znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 229/04-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť O. Z., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Cdo 64/03 z 27. novembra 2003 a postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   8 Co 2136/02   a jeho   uznesením   z   22.   novembra   2002,   za   účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004 doručená sťažnosť O. Z., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), označená ako „Sťažnosť: proti orgánom súdnej moci“. Sťažovateľ bol vyzvaný, aby v súlade s § 20 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v lehote 15 dní predložil splnomocnenie na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ podaním zo 16. marca 2004 oznámil, že poveril zastupovaním v tomto konaní advokátku   JUDr.   I.   R.,   K.   Advokátka   doručila   26. marca   2004 ústavnému súdu doplnenú   sťažnosť,   z ktorej   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). K   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 64/03 z 27. novembra 2003 a tiež postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 2136/02 a jeho uznesením z 22. novembra 2002.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 64/03 z 27. novembra 2003 odôvodnil sťažovateľ najmä tým, že napadnutým rozhodnutím bolo odmietnuté jeho dovolanie, ktoré podal proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 2136/02 z 22. novembra 2002 z dôvodu, že smeruje proti takému uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré nebolo   možné   týmto   opravným   prostriedkom   napadnúť.   Za   podstatnú   pritom   považuje sťažovateľ tú skutočnosť, že najvyšší súd bol podľa § 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   povinný   preskúmať   vady   konania   uvedené   v   §   237   OSP. V súvislosti s tým poukazuje na obsah spisu, ktorého súčasťou je aj odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) z 29. mája 2002, v ktorom uviedol, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Sťažovateľ v uvedenom odvolaní tvrdil, že „Tento sudca v merite veci, ktorá bola vedená pod sp. zn. 5 C 751/94, konal dňa 25.   5.   1995.   Z konania   bol   vylúčený   z dôvodu   nesprávneho   zisteného   skutkového   stavu a nepravdivých údajov v uznesení“.

Skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, je dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 237 písm. g) OSP. Preto sa mal najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa s touto námietkou vyrovnať inak než konštatovaním, že existenciu vád vymenovaných v ustanovení § 237 písm. a) až g) OSP nezistil.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd neskúmal, či postupom krajského súdu nedošlo k odňatiu jeho práva konať pred súdom. Aj keď si je vedomý toho, že odvolací súd nemusel podľa ustanovenia § 214 písm. c) OSP nariaďovať pojednávanie, v jeho prípade tak mohol a mal urobiť, aby bola zachovaná podstata a zmysel jeho procesných práv ako účastníka konania.   Opiera   sa   pritom   o   názor,   že „rozhodnutie   v   konaní   po   povolení   obnovy   je rozhodnutím vo veci samej“. Krajský súd na prejednanie odvolania sťažovateľa nenariadil pojednávanie a sťažovateľ je presvedčený, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ďalej tvrdí, že aj na tento dôvod (vadu konania) bol najvyšší súd povinný prihliadnuť bez toho, aby naň musel vo svojom dovolaní osobitne upozorňovať, a v nadväznosti na to bol povinný   jeho   dovolanie   prejednať.   Podľa   sťažovateľa   mu   v   dôsledku   neprejednania dovolania bolo odmietnuté právo na súdnu ochranu a právo konať pred súdom.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Co 2136/02   a jeho   uzneseniu   z   22.   novembra   2002   odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   sa krajský   súd   nezaoberal   jeho   námietkou,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca, a napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   1092/98 zo 16. apríla 2002, ktorým bol po povolení obnovy konania zamietnutý návrh na zmenu rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 25/93 z 15. februára 1994.

Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na prejednanie veci nezávislým súdom,   keď   o   námietke   nerozhodol   ani   sa   s   ňou   nevyrovnal   v odôvodnení   svojho rozhodnutia,   hoci   z   ustanovenia   §   221   ods.   1   písm.   b)   OSP   vyplýva,   že   ak   v konaní rozhodoval vylúčený sudca, ide o takú vadu, ktorá je dôvodom na zrušenie rozhodnutia.

