znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 228/2012-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   E.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XV/3 Spr 280/11 a jeho prípisom zo 4. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012 doručená sťažnosť JUDr.   E.   B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. XV/3 Spr 280/11 a jeho prípisom zo 4. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 24. júna 2010 a 7. júla 2010 „zaistený policajnou hliadkou podľa § 19 ods. 1 písm. b) zák. 171/1993. V oboch prípadoch, po prevoze na útvar PZ, bol vyzvaný, aby si vybral šnúrky z topánok a bol uzamknutý v cele.“.

Dňa 18. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Obvodného úradu B. (ďalej len   „obvodný   úrad“)   č.   ObU-BA-OVVS3-2011/04484,   04485,   04384   Pr-1843,   1844, 1701/1-10-L.G./V19 z 15. apríla 2011 týkajúce sa podozrenia zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov,   ktorých   sa   mal   sťažovateľ dopustiť pri zásahoch polície 24. júna 2010 a 7. júla 2010 s tým, že mal policajtom vulgárne nadávať. Obvodný úrad predmetným rozhodnutím konanie o priestupkoch zastavil, pretože skutky o ktorých sa konalo, nie sú priestupkami.

Sťažovateľ   v súvislosti   s postupom   polície   podal   17.   februára   2011   trestné oznámenie, ktoré bolo uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby ČVS: SKIS-178/IS-1-V-2011 z 24. mája 2011 odmietnuté, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry (ďalej len „obvodná prokuratúra“) uznesením sp. zn. OPn 425/11 zo 7. júla 2011 tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.

Sťažovateľ   podal   19.   augusta   2011   podnet   na   preskúmanie   postupu   prokurátora obvodnej   prokuratúry.   Prokurátor   Vyššej   vojenskej   prokuratúry   v T.   (ďalej   len   „vyššia vojenská   prokuratúra“)   podnet   sťažovateľa   ako   nedôvodný   odložil,   o   čom   sťažovateľa informoval prípisom č. Vn 223/11-6 z 30. septembra 2011. Sťažovateľ podal 23. novembra 2011   opakovaný   podnet   na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálna prokuratúra“), ktorá sa stotožnila so stanoviskom vyššej vojenskej prokuratúry, o čom upovedomila sťažovateľa prípisom č. XV/3 Spr 280/11-13 zo 4. januára 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:„Počas zaistenia policajti zneužili oprávnenia podľa týchto ustanovení. Sťažovateľa neumiestnili do cely policajného zaistenia, ale uzamkli do inej, zamrežovanej miestnosti. Tým intenzívnejšie a v rozpore so zákonom zasiahli do sťažovateľových základných práv a slobôd. Najmä do osobnej slobody a práva vlastniť majetok.

V právnom poriadku neexistuje zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo zaistenú osobu umiestniť do miestnosti pre predvedené osoby a predtým jej prikázať vybrať si šnúrky z topánok....

Rozhodnutie Obvodného úradu v B. č. ObU-BA-OVVS3-2011/04484, 084485, 04384 Pr-1843,1844,1701/1-10-L.G./V19 zo dňa 15. 4. 2011 je však dôkazom, že údajné skutky sťažovateľa, nie sú priestupkom. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k) zák. 171/1993 plní Policajný   zbor   aj   úlohu   odhaľovať   priestupky.   To   znamená,   že   príslušníci   Policajného zboru vedia rozoznať, ktoré konanie je priestupkom a ktoré nie je. Je teda nesporné, že zakročujúci   policajti   vedeli,   alebo   mohli   a   mali   vedieť,   že   sťažovateľ   sa   nedopustil priestupku a vedeli, že miestnosť, do ktorej ho zamykajú, nie je celou policajného zaistenia. Postupovali teda vedome, iniciatívne a v rozpore so zákonom. Tieto skutočnosti nasvedčujú, že konali v úmysle sťažovateľa ponížiť....

Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádzal v trestnom oznámení neboli orgánmi činnými v trestnom konaní riadne zistené. Tie, ktoré boli zistené, neboli správne posúdené. Postup policajtov   bol   nesprávne   vyhodnotený   ako   zákonný   a   preto   úmysel   nebol   preskúmaný. Generálna prokuratúra sa s postupom orgánov činných v trestnom konaní stotožnila.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Postupom Generálneho prokurátora uvedeným v liste XV/3 Spr 280/11-13 zo dňa 4. 1. 2012 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 10 000,- Eur, slovom: desaťtisíc Eur.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ takto:„Tým,   že   trestné   oznámenie   sťažovateľa   bolo   odmietnuté   ostal   postup   policajtov posúdený ako zákonný. Jedná sa však o postup nezákonný, ktorým bola porušená osobná sloboda sťažovateľa, jeho právo vlastniť majetok a právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti. Generálna prokuratúra považuje postup policajtov tiež za zákonný a tým sú uvedené práva sťažovateľa naďalej ohrozované a je porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý proces. Preto, až do doby, kým nebude postup policajtov vyhlásený za nezákonný, nebude vyvodená zodpovednosť a môže sa kedykoľvek zopakovať. To sťažovateľ pociťuje ako ujmu a preto žiada zadosťučinenie v peniazoch.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (napr. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   §   31   ods.   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   33   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   je   povinný   vybaviť   podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote   ustanovenej   v   odseku   1   o   spôsobe   vybavenia   podnetu.   V   rovnakej   lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp. opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému   podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr.   I.   ÚS   38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 280/11 a jej prípisom zo 4. januára 2012   v   súvislosti   s   preskúmavaním   jeho   opakovaného   podnetu   z   22.   novembra   2011. Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie   jej opodstatnenosti   vychádzajúc   pritom   z   námietok,   ktoré   sťažovateľ   v   nej   proti   postupu generálnej prokuratúry formuloval.

Sťažovateľ svoj opakovaný podnet z 22. novembra 2011 podal osobne na generálnej prokuratúre   23.   novembra   2011.   Prokurátor   generálnej   prokuratúry   vybavil   opakovaný podnet   sťažovateľa   prípisom   č.   k.   XV/3   Spr   280/11-13   zo   4.   januára   2012,   v   ktorom uviedol:

„Generálnej prokuratúre... bol 23. 11. 2011 doručený Váš opakovaný podnet, ktorým ste prejavili nespokojnosť s postupom prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Vn 223/11.

Na základe tohto podnetu som preskúmal postup prokurátora v označenej veci ako aj vo veci vedenej na Vojenskej obvodnej prokuratúre B. pod sp. zn. OPn 425/11 avšak nezistil som dôvody na   zmenu stanoviska prokuratúry,   ktoré Vám   bolo   oznámené   listom č.   Vn 223/11-6 z 30. 9. 2011 a s ktorým sa stotožňujem.

Rozhodnutie prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry B. sp. zn. OPn 425/11 zo dňa   7.   7.   2011,   ktorým   bola   zamietnutá   Vaša   sťažnosť   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa Policajného zboru o odmietnutí veci považujem za vecne správne a dostatočne odôvodnené s poukazom na príslušné ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku.

Váš   následný   podnet,   ktorým   ste   vyjadrili   nespokojnosť   s   vyššie   označeným uznesením prokurátora vybavoval nadriadený prokurátor podľa ustanovenia § 31 až 36 zákona č.   153/2001 Z.   z.   o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej   len zákon č. 153/2001 Z. z.).

Povinnosťou   prokurátora   pri   vybavovaní   podnetu   je   v   zmysle   §   35   zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu   zákona   alebo   iného   všeobecne   záväzného   predpisu   a   zároveň   zistiť,   či   sú splnené podmienky na vykonanie niektorého z opatrení na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorých vykonanie zákon umožňuje. V právnom   hodnotení   veci   je   prokurátor   viazaný   ústavou   a   zákonmi,   preto   nemusí akceptovať dôvody uvedené v podnete.

Ďalšou povinnosťou prokurátora podľa § 33 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. je upovedomiť podávateľa podnetu o spôsobe vybavenia veci.

Prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry T. pri vybavovaní veci vedenej pod sp. zn. Vn 223/11-6 z 30. 9. 2011 Vás upovedomil o odložení podnetu. Samotná skutočnosť, že prokurátor dospel k inému záveru ako ste vyslovili vo svojom podnete neznamená postup, ktorý je v rozpore so zákonom.

