znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 228/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   augusta   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti M. D., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012 a jeho uznesením z 28. januára 2013, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. D. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   T   72/2012 v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť M. D. trovy konania v sume 275,96   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatšesť   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu Mgr. P. O., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2013 doručená sťažnosť M. D., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012 a jeho   uznesením   z   28.   januára   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“)   a   postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Tos 19/2013   a   jeho   uznesením   z   21.   februára   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“) v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o väzbe.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby prokurátora Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 5 T 72/2012 trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   380/2011 zo 14. augusta 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c)   Trestného   poriadku.   Žiadosťou   doručenou   okresnému   súdu   7.   decembra   2012 sa sťažovateľ   domáhal   prepustenia   z   väzby   a   jej   nahradenia   prijatím   písomného   sľubu, ktorého znenie k žiadosti priložil. Okresný súd o žiadosti sťažovateľa rozhodol na hlavnom pojednávaní   uskutočnenom   28.   januára   2013   napadnutým   uznesením   tak,   že   ju   ako nedôvodnú zamietol podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, pričom zároveň neprijal ani jeho návrh   na   nahradenie   väzby   písomným   sľubom   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu z 28. januára 2013 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodňuje najmä takto:«K rozhodnutiu o mojej žiadosti o prepustenie z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava I dňa 7. 12. 2012, došlo až na hlavnom pojednávaní konanom dňa 28. 1. 2013, teda po takmer dvoch mesiacoch. V tomto postupe vidím aj porušenie ustanovenia § 79 ods. 3   druhá   veta   Trestného   poriadku.   Porušenie   môjho   základného   práva   na   osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos/19/2013 vidím v tom, že Krajský súd v Bratislave námietky uvedené v sťažnosti, týkajúce sa mnou tvrdeného porušenia práva na urýchlené konanie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, vyhodnotil nesprávne. Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 4 Tos/19/2013 na jednej strane cituje § 79 ods. 3 Trestného   poriadku,   ktorého   prvá   veta   znie:   „Obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu“. Na strane druhej z odôvodnení uznesenia vyplýva, že prieťahy som si mal spôsobiť sám tým, že som žiadosť o prepustenie z väzby nepodal na hlavnom pojednávaní konanom dňa 4. 12. 2012. Toto tvrdenie nepovažujem za súladné s mojim právom kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby. Ospravedlňovanie nečinnosti Okresného súdu Bratislava I tým, že prebiehalo sťažnostné konanie vo vzťahu k ďalším obžalovaným, alebo tým, že v dňoch 22. 12. 2012 – 26. 12. 2012 išlo o vianočné obdobie nepovažujem za dostatočné na ospravedlnenie nečinnosti.

K termínu hlavného pojednávania, ktoré bolo vytýčené na 22. 1. 2013 Krajský súd v Bratislave   správne   uvádza,   že   tento   termín   bol   zrušený   a   bol   stanovený   nový   termín pojednávania na 28. 1. 2013. V uznesení Krajského súdu v Bratislave však chýba zmienka o tom, že k zrušeniu tohto termínu došlo z dôvodu chyby Okresného súdu Bratislava I, ktorý si na rovnaký termín naplánoval dve rôzne trestné veci a preto termín v mojej veci bol zrušený. V uznesení chýba taktiež zmienka o tom, že o zrušení tohto termínu sa obhajca dozvedel až na Okresnom súde Bratislava I v pojednávacej miestnosti.

Považujem za potrebné doplniť, že o mojej žiadosti o prepustenie z väzby Okresný súd Bratislava I na hlavnom pojednávaní dňa 28. 2. 2013 (správne má byť 28. januára 2013, pozn.) rozhodol až potom, čo som mu pripomenul, že už podaním z 6. 12. 2012 som podal žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej doposiaľ nebolo rozhodnuté. Som toho názoru, že Krajský súd v Bratislave o mojej sťažnosti nerozhodol bez meškania, ale až s odstupom ďalších   troch   týždňov   od   podania   sťažnosti.   V   tomto   postupe   vidím   aj   porušenie ustanovenia § 79 ods. 3 tretia veta Trestného poriadku.

