znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 229/2011-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H...,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa   a advokáta Mgr. J.   H.,   ktorou   namieta porušenie svojho   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoE 1/2011-24 z 28. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 1/2011-24 z 28. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 9. septembra 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume   20 000,05   Sk   (t. j.   663,88   €),   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bola   dlžníčka povinná   uhrádzať   sťažovateľke   v   ôsmich   mesačných   splátkach   po   4 100,15   Sk (t. j. „36,1 €“). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníčky,   určený   menovite   v   zmluve,   je   (bude) oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného najmä podpísať notársku   zápisnicu   o uznaní dlhu, ktorá   má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníčka neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola 12. novembra 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníčky.

Dňa 20. februára 2006 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) 25. apríla 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 16. septembra 2010 podala sťažovateľka   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 3 Er/575/2006-12   z 18. októbra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil   ju. Zároveň   návrhu   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora   nevyhovel.   Proti   tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 10. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd   uznesením   č. k.   5 CoE 1/2011-24   z 28.   januára   2011   tak,   že   potvrdil   prvostupňové uznesenie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

Podľa   názoru   sťažovateľky   namietaným   uznesením   krajského   súdu   a   postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti   s vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli...   porušené aj základné práva a slobody sťažovateľ[ky] vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k pojmu „spravodlivosť konania“ a čl. 1 dodatkového protokolu uvádzajúc najmä, že v danej veci najskôr „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   z časového hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie,   a prečo   práve   v tomto   okamžiku   začal   okresný   súd   konanie   na zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu súdneho exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani nové   skúmanie   podmienok   na   vykonanie   exekúcie.   Keďže   obe   strany   majú zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) garantované rovné postavenie, povinnému nič nebránilo začať konanie na zastavenie exekúcie na jeho návrh a nemusel tak urobiť okresný súd bez návrhu.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere, pričom «v priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným   porušením povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o vykonaných   dôkazoch   a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora (v už prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do pokojného   užívania   majetku   sťažovateľ[ky], resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať,   v   zmysle   Protokolu   1   Dohovoru   druhej   vety   a predstavuje   zásah   do   pokojného užívania   majetku   sťažovateľ[ky] resp.   predstavuje   de   facto   zbavenie   vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme,   ii)   zásah bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a   iii)   bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na uspokojenie   jeho   pohľadávky zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka] má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j] pohľadávky   vzniknutej   zo štandardného   zmluvného   a obchodnoprávneho   vzťahu.   Ak   by aj mal   súd   za   to,   že   určité   dojednania   sú   v   rozpore   so všeobecne   záväznými   právnymi predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže   byť   sťažovateľ[ka] ako   veriteľ   ukráten[á].   Ak   je   postupom   všeobecného   súdu znemožnené   vymoženie   určitej   sumy,   ktorá   pre   sťažovateľ[ku] predstavuje   pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6 ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu...“ namietaným uznesením krajského súdu, toto uznesenie zruší, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (napr. IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   ústavou,   prípadne   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti,   rozhodujúc   o obdobnej   sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Predmetom   konania   je   namietané   porušenie   v petite   sťažnosti   označených   práv sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 1/2011-24 z 28. januára 2011. Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučnej veci. Krajský súd namietaným uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení s tým, že sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho uznesení č. k. 3 Er/575/2006-12 z 18. októbra 2010, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09,   IV. ÚS   86/2011), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto   súvislosti   preto   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   uznesenie   okresného   súdu č. k. 3 Er/575/2006-12 z 18. októbra 2010, v ktorom okresný súd okrem iného odôvodnil tým, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, ktorá obsahuje   vyhlásenie   o uznaní   záväzku   a súhlas   s jej   vykonateľnosťou   ako   exekučného titulu, ktoré v mene povinnej osoby urobil advokát na základe splnomocnenia, ktoré mu mala udeliť povinná osoba v zmysle zmluvy o úvere uzatvorenej medzi sťažovateľkou ako oprávnenou a dlžníčkou (povinnou) 9. septembra 2004.