Poznamenávam, že rozhodnutie o Vašom zaistení bolo preskúmavané i Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky netrestným odborom, pričom Váš opakovaný podnet bol odložený, o čom ste boli vyrozumený listom č. VI/2 Gd 52/11-5 z 29. 4. 2011.

Týmto vyrozumením považujem Váš opakovaný podnet za vybavený a zároveň Vás upozorňujem, že podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. ďalšie podnety v tejto veci bude prokurátor vybavovať len keď budú obsahovať nové skutočnosti.“

Prokurátor   generálnej   prokuratúry   sa   stotožnil   s   vybavením   podnetu   sťažovateľa prokurátorom vyššej   vojenskej prokuratúry, ktorý bol sťažovateľovi oznámený v prípise č. k.   Vn   223/11-6   z   30.   septembra   2011.   Prokurátor   vyššej   vojenskej   prokuratúry v predmetnom prípise uviedol:

«... dospel som k záveru, že v postupe prokurátora VOP B. pri rozhodovaní o Vašej sťažnosti zo dňa 06. 06. 2011 nedošlo k porušeniu zákona, resp. iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Predovšetkým je potrebné uviesť, že v tomto konaní som sa zaoberal iba skutkovými okolnosťami zo dňa 24. 06. 2010 a 25. 06. 2010... Skutkové okolnosti zo dňa 07. 07.   2011   boli   predmetom   preskúmavania   v   samostatnom   trestnom   konaní...   Okolnosti zaistenia Vašej osoby podľa § 19 ods. 1 písm. b) zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore   (ďalej   len   „zákon   o   Policajnom   zbore“),   ako   aj   umiestnenie   Vašej   osoby   do miestnosti   pre   predvedené   osoby   nie   je   možné   považovať   za   spáchanie   trestného   činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a ani žiadneho iného trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, pretože zo strany zakročujúcich a službukonajúcich príslušníkov PZ išlo o výkon práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Trestného zákona, teda o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť činu. V tomto konaní o podnete ste nepredložili Rozhodnutia Obvodného úradu v B., na základe ktorých ste údajne nemali byť uznaný vinným zo spáchania priestupkov zo dňa 24. 06. 2010, avšak   aj   napriek   tejto   okolnosti   nebola   žiadnym   spôsobom   vyvrátená   relevantnosť podozrení zo spáchania priestupkov podľa § 47 ods. 1 písm. a), § 49 ods. 1 písm. a), písm. d) zákona č. 372/1990 Zb.... V inkriminovaný deň teda existovali podozrenia zo spáchania uvedených priestupkov, existovala dôvodná obava, že v ich páchaní budete pokračovať, resp. neupustili ste od protiprávneho konania a preto ste boli zaistený podľa § 19 ods. 2 písm. b) zákona o Policajnom zbore. Ohľadom umiestnenia Vašej osoby do zamrežovanej miestnosti pre predvedené osoby uvádzam, že v tejto ste boli umiestnený na čas nevyhnutne potrebný na vykonanie úkonov v súvislosti so zaistením Vašej osoby (príprava rozhodnutia podľa § 19 ods. 2 zákona o Policajnom zbore, spísanie záznamov o podaní vysvetlenia podľa § 60 ods. 2 citovaného zákona). Doba zaistenia nesmie presiahnuť 24 hodín, k čomu ani nedošlo. Pokiaľ službukonajúci príslušník PZ na stálej službe príslušného policajného útvaru nerozhodne o umiestnení zaistenej osoby do cely policajného zaistenia podľa § 42 ods. 1 zákona o Policajnom zbore, je potrebné voči takejto zaistenej osobe vykonať také opatrenia, aby nedošlo k úteku zaistenej osoby, resp. aby zaistená osoba neohrozovala seba a   ostatných   a   pod.   Z   uvedeného   dôvodu   považujem   umiestnenie   Vašej   osoby   do   tzv. miestnosti   pre   predvedené   osoby   za   plne   legitímne,   pričom   v   tejto   miestnosti   ste   boli umiestnený najmä preto, lebo bolo potrebné vykonať procesné úkony na riadne zistenie a objasnenie podozrenia zo spáchania priestupkov. V čase od 01.25 h do 01.55 h ste podľa § 60 ods. 2 zákona o Policajnom zbore podali vysvetlenie a o 02.15 h ste boli zo zaistenia podľa § 19 ods. 5 zákona o Policajnom zbore prepustený. Zdôrazňujem, že v danom čase ste boli zaistený, teda boli ste legitímne obmedzený na osobnej slobode, pričom pokiaľ by nedošlo k Vášmu prepusteniu na slobodu, museli by ste byť umiestnený do cely policajného zaistenia   podľa   §   42   ods.   1   zákona   o   Policajnom   zbore,   alebo   by   ste   boli   odovzdaný orgánom činným v trestnom konaní, resp. inému príslušnému orgánu v zmysle § 19 ods. 4 zákona o Policajnom zbore, k čomu však nedošlo. Dobu obmedzenia Vašej osobnej slobody považujem za primeranú a v súlade so zákonom. Ohľadom odobratia šnúrok z topánok uvádzam, že toto je možné učiniť aj na základe ust. § 2 ods. 1 písm. a) zákona o Policajnom zbore,   na   základe   ktorého   Policajný   zbor   spolupôsobí   pri   ochrane   života,   zdravia   a bezpečnosti osôb, pričom šnúrky do topánok možno považovať za predmet, s ktorým je možné učiniť útok proti ľudskému telu dôraznejším, napr. je možné použiť ich na škrtenie osoby inej ale aj vlastnej, teda z bezpečnostných dôvodov za opory citovaného ustanovenia zákona o Policajnom zbore považujem odobratie šnúrok z Vašich topánok za legitímne. Pre doplnenie uvádzam, že skutkovými okolnosťami zo dňa 24. 06. 2010 sa zaoberalo aj Krajské riaditeľstvo PZ v B. v konaní podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, pričom Vaša sťažnosť bola v uvedenej časti vyhodnotená ako neopodstatnená. Pokiaľ ide o pojem predvedenie, ktorý použil prokurátor VOP B. v odôvodnení uznesenia podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tak k tomu uvádzam, že tento pojem je nesprávny, v uvedený deň ste boli zaistený, ako som už vyššie uviedol. Na uvedený nedostatok bude prokurátor VOP   B.   upozornený.   Táto   nezrovnalosť   však   nemá   žiadny   význam   pre   zákonnosť   a opodstatnenosť uvedeného uznesenia.

