znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 228/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. januára 2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. K., bytom S., a mal. R. T., bytom J., zastúpeného matkou M. K., právne zastúpených advokátkou Mgr. Z. N., B., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   MA-7 C 226/00,   pôvodne   vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 7 C 226/00 (pred jeho zlúčením s Okresným súdom Bratislava IV dňa 1. januára 2005), za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. a mal. R. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava IV   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   MA-7 C 226/00, pôvodne vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 7 C 226/00 (pred jeho zlúčením s Okresným súdom Bratislava IV dňa 1. januára 2005) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava IV p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. MA-7 C 226/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. a   mal. R. T. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume   30 000 Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   im   je   Okresný   súd Bratislava IV povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. a mal. R. T. trovy právneho   zastúpenia   v   celkovej   sume   8 603 Sk   (osemtisícšesťstotri   slovenských   korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky Mgr. Z. N., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 228/05   z 21. septembra 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej aj „sťažovateľka“) a mal. R. T. (ďalej aj „mal. sťažovateľ“; ďalej spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod   sp. zn.   MA-7 C 226/00,   pôvodne   vedenom   na Okresnom   súde   Malacky   (ďalej   aj „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   7 C 226/00   (pred   jeho   zlúčením   s Okresným   súdom Bratislava IV dňa 1. januára 2005).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v konaní o „rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k mal. P. T. (...), k mal. R. T. (...) a k mal. Ľ. T. (...) na čas po rozvode“, ktoré 25. októbra 2000 inicioval manžel sťažovateľky P. T. (ďalej len „navrhovateľ“).

Okresný   súd   Bratislava IV   podaním   sp. zn.   Spr. 3515/05   z   26. októbra 2005 doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2005 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom chronologicky opísal priebeh predmetného konania a v závere uviedol:

„Z uvedeného prehľadu procesných úkonov v označenej právnej veci sú prieťahy v konaní. Tieto prieťahy sú subjektívneho ale aj objektívneho charakteru. Zákonná sudkyňa JUDr. F. na býv. Okresnom súde v Malackách okrem civilnej agendy vybavovala aj ďalšie agendy (obchodnú, veci exekučné a agendu Rob) a tento fakt spôsobil, že jednotlivé časové úseky   medzi   úkonmi   sudcu   sú   väčšie,   ako   by   sa   vyžadovalo.   Dňa   31. 12. 2004   bola preložená na Okresný súd Bratislava II.

Pri   komplexnom   hodnotení   a   posúdení   veci   nie   je   zanedbateľná   skutočnosť, že od 1. 1. 2005 Okresný súd v Malackách v zmysle zák. č. 371/04 v rámci optimalizácie súdnej sústavy prešiel pod Okresný súd Bratislava IV, čo spôsobilo, že ďalší zákonný sudca JUDr. M. R. začal v odd. 7 C, a tým vo veci konať až vo februári 2005.

S poukazom na vyššie uvedené dovoľujem si,   Vážený Ústavný súd navrhnúť, aby vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ústavnú sťažnosť zamietol.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   faxom 14. novembra 2005   (poštou   16. novembra 2005)   k   prehľadu   úkonov   Okresného   súdu Bratislava IV a jeho vyjadreniu okrem iného uviedla, že:

«Z   prehľadu   konania   vo   vyjadrení   Okresného   súdu   Bratislava IV   vyplýva, že prieťahy v konaní boli spôsobené pri vypracovaní znaleckého posudku. V tejto súvislosti si   dovoľujeme   poukázať   na   skutočnosť,   že   aj   napriek   tomu,   že   sudkyňa   pojednávanie dňa 23. 7. 2002   odročila   na   neurčito   s   tým,   že   nariadi   vo   veci   znalecké   dokazovanie znalcom   z   odboru   klinickej   psychológie   detí,   uznesenie   bolo   podľa   prehľadu   konania uvedeného   vo   vyjadrení   vypracované   až   23. 7. 2003 (správne   23. júla 2002,   pozn.) (č. k.: 7 C 226/00-94).   Domnievame   sa,   že   pri   vypracovaní   prehľadu   konania   došlo k zrejmému omylu v písaní, nakoľko uznesenie nemohlo byť vypracované dňa 23. 7. 2003, pretože   dňa   29. 4. 2003   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľky.   (...)   vzhľadom k tomu, že ide o konanie, v ktorom ide o úpravu práv a povinností rodičov voči maloletým deťom,   lehota   deväť   mesiacov   odo   dňa   uvedeného   v   uznesení   o   nariadení   znaleckého dokazovania a doručenia tohto uznesenia je viac ako neprimeraná a indikuje porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, o čom svedčí aj ďalší fakt, a to, že aj napriek tomu, že súdny znalec ustanovený uznesením č. k. 7 C 226/00-94 listom zo dňa 9. 5. 2003 oznámil, že nemôže vypracovať znalecký posudok, zákonná sudkyňa ustanovila nového znalca až uznesením č. k. 7 C 226/00-207 zo dňa 24. 6. 2004, teda takmer po viac ako roku, čo nie je možné ospravedlniť ani náporom agendy sudkyne, ani počtom úkonov, ktoré v konaní v čase medzi oznámením znalca o nemožnosti vypracovať znalecký posudok a ustanovením nového znalca súd urobil.

