znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 229/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. júla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod č. I/132/2161-14921/08/Fre, BP č. 14/08 a postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii v konaní vedenom pod č. 1473-2/2008/IP-52/OPS a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2008 faxom   a 7. mája   2008   v origináli   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod č. I/132/2161-14921/08/Fre, BP č. 14/08 a postupom Úradu   vlády Slovenskej   republiky, sekcie kontroly a boja proti korupcii   (ďalej aj „úrad vlády“) v konaní vedenom pod č. 1473-2/2008/IP-52/OPS.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že 30.   januára 2008   podal   sťažovateľ   podľa   zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) podanie označené ako „Sťažnosť   na   nesprávny   postup   zamestnancov   správcu   dane   DÚ   K.   pri   rozhodovaní o námietkach   podľa   ust.   § 50   zákona   č. 511/1992   Zb.   (rozhodnutia   č. j. 695/321/611/2008/Str., č. j. 695/321/613/2008/Str., zo dňa 02. 01. 2008)“, ktoré adresoval daňovému riaditeľstvu. V predmetnej sťažnosti namietal postup príslušného správcu dane v súvislosti s nesprávnosťou, nezákonnosťou a protiprávnym konaním zamestnanca tohto správcu   dane.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   daňové   riaditeľstvo   neprešetrilo   namietaný postup   správcu   dane,   ale   podanie   mu   vrátilo   listom   č. k.   I/132/2161-14921/08/Fre, BP č. 14/08   zo 4.   februára   2008.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   prejavil   nespokojnosť s vybavením svojej sťažnosti, listom z 22. februára 2008 požiadal úrad vlády o kontrolu nesprávneho   postupu   pri   prijímaní,   evidovaní   a vybavovaní   jeho   sťažnosti   daňovým riaditeľstvom.   Podaním   č. k.   1473-2/2008/IP-52/OPS   zo 4.   marca   2008,   ktoré   bolo sťažovateľovi   doručené   6.   marca   2008,   mu   úrad   vlády   oznámil,   že   jeho   podanie   bolo postúpené na vybavenie Ministerstvu financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“).

Sťažovateľ sa domnieva, že orgány, na ktoré sa obrátil so svojimi podaniami v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o sťažnostiach, nepostupovali v zmysle platnej právnej úpravy. Podľa sťažovateľa daňové riaditeľstvo mu jeho sťažnosť nevybavilo a vrátilo späť odvolávajúc   sa   na   to,   že   on   samotný   je   súdnym   exekútorom,   a teda   orgánom   verejnej správy, ktorého podanie sa nemôže posúdiť ako sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, pretože   ním   poukazuje   na   nesprávnu   činnosť   iného   orgánu   verejnej   správy.   V tejto súvislosti však sťažovateľ argumentoval tým, že predmetnú sťažnosť podával ako daňový subjekt - účastník konania, ktorému takéto právo priznáva zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov   v znení   neskorších   predpisov.   Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľ   zároveň uviedol: „Žiadne ustanovenie zákona č. 511/1992 Zb., ani zákona o sťažnostiach nevylučuje možnosť,   aby   fyzická   osoba,   ktorá   má   postavenie   verejného   činiteľa   v inom   konaní, v ktorom   jej   práva   a povinnosti   nie   sú   definované   jej   postavením   súdneho   exekútora nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi takéhoto konania poskytuje.

Nakoniec, táto skutočnosť vyplýva aj z článku 12 ods. 2 Ústavy SR...“

Sťažovateľ zdôraznil, že na uvedené skutočnosti upozornil aj úrad vlády vo svojom podaní z 22. februára 2008, ale podľa jeho vyjadrenia úrad vlády ako ústredný orgán štátnej správy aj pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností namiesto toho, aby vykonal kontrolu vybavenia   jeho   sťažnosti,   uvedenú   vec   postúpil   ministerstvu   financií   poukazujúc na príslušné   ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 10/1996   Z. z. o kontrole   v štátnej   správe   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o kontrole v štátnej   správe“)   a zákona   č. 575/2001   Z. z.   o   organizácii   činnosti   vlády   a   organizácii ústrednej   štátnej   správy   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   organizácii činnosti vlády“). Sťažovateľ je toho názoru, že takýmto spôsobom mu úrad vlády znemožnil domôcť sa ochrany svojich práv spôsobom súladným so zákonom.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   uvedeným   postupom   daňového   riaditeľstva   a úradu vlády došlo k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, a preto žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom 12   ods. 2   Ústavy   SR,   postupom   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-2/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom 12   ods. 2   Ústavy   SR,   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/2161-14921/08/Fre, BP č. 14/08 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp. zn.   1473-2/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/2161-14921/08/Fre, BP č. 14/08 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