Na základe vyššie uvedených skutočností som Váš podnet ako nedôvodný odložil bez potreby prijatia prokurátorského oprávnenia.»

Z   citovaného   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   sa   s   podaním   sťažovateľa z 22. novembra 2011 zaoberala spôsobom, ktorý ustanovuje zákon a po vecnej stránke sa stotožnila   s   právnymi   názormi,   ktoré   vo   veci   sťažovateľa   vyslovila   vyššia   vojenská prokuratúra (a aj obvodná prokuratúra).

Ústavný súd dospel k záveru, že právne názory vyššej vojenskej prokuratúry, o ktoré sa opiera aj generálna prokuratúra, sú vzhľadom na konkrétne okolnosti veci z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného   oznámenia   alebo na podanie   obžaloby   proti   nej   na súde   prokurátorom   nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS   238/02,   III.   ÚS   198/03,   IV.   ÚS   456/2010).   Sťažovateľ   nemá   ústavou   zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie proti označenej   osobe,   a   toto   právo   nemožno   odvodiť   ani   z   niektorého   z   iných   ústavou garantovaných práv, preto   nemohlo postupom   generálnej prokuratúry (ani podriadených prokuratúr) dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie proti konkrétnej osobe a trestné oznámenie bolo odmietnuté. Sťažovateľovi zo základného práva na inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vyplýva   iba   právo,   aby   sa   orgány   činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, zákonným spôsobom zaoberali (III. ÚS 261/05, IV. ÚS 456/2010).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 280/11 a jej prípisom zo 4. januára   2012   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012