znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 229/2010-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej advokátkou Mgr. G. H., B. (pôvodne zastúpenej advokátom JUDr. P. S., B.), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti M., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Obo 156/2008,   6   Obo   157/2008   z   18.   júna   2009   v   časti,   ktorou   potvrdil   rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový   súd   zamietol   žalobu   obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.,   proti   obchodnej spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   a   zaviazal   ju   na   náhradu   trov   konania   obchodnej   spoločnosti S., s. r. o. v sume 607 200 Sk, p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Obo   156/2008, 6 Obo 157/2008   z   18.   júna   2009   v   časti,   ktorou   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu obchodnej spoločnosti M., a. s., proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o., a zaviazal ju na náhradu trov konania obchodnej spoločnosti S., s. r. o. v sume 607 200 Sk, z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti M., a. s., trovy konania v sume 289,74 € (slovom dvestoosemdesiatdeväť eur a sedemdesiatštyri   centov)   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   S.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. G. H., B. (pôvodne zastúpenej JUDr. P. S., B.), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv len tou časťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorou potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol jej žalobu proti   obchodnej   spoločnosti   S.,   s. r. o.   (ďalej len   „odporca   v 5.   rade“)   a zaviazal ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   právny   predchodca   sťažovateľky v právach veriteľa – S., a. s. (ďalej len „právny predchodca sťažovateľky“), sa žalobným návrhom doručeným krajskému súdu 29. apríla 1996 domáhal v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 1040/96 pôvodne proti siedmim odporcom zaplatenia sumy 9 548 890 Sk s 28 % p. a. úrokom od 27. apríla 1996 do zaplatenia, ďalej sumy 3 495 323,60 Sk z titulu nesplatených úrokov, úrokov z omeškania a sumy 2 990 Sk k titulu nezaplatených poplatkov za vedenie účtu.

Pohľadávka   uplatnená   zo   strany   právneho   predchodcu   sťažovateľky   vznikla z úverovej zmluvy č. 30/795100-1 z 30. decembra 1992, na základe ktorej S., B., ako veriteľ poskytla pôvodnému odporcovi v 1. rade – obchodnej spoločnosti G., s. r. o., S. (ďalej len „odporca“), ako dlžníkovi úver v sume 10 000 000 Sk. Odporcovia v 2. až 7. rade prevzali ručiteľský záväzok za plnenie odporcu na základe predmetnej úverovej zmluvy.

Právny   predchodca   sťažovateľky   na   základe   dôvodnej   obavy,   že   môže   dôjsť k ohrozeniu výkonu rozhodnutia, podal krajskému súdu 5. júna 1996 návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal odporcovi nakladať s majetkom. Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/96 z 1. júla 1996 bol predmetný návrh zamietnutý, pretože ho   prvostupňový   súd   nepovažoval   za   dôvodný   argumentujúc   tým,   že „predmetná pohľadávka navrhovateľa je zabezpečená ručiteľským záväzkom zo strany šiestich ručiteľov

- fyzických osôb aj právnických osôb. Ak teda nebude možné zrealizovať budúci výkon súdneho rozhodnutia z majetku odporcu, bude to možné z majetku ručiteľov.“.

V konaní vo veci samej krajský súd rozhodol prvýkrát rozsudkom z 5. novembra 1999, ktorým žalobu proti odporcom v 2. až 7. rade zamietol a žalobu proti odporcovi vylúčil na samostatné konanie. Na základe odvolania právneho predchodcu sťažovateľky bol   predmetný   rozsudok   krajského   súdu   zrušený   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 Obo 74/2000   zo   16.   júna   2000   z   dôvodu   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci prvostupňovým súdom.

Po zastavení konania proti odporcovi z dôvodu jeho zániku výmazom z obchodného registra   na   základe   rozhodnutia   konkurzného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku a zastavení konania proti odporcovi v 7. rade (Ing. S. D., správcovi konkurznej podstaty N., s. r. o. v likvidácii) na základe späťvzatia návrhu zo strany sťažovateľky z dôvodu prihlásenia pohľadávky do konkurzného konania vedeného na majetok odporcu v 7. rade rozhodol krajský súd vo veci samej druhýkrát, a to rozsudkom z 30. apríla 2008 tak, že zaviazal každého z odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke sumu 1 000 000 Sk a zároveň ich zaviazal spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania sťažovateľky   v   sume   1 154 866   Sk.   Zároveň   ďalším   výrokom   zamietol   žalobu   proti odporcovi v 5. rade a v prevyšujúcej časti a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov odporcu v   5.   rade   v   sume   607   200   Sk.   Súd   prvého   stupňa   odôvodnil   zamietnutie   žaloby   proti odporcovi   v   5.   rade   tým,   že „veriteľ   poskytol   úver   obligačnému   dlžníkovi   v   rozpore s dohodnutým účelom úverovej zmluvy, čo je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a podľa § 265 zákona č. 513/1991 Zb. a tak právu navrhovateľa voči odporcovi v 5) rade ako ručiteľovi nemožno priznať právnu ochranu“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, podala sťažovateľka odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2008 potvrdil. Podľa názoru najvyššieho súdu „žalobca namietal, že pri poskytovaní úveru postupoval v súlade s uzatvorenou úverovou zmluvou.

Odvolací súd poukazuje v podrobnostiach na závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj z jeho vlastných interných predpisov, a preto k jeho námietke nemožno prihliadnuť.“.

Podľa názoru sťažovateľky „... takto strohé odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu,   ktorého   predmetom   je iba   jedna z viacerých   námietok sťažovateľa,   bez uvedenia komplexného právneho posúdenia veci, nezodpovedá ani ustanoveniu § 219 ods. 2 OSP a robí   napadnuté   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   nepreskúmateľným   a   tým   porušuje právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia“.