Súd vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že novoustanovená znalkyňa PhDr. S. N. ešte koncom roka 2004 požiadala o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku, a to do 28. 2. 2005, no aj napriek tomu, že lehota jej bola predĺžená, posudok nedodala súdu. Z vyjadrenia súdu nie je zrejmé, kedy bol znalkyni adresovaný prípis, ktorým ju súd žiadal   o   oznámenie,   z   akých   dôvodov   nedodala   posudok,   no   je   zrejmé,   že   znalkyňa sa vyjadrila až listom zo dňa 24. 7. 2005, pričom posudok bol doručený súdu až 15. 8. 2005, teda po takmer pol roku od predĺženia lehoty.

Vzhľadom k tomu, že zabezpečenie dôkazu - znaleckého posudku - trvalo okresnému súdu   takmer   tri   roky,   pričom   táto   skutočnosť   bola   spôsobená   tak   postupom   súdu,   ako aj tolerovaním nečinnosti znalcov, je zrejmé, že takéto konanie nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov a ako také spôsobilo zbytočné prieťahy v konaní.

Predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava IV   vo   svojom   vyjadrení   uviedla, že z prehľadu procesných úkonov v označenej právnej veci sú prieťahy v konaní, ktoré sú tak   subjektívneho,   ako   aj   objektívneho   charakteru,   spôsobené   jednak   tým,   že   zákonná sudkyňa JUDr. F. na bývalom OS Malacky vybavovala aj ďalšiu agendu, čo spôsobilo, že medzi jednotlivými úkonmi súdu boli úseky väčšie, ako by sa vyžadovalo, a následne tým, že Okresný súd v Malackách v rámci optimalizácie súdnej sústavy prešiel od 1. 1. 2005 pod Okresný súd Bratislava IV, čo spôsobilo, že ďalší zákonný sudca JUDr. R. začal v odd. 7 C, a tým vo veci konať až vo februári 2005. Na základe týchto skutočností bolo navrhnuté, aby Ústavný súd vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ústavnú sťažnosť zamietol. Nakoľko však   optimalizáciou   súdnej   sústavy   nedošlo   k   zníženiu   počtu   sudcov   a s poukazom na skutočnosť, že v súlade s § 15 zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky okrem iného výkon súdnictva, ako aj všetky práva a povinnosti prešli k 1. 1. 2005   z Okresného   súdu   Malacky   na Okresný   súd   Bratislava IV,   domnievame   sa, že nie je možné zbaviť Okresný súd Bratislava IV zodpovednosti za konanie Okresného súdu Malacky a žiadať zamietnutie sťažnosti sťažovateľov voči Okresnému súdu Bratislava IV, čo je zrejmé aj z nálezu Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 14/2000: „Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú podstatné pre posúdenie toho, či došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní a ich zodpovedanie a objasnenie môže pomôcť iba pri hľadaní príčin prieťahov v rámci súdu“.

Okresný   súd   Bratislava IV   sa   prehľadom   jednotlivých   úkonov   v   konaní   snaží preukázať, že vo veci priebežne konal, no opomína skutočnosť, ktorá je v rozhodovacej praxi   Ústavného   súdu   považovaná   za   okolnosť   hodnú   osobitného   zreteľa,   a   to   že   ide o konanie,   kde   sa   rozhoduje   o   právach   maloletých   a   v   ktorom   má   súd   klásť   dôraz na urýchlené   zabezpečenie   dôkazov,   pričom   ho   nemôžu   ospravedlniť   ani   reorganizácia súdu, či zmena zákonného sudcu.»