Požiadavke   bezodkladného   a   urýchleného   rozhodovania...   nezodpovedá   vyššie popísaný postup Okresného súdu Bratislava I, ani postup Krajského súdu v Bratislave. Poukazujem na skutočnosť, že nenesiem žiadnu vinu na tom, že k rozhodnutiu o väzbe nedošlo urýchlene a lehoty v ktorých sa o mojej väzbe rozhodovalo nespĺňajú požiadavku urýchleného rozhodnutia o väzbe. Uvedeným konaním mi bolo odopreté právo na urýchlené rozhodnutie   o   zákonnosti   pozbavenia   slobody   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   I   a   jeho   rozhodnutím   zo   dňa   28.   1.   2013,   sp.   zn.   5   T/72/2012   v   súvislosti s konaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 6. 12. 2012 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho rozhodnutím zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 4 Tos/19/2013 v súvislosti s konaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 6. 12. 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 4 Tos/19/2013 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2013, sp. zn. 5 T/72/2012 sa zrušujú.

4. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom päťtisíc   Euro),   ktoré   sú   Okresný   súd   Bratislava   I   v   sume   2.500,-   €   a   Krajský   súd v Bratislave v sume 2.500,- € povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súd   v   Bratislave   sú   povinní   nahradiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 €... na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 228/2013-11 z 26. apríla 2013 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou na urýchlené   rozhodnutie   o   väzbe   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012   a jeho   uznesením   z 28.   januára   2013,   prijal   na   ďalšie   konanie a vo zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.   Následne   ústavný   súd vyzval   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrila   k   sťažnosti   a zároveň   oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

K sťažnosti sa vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr. 3440/2013 z 12. júna 2013, v ktorom okrem iného uviedla:

„Okresný   súd   Bratislava   I   v trestnom   konaní   5   T   72/2012   prejednáva   obžalobu podanú Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky proti B. S., J. V. a M. D., ktorí sú obžalovaní   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d), ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. c) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zákona. Obžalovaní B. S. a J. V. sú navyše obvinení zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami.