Tvrdené porušenie práva na verejné prerokovanie veci spočíva   v tom, na čo už sťažovateľ poukázal v časti sťažnosti smerujúcej proti označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu. Navyše poznamenal, že „... vzhľadom na úpravu odvolacieho konania obsiahnutú v Občianskom súdnom poriadku v čase rozhodovania odporcu v 2. rade, sťažovateľ mohol meniť   svoje   odvolacie   návrhy   a odvolacie   dôvody   aj   po   uplynutí   lehoty   na   podanie odvolania a teda aj na pojednávaní o odvolaní. (...) Odvolací súd mohol aj doplniť alebo zopakovať   dokazovanie.   (....)   Sťažovateľ   však   v   dôsledku   postupu   odporcu   v   2.   rade o takejto skutočnosti bez nariadenia pojednávania nemohol vedieť“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa O. Z. na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na prerokovanie veci zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, na prejednanie veci nestranným súdom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 64/03 zo dňa 27. 11. 2003 porušené a právo sťažovateľa O. Z. na prejednanie veci nestranným súdom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, na verejné prerokovanie veci, právo vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   zakotvené   v článku   48   ods.   2   Ústavy   SR a v článku 6 ods.   1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení   protokolov   č.   3,   5   a 8   bolo   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   vo   veci   sp.   zn. 8 Co 2136/02 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 2136/02 zo dňa 22. 11. 2002 porušené.“

2. Ústavnému súdu boli 20. mája 2004 predložené spisy okresného súdu   sp. zn. 6 C 25/93,   5 C   751/94,   6 C 156/96   a 7 C 1092/98   za   účelom   preskúmania   predpokladov prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

4.   Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   jeho dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   2136/92   z   22.   novembra   2002 nepreskúmal vady konania uvedené v ustanovení § 237 OSP a nevyrovnal sa s námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 751/94 však vyplýva, že tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mal byť sudca JUDr. R. P. vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci označenej spisovej značky, nemá oporu v obsahu tohto spisu a v úkonoch procesného súdu.

Sťažovateľ   vzniesol   proti   tomuto   sudcovi   námietku   zaujatosti   a žiadal,   aby   bol vylúčený z prejednávania jeho veci „pre chorobnú zaujatosť“, ale urobil tak až v podaní z 25. februára   2003,   ktorým   reagoval   na   výzvu   na   odstránenie   vád   dovolania   proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 7 C 1092/98 zo 16. apríla 2002 v spojení s rozhodnutím krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   2136/02   z 22.   novembra   2002.   Nadväzne na   to   predložil zákonný   sudca   26. marca 2003   spis   na   rozhodnutie   o vznesenej   námietke   zaujatosti krajskému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 23 NcN 12/03 z 24. apríla 2003 rozhodol tak, že menovaného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil.

Z tohto   uznesenia,   ktoré   bolo   súčasťou   spisu   predloženého   v dovolacom   konaní, nepochybne vychádzal aj najvyšší súd.   Preto   ústavný   súd považuje za ústavne súladný postup, ak najvyšší súd výslovne uviedol, že preskúmal aj dôvody zmätočnosti konania podľa § 237 OSP a nezistil žiaden dôvod na záver o zmätočnosti konania vrátane toho, že vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca.   Takýto   postup   a odôvodnenie   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu neobsahuje svojvoľnosť alebo výklad, ktorý by bol v rozpore so znením § 237 OSP a obsahom preskúmaného spisu. Na tomto mieste treba pripomenúť, že sťažovateľovi nič nebránilo, aby uplatnil námietku zaujatosti konajúceho sudcu pred rozhodnutím   vo   veci,   prípadne   aj   v konaní   pred   odvolacím   súdom.   Ak   tak   urobil   až v dovolaní, bolo vecou len dovolacieho súdu, aby sa vyrovnal s touto námietkou, k čomu v dovolacom   konaní   došlo   spôsobom,   ktorý   je   v súlade   s obsahom   základného   práva na súdnu ochranu v konaní pred dovolacím súdom.

5. Porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru vidí sťažovateľ aj v tom, že najvyšší súd neprihliadol   na   vadu   odvolacieho   konania   spočívajúcu   v   tom,   že   krajský   súd   rozhodol o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 C 1092/98 zo 16. apríla 2002 bez toho, aby nariadil pojednávanie.

Dovolacie konanie je konaním, ktorým sa zabezpečuje a realizuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy je však nevyhnutnou podmienkou prístupu k súdnej ochrane poskytovanej dovolacím súdom splnenie všetkých zákonných predpokladov a podmienok, ktoré sú ustanovené na takýto prístup.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   krajský   súd   bez   nariadenia   pojednávania   uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bol po povolení obnovy konania zamietnutý návrh sťažovateľa na zmenu právoplatného rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 25/93 z 15. februára   1994   v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn. 16 Co 1281/94 z 31. mája 1994.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 2136/02 z 22. novembra 2002, ako aj proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ v zákonnej lehote dovolanie.