V spojitosti   s   rozhodovaním   v   tomto   prípade   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa § 15 ods. 2   písm. a)   zákona   č. 371/2004   Z. z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sídlach a obvodoch súdov“) výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z Okresného súdu Malacky na Okresný súd Bratislava IV.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súdneho   spisu   Okresného   súdu   Bratislava IV   sp. zn. MA-7 C 226/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 25. októbra 2000 bol okresnému súdu   doručený návrh navrhovateľa „na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov pre čas po rozvode k maloletým deťom (...)“ (ďalej len „návrh“),

- 30. októbra 2000   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   vyjadrenie   k   návrhu (sťažovateľka sa vyjadrila 14. novembra 2000),

- 8. decembra 2000   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   8. február 2001, ktoré bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 8. marec 2001, na ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 226/00-23 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“),

- 11. apríla 2001   podala   sťažovateľka   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu v časti týkajúcej sa zverenia mal. sťažovateľa do výchovy otca,

- 19. apríla 2001   okresný   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľky   na   vyjadrenie navrhovateľovi a kolíznemu opatrovníkovi (navrhovateľ sa vyjadril 14. mája 2001),

- 28. mája 2001 bol spis spolu s predkladacou správou predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý 13. septembra 2001 spis vrátil ako predčasne predložený z dôvodu chyby v rozhodnutí,

- 27. septembra 2001 okresný súd vydal opravné uznesenie a 30. októbra 2001 bol spis opätovne predložený krajskému súdu, ktorý na pojednávaní 20. marca 2002 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu (spis vrátený 6. mája 2002),

- 23. júla 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd nariadil znalecké dokazovanie   znalcom   z   odboru   zdravotníctvo,   odvetvie   detská   psychológia,   uložil účastníkom   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   a   odročil   pojednávanie na neurčito s tým, že nový termín pojednávania bude nariadený po predložení znaleckého posudku,

- 21. januára 2003 sťažovateľka podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý   okresný   súd   27. januára 2003   zaslal   na   vyjadrenie   navrhovateľovi   a   kolíznemu opatrovníkovi (navrhovateľ sa vyjadril 6. februára 2003 a kolízny opatrovník 4. februára 2003),

- 17. februára 2003   okresný   súd   vyzval   obec,   v   ktorej   mal   navrhovateľ   trvalé bydlisko,   na   zaslanie   správy   o jeho   povesti   (správa   bola   doručená   okresnému   súdu 26. februára 2003),

- 10. apríla 2003   okresný   súd   rozhodol   uznesením   č. k.   7 C 226/00-92   o   návrhu sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   (ďalej   len   „uznesenie   o predbežnom opatrení“),

- 22. apríla 2003 okresný súd vypracoval písomné uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania z 23. júla 2002,

- 5. mája 2003   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   o   predbežnom opatrení,

- 8. mája 2003   ustanovený   súdny   znalec   oznámil   okresnému   súdu,   že   z dôvodu zahraničnej   pracovnej   cesty „nebude   možné   (...)   zrealizovať   odborný   posudok   vo   veci uznesenia súdu“,

- 20. mája 2003 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý 30. júna 2003 uznesením č. k.   4 Co 118/03-124   zrušil   napadnuté   uznesenie   o   predbežnom   opatrení   a   vec   vrátil na ďalšie konanie (spis vrátený okresnému súdu 5. augusta 2003),

- 22. augusta 2003 bol spis opäť predložený krajskému súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľky na vylúčenie vo veci konajúcej sudkyne doručenom okresnému súdu 30. júla 2003,   o   ktorom   krajský   súd   24. septembra 2003   rozhodol   tak,   že   ju   nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci, a 8. októbra 2003 spis vrátil okresnému súdu,

- 25. septembra 2003 navrhovateľ podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

- 14. októbra 2003   rozhodol   okresný   súd   o   samostatných   návrhoch   sťažovateľky a navrhovateľa   na   nariadenie   predbežných   opatrení   uznesením   č. k.   7 C 226/00-162   tak, že návrh   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   zamietol,   mal.   sťažovateľa zveril do právoplatnosti rozhodnutia o úprave práv a povinností rodičov na čas po rozvode do   výchovy   navrhovateľa   a upravil   styk   sťažovateľky   s mal. sťažovateľom,   proti   čomu sa sťažovateľka 5. novembra 2003 odvolala,

