znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 229/03-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. decembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť B. Č., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. I. Ch., S., vo veci porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1 až 3, čl. 11 ods. 1 až 4 a čl. 38 ods.   2 Listiny   základných   práv a slobôd,   čl. 6 ods.   1,   čl. 8 ods.   1 a čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom Okresného súdu Senica z 24. apríla 1995 vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 204/92 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 1996 vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Co 368/95, 16 Co 369/95, postupom Okresného súdu Senica vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Er 1103/99, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 8 Co 375/02 z 31. januára 2003,   postupom   súdneho   exekútora   JUDr.   P.   Š.,   Exekútorský   úrad   Senica,   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   EX   526/99   a   upovedomením   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave zo 14. augusta 2002 o odložení oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný   trestný   čin,   za   účasti   Okresného   súdu   Senica,   Krajského   súdu   v Bratislave, Krajského   súdu   v Trnave,   súdneho   exekútora   JUDr.   P.   Š.   a   Krajskej   prokuratúry v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2003 doručená sťažnosť B. Č., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1 až 3, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1 až 3, čl. 11 ods. 1 až 4 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s   čl.   1 Dodatkového   protokolu   č.   1   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný   súd“)   z   24.   apríla   1995   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   C   204/92   v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 1996 vo veci vedenej pod sp.   zn.   16   Co   368/95, 16   Co   369/95,   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 8 Co 375/02 z 31. januára 2003, postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Er 1103/99, postupom súdneho exekútora JUDr. P. Š., Exekútorský úrad Senica (ďalej len „súdny exekútor“), v konaní vedenom pod sp. zn. EX 526/99 a upovedomením Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) zo 14. augusta 2002 o odložení oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 5   C   204/92   z   24.   apríla   1995   zaviazaný   vydať   Záhorskému   múzeu   v Skalici   nebytové priestory o výmere 120 m2 nachádzajúce sa na Nám. slobody v Skalici a zaplatiť mu sumu 136 029 Sk z titulu nájomného. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. marca 1996 sp. zn. 16 Co 368/95, 16 Co 369/95 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa po formálnej úprave   v časti   vypratania   (predtým   vydania)   nebytových   priestorov   ako   vecne   správny potvrdil.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   ako   okresný   súd,   tak   aj   Krajský   súd   v Bratislave „svojím   postupom   mi   odňali   možnosť   konať   pred   súdom   a to   tak,   že   predvolanie na pojednávanie na Okresný súd v Senici som obdržal dňa 20. 4. 1995 o 20.46 večer od príslušníka PZ v Skalici a predvolánka znela na deň 24. 4. 1995. Nakoľko 20. 4. 1995 bol štvrtok (večer o 20.46 som obdržal predvolanie), mal som prakticky jeden deň (piatok) na prípravu – pretože v pondelok bolo pojednávanie a taktiež na jednanie s advokátom, nakoľko ja nemám právnické vzdelanie. Ihneď dňa 21. 4. 1995 som sa písomne omluvil (razítko prijatia OS Senica 21. 4. 1995) a ešte som to dal aj na vedomie predsedníčke súdu Senica   JUDr.   K.   Okresný   súd   vec   odpojednával   bez   mojej   prítomnosti   –   postupom Okresného súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom a rozsudok bol v tento deň vynesený bez mojej ospravedlnenej neprítomnosti...

Zo   zdravotných   dôvodov   som   sa   musel   ospravedlniť   dňa   26.   3.   1996   na pojednávanie, ktoré bolo vytýčené na deň 27. 3. 1996. Toto ospravedlnenie bolo doručené do podateľne Krajského súdu v Bratislave dňa 26. 3. 1996 a aj napriek tomu Krajský súd Bratislava odpojednával vec bez mojej prítomnosti, svojím postupom mi taktiež odňal právo konať pred súdom“.