Obžaloba   v   tejto   veci   bola   podaná   dňa   10.   9.   2012.   Dňa   1.   10.   2012   súd na neverejnom zasadnutí rozhodol o ďalšom trvaní väzby a zamietol žiadosti obžalovaných o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a   nahradení   väzby   peňažnou   zárukou.   Sťažovateľ sa výslovne vzdal sťažnosti proti uzneseniu súdu o jeho väzbe.   Predseda senátu vytýčil termín hlavného pojednávania na 24.   10.   2012 a dňa 3. 10. 2012 bol spis predložený Krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnostiach ostatných obžalovaných proti uzneseniu zo dňa 1. 10. 2013, ktorý tieto na neverejnom zasadnutí dňa 9. 10. 2012 ako nedôvodné zamietol. Dňa 24. 10. 2012 bolo vykonané hlavné pojednávanie, na ktorom súd vykonal dokazovanie   výsluchom   svedkov   a   súd   odročil   hlavné   pojednávanie   na   5.   12.   2012. Na hlavnom pojednávaní dňa 5. 12. 2012 súd vykonal ďalšie dôkazy, pričom obžalovaní S. a V. požiadali o prepustenie z väzby na slobodu a jej nahradením písomným sľubom, ktorým   súd   vyhovel   a   obžalovaných   z   väzby   prepustil,   proti   čomu   podal   prokurátor sťažnosť. Hlavné pojednávanie bolo odročené na termín 22. 1. 2013. Dňa 7. 12. 2012 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť obžalovaného M. D. o prepustenie z väzby na slobodu a jej nahradenie písomným sľubom datovaná 6. 12. 2012 s písomným sľubom zo dňa 5. 12. 2012. Následne dňa 11. 12. 2012 bolo súdu doručené odôvodnenie sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o väzbe zo dňa 5. 12. 2012. Spis bol dňa 19. 12.2012 predložený Krajskému súdu   v   Bratislave,   ktorý   na   neverejnom   zasadnutí   dňa   20.   12.   2012   zrušil   uznesenie Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   5.   12.   2012   a   vrátil   vec   na   opätovné   konanie a rozhodnutie. Spis bol dňa 21. 12. 2012 vrátený Okresnému súdu Bratislava I. Na základe pokynu predsedu senátu zo dňa 14. 1. 2013 bol termín pojednávania 22. 1. 2013 zrušený a vytýčený na 28. 1. 2013. Na hlavnom pojednávaní dňa 28. 1. 2013 okrem vykonaných dôkazov   súd   rozhodol   aj   o   žiadostiach   obvinených   o   prepustenie   z   väzby   na slobodu a jej nahradenie   písomným   sľubom,   ktorú   v   prípade   sťažovateľa   zamietol.   Súd zároveň vytýčil ďalší termín hlavného pojednávania na 28. 2. 2013. Podaním zo dňa 28. 1. 2013 doručeným tunajšiemu súdu dňa 29. 1. 2013 obžalovaný M. D. prostredníctvom svojho obhajcu   doplnil   odôvodnenie   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   väzbe   zo dňa   28.   1.   2013. Dňa 12. 2. 2012 bolo Krajským súdom v Bratislave odstúpené podanie M. D., označené ako odôvodnenie sťažnosti proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 1. 2013, do konania 5 T 72/2012. Spis bol Krajskému súdu v Bratislave predložený na rozhodnutie o sťažnostiach dňa 15. 2. 2013, pričom Krajský súd rozhodol dňa 21. 2. 2013. V tejto trestnej veci bolo následne vykonané hlavné pojednávanie v dňoch 28. 2. 2013, 8. 4. 2013 (odročené),   13.   5.   2013 (odročené) a dňa 6. 6. 2013, na ktorom Okresný súd rozhodol o prepustení obžalovaných na slobodu. Toto uznesenie doposiaľ nie je právoplatné, nakoľko prokurátor podal proti nemu sťažnosť a v súčasnej dobe súd doručuje písomné vyhotovenie uznesenia   o   väzbe.   Najbližší   termín   hlavného   pojednávania   je   vytýčený   na   3.   7.   2013. Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv v rovnakom rozsahu ako v ústavnej sťažnosti aj priamo   v   dotknutom   konaní,   pričom   sa k nim   vyjadril   aj   Krajský   súd   v   Bratislave vo svojom uznesení zo dňa 21. 2. 2013, sp. zn. 4 Tos 19/2013, s ktorým sa stotožňujem. Z vyššie uvedenej chronológie úkonov je zrejmé, že súd prikladá tejto väzobnej veci náležitú dôležitosť a koná v primeraných lehotách. V tejto trestnej veci sú väzobne stíhaní všetci traja   obžalovaní,   čo   za   určitých   okolností   môže   spôsobiť   značnú   procesnú   náročnosť. Judikatúra   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vo   viacerých   nálezoch   definovala požiadavky   kladené   na   rozhodovanie   o   väzbe,   ktorým   spravidla   nezodpovedá   lehota konania presahujúca jeden mesiac na jednom stupni súdu a ani nečinnosť trvajúca týždne. Zároveň však Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach prihliada aj na procesné, skutkové a právne okolnosti toho ktorého konania. Okresný súd Bratislava I nevykazoval nečinnosť v danej veci, ale vzhľadom na procesné okolnosti, konanie o žiadosti sťažovateľa prekročilo bežne predpokladanú lehotu. Napriek tomu však nepovažujem dobu od podania žiadosti sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   do rozhodnutia   o   nej   za   neprimeranú. Sťažovateľ,   v   rozsahu   v   akom   bola   jeho   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie,   navrhol, aby Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté rozhodnutia Okresného Bratislava I a   Krajského   súdu   v   Bratislave,   prepustil   obžalovaného   z   väzby   na   slobodu   a   zaviazal Okresný súd Bratislava I zaplatiť mu primerané zadosťučinenie vo výške 2.500 €. V tejto časti   považujem   návrh   sťažovateľa   za   nedôvodný.   Ak   by   aj   Ústavný   súd   Slovenskej republiky rozhodol o tom, že práva sťažovateľa boli porušené, som toho názoru, že tento zásah   do   jeho   práv   nedosiahol   takú   intenzitu,   aby spôsobil   nezákonnosť   napadnutých rozhodnutí,   alebo   odôvodňoval   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   a   to   najmä s prihliadnutím na ostatný priebeh konania.“

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   podpredsedníčky   okresného   súdu   na   zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý v reakcii na výzvu v podaní doručenom ústavnému súdu 4. júla 2013 okrem iného uviedol:

„Nesúhlasím   s tvrdením,   že   som   sa   výslovne   vzdal   sťažnosti   proti   uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 10. 2012, sp. zn. 5 T/72/2012, ktorým súd vo výroku pod bodom I. rozhodol o mojom ponechaní vo väzbe a vo výroku pod bodom II. zamietol moju   žiadosť   o prepustenie   z väzby.   Pokiaľ   ide   o rozhodovanie   o ponechaní   vo   väzbe, k tomuto   došlo   na   neverejnom   zasadnutí   Okresného   súdu   Bratislava   dňa   1.   10.   2012. Na tomto neverejnom zasadnutí súd rozhodol vo výroku pod bodom I. o mojom ponechaní vo väzbe, proti tomuto výroku som podal ihneď sťažnosť, čo bolo zaznamenané v zápisnici. Podanú   sťažnosť   som   písomne   odôvodnil   podaním   zo   dňa   2.   10.   2012,   adresovaným Okresnému   súdu   Bratislava   I,   ktoré   bolo   tohto   dňa   aj   podané   na   pošte.   Vo   výroku pod bodom II., súd rozhodol o zamietnutí mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Proti tomuto výroku som sťažnosť nepodal, pretože som nepodal ani žiadosť o prepustenie z väzby a teda súd o neexistujúcej žiadosti nemal rozhodovať. Bol som si vedomý skutočnosti, že nie som v lehote   v ktorej   by   som   mohol   žiadať   o prepustenie   z väzby.   Na   neverejnom   zasadnutí konanom dňa 1. 10. 2012 som sa vyjadroval k ponechaniu, resp. neponechaniu vo väzbe. Krajský súd v uznesení zo dňa 9. 10. 2012, sp. zn. 4 Tos/98/2012 zamietol moju sťažnosť proti výroku pod bodom I. K uvedenému uzneseniu považujem za potrebné uviesť, že súd neprihliadal na obsah mojej sťažnosti a v odôvodnení uviedol,   že podanú sťažnosť som neodôvodnil, hoci odôvodnenie sťažnosti som podal písomným podaním zo dňa 2. 10. 2012. Okrem hlavných pojednávaní, ktoré sú vo vyjadrení uvedené ako odročené, sa malo konať hlavné   pojednávanie aj   dňa   27.   5.   2013,   ktoré   bolo   taktiež   odročené. K uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. 6. 2013 sp. zn. 5 T/72/2012, ktorým súd rozhodol o mojom   prepustení   z väzby   a o prijatí   písomného   sľubu,   považujem   za   potrebné zaslať Ústavnému súdu Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 6. 2013,   č.   k.   1   Tos/67/2013,   ktorým   na   základe   sťažnosti   prokurátora   bolo prvostupňové uznesenie zrušené v celom rozsahu, moja žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá a sľub nebol prijatý. Vzhľadom k tejto skutočnosti, sa aj naďalej nachádzam vo výkone väzby v tejto trestnej veci.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   a podpredsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu vo svojich   podaniach   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012 súvisiacom s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu   doručenej   okresnému   súdu   7.   decembra   2012   a uznesením   tohto   súdu z 28. januára 2013 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon...

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podstatnou   požiadavkou   vyplývajúcou   z čl. 5 ods.   4 dohovoru   je aj to,   aby súd rozhodol   „urýchlene“   (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť vedené   v   súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom   čl.   5   dohovoru,   to   znamená   s   ochranou   jedinca   proti   svojvôli,   osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27].

Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je vyjadrená výslovne aj v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje v súvislosti s väzbou také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo súdu;   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a   nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie, ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú   dobu   alebo   byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   môže byť v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou   (rozhodnutie   III. ÚS 7/00). Z uvedeného právneho názoru ústavného súdu vyplýva, že čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri obdobne napr. rozhodnutia III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07).

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých posudzoval urýchlenosť a neodkladnosť rozhodovania všeobecných   súdov   o   zákonnosti   väzby z hľadiska   čl.   17 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, konštatoval, že v označených ustanoveniach ústavy a dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby   a   nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (obdobne   napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 126/05).

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A-164,   §   21,   Neumeister   z   roku   1968,   A-8,   §   24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – § 36).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podstatou   námietok   sťažovateľa,   na   ktorých   zakladá tvrdenie o porušení svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods.   4   dohovoru,   je   skutočnosť,   že „k rozhodnutiu   o...   žiadosti   o prepustenie   z väzby doručenej Okresnému súdu Bratislava dňa 7. 12. 2012, došlo až na hlavnom pojednávaní konanom   dňa   28.   1.   2013,   teda   po   takmer   dvoch   mesiacoch“,   t.   j.   že   okresný   súd nerozhodol o žiadosti o prepustenie z väzby prednostne a urýchlene.