- 21. novembra 2003 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý 15. decembra 2003 rozhodol uznesením č. k. 4 Co 302/03-202 tak, že uznesenie okresného súdu zo 14. októbra 2003 v časti, v ktorej bol mal. sťažovateľ zverený do výchovy navrhovateľa, zmenil a návrh navrhovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, vo zvyšnej časti rozhodnutie okresného súdu potvrdil (spis bol vrátený okresnému súdu 5. februára 2004),

- 24. júna 2004 okresný súd odvolal pôvodne ustanoveného súdneho znalca a poveril vypracovaním   znaleckého   posudku   v lehote   1 mesiaca   nového   súdneho   znalca,   ktorý 21. decembra 2004   požiadal   okresný   súd   o predĺženie   lehoty   na   jeho   vypracovanie do 28. februára 2005,

- 11. júna 2005   Okresný   súd   Bratislava IV   vyzval   súdneho   znalca   na   predloženie znaleckého posudku, znalec tak urobil 15. augusta 2005,

- 19. októbra 2005 Okresný súd Bratislava IV zaslal účastníkom konania znalecký posudok.

Podľa   informácie   Okresného   súdu   Bratislava IV   zo   4. januára 2006   vo   veci je nariadený termín pojednávania na 19. január 2006.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Z hľadiska prvého kritéria, t. j. či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že nezistil otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto   konaní   posúdená   bez   jej   predošlého   riešenia   v   stabilizovanej   judikatúre všeobecných   súdov.   Určitý   stupeň   skutkovej   zložitosti   možno   pripísať   tomu,   že   ide o konanie starostlivosti súdu o maloletých, a keďže rozhodovanie záviselo od skutočností, na ktoré sú potrebné odborné znalosti, musel okresný súd ustanoviť znalca. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pred okresným súdom išlo o konanie, ktoré nemožno   považovať   za   právne   zložité   a   ani   za   osobitne   fakticky   zložité,   takže pri účinnejšom a dôraznejšom postupe okresného súdu by sa konanie urýchlilo. Z hľadiska povahy veci   (konanie o   úpravu   práv a povinností   rodičov   k mal. sťažovateľovi   na čas po rozvode manželstva) ide pritom o takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu pozornosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. MA-7 C 226/00 napokon nepoukázal ani Okresný súd Bratislava IV vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov.

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľali   sťažovatelia.   Keďže   v   danom   prípade   je   jedným   zo   sťažovateľov   maloletý, neprichádza do úvahy hodnotiť jeho správanie ako účastníka konania. Preto ústavný súd mohol zohľadniť iba správanie jeho matky ako jednej zo sťažovateľov a vyhodnotil ho ako aktívne   a   súčinnostné,   ktoré   spočívalo   v pravidelnom   nahliadaní   do   spisu,   navrhovaní dôkazov, urgovaní plynulosti postupu okresného súdu.

V danom prípade však sťažovateľka, resp. jej právna zástupkyňa, ako aj navrhovateľ využívali   zákonom   prípustné   procesné   prostriedky   (návrhy   na   nariadenie   predbežných opatrení,   námietka   zaujatosti   vo   veci   konajúceho   sudcu,   odvolania),   ktoré   mali   vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že využívanie procesných   prostriedkov   sťažovateľom   (analogicky   aj   navrhovateľom)   ako   účastníkom konania,   ktoré   mali   za   následok   spomalenie   postupu   súdu   v konaní,   nemožno   pripísať na ťarchu tohto súdu (I. ÚS 41/03).

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   sťažovateľmi   označeného všeobecného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že už na druhom pojednávaní 8. marca 2001   rozhodol   o   návrhu   navrhovateľa   tak,   že   manželstvo   navrhovateľa   a   sťažovateľky rozsudkom č. k. 7 C 226/00-23 rozviedol, mal. dcéru a mal. syna zveril na čas po rozvode do výchovy a opatery matky a mal. sťažovateľa do výchovy a opatery navrhovateľa. Oboch rodičov (navrhovateľa a sťažovateľku) zaviazal prispievať na výživu maloletých detí, ktoré boli zverené druhému z rodičov.

