znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 228/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   J.   K.   a M.   K.,   obaja   bytom   P.,   zastúpených Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. P., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 185/09 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010 a postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 237/07 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. K. a M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2010 doručená   sťažnosť   Mgr.   J.   K.   a M.   K.,   obaja   bytom   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. P., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   na súdnu   ochranu a spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 185/09 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010 a postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 237/07 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli žalobcami v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 237/2007, ktorý rozsudkom z 24. februára 2009 rozhodol, že „žalobu žalobcov zamieta, žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne žalovanému v 1. rade trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.309,46 € a to v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu žalovaného v 1. rade, náhradu trov konania žalovanému v 2. rade a v 3. rade nepriznáva“.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd „dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku], rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   [§   205   ods.   2   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku]“.

Po   podaní   odvolania   sťažovateľmi   konal vo   veci   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom sp. zn. 5 Co 185/2009 z 11. februára 2010 rozhodol, že „potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby   a   vo   výroku   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania žalovanému v 2 a 3 rade, zrušuje výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania a o trovách právneho zastúpenia medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalovaným v 1. rade a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie“. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že „žalobca v 1. rade nepreukázal dostatočne naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, naliehavý právny záujem odôvodňoval ochranou svojho vlastníckeho práva garantovaného Ústavou SR.   Je   však   potrebné   vždy   prihliadať   na   to,   aký   právny   stav   nastane   pri   rozhodnutí určovacej žaloby podľa § 80 ods. 1 písm. c) O. s. p. a čo chce touto žalobou dosiahnuť žalobca. Podľa Judikátu Najvyššieho súdu ČR č. 3 Cdon 1338/96 určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O. s. p. má preventívny charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav obnovenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu,   pričom   k   zodpovedajúcej   náprave   nemožno   dosipieť   iným   spôsobom.   Ďalej   sa uplatní   v prípadoch,   v   ktorých   určovacia   žaloba   účinnejšie   než   iné   právne   prostriedky zodpovedá obsahom a povahe príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odstránenia budúcich sporov medzi účastníkmi.   Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú   s predpokladom naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie je záujem na určení neplatnosti dobrovoľnej dražby z dôvodu ochrany svojho vlastníckeho práva, čo prezentoval aj vyjadrením zachovať pozemky v rodine, mal sa už skôr   domáhať   účelnejšieho   určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti,   kde   by   bola problematika platnosti alebo neplatnosti dobrovoľnej dražby riešená ako otázka predbežná. Tým by dosiahol aj zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľnosti a predišlo by sa v prípade posúdenia neplatnosti dobrovoľnej dražby ďalšiemu súdnemu sporu.“.

Sťažovatelia uvádzajú, že právny názor, o ktorý opreli svoje rozhodnutie všeobecné súdy, „nemožno akceptovať a to s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24. 01. 2006, sp. zn. 21 Cdo 20/2005, podľa ktorého žaloba o určenie neplatnosti verejnej dobrovoľnej dražby nie je žalobou o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. Podanie tejto žaloby má totiž oporu v ustanovení § 24 ods. 3 zák. č. 26/2000 Sb. v znení neskorších predpisov, a žalobu možno prejednať, bez toho, aby žalobca musel tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Konania o určenie (vyslovenie) neplatnosti verejnej dobrovoľnej dražby podľa ust. § 24 ods. 3 zák. č. 26/2000 Sb. v znení neskorších predpisov sa musí z hľadiska vecnej legitimácie zúčastniť buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní – navrhovateľ dražby, vlastník alebo nositeľ iného práva k predmetu dražby...

Tiež   nemožno   súhlasiť   s   názorom   prvostupňového   súdu,   že   by   nebolo   možné dosiahnuť zmenu zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností. Na túto skutočnosť pamätá novelizovaný Katastrálny zákon a tiež procesné opatrenia vykonané v rámci tohto súdneho konania   a   to   vydané   predbežné   opatrenie   a   návrh   na   vykonanie   zápisu   poznámky k nehnuteľnostiam v k. ú. Prešov.“.

Podľa   názoru sťažovateľov argumentácia všeobecných   súdov i celý obsah spisu a listinné dôkazy potvrdzujú, že „súdy prvého stupňa i súd druhého stupňa vec nesprávne právne posúdili, dôkazy alebo nevykonali tie, ktoré boli navrhnuté alebo ich vyhodnotili tak, že z nich vyvodili nesprávny právny záver a nespravodlivo a nezákonne rozhodli“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   im   bola   postupom   všeobecných   súdov „evidentne   kvôli nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   odňatá   reálna   možnosť   konať   pred   súdom   so žalovaným v kvalitatívne plnohodnotnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej línii a domáhať sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia“, ako aj že im „bola... odňatá faktická možnosť v konaní sa účinne brániť a v súlade so zákonom uplatňovať svoje procesné práva“.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale bytom P. postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 185/09 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 185/09 zo dňa 11. 02. 2010 a postupom Okresného   súdu   v   Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   237/07   a   rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp. zn. 7 C 237/07 zo dňa 24. 02. 2009 boli porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (správne má byť uvedené „v Prešove“, pozn.) sp. zn. 5 Co 185/09 zo dňa 11. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale bytom P. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000.- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré jej je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Mgr. J. K. a M. K., obaja trvale bytom P. priznáva náhradu trov konania v celkovej výške 898,09 €, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet spoločnosti E. P. Advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Svätoplukova 12, 080 01 Prešov v zastúpení JUDr. E. P. - konateľkou spoločnosti, vedený v... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovatelia priložili k sťažnosti aj prílohu, z ktorej vyplýva, že 16. apríla 2010 doručili okresnému súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 185/2009 z 11.   februára   2010,   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   7 C   237/2007 z 24. februára 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 237/07 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Proti   namietanému   postupu   a rozsudku okresného súdu mohli sťažovatelia podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov   v časti,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 237/07 a jeho rozsudkom z 24. februára 2009, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 185/2009 a jeho rozsudkom z 11. februára 2010

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia podali vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľov   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade, ak podali dovolanie, zároveň podali aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k tomu   tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   podanom   dovolaní,   mohol   by   neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolili v danom prípade   sťažovatelia,   t. j.   k paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa   zásady   ratio   temporis   ju   v časti,   ktorou   sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   185/2009   a   jeho   rozsudkom z 11. februára 2010, po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   označenie sťažovateľov v sťažnosti bolo neurčité, keďže z neho nebolo možné jednoznačne určiť, či sťažnosť   podali   sťažovatelia   ako   fyzické   osoby   alebo   fyzické   osoby   oprávnené   na podnikanie. K sťažnosti nebolo tiež priložené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľov advokátom v konaní pred ústavným súdom. Avšak vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už stratilo opodstatnenie vyzývať sťažovateľov na odstránenie týchto nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010