Zo sťažnosti sťažovateľa, z ním predloženej dokumentácie, ako aj z obsahu spisu vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   5   T   72/2012   ústavný   súd   zistil   nasledujúce pre prerokúvanú vec relevantné skutočnosti:

- 24.   októbra   2012   sa   uskutočnilo   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. december 2012,

- na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 5. decembra 2012 spoluobžalovaní B. S. a J. V. (ďalej len „spoluobžalovaní“) požiadali o prepustenie z väzby (hlavné pojednávanie bolo   odročené   na   22.   január   2013),   pričom   okresný   súd   ich   žiadostiam   uznesením sp. zn. 5 T 72/2012 z 5. decembra 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2012“)   vyhovel   a z väzby   ich   prepustil;   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podal prokurátor sťažnosť,

- dňa 7. decembra 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom,

-   dňa   11.   decembra   2012   bolo   okresnému   súdu   doručené   odôvodnenie   sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2012,

-   dňa   19.   decembra   2012   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o sťažnosti   prokurátora,   ktorý   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2012   sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2012 zrušil a vec vrátil okresnému   súdu   na   nové   konanie   a rozhodnutie;   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 21. decembra 2012,

- pokynom predsedu senátu okresného súdu zo 14. januára 2013 bol nariadený termín hlavného pojednávania na 22. január 2013, ktorý bol následne zrušený a bol nariadený nový termín hlavného pojednávania na 28. január 2013,

- dňa 28. januára 2013 okresný súd na hlavnom pojednávaní zamietol uznesením sp. zn.   5 T 72/2012   (napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   pozn.)   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z väzby   ako   nedôvodnú   a návrh   na   nahradenie   väzby   písomným   sľubom a písomný   sľub   neprijal;   obhajca   sťažovateľa   podal   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby sťažnosť, ktorú odôvodnil písomným podaním doručeným okresnému súdu 29. januára 2013,

- sťažovateľ následne doplnil odôvodnenie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podaním z 11. februára 2013,

- dňa 15. februára 2013 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa,

- krajský súd na neverejnom zasadnutí uskutočnenom 21. februára 2013 sťažnosť sťažovateľa zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,

-   dňa   28.   februára   2013   predseda   senátu   okresného   súdu   doručil   na   hlavnom pojednávaní   obhajcovi   sťažovateľa   rozhodnutie   krajského   súdu   o zamietnutí   sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný   súd   vo   veciach,   v ktorých   sa   zaoberá   požiadavkou   urýchlenosti rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   konštantne   zdôrazňuje,   že   aj   keď sa jednotlivé   lehoty   z   hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo urýchlenosti   posudzujú podľa   všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne   napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03).   V   tejto súvislosti   ústavný   súd konštatuje, že   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o   žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).

Z prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   vyplýva,   že   od   podania   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu (7. decembra 2012, pozn.) až po predloženie spisu   krajskému   súdu   (19.   decembra   2012)   na   rozhodnutie   o sťažnosti   prokurátora proti uzneseniu   okresného súdu   z 5.   decembra   2012 (týkajúceho sa   spoluobžalovaných, pozn.) uplynulo 12 dní, pričom okresný súd bol v tomto období vo veci sťažovateľa nečinný (nerozhodoval   o jeho   žiadosti).   V tejto   súvislosti   podpredsedníčka   okresného   súdu v prípise č. Spr. 3440/2013 z 12. júna 2013 na obranu postupu okresného súdu uviedla, že v predmetnej trestnej veci sú väzobne stíhaní traja obžalovaní, „čo za určitých okolností môže spôsobiť značnú procesnú náročnosť“.

Ústavný súd nespochybňuje, že väzobné stíhanie viacerých osôb v tej istej veci môže okrem   iného   zapríčiniť   aj   časovú   náročnosť   v rozhodovacej   činnosti   príslušného   súdu. V posudzovanej   veci   však   neopomenuteľnou   zostáva   skutočnosť,   že   sťažovateľ   doručil okresnému   súdu   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   takmer   dva   týždne pred predložením spisu vzťahujúceho sa na predmetnú vec krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu z 5. decembra 2012, ktorým tento rozhodoval o žiadostiach spoluobžalovaných o prepustenie na slobodu. Rovnako ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že krajský súd o označenej sťažnosti prokurátora rozhodol bezodkladne a spis vzťahujúci sa na predmetnú trestnú vec vrátil okresnému súdu dva dni po   jeho   predložení   okresným   súdom   (21.   decembra   2012,   pozn.),   pričom   okresný   súd následne   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu   rozhodol   až   po   38   dňoch (28. januára 2013, pozn.).