Sťažovateľka   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   v   časti   týkajúcej sa zverenia mal. sťažovateľa do výchovy a opatery navrhovateľa 11. apríla 2001 odvolala. Krajský   súd   toto   rozhodnutie   okresného   súdu   v   napadnutej   časti   z dôvodu   jeho   vecnej nesprávnosti   uznesením   č. k.   14 Co 492/01-51   z   20. marca 2002   zrušil   a   vec   vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu   vyplýva,   že okresný   súd   nevykonal   vo   veci   dostatočné   dokazovanie,   výsledky dokazovania   náležite   nevyhodnotil   a navyše   bolo   jeho   rozhodnutie   aj   nepreskúmateľné. Krajský súd vyslovil právny názor, že bude potrebné vo veci nariadiť znalecké dokazovanie z odboru detská psychológia.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd konanie okresného súdu kvalifikuje ako neefektívne   zohľadňujúc   pritom   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k zbytočným prieťahom   v súdnom   konaní   nemusí   dochádzať   len   nekonaním   príslušného   súdu,   ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania.   „Aj neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04).

Po vrátení spisu z krajského súdu okresný súd na pojednávaní 23. júla 2002 nariadil znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru   zdravotníctvo,   odvetvie   detská   psychológia, a pojednávanie odročil   na neurčito   s tým,   že   nový   termín   pojednávania bude   nariadený po vypracovaní   znaleckého   posudku,   avšak   písomné   vyhotovenie   uznesenia   vypracoval až 22. apríla 2003   (t. j.   po   9 mesiacoch)   napriek   tomu,   že   za   týmto   účelom   bolo pojednávanie   odročené   už   23. júla 2002.   Je   však   pravdou,   že   okresný   súd   medzitým rozhodol   o   návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   (doručenom okresnému   súdu   21. januára   2003),   keď   10. apríla 2003   zveril   mal.   sťažovateľa   na   čas do právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej   do   výchovy   a   opatery   navrhovateľa a sťažovateľku zaviazal prispievať na jeho výživu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   rozhodnutie   o predbežnom   opatrení neodstraňuje stav právnej neistoty, a preto obdobie, v ktorom súd konal len o predbežnom opatrení,   je   dobou   zbytočných   prieťahov   v konaní   vo veci   samej   (m. m.   III. ÚS 42/02). Úkony okresného súdu v rámci konania o predbežnom opatrení nie sú úkonmi urobenými vo   veci   samej,   a   teda   ústavný   súd   ich   spravidla   neberie   do   úvahy   pri   riešení   otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom (m. m. III. ÚS 20/02).

Od   20. mája 2003   do   5. februára 2004   bol   spis   viackrát   predložený   krajskému   súdu na rozhodnutie o:

- odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k.   7 C 226/00-92 z 10. apríla 2003,   ktorým   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného opatrenia (spis sa nachádzal na krajskom súde od 20. mája 2003 do 5. augusta 2003),

- návrhu   sťažovateľky   na   vylúčenie   vo   veci   konajúceho   sudcu   (spis   sa   nachádzal na krajskom súde od 22. augusta 2003 do 8. októbra 2003),

- ďalšom odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 226/00-162 zo 14. októbra 2003,   ktorým   opäť   rozhodol   o   jej   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia (spis sa nachádzal na krajskom súde od 21. novembra 2003 do 5. februára 2004).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu o viacerých odvolaniach proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia nepredstavuje zákonnú   prekážku   postupu   vo   veci   samej   toho   súdu,   ktorý   predbežné   opatrenie   vydal (m. m. II. ÚS 214/02).

Od ostatného vrátenia spisu krajským súdom (5. februára 2004) okresný súd vykonal ďalší procesný úkon 24. júna 2004 (t. j. po viac ako 5 mesiacoch), keď odvolal pôvodne ustanoveného   súdneho   znalca,   ktorý   ešte   8. mája 2003   oznámil   okresnému   súdu, že „zo závažných pracovných dôvodov – zahraničná cesta, nebude možné (...) zrealizovať odborný posudok vo veci uznesenia súdu“, a vypracovaním znaleckého posudku v lehote 1 mesiaca   poveril   nového   súdneho   znalca,   ktorý   21. decembra 2004   po   viac   ako 5 mesiacoch   od   doručenia   spisu   (16. júla 2004)   a   4   mesiacoch   po   uplynutí   lehoty na vypracovanie   znaleckého   posudku   žiadal   okresný   súd   o predĺženie   lehoty   na   jeho vypracovanie do 28. februára 2005. Okresný súd Bratislava IV až výzvou z 11. júna 2005, t. j. po uplynutí 3 a pol mesiaca od uplynutia predĺženého termínu vypracovania znaleckého posudku, urgoval u súdneho znalca jeho predloženie, ku ktorému došlo 15. augusta 2005.

