znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 229/05-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ž.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   P.   K.,   K., ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaniach vedených na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16 C 466/01 a sp. zn. 8 C 178/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ž. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2005 doručená   sťažnosť   J.   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 466/01 a sp. zn. 8 C 178/04.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 17. decembra 2001 okresnému súdu   žalobu „o   určenie   neplatnosti   rozviazania   PP   –   okamžitým   zrušením   podľa   § 53 a nasl. ZP“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, „že sa konanie v danej veci začalo už v decembri 2001 pod sp. zn.   16 C   466/01,   prvé pojednávanie   sa   uskutočnilo   až   10. 6. 2002,   teda takmer 7 mesiacov po začatí konania a nasledujúce pojednávanie sa uskutočnilo až 16. 1. 2003, teda po viac ako 7 mesiacoch.   Rozsudkom zo dňa 15. 1. 2004,   sp.   zn.   16 C 466/01-170 konajúci súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného realizovaného listom zo dňa 9. 11. 2001 o okamžitom skončení pracovného pomeru je neplatné a žalobu o náhradu mzdy titulom neplatného rozviazania pracovného pomeru za čas od 9. 11. 2001 do 15. 10. 2003 a o doplatok mzdy za mesiac október 2001 vylúčil na samostatné konanie. Voči   tomuto   rozsudku   podal   žalovaný   odvolanie.   Odvolací   súd   rozsudkom   zo   dňa 11. 5. 2004, sp. zn. 11 Co 70/04-210 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa“.

Konanie   o vylúčenej   časti   nároku   ďalej   pokračovalo   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 8 C 178/04   a   prvé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   17. decembra 2004, „teda po 7 mesiacoch,   napriek   tomu,   že“ sťažovateľka „... prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu listom zo dňa 10. 9. 2004 žiadala o čo najskoršie vytýčenie termínu pojednávania, nakoľko som po celý čas trvania konania dlhodobo poberala iba podporu v hmotnej núdzi vo výške 2.280,- Sk“.

Podľa   sťažovateľky „prieťahy   na   strane   súdu   predstavujú   spolu   viac   ako 27 mesiacov.   S ohľadom   na   to,   že   (...)   náhradu   mzdy   titulom   neplatného   rozviazania pracovného   pomeru   si   uplatnila   ešte   v konaní   sp.   zn.   16 C 466/01,   v danej   veci   už od začatia   konania   uplynulo   takmer   43   mesiacov   bez   toho,   aby   bolo   o   náhrade   mzdy právoplatne rozhodnuté“.

Sťažovateľka   poukazuje   na   sťažnosť   na   prieťahy   v súdnom   konaní   doručenú predsedovi okresného súdu listom z 19. mája 2005 a odpoveď na ňu. Súčasne uvádza, že jej sťažnosť „v   konaní   k náprave   zjavne   neviedla,   súd   do   dnešného   dňa   nevytýčil   termín ďalšieho pojednávania vo veci a k prieťahom dochádza i naďalej (...)“.

Sťažovateľka sa domáha vydania nasledovného nálezu:„1. Právo J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov porušené bolo.

2. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 178/2004 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Ž.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100.000,- Sk,   ktoré je Okresný   súd   Prešov   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Prešov   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy   konania   vo   výške 6.309,- Sk do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,   či   návrh   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný   súd   sa   osobitne   zameral   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti sťažovateľky,   keďže   pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   na   základe   svojej   konštantnej judikatúry   berie   do   úvahy,   že   odmietnuť   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú   možno vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov,   a tým   ani   porušenia základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (II. ÚS 109/03).   Sťažovateľkou   uvádzané argumenty   nepreukázali   takú   intenzitu   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby bolo možné sťažnosť prijať na ďalšie konanie (II. ÚS 93/03).

Z obsahu sťažnosti i jej príloh a súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala   17. decembra 2001   na   okresnom   súde   žalobu   o určenie   neplatnosti   rozviazania pracovného   pomeru.   Okresný   súd   19. februára 2002   určil   termín   pojednávania na 10. jún 2002.   Dňa   18. septembra 2002   okresný   súd   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľky na ustanovenie   právneho   zástupcu   a   vo   veci   uskutočnil   pojednávania   16. januára 2003 a 9. apríla 2003. Dňa 23. apríla 2003 sťažovateľka neúplným a nejasným podaním rozšírila svoj   návrh   aj   o   mzdové   nároky.   Okresný   súd   ďalej   určil   termíny   pojednávania na 21. máj 2003 a 2. júl 2003.

Dňa   10. septembra 2003   sťažovateľka   upresnila   svoj   nárok   na   náhradu   mzdy. Okresný   súd   určil   ďalší   termín   pojednávania   na   15. október 2003,   13. január 2004 a 15. januára 2004   rozhodol   o   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru   okamžitým zrušením   a nárok   sťažovateľky   na   náhradu   mzdy   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23. júna 2004. Dňa 26. júla 2004 bola vec, ktorá bola vylúčená na samostatné konanie, zaevidovaná do   registra   C a bola jej pridelená sp.   zn. 8 C 178/04. Dňa 8. septembra 2004 okresný súd vypracoval výzvu a uložil žalovanému, aby sa   k návrhu   sťažovateľky   vyjadril.   Dňa   28. septembra 2004   sťažovateľka   doručila okresnému súdu podanie označené ako „doplnenie vyčíslenia nároku... “, ktoré okresný súd 30. septembra 2004   dal   na   vyjadrenie   žalovanému,   18. novembra 2004   určil   termín pojednávania   na   17. december 2004,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu neprítomnosti   žalovaného a   za   účelom   vykonania   ďalších   dôkazov,   a   7. júla 2005   určil termín pojednávania na 26. október 2005.

Poukazujúc na uvedený chronologický prehľad doterajšieho priebehu konania o tejto časti návrhu je zrejmé, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný od 17. decembra 2004, keď   odročil   pojednávanie,   do   7. júla 2005,   keď   určil   termín   ďalšieho   pojednávania na 26. október 2005.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (I. ÚS 66/02,   IV. ÚS 204/03, I. ÚS 37/04)   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   pričom jednorázový   „výpadok“   v konaní   súdu   nesignalizuje   možnosť   zbytočných   prieťahov v konaní.

Ústavný súd pri hodnotení predmetnej sťažnosti z hľadiska možného namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vzal do úvahy tak povahu veci (jej zložitosť), ako aj doterajšiu dobu konania pred okresným súdom, ako aj jeho samotný postup a zistil, že postup okresného súdu aj napriek obdobiu nečinnosti   od   17. decembra 2004   do   7. júla 2005   nenaznačuje   možnosť   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, dôvodnosť ktorého by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Túto skutočnosť potvrdzuje i to, že o základnom nároku sťažovateľky už okresný súd právoplatne rozhodol. Svoj ďalší nárok si sťažovateľka uplatnila len 23. apríla 2003, pričom od   podania   tohto   návrhu   okresný   súd   musel   predložiť   spis   Krajskému   súdu   v   Prešove za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade,   ak   by   nadväzovalo   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   označených   práv sťažovateľky. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2005