Vzhľadom   na   tvrdenie   sťažovateľky,   že   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu chýba komplexné právne posúdenie veci,   podstatná časť jej námietok uplatnených v sťažnosti vychádza len z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je podľa jej názoru arbitrárne a naznačuje svojvôľu vo veci konajúceho súdu pri hodnotení dôkazov i posudzovaní právneho stavu veci.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje na skutkové závery, ku   ktorým   dospel krajský   súd,   a   to, „...   že   z   účtovných   dokladov   nevyplýva   účelové   použitie   čerpaných finančných   prostriedkov   na   základe   zálohových   faktúr   vo   výške   2.000.000,-   Sk   (pre dodávateľa S.) a 3.000.000,- Sk (pre dodávateľa G.)... že nedošlo k následnému vyúčtovaniu zálohy v celkovej sume 5.000.000,- Sk, čo umožnilo dlžníkovi použitie týchto finančných prostriedkov na iný než dohodnutý účel... že banka nerešpektovala interný postup (najmä body 18, 24, 25 interného predpisu), čím umožnil dlžníkovi použiť účelový úver na iný než dohodnutý účel“.

Nevyužitie zákonnej možnosti veriteľom pri účelovom úvere obmedziť poskytnutie finančných prostriedkov iba na dohodnutý účel prvostupňový súd nepovažoval za súladné so zásadami poctivého obchodného styku, čo podľa tvrdenia sťažovateľky bolo jediným dôvodom nepriznania právnej ochrany jej nároku voči odporcovi v 5. rade.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s uvedeným   tvrdením   poukazovala   na   skutočnosť,   že „... banka v predmetných prípadoch poskytla úverové prostriedky oproti riadnym účtovným dokladom,   ktoré boli   v priebehu konania predložené prvostupňovému súdu v kópii   ako dôkaz do súdneho spisu, t. j. v súlade so zaužívanou bankovou praxou, pričom v prípade sumy   3.000.000,-   Sk   bola   súčasťou   zálohovej   faktúry   aj   zmluva   o   dielo   preukazujúca zmluvný vzťah obligačného dlžníka a jeho dodávateľa, takže v žiadnom prípade nemožno hovoriť o tom, že by banka umožnila čerpania dlžníkovi v rozpore s dohodnutým účelom! Toto tvrdenie súdu prvého stupňa je v tomto smere teda absolútne nepochopiteľné, svojím obsahom arbitrárne a nemá oporu v právnom poriadku, v zmluvných dojednaniach úverovej zmluvy, v interných predpisoch banky (najmä v súdoch označených bodoch 18, 24, 25), v bankovej praxi a ani vo vykonanom dokazovaní!

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   v   zavedenej   bankovej   praxi   (a   to   ani   v   súčasnosti) neexistuje   lepší   systém   kontroly   účelovosti   použitia   finančných   prostriedkov   zo   strany banky,   ako   je   realizácia   čerpania   úveru   formou   preplácania   faktúr   dodávateľov obligačného dlžníka.“.

Podľa názoru sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu, že „... nevyužitie práva veriteľa obmedziť čerpanie finančných prostriedkov dlžníkom pri účelovom úvere porušuje zásady   poctivého   obchodného   styku   vo   vzťahu   k   ručiteľovi   v   zmysle   §   265   zákona č. 513/1991 Zb. a predstavuje zákonný dôvod nepriznania právnej ochrany majetkovému právu sťažovateľa“, nemá oporu v platnom právnom poriadku a presahuje rámec ústavne konformného výkladu a aplikácie § 265 Obchodného zákonníka.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nechal bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú námietku, a to, že „prvostupňový súd spochybnil účelovosť čerpania peňažných prostriedkov z úveru vo výške 6.000.000,- Sk. Úver však bol čerpaný dlžníkom vo výške   9.998.890,30   Sk.   Vychádzajúc   z   uvedeného   potom   logicky,   aj   podľa   názoru prvostupňového   súdu,   bol   úver   vyčerpaný   v   súlade   s   dohodnutým   účelom   v   sume 3.998.890,30 Sk.

Napriek tomu, že úver aj podľa názoru súdu prvého stupňa, bol čerpaný v rozsahu 3.998.890,30   Sk   v   súlade   s   dohodnutým   účelom,   súd   prvého   stupňa   zamietol   žalobu navrhovateľa proti odporcovi v 5/ rade v celom rozsahu 5.000.000,- Sk a nie len v rozsahu nad sumu 3.998.890,30 Sk.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   tým, že najvyšší súd v predmetnej veci   rozhodol   bez nariadenia pojednávania a bez dostatočného odôvodnenia, porušil   jej základné právo na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a na odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka poukazuje na závažné rozpory   v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho   súdu,   pričom   v tejto   súvislosti   najmä   uvádza,   že „...   konajúci   súd   uznal dodržanie dohodnutého účelu pri čerpaní prostriedkov v sume 3.998.890,30 Sk a napriek tomu bol potvrdený rozsudok súde prvého stupňa, ktorým súd zamietol žalobu Sťažovateľa proti odporcovi v 5/ rade v celom rozsahu. Už len vychádzajúc z týchto skutočností je možné konštatovať,   že   právna   ochrana   bola   Sťažovateľovi   odopretá   odvolacím   súdom   bez zjavného   dôvodu   minimálne   v   rozsahu   3.998.890,30   Sk,   čím   došlo   k   porušeniu   práva Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základné právo na   verejné   prerokovanie   veci   podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, právo vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 06. 2009, sp. zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 porušené.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   18.   06.   2009,   sp.   zn.   6   Obo   156/2008, 6 Obo 157/2008   sa   v   časti,   ktorou   Najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach   zo   dňa   30.   04.   2008,   č.   k.   6   Cb/1040/1996-1027   vo   výroku,   ktorým prvostupňový   súd   zamietol   žalobu   Sťažovateľa   proti   odporcovi   v 5)   rade a zaviazal Sťažovateľa na náhradu trov konania odporcu v 5/ rade vo výške 20.155,35 Eur (607.200,- Sk) zrušuje a vec sa vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.

