znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 228/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   občianskeho   združenia   E.,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sži/2/2011 z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia E. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 doručená sťažnosť   občianskeho   združenia   E.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sži/2/2011 z 30. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ podal v zmysle § 68 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o priestupkoch“) Obvodnému   úradu   v B.   (ďalej   len   „obvodný   úrad“)   návrh   na   prerokovanie   priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť zamestnanec M. tým, že neprevzal žiadosť o informácie v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (zákon   o slobode   informácií)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o slobode informácií“).

Obvodný úrad ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OVVS-Pr-1797/1-08-JGA V-21 z 28. augusta 2008 podľa § 76 ods. 1 zákona o priestupkoch konanie zastavil z dôvodu, že skutok nie je priestupkom v zmysle § 21a ods. 1 písm. c) zákona o slobode informácií. Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“) rozhodnutím   č. SVS-230-2009/00275/TKL   zo 4.   júna   2009   odvolanie   sťažovateľa   proti označenému   rozhodnutiu   prvostupňového   správneho   orgánu   zamietlo   a   prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdilo.

Proti rozhodnutiu ministerstva vnútra č. SVS-230-2009/00275/TKL podal sťažovateľ žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd   konanie   v zmysle   § 250d   ods. 3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) uznesením č. k. 4 S/156/2009-16 z 21. januára 2011 zastavil potom, ako dospel k záveru, že sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie predmetnej žaloby. Krajský súd uvedený záver odôvodnil tým, že sťažovateľ nemohol byť rozhodnutím správneho orgánu nijako ukrátený na svojich právach, a týmto rozhodnutím mu nebola uložená žiadna povinnosť ani oprávnenie.   Taktiež   neboli   dotknuté   žiadne   jeho   právom   chránené   záujmy   a nebol   ani poškodeným.   Sťažovateľ   sa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   4 S/156/2009-16 z 21. januára 2011 odvolal.

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie   žalobcu   a   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   rozhodol uznesením sp. zn. 6 Sži/2/2011 z 30. marca 2011 tak, že napadnuté prvostupňové uznesenie podľa § 250ja ods. 3 druhej vety a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva, že   ústavný   súd   nie   je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú nterpretáciu a aplikáciu právnej   normy   zo   strany   všeobecného   súdu,   ktorá   zásadne   popiera   účel   a   význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jeho právnej veci.

Ťažiskovou otázkou v danej veci je, či najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím mohol   porušiť   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   tým,   že   potvrdil rozhodnutie   krajského   súdu   a nepriznal   sťažovateľovi   aktívnu   legitimáciu   v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o priestupku, ktoré sa začalo na jeho návrh.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti, pozn.) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 250 ods. 2 OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Najvyšší súd v konaní skúmal, či sú dané podmienky aktívnej procesnej legitimácie žalobcu, a vzhľadom na jeho zistenie, že rozhodnutie správneho orgánu svojimi účinkami neovplyvňuje právnu   pozíciu   žalobcu,   t. j.   nezasahuje do   právnej   sféry   sťažovateľa   ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia, nepovažoval toto rozhodnutie za ukracujúce práva sťažovateľa.

Podľa   sťažovateľa   je   jeho   aktívna   procesná   legitimácia   na   podanie   žaloby o preskúmanie rozhodnutia o priestupku odôvodnená tým, že ako navrhovateľ prerokovania priestupku bol účastníkom správneho konania o priestupku a neprerokovaním priestupku utrpel ujmu na svojom práve na informácie.

Najvyšší súd vo vzťahu k nedostatku aktívnej procesnej legitimácie žalobcu uviedol, že „Aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne   dva   predpoklady,   a to   postavenie   účastníka   správneho   konania   a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní. Najvyšší súd ďalej uviedol, že „... rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná,   nie   je   priestupkom,   nemohol   byť   žalobca   ukrátený   na   svojich   právach,   pretože rozhodnutie   o priestupku   sa   osobne   týka   iba   osoby   obvinenej   z priestupku   a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“.

Legislatívna   konštrukcia   správneho   súdnictva   v piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom ústava umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu   jednotlivca   na   súd   a zároveň   ustanovuje   hranice   takej   možnosti   tým,   že preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv   a slobôd   nesmie   byť   spod právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej   moci   v piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na   aktívnu   legitimáciu   na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho   konania   rozhodnutím,   preskúmania   zákonnosti   ktorého   sa   domáha,   ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené   a podložené   a aspoň   potenciálne   možné.   Ako   vyplýva   z   uvedeného,   samotné postavenie   účastníka   v správnom   konaní   ešte   k naplneniu   podmienky   dotknutosti,   resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sži/2/2011 z 30. marca 2011 v naznačenom smere a zistil, že odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nepovažoval sťažovateľa za osobu aktívne procesne legitimovanú v konaní o preskúmanie rozhodnutí správnych   orgánov.   Rozhodnutie nie je ani arbitrárne a ani neodôvodnené. Zároveň   ani nevybočuje z línie iných rozhodnutí najvyššieho súdu v podobných veciach (napr. sp. zn. 3 Sži 10/2009 z 20. apríla 2010).

Na   uvedenom   nič   nemení   ani   odpoveď   na   otázku,   či   právo   podať   návrh na prerokovanie   priestupku   spadá   pod   rozsah   ochrany   čl. 46   ods. 1   ústavy   tak,   ako   to s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 398/2009 z 31. marca 2010 tvrdí v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ. Článok 46 ods. 1 ústavy však negarantuje ani výsledok priestupkového konania v súlade s návrhom na prerokovanie priestupku a ani negarantuje osobe,   ktorá   spáchanie   priestupku   oznámila,   možnosť   podrobiť   správne   rozhodnutie o priestupku súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.

Ústavný   súd   taktiež   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   konštatuje,   že   úlohou všeobecného   súdu   pri   rozhodovaní   o preskúmanie   zákonnosti   správnych   rozhodnutí v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie   svojím   obsahom   nedotýka   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd účastníka   konania.   Postup   súdu,   v   ktorom   zanedbal   niektorý   z   týchto   prvkov,   zakladá porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   (III. ÚS 43/03,   II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01).

Článok 46 ods. 2 poslednej vety ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných práv   a slobôd.   Takýto   účinok   napadnutého   rozhodnutia   nepriamo   vplýva   aj   na   rozsah aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. Ak súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma aj to, či je tento   ukrátený   na   svojich   základných   právach   a slobodách.   Odôvodnenie   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa podmienky ukrátenia sťažovateľa na jeho právach zahŕňa aj ukrátenie na akýchkoľvek subjektívnych právach a právom chránených záujmoch vrátane tých, ktoré sú garantované ústavou.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011