Na základe označeného rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, ktoré nadobudli právoplatnosť 25. októbra 1996, bola proti sťažovateľovi na návrh oprávneného začatá exekúcia. Sťažovateľ tvrdí, že sa o tom, že je proti nemu vedená   exekúcia,   dozvedel   z listu   súdneho   exekútora   z   1.   marca   2002 „o   vysťahovaní mojich priestorov“. Ďalším listom súdneho exekútora, ktorý bol sťažovateľovi doručený 23. apríla 2002, mu bolo oznámené, že 28. marca 2002 došlo k otvoreniu jeho trezoru firmou Sherlock, spol. s r. o., Bratislava za prítomnosti pracovníkov Exekútorského úradu v Senici.   Napokon   listom   zo 17.   júla   2002   mu   bol   oznámený   termín   opätovnej   dražby hnuteľných vecí nevydražených na dražbe 20. júna 2002, ako aj hnuteľných vecí spísaných 17. júla 2002.

Nadväzne na to podal sťažovateľ 6. augusta 2002 okresnému súdu návrh na odklad exekúcie   (alternatívne   zastavenie   exekúcie),   ktorý   však   tento   uznesením   sp.   zn. 7   Er   1103/99   z 19.   septembra   2002   zamietol.   Návrh   na   odklad   a   zastavenie   exekúcie odôvodňoval   sťažovateľ   najmä   tým,   že „...nikdy   nedostal ani   neodmietol   prevziať Upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré musí byť doručené do vlastných rúk...“ (toho istého dňa rozhodol okresný súd aj o námietke zaujatosti voči súdnemu exekútorovi vznesenej v sťažovateľovom podaní z 13. marca 2002, a to tak, že súdny exekútor nie je vylúčený z vykonávania tejto exekúcie).  

Uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na   odklad   exekúcie, resp. zastavenie exekúcie, Krajský súd v Trnave na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn.

8 Co 375/02 z 31. januára 2003 potvrdil. Sťažovateľ uvádza, že odôvodnenie označeného uznesenia Krajského súdu v Trnave je neprijateľné, pretože sa ním „vlastne modifikoval a hlavne nerešpektoval zákon, ale podľa nášho názoru umele chcel odôvodniť nezákonné počínanie súdneho exekútora a taktiež Okresného súdu v Senici od samého začiatku...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje viaceré články ústavy, dohovoru a listiny, ktoré   mali   byť   porušené   postupom   všeobecných   súdov   v danej   veci,   a   poukazuje   aj na   porušenie   niektorých   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Odvolávajúc sa na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví,   že „Postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   v Senici   v konaní   5   C 204/92-93 zo   dňa   24.   4.   1995   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní 16 Co 368/95, 16 Co 369/95 došlo k nezákonnému postupu a porušeniu základných práv sťažovateľa podľa Ústavy SR a to článku 20 ods. 1, taktiež podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   podľa   článku   1   (ochrana   majetku)   t.   j. k odňatiu majetku – vydraženej predajne, vypratanie, k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie   Okresným   súdom   v Senici   pod   číslom   5205*002205   zo   dňa   27.   9.   1999 a k nezákonnému rozpredaniu hnuteľných vecí sťažovateľa taktiež nezákonným postupom od samého začiatku súdnym exekútorom JUDr. Š. Postupmi oboch súdov došlo k tomu, že napriek včasnému sa ospravedlneniu sťažovateľa konali oba súdy bez jeho prítomnosti a tým mu bola postupom oboch súdov odňatá možnosť konať pred súdom a taktiež mu bolo upreté   právo   na   právnu   ochranu   pred   súdom.   Na   základe   toho   bolo   podľa   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 a to podľa článku 6 odstavec 1 – porušené právo na spravodlivý proces a týmto postupom oboch súdov –   konaním   a pojednávaním   bez   jeho   prítomnosti   mu   neumožnili   relevantnú   a dôslednú právnu ochranu“.