Spoločnosti   M.,   a.   s.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 186.124,93   Eur,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť spoločnosti M., a. s. náhradu trov konania vo výške 289,74 €.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 229/2010-23 z 3. júna 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   za   najvyšší   súd   k sťažnosti   vyjadrila ešte pred jej   predbežným   prerokovaním   podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   v prípise č. k. KP 4/2010-26 (Nobs 56/10) z 5. mája 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„Odôvodnenie sťažnosti napadnutého rozhodnutia považujeme za dostatočné a plne zodpovedajúce ust. § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 O. s. p. V podrobnom odôvodnení odvolací súd   dostatočne   vysvetlil   rozhodujúce   skutkové   aj   právne   otázky.   To,   že   na   niektorú z námietok sťažovateľa nereagoval nemožno považovať za vadu, keď je zrejmé, že danú námietku považoval za bezpredmetnú. Odvolací súd tiež postupoval v súlade so zákonom, ak vo veci rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Napokon poznamenávame, že z obsahu spisu 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 nič nenasvedčuje   tomu,   že   by   odvolací   súd   rozhodol   svojvoľne.   Preto   považujeme   aj   túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú. Sťažovateľ v pomerne rozsiahlej sťažnosti polemizuje aj s ďalšími skutkovými aj právnymi závermi odvolacieho súdu. K týmto jeho námietkam sa nevyjadrujeme,   pretože   ich   nepovažujeme   za   spôsobilé   založiť   dôvodnosť   ústavnej sťažnosti.“

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   predseda   obchodnoprávneho   kolégia najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 14. septembra 2010 oznámil, že najvyšší súd zotrváva na stanovisku vyjadrenom v prípise podpredsedníčky najvyššieho súdu z 5. mája 2010.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vo   vyjadrení   z   8.   októbra   2010   doručenom ústavnému súdu 14. októbra 2010 k stanovisku podpredsedníčky najvyššieho súdu z 5. mája 2010 okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ rešpektuje skutočnosť, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nezakladá povinnosť súdu podrobne sa vyjadriť ku každému argumentu účastníka konania. Na druhej strane však máme za to, že konajúci súd sa musí vysporiadať so všetkými právne významnými argumentmi účastníka konania...

Spôsob akým pristupuje porušovateľ základného práva k aplikácii ust. § 157 ods. 2 a 219 ods. 2 OSP, keď na svoju obranu uvádza, že nereagovanie na niektorú z námietok sťažovateľa   nemožno   považovať   za   vadu,   keď   je   zrejmé,   že   danú   námietku   považoval odvolací   súd   za   bezpredmetnú,   nie   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný.   Takáto aplikácia vyššie citovaných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. by mohla viesť k extrému, že súdne rozhodnutie nebude odôvodnené vôbec v prípade, ak si konajúci súd vyhodnotí všetky námietky   účastníka   konania   ako   „bezpredmetné“.   Domnievame   sa,   že   aj   v   prípade   ak odvolací   súd   dospeje   k   právnemu   záveru,   že   určité   odvolacie   dôvody   nie   sú   právne a skutkovo   relevantnými   pre   právne   posúdenie   merita   veci,   potom   je   jeho   povinnosťou objasniť   dôvody,   pre   ktoré   nepovažuje   odvolacie   dôvody   účastníka   konania   za   právne relevantné.

Na tomto mieste potom opätovne zdôrazňujeme, že odvolací súd sa zaoberal len jednou z viacerých právne relevantných a závažných námietok sťažovateľa, ktorej právne posúdenie naviac nedostatočne zdôvodnil. Odvolací súd dôvodí, že „veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj z jeho vlastných interných predpisov“, pričom však neuvádza akú konkrétnu povinnosť veriteľ zanedbal a z ktorého ustanovenia úverovej zmluvy, interných predpisov táto povinnosť veriteľovi vyplývala a akým spôsobom predmetnú povinnosť veriteľ porušil. Sťažovateľ pritom vo svojom odvolaní poukazoval na skutočnosť,   že   žiadne   ustanovenie   zákona,   úverovej   zmluvy   a   ani   interných   predpisov veriteľa,   a   to   ani   tie   ustanovenia,   na   ktoré   výslovne   poukazoval   prvostupňový   súd, neukladalo veriteľovi v súvislosti so spôsobom čerpania úveru konkrétnu povinnosť, ku ktorej porušeniu by zo strany veriteľa mohlo dôjsť.

