znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   apríla   2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich Paľko, s. r. o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 19359/2013, sp. zn.   Rvp 19360/2013,   sp. zn.   Rvp 19361/2013   a   sp. zn.   Rvp 20057/2013,   ktorými namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaniach   vedených   pod sp. zn.   18 Er 367/2006   a uznesením   zo   7. augusta 2012   (Rvp 19359/2013),   sp. zn. 20 Er 1127/2004   a uznesením   z 1. augusta 2012   (Rvp 19360/2013)   a sp. zn. 20 Er 1756/2005   a uznesením   z 26.   júna   2012   (Rvp 19361/2013   a   Rvp 20057/2013), ako aj porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaniach   vedených   pod sp. zn.   3 CoE 241/2012 a uznesením   zo 16.   mája   2013   (Rvp 19359/2013),   sp. zn.   3 CoE 29/2013   a uznesením z 15. mája 2013 (Rvp 19360/2013) a sp. zn. 15 CoE 97/2013 a uznesením z 29. apríla 2013 (Rvp 19361/2013 a Rvp 20057/2013), a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 19359/2013,   sp. zn.   Rvp 19360/2013,   sp. zn.   Rvp 19361/2013   a   sp. zn. Rvp 20057/2013   s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn. Rvp 19359/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júla 2013 a 2. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a   podľa   čl. 47   Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného   súdu   Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 18 Er 367/2006 a uznesením zo 7. augusta 2012 (Rvp 19359/2013), sp. zn. 20 Er 1127/2004 a uznesením   z 1. augusta 2012   (Rvp 19360/2013)   a sp. zn.   20 Er 1756/2005   a uznesením z 26.   júna   2012   (Rvp 19361/2013   a   Rvp 20057/2013) (ďalej   len   „napadnuté   uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   podľa   čl. 47   charty   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaniach   vedených   pod sp. zn.   3 CoE 241/2012   a uznesením   zo 16.   mája   2013 (Rvp 19359/2013), sp. zn. 3 CoE 29/2013 a uznesením z 15. mája 2013 (Rvp 19360/2013) a sp. zn.   15 CoE 97/2013   a uznesením   z 29. apríla   2013   (Rvp 19361/2013 a Rvp 20057/2013) (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dohodnutých   v úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresného súdu poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne zastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a charty a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už raz udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa nej má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to   ukladá   § 57   ods. 5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   od 9. augusta 2012,   ako   aj   to,   že   obidva   súdy   veci nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v interakcii s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym   spôsobom   nevysporiadali   s tým,   prečo   buď   dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely   predloženia   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7   ods. 1   smernice   Rady   93/13/EHS   z   5. apríla 1993   o   nekalých   podmienkach v spotrebiteľských   zmluvách   sa   má   vykladať v   tom   zmysle,   že vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby   uvedená   podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru postupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach   a   napadnutými   uzneseniami,   ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie   a zároveň   jej prizná   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   chartou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom a označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd vyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavili ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému   postupu   a   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   odvolania,   o   ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do   štyroch základných   východiskových   rovín.   Sťažovateľka v   prvom   rade   namieta,   že krajský   súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly (potom, ako už raz tieto exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií). Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresného súdu,   ktoré   pri   vecnom   prieskume   exekučných   titulov   (notárske   zápisnice)   aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili exekučné konania na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady   a nepredložili   Súdnemu   dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, prečo splnomocnenie udelené v zmluve o úvere, ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na   uznanie   dlhu   v   notárskej   zápisnici,   ktorá   je exekučným   titulom,   je   považované   za   neprijateľnú   zmluvnú   podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach   sp. zn.   II. ÚS 79/2013   zo 7. februára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 51/2013 z 31. januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013   a sp. zn.   I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

So zreteľom   na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúci   krajský   súd   pred rozhodnutím   o   posúdení   zmluvnej   podmienky   ako   nekalej   nedal   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Csipai   a   spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi   zastavenia   exekučného   konania   a neprípustnosti   exekúcie   z   už   uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniam okresného súdu) v tom zmysle,   že   si   neprajú, aby bolo v   ich   prípadoch   vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých uzneseniach   náležite   zaoberal   a vyložil   svoje   závery,   pre   ktoré   dospel   k záveru,   že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a   uznesenia   postačuje,   aby   bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty a čl. 6 ods. 1 dohovoru, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizuje možnosť porušenia v petite sťažností označených práv.

V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské   práva   nie   je nevyhnutné ako   predpoklad možnosti   obrátiť sa   na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných prípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú   vo   svojej   materiálnej   podstate   identické   a   v   tej   súvislosti   pre   sťažovateľku   s   ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá, že nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a   ktorých   spracovanie   z   hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   a   napadnutým uzneseniam krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2014