vyplýva, že sťažovatelia (odporcovia v 2. a 3. rade, pozn.) sa zúčastnili pojednávaní nariadených okresným súdom, na výzvy okresného súdu reagovali v súdom určených lehotách prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd dospel k názoru, že postup okresného súdu v doterajšom priebehu napadnutého konania bol poznamenaný predovšetkým jeho neodôvodnenou nečinnosťou v trvaní takmer šiestich rokov (od novembra 2006, keď navrhovateľ doručil okresnému súdu vyjadrenie k odporu proti platobnému rozkazu, do septembra 2009, keď okresný súd nariadil prvé pojednávanie vo veci, a od novembra 2009, keď bolo nariadené prvé pojednávanie vo veci, do   októbra   2012,   keď   okresný   súd   vyzval   navrhovateľa   na   spresnenie   petitu   návrhu). Za týchto okolností nie je namietané konanie ani po viac ako siedmich rokoch od jeho začatia právoplatne skončené, čo je už samo osebe z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj okresný súd vo svojom vyjadrení akceptoval, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd, zohľadňujúc doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania (viac ako sedem   rokov),   v ktorom   okresný   súd dosiaľ meritórne nerozhodol,   v spojení s obdobiami neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, dospel k záveru, že v ňom došlo k zbytočným   prieťahom   spôsobeným   okresným   súdom   (pozri   napr.   IV.   ÚS   160/03, IV. ÚS 261/07).   Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu v napadnutom   konaní   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

K vyjadreniu predsedu okresného súdu sp. zn. 1 SprV/325/2013 z 3. júna 2013, ktoré sa týka „šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti (práceneschopnosť) zákonného sudcu“, ústavný   súd   dodáva,   že   uvedená   skutočnosť   nemôže   odôvodňovať   doterajšiu   zjavne neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania (m. m. II. ÚS 183/08).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase   rozhodovania   o   sťažnosti   nebolo   napadnuté konanie   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   prikázal okresnému súdu konať v ďalšom období bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume každému po 3 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti (pozri časť I tohto uznesenia). Podľa názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie   finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   sumy   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu,   a tiež   z   predmetu   sporu,   čo   je v hre,   resp.   v stávke   („at   stake“)   pre sťažovateľov   [navrhovateľ   sa   po   zmene petitu   návrhu   vyjadrením   z   3.   novembra   2009 domáha proti odporcom v 1. až 3. rade zaplatenia sumy 2 653,75 € s príslušenstvom; (m. m. I. ÚS 70/98, III. ÚS 495/2011 a tam citovaná judikatúra, napr. rozsudok ESĽP z 31. marca 1987, X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. marca 1989, Bock v. Germany, rozsudok ESĽP z 31. marca   1992,   X.   v.   France,   rozsudok   ESĽP   z   26.   apríla   1994,   Vallée   v.   France, rozsudok   ESĽP   z   8.   februára   1996,   A.   and   others   v.   Denmark   a   i.   a   podobne   alebo III. ÚS 76/06)].

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu,   povahu   veci,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené, považoval ústavný súd priznanie finančného zadosťučinenia v sume po 2 000 € každému zo sťažovateľov primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 pre dvoch sťažovateľov patrí odmena v sume 130,17 € (aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky), ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (2 x 7,81 €), čo spolu predstavuje sumu 145,79 € za jeden úkon právnej služby (porovnaj I. ÚS 417/2010, II. ÚS 25/2011, III. ÚS 354/2010, IV. ÚS 475/2010). Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2 x 145,79 €, t. j. v sume 291,58 €. Ústavný súd nepriznal sťažovateľom úhradu trov konania za tretí úkon právnej služby, pretože tento úkon nepovažoval za taký, ktorý by relevantným spôsobom   prispel   k   objasneniu   skutkového   stavu   posudzovanej   veci.   Ústavný   súd   tak priznal úhradu trov konania v celkovej sume 291,58 € (bod 4 výroku tohto nálezu).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2013