Nijakým spôsobom sa odvolací súd nevyjadril k ďalším skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom v časti III. bod 2. bod 3. a bod 4 a v časti IV. jeho odvolania, ktoré svojím právnym posúdením boli kľúčovými pre rozhodnutie v merite veci. Sťažovateľ poukazoval najmä   na   prvostupňovým   súdom   zdôrazňované   „umožnenie   použitia   finančných prostriedkov úveru dlžníkom na iný než dohodnutý účel“, pričom veriteľ (banka) umožnila čerpanie úveru dlžníkovi formou preplatenia faktúr dodávateľom dlžníka, čo v bankovej praxi bol a aj v súčasnosti stále je absolútne štandardný spôsob poskytovania účelovo viazaných   úverov.   Vo   svetle   tejto   skutočnosti,   je   právny   názor   prvostupňového   súdu absolútne nepochopiteľný, svojím obsahom arbitrárny a nemá oporu v právnom poriadku, v zmluvných dojednaniach úverovej zmluvy, v interných predpisoch banky (najmä v súdoch označených bodoch 18, 24, 25), v bankovej praxi a ani vo vykonanom dokazovaní. Najvyšší súd SR nechal bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú námietku sťažovateľa a síce, že prvostupňový súd spochybnil účelovosť čerpania peňažných prostriedkov z úveru iba vo výške 6.000.000,-Sk. Úver však bol čerpaný dlžníkom vo výške 9.998.890,30 Sk. Vychádzajúc z uvedeného potom logicky, aj podľa názoru prvostupňového súdu, bol úver vyčerpaný v súlade s dohodnutým účelom v sume 3.998.890,30 Sk. Napriek tomu, že úver aj podľa   názoru   súdu   prvého   stupňa   bol   čerpaný   v   rozsahu   3.998.890,30   Sk   v   súlade s dohodnutým   účelom,   súd   prvého   stupňa   zamietol   žalobu   sťažovateľa   proti   odporcovi v 5/ rade v celom rozsahu 5.000.000,-Sk a nie len v rozsahu nad sumu 3.998.890.30 Sk. V   neposlednom   rade   sťažovateľ   namietal   nesprávnosť   právneho   posúdenia   veci prvostupňovým súdom, ktorý konštatoval. že nevyužitie zákonnej možnosti veriteľom pri účelovom   úvere   obmedziť   poskytnutie   finančných   prostriedkov   iba   na   dohodnutý   účel, nemožno považovať za súladné so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 zákona č. 513/1991   Zb.),   čo   bolo   jediným   dôvodom   pre   nepriznanie   právnej   ochrany   nároku Sťažovateľa voči odporcovi v 5/ rade a zamietnutia žaloby Sťažovateľa voči odporcovi v 5/ rade.

Je   zrejmé,   že   ak   zákon   priznáva   veriteľovi   právo   obmedziť   čerpanie   finančných prostriedkov dlžníkom iba na dohodnutý účel, tak výkon tohto práva zo strany veriteľa (či už   jeho   uplatnenie   alebo   neuplatnenie)   nemôže   byt'   v   žiadnom   prípade   chápaný   ako   v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265 zákona č. 513/1991 Zb.) Ani v prípade, ak by umožnil veriteľ čerpanie úveru za účelom iným, takýto jeho postup (ak by bol preukázaný)   nie   je   protiprávnym   konaním.   Svoj   právny   názor   v   tejto   veci   obsiahnutý v odvolaní   oprel   sťažovateľ   aj   o   judikát   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 29 Odo 841/2005.

Na tomto mieste považujeme za potrebné zdôrazniť, že úver v tomto konkrétnom prípade   umožnil   veriteľ   čerpať   formou   preplácania   faktúr   dodávateľom   dlžníka.   t.   j. spôsobom   obvyklým   v   bankovej   praxi   a   teda   v   konaní   nebolo   preukázané   umožnenie čerpania na iný ako dohodnutý účel.

Máme za to, že všetky vyššie uvedené námietky sťažovateľa, ktoré boli obsiahnuté v jeho   odvolaní,   boli   závažného   charakteru   a   ich   právne   posúdenie   bolo   nepochybne kľúčovým   pre   rozhodnutie   v   merite   veci.   Ak   sa   Najvyšší   súd   SR   ako   súd   odvolací s predmetnými   námietkami   sťažovateľa   vo   svojom   rozhodnutí   nijakým   spôsobom nevysporiadal a bez ďalšieho sa iba vyslovil, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi   prvostupňového   súdu,   potom   podľa   nášho   názoru   porušil   základné   právo sťažovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv...

Je   pravdou.   že   intertemporálne   ustanovenie   §   372p   OSP   umožňuje   aplikovať ustanovenia § 214 a § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. v znení zákona č. 384/2008 Z. z. aj na konania začaté pred účinnosťou zákona č. 384/2008 Z. z.,

Je   však   nepochybné,   že   vyššie   uvedené   ustanovenia   §   214   a   §   219   ods.   2   OSP oprávňujúce   odvolací   súd   rozhodnúť   o   veci   samej   v   odvolacom   konaní   bez   nariadenia pojednávania   a   pritom   svoje   rozhodnutie   neodôvodniť   (obmedziť   odôvodnenie   svojho rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia), prelamujú právo každého byť prítomný na prerokovaní svojej veci a právo na odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   sú   základnými   prvkami   ochrany   pred   tajnou   justíciou vymykajúcou sa kontrole verejnosti a prostriedkom budovania dôvery v súdny systém a teda podľa nášho názoru môžu byť v rozpore s článkom 48 ods. 2 a článkom 46 ods. 1 Ústavy ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Domnievame sa, že rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania a s absenciou odôvodnenia   rozhodnutia   v   tomto   prípade   v   tomto   prípade   Najvyšší   súd   SR   aplikoval ustanovenia § 214 a § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. v znení zákona č. 384/2008 Z. z. ústavne   nesúladným   spôsobom   a   porušil   základné   právo   Sťažovateľa   na   verejné prerokovanie   jeho   veci   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   a   základné   právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv.»

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene nemožno   považovať   za   právo   na   úspech   v   odvolacom   konaní   (mutatis   mutandis II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného   konania.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   požiadavku objektivity postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len   objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   v   podmienkach právneho   štátu   okrem   iného   garantované   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd,   a   preto   bolo úlohou   ústavného súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 156/2008, 6 Obo 157/2008 z 18. júna 2009, a to v časti, ktorou   potvrdil   rozsudok   krajského súdu   sp.   zn. 6 Cb 1040/1996   z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uvedenou časťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, z priloženej dokumentácie, ako aj zo spisov najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 156/2008 a 6 Obo 157/2008 zistil, že medzi právnym predchodcom sťažovateľky a odporcom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy č. 30/795100-1 z 30. decembra 1992 (ďalej len „úverová zmluva“) na sumu 10 mil. Sk pri úrokovej sadzbe + 2,5 % nad základnú sadzbu ročne s lehotou splatnosti 30. novembra 1998 pre účely použitia úveru na výstavbu malých vodných elektrární.