Podanie doručené ústavnému súdu 2. septembra 2003, ktorým sťažovateľ doplnil svoju   sťažnosť,   obsahuje   znovu   tvrdenie   o porušení   §   49   ods.   1   Exekučného   poriadku súdnym exekútorom v konaní vedenom pod sp. zn. EX 526/99 predovšetkým tým, že mu ako povinnému nikdy nebolo doručené uznesenie o upovedomení exekúcie a v dôsledku toho mu bolo znemožnené vzniesť proti nemu v zákonnej lehote námietky.

Sťažovateľ   okrem   toho   vyčíta   súdnemu   exekútorovi   ďalší   nezákonný   postup v uvedenej exekučnej veci a cituje príslušné ustanovenia exekučného poriadku, ktoré podľa neho porušil. Sťažovateľ uvádza, že týmto nezákonným postupom došlo k porušeniu jeho ďalších práv a toto jeho tvrdenie vyústilo do doplnenia návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petitu) o vyslovenie porušenia aj čl. 19 ods. 1 až 3 a čl. 20 ods. 4 ústavy, čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1 až 3 a čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti   na to   žiada,   aby   ústavný   súd   vyhlásil   exekúciu   vedenú   u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 526/99 za neprípustnú a obnovil stav existujúci pred porušením jeho práv.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   aj   upovedomením krajskej   prokuratúry   zo   14.   augusta   2002   o odložení   jeho   oznámenia   o skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin   (ďalej   len   „trestné   oznámenie“), ako neodôvodneného, a nereagovaním na jeho bližšie neoznačené ďalšie podnety na kárne (resp.   trestné)   stíhanie   sudcov,   ktorí   rozhodovali   v označenej   exekučnej   veci,   zo   strany Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I, krajskej prokuratúry a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Z toho titulu požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 400 000 Sk.

Okrem   toho   žiada   priznať   ďalšie   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 1 000 000 Sk, a to vo vzťahu k tej časti jeho sťažnosti, „...ktorá sa týka výlučne exekúcie, za jej spôsob vykonávania, rozsah, nezákonnosť a čas trvania...“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   22.   októbra   2003   sťažovateľ   na   výzvu ústavného súdu znovu doplnil svoju sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave sp. zn. 8 Co 375/02 z 31. januára 2003. Okrem iného zdôrazňuje, že tento súd „...nebral do úvahy sústavné namietanie porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa, nepokladal za potrebné tieto veci v rámci odvolacieho konania preskúmať (hlavne to, že mi nikdy nebolo doručené Upovedomenie o začatí exekúcie, hoci odvolanie smerovalo aj týmto smerom)“. Za   porušenie   čl.   48   ods.   2 ústavy považuje sťažovateľ   to,   že   Krajský   súd v   Trnave   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   teda   bez   toho,   aby   ho   vypočul,   čím „...mu   bola odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a taktiež   bolo   porušené   jeho   právo na právnu ochranu“. Čo sa týka porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyčíta mu, že rozhodoval značne formálne a rutinne, nenechal si predložiť súvisiace spisy   (vrátane spisu súdneho exekútora sp. zn. EX 526/99) a z toho dôvodu rozhodol bez plnej znalosti veci. Poukazuje aj na to, že si krajský súd „...dôsledne neplnil úlohu súdneho dozoru nad činnosťou súdneho exekútora v odvolacom konaní, tak ako to predpokladá dôvodová správa k exekučnému poriadku“.

Za   závažnú okolnosť považuje sťažovateľ   aj to,   že   mu   podľa   neho   nikdy   nebol doručený exekučný príkaz, tak ako to ustanovuje § 181 ods. 3 Exekučného poriadku.