Okresný   súd   Bratislava IV   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z   26. októbra 2005   pripustil existenciu   prieťahov   v predmetnom   konaní,   keď   uviedol,   že „... z   uvedeného   prehľadu procesných   úkonov   v označenej   právnej   veci   sú   prieťahy   v konaní.   Tieto   prieťahy sú subjektívneho   ale   aj   objektívneho   charakteru“,   čo   zdôvodnil   nadmerným   nápadom a počtom   vecí,   ktoré   boli   predchádzajúcemu   zákonnému   sudcovi   pridelené,   ako   aj prechodom súdnej agendy z dôvodov optimalizácie súdnej správy bývalého Okresného súdu Malacky na Okresný súd Bratislava IV, a tým aj zmenou zákonného sudcu.

Ústavný súd z predmetného spisu zistil, že od 1. januára 2005, keď súdna agenda Okresného   súdu   Malacky   prešla   na   Okresný   súd   Bratislava IV,   posudzovanú   vec prejednával nový zákonný sudca, ktorý po oboznámení sa so spisom vyzval 11. júla 2005 ustanoveného súdneho znalca, aby predložil vypracovaný znalecký posudok, ktorý prisľúbil vyhotoviť   do 28. februára 2005.   Preto   na   toto   obdobie   ústavný   súd   pri   vyhodnocovaní prieťahov   neprihliadol   a nevyhodnotil   ho   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   a nutnosť naštudovania spisového materiálu ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Okresný súd Bratislava IV vo vyjadrení z 26. októbra 2005 navrhol, aby ústavný súd z dôvodu spomínaného prechodu agendy, a tým aj začiatku jeho konania v predmetnej veci až   vo   februári   2005 „vo   vzťahu   k Okresnému   súdu   Bratislava IV   ústavnú   sťažnosť zamietol“.

Ústavný   súd   tento   návrh   Okresného   súdu   Bratislava IV   neakceptoval   a v tejto súvislosti   opätovne   poukazuje   na   ustanovenie   § 15   ods. 2   zákona   o sídlach   a obvodoch súdov, podľa ktorého výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku   štátu,   práv   a   povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov   a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov a práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z Okresného súdu Malacky na Okresný súd Bratislava IV, a preto nie je možné zbaviť Okresný súd Bratislava IV zodpovednosti za konanie Okresného súdu Malacky a sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV odmietnuť v zmysle jeho vyjadrenia.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   právoplatného rozhodnutia   trvá   tak   dlho,   ako   je   tomu   v danej   veci   (konanie   vo   veci   starostlivosti o maloletých), treba považovať už len so zreteľom na samotnú dĺžku konania za konanie nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným   v čl. 48   ods. 2 ústavy. Táto   zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že ich právo na   súdnu   ochranu   sa   stáva   iluzórnym,   a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate (napr. I. ÚS 65/03, I. ÚS 39/00).

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom sťažovateľmi označeného   všeobecného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn. MA-7 C 226/00, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľmi označených práv nimi označeným všeobecným súdom, prikázal tomuto súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádzajú   sťažovatelia   domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia každému v sume 100 000 Sk hlavne z dôvodu, že „trvalým a protiprávnym odlúčením syna od matky (mal. sťažovateľ sa nachádza v starostlivosti navrhovateľa, pozn. ústavného súdu) súd tak zároveň aj porušil citové väzby medzi sťažovateľmi“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania prvostupňového súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   MA-7 C 226/00   v   trvaní   5   rokov,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu (narušenie citových väzieb medzi matkou a synom z dôvodov prieťahov v konaní okresného súdu),   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ústavný   považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   pre   každého sťažovateľa za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. Z. N., ktoré si vyúčtovala samostatným podaním doručeným ústavného súdu 1. decembra 2005 za tri spoločné úkony právnej služby v celkovej sume 12 456 Sk.

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu   priznal za dva   spoločné   úkony právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) za každý úkon po 2 501 Sk a 4 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Uvedená odmena sa v prípade spoločných úkonov pri zastupovaní viacerých osôb znižuje o 20 % (§ 13 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 8 603 Sk.

Podanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   doručené   ústavnému   súdu   1. decembra 2005   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   právneho zastúpenia   je Okresný   súd   Bratislava IV   povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. januára 2006