S prihliadnutím   na   krátke   obdobie,   počas   ktorého   bol   spis   vzťahujúci sa na predmetnú trestnú vec na krajskom súde, presiahla celková doba konania o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   na   slobodu   obdobie   7   týždňov.   Vychádzajúc   z   uvedenej judikatúry   ESĽP   a   ústavného   súdu,   takýto   postup   okresného   súdu   nemožno   považovať za urýchlený v súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z obsahu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   okresný   súd   svojím   postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012 porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods.   2   ústavy,   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 7. decembra 2012 nerozhodol urýchlene (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   sa   v petite   svojej   sťažnosti   domáhal   tiež   vyslovenia   porušenia   ním označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu (uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 z 28. januára 2013, pozn.). Ústavný súd, súc viazaný návrhom sťažovateľa podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, však   v súvislosti   s týmto   návrhom   sťažovateľa   konštatuje,   že   napadnutým   uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv.

K porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ako aj základného práva podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy)   v   časti   týkajúcej   sa   požiadavky   urýchleného rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby môže v zásade dôjsť len neprimerane dlhým postupom – konaním   príslušného   všeobecného   súdu   vyznačujúcim   sa   súhrnom   viacerých   právnych skutočností (najmä opomenutím a neodôvodnenou nečinnosťou), t. j. objektom skúmania pri posudzovaní,   či   k porušeniu   označených   práv   došlo,   je   dĺžka   (obdobie)   trvania prieskumu zákonnosti zbavenia slobody   s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, teda   dĺžka   trvania   samotného   rozhodovacieho   procesu,   nie   však   samotné   rozhodnutie, ktoré spravidla   takýto   následok   nemôže   mať.   Napadnuté   uznesenie   okresného   súdu z 28. januára   2013   má   v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   význam   len   z hľadiska vymedzenia   obdobia   trvania   prieskumu   zákonnosti   zbavenia   slobody   okresným   súdom (a to aj vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa).

Ústavný   súd   z uvedených   dôvodov   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

III.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   tiež   domáhal   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   5   000   €   s   poukazom   na „pocit   právnej   neistoty   a   krivdu“, ako aj „pocit   nespravodlivosti,   ktorý   už nie   je   možné   odstrániť v plnom rozsahu spätne len samotným konštatovaním o porušení mojich základných práv“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu   a   riadiac   sa   úvahou,   že   cieľom   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje za   dostatočné   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   sťažovateľa zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   sa   tiež   domáha,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu sp. n. 5 T   72/2012   z   28.   januára   2013   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 Tos 19/2013 z 21. februára 2013. Vo vzťahu k tomuto návrhu sťažovateľa ústavný súd   zdôrazňuje,   že   aj   keď   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 T 72/2012 došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru v dôsledku toho, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodnuté urýchlene, neexistuje dôvod na zrušenie uznesení okresného súdu a krajského súdu. O ich zrušení by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by sťažovateľ namietal ich vecnú správnosť, čo z obsahu jeho sťažnostnej argumentácie nevyplýva. Ústavný súd preto nevyhovel ani tejto časti sťažnosti sťažovateľa (bod 3 výroku tohto nálezu).

V súvislosti s ďalším návrhom sťažovateľa, aby bol prepustený z väzby na slobodu, ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   prikazuje   všeobecnému   súdu prepustiť   trestne   stíhanú   osobu   z   väzby   spravidla   vtedy,   ak   po   zrušení   rozhodnutia všeobecného   súdu   ústavným   súdom   už   neexistuje   súdny   titul   na   ďalšie   trvanie   väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)]. Vzhľadom na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   návrhu   sťažovateľa   na   zrušenie   napadnutých   uznesení okresného súdu a krajského súdu nevyhovel, nebolo možné vyhovieť ani jeho požiadavke a prikázať jeho prepustenie z väzby na slobodu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodoval v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov konania; sťažovateľ sa domáhal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 275,94 € v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods.   3,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a b)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (každý úkon po 130,17 €), čo predstavuje sumu 260,34 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o sumu režijného paušálu (15,62 €). Celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 275,96 €, t. j. sumu požadovanú sťažovateľom (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013