Dlžníčka (povinná) splnomocnila advokáta, aby s cieľom zabezpečenia jej záväzku voči   veriteľovi   (sťažovateľke)   uzatvoril   v jej   mene   aj   záložnú   zmluvu   podľa   § 552 Občianskeho   zákonníka,   zmluvu   o zabezpečovacom   prevode   práva   podľa   § 553 Občianskeho   zákonníka   k nehnuteľnostiam   v jej   vlastníctve   s tým,   že   pokiaľ   dlžníčka nesplní riadne a včas podmienky úverovej zmluvy do dodatočne poskytnutej lehoty od jej uzatvorenia,   berie   na   vedomie,   že   sťažovateľka   sa   stáva   výlučnou   vlastníčkou   týchto nehnuteľností.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   označeného   uznesenia   okresného   súdu   sa   ďalej uvádza,   že podľa «§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného   poriadku je   potrebné,   aby   povinná osoba   súhlasila   s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice.   Podľa   § 22   ods. 2   Občianskeho zákonníka   zastupovať   iného   nemôže   ten,   záujmy   ktorého   sú   v rozpore   so   záujmami zastúpeného.   V tomto   prípade   povinná   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako   exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal jej záväzok z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu, splnomocnila Mgr. T. K..., a to tak, že udelené plnomocenstvo   pre   tohto   advokáta   ako   vyplýva   z obsahu   zmluvy   o úvere   bolo   na   tejto zmluve vopred predtlačené a vopred určený bol aj advokát Mgr. T. K., ktorému povinná ako dlžníčka mala splnomocnenie udeliť. V tomto prípade sa jednalo o zmluvné zastúpenie. V zmluvnom   zastúpení   rozlišujeme   existenciu   zmluvy,   ktorou   sa   zakladá   právny   vzťah zastúpenia   (dohoda   o plnomocenstve),   z ktorej   vyplývajú   vzájomné   práva   a povinnosti medzi zástupcom a zastúpeným. Plnomocenstvo je potom osvedčenie o existencii právneho vzťahu zastúpenia. Súd mal preukázané, že v tejto veci plnomocenstvo ako jednostranný právny   úkon   bolo   spísané   priamo   v zmluve   o úvere   bez   ďalšej   prezentácie   prípadného zmluvného   vzťahu   uzavretého   medzi   advokátom   a povinnou.   V konaní   tak   nebolo preukázané, že dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon bola platne uzavretá. Dlžník svojím podpisom úverovej zmluvy vyjadril, že súhlasí s tým, že uzatvára úverovú zmluvu, prijíma sumu, ktorá ako úver mu bola zo strany oprávneného poskytnutá, a že v súlade   so všeobecnými   podmienkami   úveru   sa   zaväzuje   požičanú   sumu   zvýšenú o príslušný poplatok spolu vo výške 32 800,- Sk vrátiť, nie je zrejmé, čo mienil okrem týchto skutočností dlžník prejaviť vo vzťahu k existencii „zmluvy o plnomocenstve“. Nemožno teda konštatovať, že dlžník podpísaním zmluvy o úvere mienil uzavrieť zmluvu o plnomocenstve s určeným   advokátom   Mgr.   T.   K.,   a to   z dôvodu,   že   z vykonaného   dokazovania   nebolo preukázané, že mal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil výlučne   len   jeho   záujmy.   V prípade,   že   by   aj   takáto   dohoda   existovala,   skutočnosť,   že Mgr. T.   K.   (s poukazom   na   § 121   O. s. p.)   zastupoval   oprávneného   v prevažnej   väčšine exekučných   konaní   vedených   na   Okresnom   súde   Dolný   Kubín,   by   sa   takáto   dohoda o plnomocenstve priečila dobrým mravom, pretože nie je možné, aby advokát nestranne zastupoval   v tomto   exekučnom   konaní   povinnú,   keď   súd   mal   zo   svojej   činnosti   v iných exekučných   konaniach vedených   na   tunajšom   súde   preukázané,   že   uvedený   advokát zastupoval   v mnohých   konaniach   zároveň   aj oprávneného.   V danom   prípade   treba poukázať, pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul (a to v zmysle judikovanej praxe Ústavného súdu SR,   rozh.   č. 18/2000),   že zákonodarca kládol dôraz na výslovný „súhlas povinnej osoby s exekúciou“, rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu teda ponechal   v prvom   rade   na   vôli   povinnej   osoby,   ktorá   potom   samozrejme   nesmie   byť postihnutá   absolútne   žiadnymi   právne   relevantnými   vadami.   Súd   preto   takto   spísanú notársku zápisnicu považuje za materiálne nevykonateľnú, pretože bola spísaná na základe neplatnej a neúčinnej plnej moci.

Napriek tomu, že je nepochybné, že úverová zmluva, ktorú oprávnený s povinnou uzatvoril   je   nepochybne   spotrebiteľskou   zmluvou   a obsahuje   ďalšie   pre   oprávnenú nevýhodné   podmienky,   pre   ktoré   sa   prieči   dobrým   mravom,   súd   sa   už   uvedenými skutočnosťami nezaoberal,   nakoľko zistil absenciu jednej zo základných podmienok pre vedenie exekúcie voči povinnej, a to absenciu účinného exekučného titulu, pre ktorý vyhlásil exekúciu   vedenú   voči   povinnej   súdnym   exekútorom   JUDr.   J.   R.   za   neprípustnú   a o jej zastavení rozhodol jedným uznesením, tak ako to vyplýva z ustálenej súdnej praxe. Osobitný spôsob rozhodovania o neprípustnosti a o zastavení exekúcie by odporoval hospodárnosti a účelu   exekučného   konania.   Týmto   rozhodnutím   nie   je   dotknuté   právo   oprávneného domáhať sa svojich nárokov pri rešpektovaní ustanovení na ochranu spotrebiteľa.».

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na návrh,   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu považovať za ústavne akceptovateľný právny názor okresného súdu (uznaný bezvýhradne krajským súdom), ktorý v predmetnej exekučnej veci dospel k záveru o absencii účinného exekučného titulu, čo bolo dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi uznaním   dlhu,   resp.   záväzku   podľa   hmotného   práva   a   medzi   notárskou   zápisnicou obsahujúcou   právny   záväzok   podľa   § 41   ods. 2   Exekučného   poriadku,   teda   podľa procesného   práva,   je   v   dvoch   náležitostiach.   Predovšetkým   nemôže   ísť   o   jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej   zápisnice.   Okrem   toho   musí   notárska   zápisnica   obsahovať   výslovný   súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti“.

Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V okolnostiach daného prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje právne   názory   vyjadrené   v   namietanom   potvrdzujúcom   uznesení   krajského   súdu,   resp. uznesení okresného súdu č. k. 3 Er/575/2006-12 z 18. októbra 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   namietaným uznesením krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.   Vo vzťahu   k   tomuto   právu   ústavný   súd   navyše   pripomína   právny   názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   teda   možno   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   aj   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského   súdu   a   obsahom   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Z   uvedeného dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   rozhodol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti v nej uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011