Na základe uvedeného doplnil sťažovateľ petit pôvodne navrhovaného nálezu takto:„Postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave v konaní 8 Co 375/02-95 zo dňa 31.   1.   2003   došlo   k nezákonnému   postupu   a porušeniu   základných   práv   a slobôd sťažovateľa   podľa   Ústavy   SR   a to   podľa   článku   12   odstavec   1,   článku   48   odstavec   2, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako bol zmenený Protokolom č. 11 – platný od 1. novembra 1998 a to podľa článku 6 odstavec 1 (Právo na spravodlivé súdne konanie),   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   ako   bolo   zmenený Protokolom č. 11 od 1. novembra 1998 a to podľa článku 13 (Právo na účinný prostriedok nápravy). Postupom súdu došlo k tomu, že napriek dôraznému dožadovaniu sa sťažovateľa nevytýčil pojednávanie v predmetnej veci, nevyslúchol sťažovateľa tak ako to žiadal a týmto postupom   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   –   bola   odvolacím   súdom porušená   zásada   ústnosti,   možnosti   dokazovania,   nemohol   dosiahnuť   predvolanie na vypočutie svedkov vo svoj prospech a taktiež mu bolo upreté právo na právnu ochranu pred súdom.“

II.

Ústavný   súd   si   v tejto   veci   vyžiadal   spisy   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   204/92 a sp. zn. 7 Er 1103/99, všetky rozhodnutia súdneho exekútora vydané v exekučnej veci sp. zn. EX 526/99, a zistil tieto relevantné skutočnosti.

Z doložky právoplatnosti vyznačenej na rozsudku okresného súdu z 24. apríla 1995 vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 204/92 v spojení s rozsudkom krajského súdu z 27. marca 1996   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   16   Co   368/95,   16   Co   369/95   ústavný   súd   zistil, že napadnuté rozsudky nadobudli právoplatnosť 25. októbra 1996. Opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16 Co 368/95 z 3. júna 1998 bol opravený rozsudok tohto súdu z 27. marca 1996 sp. zn. 16 Co 368/95, 16 Co 369/95 v úvodnej časti v mene sťažovateľa   (v procesnom   postavení   odporcu).   Toto   uznesenie,   proti   ktorému   nebolo prípustné   odvolanie   [§   202   ods.   2   písm.   d)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“) v znení účinnom do 31. augusta 2003], bolo sťažovateľovi doručené 4. decembra 1998.

Zo správy Mestskej polície v Skalici z 5. decembra 2000 vyplýva, že na základe žiadosti súdneho exekútora sa ňou poverená hliadka snažila viackrát sťažovateľovi doručiť upovedomenie   o začatí   exekúcie   v čase   od   20.   júla   do   22.   novembra   2000,   avšak bezúspešne. V závere citovanej správy sa uvádza, že sa sťažovateľa nepodarilo na adrese jeho trvalého bydliska zastihnúť.

Podľa správy Obvodného oddelenia Policajného zboru Skalica č. p. ORP 7-100/2001 z 13. marca 2001 zaslanej okresnému súdu na základe jeho dožiadania z 9. marca 2001 sa sťažovateľ zdržiaval na adrese trvalého bydliska, S.

V správe   Mestskej   polície   v Skalici   z 10.   januára   2002   adresovanej   súdnemu exekútorovi sa uvádza:

„V prílohe Vám zasielame späť doručenku pre p. B. Č., r. č. 450126/739, bytom S. Dňa 9. 1. 2002 bola menovanému doručená doručenka EX-526/99 up. všeob., ktorý bol   predvedený   na   OO   PZ   Skalica,   kde   mu   hliadka   MsP   Skalica   doručila   uvedenú doručenku, ktorú odmietol prevziať.

P. B. Č. bol poučený, že v prípade neprevzatia doručenky sa doručenka pokladá za doručenú.“

Ako vyplýva z údajov na doporučenej listovej zásielke doručovanej do vlastných rúk sťažovateľa, ktorá obsahovala exekučný príkaz z 5. februára 2002 vo veci exekúcie sp. zn. EX   526/99,   predmetná   zásielka   bola   na   poštovú   prepravu   podaná   6.   februára   2002 na pošte   Senica   nad Myjavou 1.   Neúspešný   pokus o doručenie s výzvou   na opakované doručenie sa uskutočnil 7. februára 2002. Dňa 8. februára 2002 bola zásielka opakovane neúspešne doručovaná a zároveň uložená na uvedenej pošte s tým, že odberná lehota končí 26. februára 2002. Zásielka sa vrátila súdnemu exekútorovi s poznámkou „Späť, v odbernej lehote nevyžiadané“.