Predmetná zmluva o úvere má celkom osem dodatkov, ktorými došlo k vyhláseniu o ručiteľskom záväzku zo strany ručiteľov – odporcov v 1. až 4. rade, pričom u každého je slovná formulácia „vo výške 1 mil. Kčs preberá ručiteľ podľa § 303 a § 312 Obch. zák. ručenie   za   včasné   a   úplné   zaplatenie   tohto   úveru   vrátane   úrokov   do   výšky   prijatého ručiteľského záväzku“.

Dodatok   č.   6   z   29.   februára   1993   obsahuje   vyhlásenie   odporcu   v   5.   rade o ručiteľskom   záväzku,   z   ktorého   vyplýva,   že   ako   ručiteľ   preberá   do   výšky   5   mil.   Sk ručenie   za   včasné   a   úplné   zaplatenie   tohto   úveru   vrátane   úrokov   do   výšky   prijatého ručiteľského záväzku.

Vyhlásenie o ručiteľskom záväzku z 11. júna 1993 (dodatok č. 7 úverovej zmluvy) sa týka ručiteľského záväzku prevzatého odporcom v 7. rade.

Úver bol čerpaný v celkovej sume 9 998 890,30 Sk. Čerpanie bolo poskytnuté na základe 22 účtovných dokladov za obdobie od 30. decembra 1992 do 15. septembra 1993.

Vzhľadom na omeškanie odporcu (dlžníka) so splátkou úrokov právny predchodca sťažovateľky odstúpil od úverovej zmluvy k 26. aprílu 1996 a následne sa žalobou podanou krajskému súdu 29. apríla 1996 domáhal proti dlžníkovi a šiestim ručiteľom zaplatenia sumy 9 548 890,30 Sk s príslušenstvom.

Po zastavení konania proti odporcovi z dôvodu jeho zániku výmazom z obchodného registra   na   základe   rozhodnutia   konkurzného   súdu   o   zamietnutí   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu   pre   nedostatok   majetku   a   zastavení   konania   proti   odporcovi   v   7.   rade   ostal predmetom   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   Cb   1040/1996   nárok sťažovateľky proti ručiteľom–odporcom v 1. až 4. rade, ktorí prevzali ručiteľský záväzok každý do výšky 1 000 000 Sk a ručiteľovi–odporcovi v 5. rade, ktorý prevzal ručiteľský záväzok do výšky 5 000 000 Sk.

V poradí prvý rozsudok krajského súdu z 5. novembra 1999, ktorým bola žaloba zamietnutá   z dôvodu   neplatnosti   úverovej   zmluvy,   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Obo 74/2000   zo   16. júna   2000   zrušil   a   vec   vrátil   krajskému   súd   na   ďalšie   konanie s právnym záverom, že „keďže je platná úverová zmluva, v nadväznosti na ňu sú platné aj ručiteľské záväzky ďalších žalovaných (ručiteľov)“.

V poradí druhým rozsudkom sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 krajský súd zaviazal každého z odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke sumu 1 000 000 Sk a zároveň žalobu proti odporcovi v 5. rade, ako aj v prevyšujúcej časti zamietol. Krajský súd týmto rozsudkom tiež zaviazal odporcov v 1. až 4. rade zaplatiť sťažovateľke trovy konania spoločne a nerozdielne v sume   1 154 866   Sk a sťažovateľke uložil   povinnosť   nahradiť odporcovi v 5. rade trovy konania v sume 607 200 Sk.

Krajský súd vyslovil v odôvodnení tohto rozsudku právny názor, že „konanie, ktoré je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nie je teda neplatné, ale je zo zákona vylúčená   jeho   právna   ochrana   v   súdnom   konaní.   Je   teda   zrejmé,   že   ak   sa   vyskytne v obchodno – záväzkových vzťahoch, nie je mu možné poskytnúť súdnu ochranu.“

V   tejto   súvislosti   dospel   k   právnemu   záveru,   že „nevyužitie   zákonnej   možnosti veriteľom   pri   účelovom   úvere   obmedziť   poskytovanie   peňažných   prostriedkov   iba   na dohodnutý   účel,   resp.   uhrádzanie   peňažných   záväzkov   namiesto   dlžníka   v   súvislosti s dohodnutým   hospodárskym   účelom,   ktorý   vyplýva   z   úverovej   zmluvy,   môže   umožniť použitie finančných prostriedkov dlžníkovi na iný než dohodnutý účel,   čo nie je možné považovať,   pri   výkone   práva   veriteľa   voči   ručiteľovi   na   úhradu   nevráteného   úveru,   za súladné so zásadami poctivého obchodného styku. Ručiteľ nemohol totiž vplývať na zvolený postup veriteľa pri poskytovaní finančných prostriedkov dlžníkovi spôsobom, ktorý umožní účelový úver použiť dlžníkom na iný než dohodnutý účel...“.

Zavinenie   veriteľa   v   tom,   že   pohľadávku   nemôže   uspokojiť   dlžník,   a   to   pre nerešpektovanie   interných   predpisov   veriteľa   upravujúcich   postup   peňažného ústavu   pri poskytovaní účelového úveru, považoval krajský súd za tzv.   neférové konanie v štádiu plnenia   úverovej   zmluvy, ktoré   nezodpovedá   zásadám   poctivého   obchodného   styku   pre nerešpektovanie dobrých mravov spočívajúcich v povinnosti veriteľa starať sa o to, aby pohľadávku   uspokojil   dlžník,   ktorému   vznikla   povinnosť   splatiť   dlh   a   ktorý   mal z poskytnutého úveru majetkový prospech.