V doplňujúcom podaní z 5. júna 2008 sťažovateľ výslovne uviedol, že jeho podanie, ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   6.   mája   2008   faxom   a 7.   mája   2008   poštou,   je sťažnosťou   podľa   čl. 127   ústavy,   a nie   sťažnosťou „proti   nečinnosti   orgánu   verejnej správy“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o sťažnostiach na vybavenie sťažnosti je príslušný vedúci orgánu verejnej správy. Ak sťažnosť smeruje proti vedúcemu tohto orgánu, vybavuje ju najbližší nadriadený orgán. Ak taký orgán nie je, na vybavenie sťažnosti v oblasti štátnej správy je príslušný ústredný orgán štátnej správy na kontrolu vybavovania sťažností.

Podľa   § 7   ods. 1   zákona   o   organizácii   činnosti   vlády   ministerstvo   financií   je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť financií, daní a poplatkov.

Podľa   § 24   ods. 1   zákona   o   organizácii   činnosti   vlády   úrad   vlády   je   ústredným orgánom štátnej správy... aj pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností.

Podľa § 1 ods. 1 zákona o kontrole v štátnej správe kontrolu plnenia úloh štátnej správy vykonávajú

a) Úrad vlády Slovenskej republiky,

b) iné orgány štátnej správy (§ 6) (ďalej len „orgány kontroly“).

Podľa   odseku 2   citovaného   ustanovenia   orgány   kontroly   uvedené   v odseku 1 vykonávajú   vonkajšiu   kontrolu   v   rozsahu   svojej   pôsobnosti   vymedzenej   osobitnými predpismi a vnútornú kontrolu ako súčasť plnenia svojich úloh v príslušnom odvetví štátnej správy.

Podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona o kontrole v štátnej správe úrad vlády vykonáva kontrolu vybavovania petícií a sťažností.

Podľa § 3 písm. a) zákona o kontrole v štátnej správe kontrolná pôsobnosť úradu vlády podľa § 2 sa vzťahuje na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, im podriadené orgány, ako aj na iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o kontrole v štátnej správe iné orgány štátnej správy podľa tohto zákona sú ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o kontrole v štátnej správe orgány kontroly sú   povinné vytvoriť v rámci svojej pôsobnosti funkčný systém vnútornej kontroly.

Podľa § 7 ods. 4 písm. b) zákona o kontrole v štátnej správe orgány kontroly v rámci vnútornej kontroly a v rozsahu svojej pôsobnosti kontrolujú najmä vybavovanie petícií, sťažností, oznámení a podnetov a podľa vecnej príslušnosti ich aj prešetrujú.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti   pre   namietané   porušenie   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom daňového riaditeľstva v súvislosti so spôsobom   prešetrenia   sťažnosti   sťažovateľa   na   postup   správcu   dane   ústavný   súd vychádzal   z   princípu   subsidiarity   svojho   konania   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva alebo slobody, v dôsledku ktorého je o nej ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom   štátu.   Ústavný   súd   už   predtým   rozhodol,   že   nemá   právomoc   konať o   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry, ako aj z citovaných právnych predpisov ústavný súd dospel k záveru, že na prešetrenie postupu vybavenia sťažnosti daňovým riaditeľstvom bolo   v   prvom   rade   povolané   ministerstvo   financií   ako   ústredný   orgán   štátnej   správy aj pre oblasť financií, daní a poplatkov (§ 7 ods. 1 zákona o organizácii činnosti vlády), ktoré s poukazom na § 1 ods. 1 písm. b), § 6 ods. 1 písm. a) a § 7 ods. 1 a ods. 4 písm. b) zákona o kontrole v štátnej správe v rámci vnútornej kontroly bolo kompetentné prešetriť a skontrolovať postup daňového riaditeľstva. Až následne, a to aj s prihliadnutím na § 11 ods. 1 zákona o sťažnostiach, § 24 ods. 1 zákona o organizácii činnosti vlády, § 1 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 písm. d) a § 3 písm. a) zákona o kontrole v štátnej správe by nastupovala právomoc úradu vlády na kontrolu vybavenia sťažnosti ministerstvom financií. Napokon so skutočnosťou,   že na   prešetrenie   postupu   daňového   riaditeľstva   bol   pred   právomocou ústavného súdu príslušný iný orgán, bol stotožnený aj samotný sťažovateľ, keď jeho postup namietal podaním, síce nie adresovaným ministerstvu financií, ale priamo úradu vlády.