Z údajov na doporučenej listovej zásielke doručovanej do vlastných rúk sťažovateľa, ktorá obsahovala uznesenie krajského súdu sp. zn. 8 Co 375/02 z 31. januára 2003, vyplýva, že predmetná zásielka bola podaná 14. apríla 2003 na poštovú prepravu na pošte Skalica. Neúspešný pokus o doručenie s výzvou na opakované doručenie sa uskutočnil 15. apríla 2003.   Dňa   16.   apríla   2003   bola   zásielka   opakovane   neúspešne   doručovaná   a zároveň uložená na uvedenej pošte. Sťažovateľ túto zásielku prevzal 6. mája 2003.

V informácii Mestskej polície v Skalici z 28. októbra 2003 vyžiadanej ústavným súdom, týkajúcej sa doručovania zásielky súdneho exekútora označenej sp. zn. EX 526/99 up. všeob. sťažovateľovi sa o. i. uvádza: „Vzhľadom k tomu, že doručenka JUDr. P. Š. adresovaná   B.   Č.   nebola   na   MsP   Skalica   zaevidovaná,   bola   dňa   11.   augusta   2003 na základe písomnej žiadosti B. Č. daná písomná odpoveď, že mu v období od 28. 9. 1999 do 25. 2. 2002 nebola doručovaná písomná zásielka od exekútorského úradu Judr. P. Š.“

III.

K námietke porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu z 24. apríla 1995 vo veci vedenej pod sp. zn. 5 C 204/92 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 27. marca 1996 vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Co 368/95, 16 Co 369/95 a upovedomením   krajskej   prokuratúry   o odložení   trestného   oznámenia   sťažovateľa zo 14. augusta 2002 postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 8 Co 375/02 z 31. januára 2003

1.   Ústavný   súd   je   podľa   článku   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie   podmienky   konania   o sťažnostiach   sú   upravené   v ustanoveniach   §   20 ods.   1 a   2 a §   49 až 56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach   ustanovených   v citovaných   ustanoveniach   zákona   o ústavnom   súde   je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 9. júla 2003.

Pokiaľ   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal,   že   k porušeniu   jeho označených práv došlo tiež

- postupom a rozsudkom okresného súdu z 24. apríla 1995 vo veci vedenej pod sp.   zn.   5   C   204/92   v spojení   s postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave z 27. marca 1996 vo veci vedenej pod sp. zn. 16 Co 368/95, 16 Co 369/95 (tieto konania boli   podľa   doložky   právoplatnosti   vyznačenej   na   napadnutých   rozsudkoch   právoplatne skončené 25. októbra 1996) a

-   upovedomením   krajskej   prokuratúry   o odložení   jeho   trestného   oznámenia zo 14. augusta 2002 (ku ktorému ústavný súd poznamenáva, že ho na účely zachovania lehoty na podanie sťažnosti treba považovať za opatrenie, pri ktorom plynie lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odo dňa, keď sa sťažovateľ o ňom mohol dozvedieť), je možné uzavrieť, že mu vo vzťahu k uvedeným rozhodnutiam a upovedomeniu zákonná dvojmesačná lehota ustanovená na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom pre   tento   druh   konania   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula   skôr,   než   podal   túto sťažnosť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 5   C 204/92   z 24.   apríla 1995   v spojení   s rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   16   Co   368/95, 16   Co   369/95   z   27.   marca   1996 a upovedomeniu   krajskej   prokuratúry   zo   14.   augusta   2002 odmietol   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