Sťažovateľ uplatnil   ako   dovolací dôvod   okrem   iného   skutočnosť,   že krajský   súd na prejednanie jeho odvolania nenariadil pojednávanie, a poukázal na to, že v konaní pred odvolacím súdom došlo aj k iným vadám, ktoré sú uvedené v § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Vzhľadom   na   tieto   dovolacie   dôvody   sťažovateľ   navrhol,   aby   najvyšší   súd   dovolaním napadnuté uznesenia súdov oboch stupňov zrušil a aby sa vo veci ďalej konalo.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že odvolací súd podľa § 214 ods. 2 písm. c) OSP rozhodoval bez nariadenia pojednávania. Ako vyplýva z jeho postupu a napadnutého uznesenia, rozhodoval bez toho, aby nariadil dokazovanie alebo jeho opakovanie. Odvolací súd preto v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a § 214 ods. 2 písm. c) OSP konal a rozhodoval tak, ako mu to výslovne umožňoval zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústavný súd súčasne pripomína, že odvolací súd   podľa   obsahu spisu   nevykonal žiaden   úkon, z ktorého by bol účastník konania (sťažovateľ) vylúčený, a tak mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti   treba   uviesť,   že   podľa   konštantnej   judikatúry   najvyššieho   súdu   odvolací   súd odníme   možnosť   konať   pred   súdom,   aj   keď   mu   Občiansky   súdny   poriadok   umožňuje rozhodnúť   bez   pojednávania,   vtedy,   ak   vykonáva   dokazovanie,   na   ktoré   nenariadi pojednávania. K tomu najvyšší súd vo svojej stabilnej judikatúre už uviedol:

„Ak   odvolací   súd   po   doplnení   dokazovania,   k   výsledkom   ktorého   sa   účastníci konania nevyjadrili, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o výživnom pre maloleté dieťa bez nariadenia   pojednávania   [§   214   ods.   2   písm.   g)   O.   s.   p.],   odňal   účastníkovi   konania možnosť konať pred súdom podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2002, sp. zn. 5 Cdo 147/01).“

V posudzovanom konaní však k takému postupu odvolacieho súdu nedošlo, pretože odvolací   súd   rozhodol   len   na   základe   obsahu   spisu,   ku   ktorému   sa   sťažovateľ   mohol vyjadriť   nielen   v rámci   prvostupňového   konania,   ale   aj   v odvolaní   proti   uzneseniu okresného súdu. Tento záver vyplýva aj z postupu a odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ktorý v ňom výslovne uviedol, že preskúmal aj dôvody zmätočnosti podľa § 237 OSP, avšak   nezistil,   že   by   niektorý   z týchto   dôvodov   bol   daný   v rozsahu   požadovanom   pre prípustnosť dovolania.

6.   Vzhľadom   na   to   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   interpretácia   a aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolacím súdom bola v danej veci plne   zlučiteľná   s ústavou,   ako   aj   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   v rozumnej   miere odôvodnené   a   nemožno   ho   kvalifikovať ako   arbitrárne.   Na   tomto   základe   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatoval, že namietané skutočnosti nevytvárajú žiadnu   možnosť   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Z dôvodov uvedených v bodoch 4 až 6 tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Cdo 64/03 z 27. novembra 2003 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

7.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   aj   ochrana   základného   práva na prerokovanie veci sťažovateľa nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva   na verejné   prerokovanie   veci   a   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu.

O postupe   a uznesení   odvolacieho   súdu   konal   a rozhodoval   dovolací   súd.   Preto v súlade s čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde nie je daná právomoc ústavného   súdu   na   opätovné   preskúmanie   tohto   postupu   a uznesenia   odvolacieho   súdu. Vychádzajúc z tohto princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu bola sťažnosť proti krajskému súdu   odmietnutá pre nedostatok právomoci (§   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde).   Ústavný   súd   podotýka,   že   konanie   pred   krajským   súdom   právoplatne   skončilo 7. januára   2003,   a tak   bol   daný   aj   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   v tejto   časti   pre oneskorenosť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 99/03).

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2004