Podľa   názoru   krajského   súdu „bolo   by   totiž   v   rozpore   so   zásadami   poctivého obchodného styku (v zmysle § 265 Obch. zák.) priznať veriteľovi súdny výkon ochrany práva na zaplatenie úveru len ručiteľom, lebo by došlo týmto predovšetkým k porušeniu rovnosti   subjektov   v   obchodnoprávnych   vzťahoch   i   k   znevýhodňovaniu   ručiteľov   v obchodnoprávnom vzťahu“.

Z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že v sume 6 000 000 Sk sa umožnilo dlžníkovi použitie týchto finančných prostriedkov na iný ako dohodnutý účel. Zároveň krajský súd v konaní považoval za preukázané, že finančné prostriedky bolo možné získať od dlžníka, keďže tento získal sumu 7 100 000 Sk predajom rozostavanej stavby malej vodnej elektrárne v roku 1998, ktorú si ponechal a nesplatil dlh veriteľovi.

Prvostupňový   súd   dospel   k   záveru,   že   na   aplikáciu   §   265   Obchodného zákonníka sú splnené   podmienky   len   vo   vzťahu   medzi   sťažovateľkou   (veriteľom) a ručiteľom–odporcom   v   5.   rade   (nepriznanie súdnej   ochrany),   a preto   bola zamietnutá žaloba vo výške 5 000 000 Sk proti odporcovi v 5. rade.

U   ďalších   ručiteľov   krajský   súd   konštatoval,   že   neboli   splnené   podmienky   na aplikáciu § 265 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti uviedol, že „Ide totiž o fyzické osoby, ktoré neboli iba ručiteľmi, ale boli zároveň spoločníkmi aj spoločnými konateľmi dlžníka (obchodná spoločnosť G. s. r. o.). Je pritom zrejmé, že finančné prostriedky boli získané dlžníkom, ktoré použil sčasti aj na neznámy účel a získal značný finančný obnos (nad 7 000 000,00 Sk) z predaja rozostavanej stavby.

Vzhľadom na uvedené personálne prepojenie a takto získaný majetkový prospech dlžníkom, nie sú dané podmienky § 265 Obch. zák. na odopretie výkonu práva veriteľa voči týmto ručiteľom (odporcovia v 1/ až 4/ rade).“.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, podala sťažovateľka odvolanie.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   156/2008,   6   Obo   157/2008 z 18. júna 2009   rozhodol   tak,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z   30.   apríla   2008 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd okrem iného uviedol: „Odvolací   súd   konštatoval,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   vo   veci   rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyvodil skutkovo a právne správne závery, s ktorými sa odvolací súd stotožnil...

Inštitút ručenia má povahu akcesorického právneho vzťahu, je závislý na existencii záväzku dlžníka na určité plnenie veriteľovi. Úlohou ručenia je garantovať účel základného (primárneho) veriteľsko-dlžníckeho vzťahu.

Vznik ručenia je viazaný na vyhlásenie ručiteľa dané veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok (§ 303 Obch. zák.)

Vyhlásenie musí byť v písomnej forme. Esenciálnymi náležitosťami právne relevantného vyhlásenia sú:

a) záväzok uspokojiť veriteľa, ak dlžník voči nemu nesplní svoj záväzok,

b) adresné určenie dlžníka a identifikácia zabezpečovaného záväzku čo do obsahu a rozsahu.

Odvolací súd je názoru, že ručiteľ vstupuje do nesplneného záväzku dlžníka splniť účel základného veriteľsko-dlžníckeho vzťahu za dlžníka, a preto ručenie sa má odvíjať od základného   vzťahu.   V   danom   prípade   išlo   o   vzťah   uzatvorený   podľa   Obchodného zákonníka...

Žalobca   namietal,   že   pri   poskytovaní   úveru   postupoval   v   súlade   s   uzatvorenou úverovou zmluvou.

Odvolací súd poukazuje v podrobnostiach na závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožňuje, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj jeho vlastných interných predpisov, a preto k jeho námietke nemohol prihliadnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dôvody vedúce k napadnutému rozhodnutiu súdu prvého stupňa považoval za vecne správne, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľky   o   porušení   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich ignoroval.   Podľa   sťažovateľky   spočívajú   kľúčové   pochybenia   najvyššieho   súdu   najmä v tom, že:

a)   Najvyšší   súd   ignoroval   a   žiadnym   spôsobom   sa   v   napadnutom   rozsudku nevysporiadal s jej námietkou, podľa ktorej prvostupňový súd síce spochybnil účelovosť čerpania peňažných prostriedkov z úveru vo výške 6 000 000 Sk, úver však bol čerpaný dlžníkom v sume 9 998 890,30 Sk. Napriek tomu, že súd prvého stupňa nespochybnil čerpanie úveru v rozsahu 3 998 890,30 Sk v súlade s dohodnutým účelom, zamietol žalobu proti odporcovi v 5. rade v celom rozsahu 5 000 000 Sk a nielen v rozsahu nad sumu 3 998 890,30 Sk.

b) Najvyšší súd dospel k záveru, že veriteľ zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj z jeho vlastných interných predpisov, pričom však neuviedol, akú   konkrétnu   povinnosť   veriteľ   zanedbal,   z   ktorého   ustanovenia   úverovej   zmluvy, interných predpisov táto povinnosť veriteľovi vyplývala, a akým spôsobom túto povinnosť zanedbal   (sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   tvrdí,   že   žiadne   ustanovenie   zákona,   úverovej zmluvy a ani interných   predpisov   veriteľa, a to   ani tie   ustanovenia, na ktoré výslovne poukazoval   prvostupňový   súd,   neukladali   veriteľovi   v   súvislosti   so   spôsobom   čerpania konkrétnu povinnosť, ku ktorej porušeniu by z jeho strany mohlo dôjsť, pozn.).