2.   V časti,   v ktorej   sťažnosť   smeruje   proti   postupu   a   uzneseniu   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 8 Co 375/02 z 31. januára 2003, ústavný súd zistil, že toto uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   22.   apríla   2003.   Vychádzal   pritom   z toho,   že   v prípade doručovania zásielky okresným súdom obsahujúcej napadnuté uznesenie išlo o náhradné doručenie   v súlade   s   §   47   ods.   2   OSP.   Ako   už   bolo   uvedené,   prvý   neúspešný   pokus o doručenie zásielky prostredníctvom pošty v Skalici s výzvou na opakované doručenie sa uskutočnil   15.   apríla   2003.   Dňa   16.   apríla   2003   bola   zásielka   opakovane   neúspešne doručovaná a zároveň uložená na uvedenej pošte. Pretože si ju sťažovateľ do troch dní od uloženia nevyzdvihol (prevzal ju až 6. mája 2003), považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň jej doručenia.

Keďže   sťažnosť   bola   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   Krajského súdu   v Trnave podaná po   uplynutí kogentnej   lehoty   ustanovenej v   § 53   ods.   3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok týkajúcich sa tohto uznesenia v nej uvedených. Oneskorenosť podania sťažnosti je takým nedostatkom, ktorý nie je možné odstrániť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v časti   smerujúcej   proti označenému   uzneseniu   Krajského   súdu   v Trnave   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

IV.

K námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Er 1103/99 a k námietke porušenia čl. 19 ods. 1 až 3 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1 až 3 a čl. 11 ods. 1 až 4 listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 526/99

1. Postup okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Er 1103/99

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa sťažovateľ   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   označených   práv   postupom   okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Er 1103/99, daná jeho právomoc.

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ako o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z tohto článku ústavy vyplýva princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu.

O ochrane práv sťažovateľa, ktorých porušenie namietal vo vzťahu k napadnutému postupu   okresného   súdu,   rozhodoval   v danom   prípade   Krajský   súd   v Trnave   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 375/02. V tomto konaní, v ktorom sa rozhodovalo o návrhu sťažovateľa   na   odklad,   alternatívne   zastavenie   proti   nemu   vedenej   exekúcie,   namietal porušenie rovnakých základných práv zaručených ústavou a dohovorom a argumentoval v podstate tými istými skutočnosťami ako v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ ide o namietaný postup súdneho exekútora, ústavný súd konštatuje, že o ňom na základe návrhu povinného na odklad, resp. zastavenie exekúcie konali a aj rozhodli všeobecné súdy. Sťažovateľ teda mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné právne   prostriedky   nápravy,   a to   odklad   exekúcie   podľa   §   56   Exekučného   poriadku a zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť (resp. jej vykonávanie).

Ústavný   súd   prihliadol   na   to,   že   sťažovateľ   využil   podaním   návrhu   na   odklad a zastavenie exekúcie účinné právne prostriedky ochrany svojich základných práv, aj keď neúspešne.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pripomína,   že   neúspech   sťažovateľa v konaní o jeho návrhu na odklad, resp. zastavenie exekúcie (zamietnutie jeho návrhu) nie   je   bez   ďalšieho   dôvodom   na   založenie   právomoci   ústavného   súdu   v konaní   o jeho sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   pripomína,   že   netvorí   súčasť všeobecného súdnictva (nie je ho možné považovať za ďalšiu odvolaciu, resp. dovolaciu inštanciu), a preto nie je oprávnený zrušovať alebo meniť rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ   základným   právam,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   bolo   možné   poskytnúť v konaniach,   ktoré   im   predchádzali,   ochranu   účinnými právnymi prostriedkami   nápravy (riadnymi,   ale   aj   mimoriadnymi)   dostupnými   sťažovateľom   v systéme   všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ nevyužil v danom prípade ďalší účinný prostriedok   nápravy,   a to   vznesenie   námietok   proti   exekúcii   podľa   §   50   Exekučného poriadku.   O túto   možnosť   sa   však   sám   pripravil   tým,   že   9.   januára   2002   bezdôvodne odoprel   prevziať   zásielku   obsahujúcu   upovedomenie   o začatí   exekúcie   doručovanú prostredníctvom   Mestskej   polície   v Skalici.   Aj   to je ďalší dôvod   na záver o nedostatku právomoci ústavného súdu (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 i. f. ústavy).