Zistené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu, že sťažnosť v tejto časti   bolo   potrebné   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (napr. III. ÚS 178/08, II. ÚS 276/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46   ods. 1   v   spojení   s   čl. 12   ods. 2   ústavy   postupom   úradu   vlády   v   súvislosti s neprešetrením   jeho   sťažnosti   na   postup   daňového   riaditeľstva,   ale   jej   postúpením ministerstvu financií, konkrétne jeho útvaru vnútornej kontroly.

Úrad vlády vo svojom liste č. 1473-2/2008/IP-52/OPS zo 4. marca 2008 okrem iného uviedol:

«...vecná pôsobnosť Úradu vlády SR v oblasti vybavovania petícií a sťažností je stanovená zákonom č. 575/2001 Z. z. a zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 10/1996 Z. z“). Podľa ustanovenia § 24 ods. 1   zákona   č. 575/2001   Z. z.   je   Úrad   vlády   SR   ústredným   orgánom   štátnej   správy pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností. Podľa § 2 ods. 1 písm. d) zákona č. 10/1996 Z. z. tento úrad vykonáva aj kontrolu vybavovania petícií a sťažností, pričom podľa § 3 písm. a) citovaného zákona sa kontrolná pôsobnosť Úradu vlády SR na výkon kontroly podľa § 2 vzťahuje na ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, im podriadené orgány, ako aj na iné štátne orgány, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

Vaše námietky v podaniach zaslaných na Úrad vlády SR smerovali proti postupu DR SR B., ktoré je v zriaďovateľskej pôsobnosti MF SR a samostatnému oddeleniu sťažností MF SR, ktoré je súčasťou organizačnej štruktúry tohto ministerstva. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, nie je na vykonávanie kontroly týchto orgánov vecne príslušná sekcia kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády SR... takúto kontrolu vykonávajú iné orgány štátnej správy (podľa § 1 ods. 1 písm. b) tohto zákona označované ako „orgány kontroly“), pričom vo Vašom prípade je týmto orgánom kontroly MF SR.

Podľa §7 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. sú tieto orgány povinné vytvoriť v rámci svojej   pôsobnosti   funkčný   systém   vnútornej   kontroly,   v rámci   ktorého   podľa   § 7   ods. 4 písm. b)   citovaného   zákona   kontrolujú   aj   vybavovanie   petícií,   sťažností,   oznámení a podnetov a podľa vecnej príslušnosti ich aj prešetrujú...

Vzhľadom na uvedené Vám oznamujeme, že tieto podania aj s ich prílohovou časťou boli postúpené MF SR na zabezpečenie ich vybavenia s tým, aby Vás o výsledku informovali priamo a kópiou odpovede aj sekciu kontroly a boja proti korupcii Úradu vlády SR.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, III. ÚS 99/08).

Ústavný súd v rámci doterajšej rozhodovacej činnosti vyslovil, že čl. 46 ods. 1 ústavy je   primárnym   východiskom   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a tým   aj   základom ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky   a podrobnosti   o tejto   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   v zmysle   čl. 51 ods. 1 ústavy, sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (obdobne napr. m. m. I. ÚS 56/01, I. ÚS 136/06, III. ÚS 198/07, III. ÚS 32/08).

Ústavný   súd   zistil,   že   úrad   vlády   namietaným   listom   č. 1473-2/2008/IP-52/OPS zo 4. marca   2008   sťažovateľovi   s   poukázaním   na   príslušné   zákonné   ustanovenia dostatočným   spôsobom   ozrejmil,   z   akého   dôvodu   bola   jeho   sťažnosť   postúpená na vybavenie   ministerstvu   financií.   Z   toho   nepochybne   vyplýva,   že   úrad   vlády   vecne sťažnosť   nevybavil   v prospech,   resp.   neprospech   sťažovateľa,   ale   ju   len   postúpil na vybavenie   príslušnému   orgánu   verejnej   moci,   pričom   tento   svoj   úkon   aj   náležite odôvodnil. Uvedený postup úradu vlády s poukázaním na odôvodnenie tohto rozhodnutia v časti, v ktorej sa ústavný súd zaoberal dôvodmi odmietnutia sťažnosti pre nedostatok právomoci,   považuje   ústavný   súd   za   súladný   so zákonom   a ako   taký   nesignalizujúci možnosť sťažovateľom namietaného porušenia jeho označených práv.

Zistené skutočnosti vylučujú, aby bolo vôbec možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom úradu vlády. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom úradu vlády a článkami ústavy, ktorých porušenie sa namieta, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008