znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 228/03-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti BETA plus, spol. s r. o., so sídlom Vranov nad Topľou, Námestie slobody   2,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   K.,   V.   n. T.,   ktorou   namieta   porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 506/00, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo BETA plus, spol. s r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 506/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 506/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. BETA plus, spol. s r. o.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť BETA plus, spol. s r. o., do 15 dní od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8   796   Sk   (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na   účet   advokáta   JUDr.   M.   K., V. n. T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2003 doručená sťažnosť BETA plus, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), so sídlom Vranov nad Topľou,   Námestie   slobody   2,   ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 506/00.

Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 228/03 z 5. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je žaloba sťažovateľky o zaplatenie pohľadávky (ceny za dodaný tovar) smerujúca proti fyzickej osobe – podnikateľke, ktorá bola doručená okresnému súdu 30. novembra 1999. Vec je vedená pod sp. zn. 27 Cb 506/00. V čase do podania sťažnosti ústavnému súdu sa vo veci   uskutočnili 3 pojednávania, posledné 15. februára 2001. Okresný súd svojím postupom znemožnil prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc   zo   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   sťažovateľka   konštatuje, že okresný súd porušil jeho základné právo upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol nasledovne: „Okresný súd   Košice   I.   svojím   postupom v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27 Cb   506/00 porušil základné právo spoločnosti BETA plus, s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v č. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Okresný súd Košice I. je povinný zaplatiť podnecovateľovi 100.000,- Sk do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Košice I. je povinný nahradiť spoločnosti BETA plus, s. r. o. trovy tohto konania.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   predseda   okresného   súdu. Vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 5. februára 2004 okrem iného uviedol: „Je objektívnou skutočnosťou, že v období od 15. 2. 2001 do 10. 9. 2003 nebol vo veci vykonaný žiadny úkon súdu, pričom je potrebné prihliadnuť aj k tomu, že konajúca sudkyňa JUDr. M. K. v tomto období v zmysle platného Rozvrhu práce Okresného súdu Košice I rozhodovala aj v exekučnej agende (Er) a v roku 2003 aj v občianskoprávnej agende   (C),   pričom   v   tomto   období   dosahovala   dobré   pracovné   výsledky   z   hľadiska množstva aj kvality rozhodnutých vecí.“

Právny zástupca sťažovateľky aj predseda okresného súdu sa vyjadrili, že netrvajú na ústnom pojednávaní. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí bez prítomnosti   účastníkov   konania,   ich   zástupcov   a   verejnosti   len   na   základe   obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

Zo súdneho spisu sp. zn. 27 Cb 506/00 zistil ústavný súd nasledovné:

- návrh na vydanie platobného rozkazu bol okresnému súdu doručený 30. novembra 1999,

- dňa 3. decembra 1999 okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob 3291/99, proti ktorému podala žalovaná 11. februára 2000 odpor,

- dňa 28. februára 2000 zaslal okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľky odpor žalovanej s požiadavkou, aby s k nemu vyjadril v lehote 10 dní,

- keďže právny zástupca sťažovateľky sa v stanovenej lehote k odporu nevyjadril, zaslal   mu   okresný   súd   5.   mája   2000   urgenciu,   na   základe   ktorej   bolo   požadované vyjadrenie doručené okresnému súdu 16. mája 2000,

-   prvé   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   20.   septembra   2000;   bola   na   ňom vypočutá žalovaná a okresný súd ho odročil na neurčito s tým, že sa bude pokračovať vo vykonávaní dokazovania,

- na druhom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 11. januára 2001, pokračoval okresný súd vo vykonávaní dokazovania; pojednávanie bolo odročené na 15. február 2001,

- právny zástupca sťažovateľky na treťom pojednávaní predložil návrh na zmenu žaloby   („rozšírenie   o   sumu   64,029,50   Sk“);   tento   návrh   okresný   súd   uznesením sp. zn. 27 Cb 506/00 z 25. augusta 2003 nepripustil,

- ostatné pojednávanie v právnej veci sťažovateľky, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2003,   bolo   odročené   na   neurčito;   žalovaná   navrhla   vypočutie   ďalšej   svedkyne,   ktorej adresu mala súdu oznámiť v lehote piatich dní.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak namietajú   porušenie   svojich   základných práv   alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V konaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (IV. ÚS 59/03), pričom k vytvoreniu právnej istoty dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (III. ÚS 127/03, IV. ÚS 152/03). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka   konania   považovať   len   také,   ktoré   smeruje   bez   zbytočných   prieťahov k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka súdneho konania a 3. postup súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