2. K postupu súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. EX 526/99

Podľa § 49 ods. 1 Exekučného poriadku upovedomenie o začatí exekúcie sa doručí oprávnenému   a   povinnému   do   vlastných   rúk.   Náhradné   doručenie   upovedomenia povinnému, ktorý je fyzickou osobou, je vylúčené.

Podľa   §   49   ods.   3   Exekučného   poriadku   ak   povinný   bezdôvodne   odoprie upovedomenie o začatí exekúcie prijať, je toto upovedomenie doručené dňom, keď jeho prijatie bolo odopreté; o tom musí byť povinný poučený tým, kto ho doručuje.

So zreteľom na citovanú správu Mestskej polície v Skalici z 10. januára 2002 nie je preto možné akceptovať tvrdenie sťažovateľa o tom, že „...nikdy nedostal ani neodmietol prevziať Upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré musí byť doručené do vlastných rúk...“.

Rovnako   tak   nie   je   možné   súhlasiť   s názorom   sťažovateľa,   podľa   ktorého   mu „...nikdy nebol doručený exekučný príkaz, tak ako to ustanovuje § 181 ods. 3 Exekučného poriadku“.

Ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 254 ods. 3 OSP prvej vety, podľa ktorého sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (ktorým je v danom prípade Exekučný poriadok)   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný   predpis neustanovuje   inak.   Pokiaľ   ide   o doručovanie,   Exekučný   poriadok   neustanovuje   inak, použijú sa na exekučné konanie ustanovenia o doručovaní upravené v § 45 a nasl. OSP.

Podľa   §   47   ods.   2   OSP   „Ak   nebol   adresát   písomnosti,   ktorá   sa   má   doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v   deň   a   hodinu   uvedenú v oznámení.   Ak   zostane   i nový   pokus   o   doručenie   bezvýsledný,   uloží   doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel“.

Poukazujúc na údaje citované v časti II tohto rozhodnutia a z doporučenej listovej zásielky   súdneho   exekútora   podanej   6.   februára   2002   na   poštovú   prepravu   na   pošte Senica nad Myjavou je možné uzavrieť, že sťažovateľovi bol exekučný príkaz vo veci sp. zn. EX 526/99 doručený postupom podľa § 47 ods. 2 OSP 8. februára 2002.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   206/03)   je   jedným z dôvodov   odmietnutia   návrhu   jeho   zjavná   neopodstatnenosť,   ktorú   o   sťažnosti   možno vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom orgánu štátu a namietaným porušením základných práv. O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Podľa názoru ústavného súdu postup súdneho exekútora bol v súlade s ustanoveniami Exekučného   poriadku.   Taký   postup   súdneho   exekútora   pri   doručovaní   preto   nemôže vytvárať spojitosť medzi napadnutým postupom súdneho exekútora so základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19. ods. 1 až 3 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 2 ods. 3, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 1 až 3 a čl. 11 ods. 1 až 4 listiny a právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Pokiaľ sťažovateľ namietal aj nezákonnosť postupu súdneho exekútora, ústavný súd   uvádza,   že   mu   neprislúcha   posudzovať   zákonnosť,   či   dokonca   správnosť   postupu súdneho exekútora. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) má vymedzenú svoju právomoc, v rámci ktorej môže rozhodovať iba o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a aj to len za predpokladu, že o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Keďže ústavný súd môže skúmať iba ústavnoprávne aspekty danej veci, sťažnosť v časti týkajúcej sa námietky nezákonnosti postupu súdneho exekútora podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšou časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd vyhlásil exekúciu vedenú u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 526/99 za neprípustnú, obnovil stav existujúci pred porušením jeho práv a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. decembra 2003