znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 228/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. septembra 2007 o sťažnosti R. K., L., vo veci namietaného porušenia jeho bližšie neoznačených práv uzneseniami   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sp.   zn.   8 C 4/05   z   24. marca 2005, sp. zn. 3 C 197/05   z   24. januára 2006   a   sp.   zn.   3 C 197/05   z 15. novembra 2006, uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 73/2006 zo 14. marca 2006 a sp. zn. 17 Co 197/2006 z 28. augusta 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 113/2007 z 30. mája 2007 a o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť R. K. o d m i e t a.

2. Žiadosti R. K. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. júla 2007 doručené podanie R. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť k ústavnému súdu   pre   porušovanie   zákona   a   ľudských   práv“,   v ktorom   žiada,   aby „... uznali   moje zákonné právo na odškodnenie, aby ústavný súd zadosťučinil 80 000 Sk ma odškodnil“.

Z obsahu podania a predložených príloh ústavný súd usúdil, že zámerom sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) proti porušeniu svojich bližšie neoznačených práv uzneseniami Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 4/05 z 24. marca 2005, sp. zn. 3 C 197/05 z 24. januára 2006 a sp. zn. 3 C 197/05 z 15. novembra 2006, uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 73/2006 zo 14. marca 2006 a sp. zn. 17 Co 197/2006 z 28. augusta 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 113/2007 z 30. mája 2007.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   v   predloženom   znení   neobsahovala   náležitosti kvalifikovanej sťažnosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“),   ústavný   súd   v   prípise   z   25. júla 2007   poučil   sťažovateľa,   aké   náležitosti má obsahovať,   a vyzval   ho,   aby   v lehote   15   dní   od   doručenia   svoju   sťažnosť   doplnil. Zároveň   sťažovateľa   upozornil,   že   ak   v určenej   lehote   svoju   sťažnosť   požadovaným spôsobom nedoplní, môže to spôsobiť jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ reagoval na výzvu ústavného súdu podaním doručeným 6. augusta 2007, v ktorom požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom:„Som občan 77 ročný zdravotne ťažko poškodený, teda aj na orientácii. Manželka je nevládna, o ktorú sa starám bez úhrady na mzde, beriem to ako povinnosť, som poberateľ 4.453 Sk,   máme   zvýšené   výdavky   na   lieky...“. Sťažovateľ   k žiadosti   priložil   potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov a na   ustanovenie   zástupcu   v právnej   veci   a oznámenie   Sociálnej   poisťovne,   ústredie, z 11. júla 2006, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ v danom čase poberal dôchodok v sume 4 453 Sk.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zmeškanie   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   nemožno odpustiť.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa ani po doplneniach neobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom, a to napriek tomu, že sťažovateľa poučil, aké náležitosti má obsahovať, a vyzval ho, aby chýbajúce náležitosti v určenej lehote odstránil s upozornením, že v opačnom prípade môže byť jeho sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu sp. zn. 8 C 4/05 z 24. marca 2005, sp. zn. 3 C 197/05 z 24. januára 2006 a sp. zn. 3 C 197/05 z 15. novembra 2006   a   uznesení   krajského   súdu   sp.   zn.   19   Co   73/2006   zo   14.   marca   2006   a sp.   zn. 17 Co 197/2006   z   28. augusta 2006,   ktorých   kópie   sťažovateľ   priložil   k sťažnosti, konštatoval, že vo vzťahu k uvedeným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu bola sťažnosť podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. oneskorene.

Na základe   uvedených   zistení   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej   porušenie jeho bližšie neoznačených   práv napadnutými uzneseniami   okresného   súdu   a krajského   súdu   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná   oneskorene,   ako   aj   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 Cdo 113/2007 z 30. mája 2007, ústavný súd po preskúmaní obsahu tohto uznesenia zistil, že najvyšší súd nim rozhodoval o dovolaní sťažovateľa ako žalobcu proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 Co 197/2006 z 28. augusta 2006, ktorým bolo odmietnuté podanie sťažovateľa označené ako návrh na obnovu konania.

Z   §   241   ods.   1   druhej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) vyplýva, že dovolateľ v dovolacom konaní musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Podľa   §   241   ods.   4   OSP   súd   prvého   stupňa   vyzve   toho,   kto   podal   dovolanie, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné dovolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

Citované ustanovenie § 241 ods. 4 OSP sa nesporne vzťahuje aj na otázku povinného právneho   zastupovania   dovolateľa   (sťažovateľa)   v dovolacom   konaní.   Ústavný   súd z odôvodnenia priloženého uznesenia najvyššieho súdu zistil, že okresný súd v predmetnej veci opakovane vyzval sťažovateľa (výzvy mu boli doručené 12. marca 2007 a 30. apríla 2007), aby odstránil nedostatok svojho zastúpenia advokátom predložením splnomocnenia udeleného zvolenému právnemu zástupcovi. Napriek tomu však sťažovateľ splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní nepredložil. Za týchto okolností okresný súd v súlade s druhou vetou § 241 ods. 4 OSP predložil dovolanie sťažovateľa na rozhodnutie   dovolaciemu,   t. j.   najvyššiemu   súdu.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti (nedostatok právneho zastúpenia) najvyšší súd napadnutým uznesením dovolacie konanie zastavil, pretože sťažovateľ nemal právneho zástupcu.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu (sťažnosti) je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   najvyšší   súd   v predmetnom   dovolacom konaní, ktoré zastavil z dôvodu nedostatku právneho zastúpenia sťažovateľa, postupoval v súlade so zákonom, a preto jeho postupom ani napadnutým uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv ani slobôd sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho bližšie neoznačených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

III.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 OSP môže ústavný súd ustanoviť   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe   právneho   zástupcu,   advokáta,   ak   taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku   na ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri   predpoklady   na ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd konštatoval, že z dokumentácie predloženej sťažovateľom síce vyplýva, že jeho osobné, majetkové   a zárobkové   pomery   odôvodňujú,   aby   mu   bol   ustanovený   právny   zástupca na konanie pred ústavným súdom, ale z obsahu jeho sťažnosti a k nej predložených príloh vyplýva,   že   v jeho   prípade   ide   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu ústavnosti,   keďže   sa   domáha   ochrany   svojich   bližšie   neoznačených   práv,   k   porušeniu ktorých malo dôjsť označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu a označeným uznesením najvyššieho súdu, pričom vo vzťahu k označeným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu bola jeho sťažnosť ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. bola podaná oneskorene a vo vzťahu k označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   je   podľa   záverov   ústavného   súdu   zjavne neopodstatnená.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu nevyhovel (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2007