c) Najvyšší súd nesprávne právne posúdil vec vo vzťahu k skutočnosti, že ak zákon priznáva   veriteľovi   právo   obmedziť   čerpanie   finančných   prostriedkov   dlžníkom   iba   na dohodnutý účel, tak výkon tohto práva (či už jeho uplatnenie, alebo neuplatnenie) nemôže byť v žiadnom prípade chápaný ako v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku (§ 265   Obchodného   zákonníka).   Ak   s   touto   vedomosťou   ručiteľ   prevezme   ručiteľský záväzok, nemôže sa následne vyhýbať plneniu a dovolávať sa porušenia zásad poctivého obchodného styku v prípade, ak veriteľ toto právo vo vzťahu k dlžníkovi nevyužije. Opačný výklad,   ktorý   si   osvojil   najvyšší   súd,   absolútne   popiera   základnú   zásadu   poctivého obchodného styku, ktorou je zásada „pacta sund servanda“, t. j. zmluvy sa majú dodržiavať.

d) Najvyšší súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej námietkou,   podľa   ktorej   ten   istý   súd   (krajský   súd)   odoprel   právnu   ochranu   budúceho výkonu rozhodnutia v prospech sťažovateľky predbežným opatrením, ktorým by zakázal dlžníkovi nakladať s majetkom, s poukazom na to, že pohľadávku bude možné uspokojiť z majetku ručiteľov, pričom následne v rozhodnutí vo veci samej odmietol právnu ochranu nároku   sťažovateľky   voči   ručiteľovi   s   tým,   že   veriteľ   zavinil,   že   pohľadávku   nemôže uspokojiť dlžník.

e) Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na   základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť podľa   povahy rozhodnutia   a   musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Judikatúra   ESĽP   teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď   práve   na   tento   argument   (pozri   napr.   rozsudky   ESĽP   vo   veciach   Georgidias c. Grécko   z   29.   mája 1997   a Higgins   c.   Francúzsko   z 19.   februára   1998).   Z   práva   na spravodlivú   súdnu   ochranu vyplýva   aj povinnosť súdu   zaoberať sa   účinne námietkami, argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre rozhodnutie (rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:

V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľky voči odporcovi v 5. rade z titulu ručiteľského záväzku   zabezpečujúceho   pohľadávku   sťažovateľky   z   úverovej   zmluvy   do   výšky 5 000 000 Sk je nedôvodný. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal tak, že jej nepriznal súdnu ochranu. Vecnú obranu sťažovateľky i samotný jej nárok posúdil iba na základe interpretácie § 265 Obchodného zákonníka v spojitosti s interným predpisom právneho   predchodcu   sťažovateľky   upravujúcim   zásady   poskytovania   úverov   fyzickým a právnickým osobám (najmä body 18, 24, 25), pričom v odôvodnení sa vôbec nezaoberal dôsledkami,   ktoré   z   takéhoto   právneho   posúdenia   uplatneného   nároku   sťažovateľky vyplývajú.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť, ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej v požiadavke, inak bez zbytočného odkladu.

Podľa § 501 ods. 2 Obchodného zákonníka ak zmluva určuje, že úver možno použiť iba   na   určitý   účel,   môže   veriteľ   obmedziť   poskytnutie   peňažných   prostriedkov   iba   na plnenie záväzkov dlžníka prevzatých v súvislosti s týmto účelom.

Následky spojené s konaním dlžníka, ktorý použije peňažné prostriedky k inému ako dohodnutému účelu, upravuje § 507 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia ak má dlžník poskytnuté peňažné prostriedky podľa zmluvy použiť iba na určitý účel a dlžník ich použije na iný účel alebo ak ich na dohodnutý účel nemožno použiť, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil bez zbytočného odkladu použité a nevrátené prostriedky s úrokmi.

To, či v takomto prípade veriteľ oprávnenia podľa § 507 Obchodného zákonníka využije a požiada o bezodkladné vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov i s úrokmi, prípadne uplatní voči dlžníkovi sankcie dohodnuté v zmluve, záleží iba na vôli veriteľa a nevyužitie takéhoto oprávnenia samo osebe za porušenie právnej povinnosti považovať nemožno   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 29 ODO 841/2005 zo 14. decembra 2006).

Vzťahy,   ktoré   vznikajú   pri   zabezpečovaní   z   úverovej   zmluvy,   sa   spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť.

Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení, a teda ani ustanovenie § 549, podľa ktorého ručiteľ môže plnenie odoprieť, pokiaľ veriteľ zavinil, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník.

Ustanovenie   §   303   Obchodného   zákonníka   pre   vznik   ručenia   vyžaduje   písomné vyhlásenie budúceho ručiteľa urobené voči veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplní určitý záväzok.

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom konaní (potom, ako najvyšší súd zrušil v poradí   prvý   rozsudok   krajského súdu   z   5. novembra   1999 a   vec mu vrátil   na ďalšie konanie) prvostupňový súd ani odvolací súd nespochybnili, že odporca v 5. rade platne prevzal   na   seba   ručiteľský   záväzok   do   výšky   5 000 000   Sk   (vyhlásením z 29. februára 1993).

Veriteľ   má   právo   žiadať   splnenie   dlhu   od   ručiteľa,   ak   dlžník,   napriek   výzve, v primeranej lehote dlh nesplnil. Pre vznik záväzku ručiteľa je rozhodujúce len to, že dlh nesplnil dlžník. K rovnakému právnemu záveru dospel aj najvyšší súd, keď vo svojom rozhodnutí v porovnateľnom prípade uviedol, že „je bez významu, či veriteľ využil všetky možnosti na to, aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti dlžníkovi“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 115/99 z 18. mája 2000).