S   použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   aj   doterajší   priebeh namietaného konania pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:

1. Predmetom namietaného konania je majetkový spor - žaloba o zaplatenie istiny s príslušenstvom. Po právnej stránke vec nie je zložitá, hoci jej faktickú zložitosť nemožno vylúčiť, keďže v rámci konania vyvstala potreba vypočutia viacerých svedkov. Ako povaha veci,   tak   aj   samotný   predmet   dokazovania   však   nenaznačujú   mimoriadnu   organizačnú či technickú   zložitosť,   ktorá   by   mohla   závažným   spôsobom   ovplyvňovať   dĺžku   súdneho konania. Celkovo možno uzavrieť, že v posudzovanom konaní bolo možné pri sústredenom postupe zákonného sudcu a za rešpektovania základného práva účastníkov konania podľa § 48 ods. 2 ústavy meritórne rozhodnúť v primeranej lehote. Na právnu alebo faktickú zložitosť   veci   nepoukazoval   ani   predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti doručenom ústavnému súdu 5. februára 2004.

2. Pokiaľ ide o správanie účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by oprávňovali záver, že správanie sťažovateľky negatívne pôsobilo na celkovú dĺžku súdneho   konania.   Oneskorené   stanovisko   právneho   zástupcu   sťažovateľky   k   odporu podanému žalovanou nemalo zásadný vplyv na celkovú dĺžku konania.

3.   V   rámci   posledného   kritéria   ústavný   súd   zisťoval,   či   nedošlo   k   zbytočným prieťahom v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 27 Cb 506/00.

Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   od   podania   návrhu   na   začatie   konania, t. j. od 30. novembra 2000 do 15. februára 2001, keď sa uskutočnilo tretie pojednávanie v právnej veci sťažovateľky, je možné konštatovať, že v tomto období sa nevyskytli žiadne zbytočné prieťahy, pojednávania boli nariaďované priebežne a okresný súd konal plynulo a efektívne. V nasledujúcom období však okresný súd až do 25. augusta 2003 (keď rozhodol uznesením   o   nepripustení   zmeny   žaloby   na   základe   návrhu   sťažovateľky   z 12.   februára 2001) nevykonal žiaden procesný úkon.

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by ospravedlňovali viac než 31-mesačnú nečinnosť okresného súdu, a preto označil tento časový úsek ako obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   zároveň   prihliadal   na   to,   že   v čase,   keď   prijímal   toto   rozhodnutie, nebolo ešte vo veci vydané meritórne rozhodnutie.

Námietku predsedu súdu týkajúcu sa nadmerného zaťaženia zákonnej sudkyne, kvôli ktorému nemohla zabezpečiť plynulé konanie vo veci, ústavný súd nezohľadnil s odkazom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak by sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 81/02, II. ÚS 66/03, I. ÚS 73/03).

III.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   nenavrhla,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 27 Cb 506/00 konal bez zbytočných prieťahov.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Z citovaného článku ústavy   vyplýva, že ústavný súd môže prikázať tomu, kto   porušil   základné právo   alebo slobodu   svojou   nečinnosťou,   aby   vo   veci   konal   podľa   osobitných   predpisov   aj bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   27   Cb   506/00   konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka sa vo svojom návrhu domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún). Vzhľadom na svoje rozhodnutie o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd považoval za potrebné zaoberať sa touto časťou návrhu sťažovateľky. Keďže zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd vo veci bez ospravedlniteľných dôvodov nekonal viac ako   31   mesiacov,   a   tým   spôsoboval   sťažovateľke   dlhodobý   stav   právnej   neistoty, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností súvisiacich s priebehom namietaného konania a   celkovej   dĺžky   obdobia,   v   ktorom   podľa   zistení   ústavného   súdu   okresný   súd   bez ospravedlniteľných dôvodov nekonal, a berúc do úvahy tiež skutočnosť, že sťažovateľka zbytočné   prieťahy svojím   konaním   nespôsobila,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 25 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 v spojení s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr.   M.   K. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál. Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004