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   (čl.   1   ods.   1   ústavy),   ktorého   neopomenuteľným   komponentom   je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza aj k porušeniu   zásady   právnej   istoty   a zákonom   ustanovenej   povinnosti   pri   zabezpečovaní jednoty   rozhodovania.   Za   diskriminačný   možno   považovať   taký   postup,   ktorý   rovnaké alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným   spôsobom,   pričom   ho   nemožno   objektívne a rozumne zdôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, II. ÚS 243/05).

Najvyšší   súd   v   predmetnej   veci   však   v rozpore   s uvedenou   argumentáciou a princípmi v zhode s prvostupňovým súdom uzavrel, že veriteľ nemôže požívať súdnu ochranu pri uplatnení svojho nároku proti ručiteľovi – odporcovi v 5. rade, lebo je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka (odvolací súd   sa   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   krajského   súdu,   že   pri   sume 6 000 000 Sk sa umožnilo dlžníkovi použitie týchto prostriedkov na iný ako dohodnutý účel a že finančné prostriedky veriteľ mohol získať od dlžníka).

Odvolací krajský súd neprihliadol pritom bez relevantného dôvodu na už uvedené a listinnými dôkazmi preukázané sťažovateľkine tvrdenia, že úver bol čerpaný v celkovej sume 9 998 890,30 Sk, čo v súdnom konaní tiež nebolo spochybnené.

Pokiaľ   za   takejto   situácie   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   potvrdil   výrok rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   prvostupňový   súd   zamietol   žalobu   proti   odporcovi v 5. rade   v celom   rozsahu (do   výšky   jeho ručenia) napriek tomu, že prvostupňový   súd nespochybnil dodržanie účelu úveru v rozsahu 3 998 890,30 Sk, a teda minimálne v tomto rozsahu   neboli   splnené   vo   veci   konajúcim   súdom   deklarované   dôvody   podľa   §   265 Obchodného   zákonníka   na   nepriznanie   ochrany   právu   veriteľa   pre   porušenie   zásad poctivého   obchodného   styku,   treba   absenciu   argumentácie   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k tejto otázke považovať za prejav arbitrárnosti. Za daných okolností bolo podľa názoru ústavného   súdu   nevyhnutné,   aby   sa   odvolací   súd   s   touto   podstatnou   námietkou v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   primeraným   spôsobom   zaoberal   a   ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

Nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti treba preto už aj s ohľadom na túto konkrétnu skutočnosť považovať podľa názoru ústavného súdu za porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ   sa   teda   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutej   časti   rozsudku   zameral v súvislosti s vecným posúdením nároku sťažovateľky (zaplatenie peňažnej sumy z titulu ručiteľského   záväzku   voči   ručiteľovi)   len   na   konštatovanie,   že   veriteľ   zanedbal   svoju povinnosť vyplývajúcu mu z úverovej zmluvy, ako aj jeho vlastných interných predpisov, a to bez náležitého odôvodnenia (o čo toto skutkové zistenie oprel a aké právne úvahy ho viedli k takémuto právnemu záveru, pozn.), pričom v odvolacom konaní bez nariadenia pojednávania   nepreskúmal   komplexne   sťažovateľkine   vecné   námietky   a   odôvodnenie svojho rozhodnutia obmedzil len na strohé skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, postupoval podľa názoru ústavného súdu nedôsledne a porušil tým základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný   všeobecný   súd   v   konaní   právne   korektne   a   zrozumiteľne   vyrovnal   nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku   konkrétnemu   rozhodnutiu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   postup   a   predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu uvedené atribúty nespĺňa.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil   princípom   minimalizácie   svojich   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov, rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané   (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv   a slobôd.   Vychádzal   pritom   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a zrušením   dotknutej   časti   napadnutého   rozsudku   (pozri   ďalej   časť   IV.   tohto nálezu k odôvodneniu bodu 2 výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor k tomu, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo   156/2008,   6   Obo   157/2008   z   18.   júna   2009   v   časti,   ktorou   potvrdil   rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 Cb 1040/1996 z 30. apríla 2008 vo výroku, ktorým prvostupňový súd zamietol žalobu sťažovateľky proti odporcovi v 5. rade a zaviazal ju na náhradu trov konania odporcu v 5. rade v sume 607 200 Sk, boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť uvedenú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 186 124,93 € z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže ale nemusí finančné zadosťučinenie priznať. Ústavný súd je toho názoru, že priznanie finančného   zadosťučinenia   je   namieste   predovšetkým   vtedy,   keď   nemožno   dosiahnuť a dovŕšiť   ochranu   porušeného   základného   práva   iným   ústavou   a   zákonom   upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľke neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľky, ktorých sa touto sťažnosťou domáhala, účinne poskytnutá tým, že ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a na jej dovŕšenie postačujú v tomto náleze vyslovené a pre najvyšší súd záväzné právne názory   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   sťažovateľke   požadované   finančné zadosťučinenie nepriznal, t. j. v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. P. S. (ďalej len „pôvodný právny zástupca“) a advokátkou Mgr. G. H. (ďalej len „nová právna zástupkyňa“), obaja B., v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania v sume 289,74 € za dva úkony právnej pomoci–prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) poskytnuté pôvodným právnym   zástupcom.   Na   tejto   žiadosti   sťažovateľka   zotrvala   aj   v podaní   doručenom ústavnému   súdu   14.   októbra   2010,   ktoré   predložila   ústavnému   súdu   už   nová   právna zástupkyňa sťažovateľky a ktoré by inak podľa obsahu bolo možné považovať za ďalší úkon   právnej   pomoci.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   trovy   konania požadované sťažovateľkou neprekračovali sumu, ktorá sťažovateľke patrí podľa vyhlášky, a preto ich priznal v sume ňou požadovanej, t. j. v sume 289,74 €. Priznanú sumu trov konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   advokáta   P.   S.,   B.   [§ 31a   zákona   o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku tohto nálezu)]

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010