znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ď. a I. Ď., obaja bytom Z., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 216/2011 a jeho uznesením zo 6. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   Ď.   a I.   Ď. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013   doručená   sťažnosť   M.   Ď.   a I.   Ď.   (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“;   v citáciách   aj „sťažovateľ v rade 1.“ a „sťažovateľka v rade 2.“), obaja bytom Z., zastúpených advokátkou JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 216/2011   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a   jeho   uznesením   zo   6. septembra   2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:«Sťažovateľ v rade 1. podal dňa 25. 08. 2009 na Okresný súd Komárno návrh na vydanie   platobného   rozkazu   o zaplatenie   13 277,57   EUR   s príslušenstvom.   Predmetom žalobného návrhu proti žalovaným: 1... a 2... bol nárok na zaplatenie... 13 277,57 EUR s príslušenstvom, ktorý si uplatnil sťažovateľ v rade 1. titulom zmluvy o prevzatí dlhu zo dňa 15. 05. 2006, ktorému predchádzalo Uznanie dlhu zo dňa 15. 05. 2006. Vec bola evidovaná pod sp. zn. 7 Ro/205/2009, neskôr 2. 10. 2009 bola prevedená do oddelenia občianskych vecí pod sp. zn. 13 C 217/2009.

Súd   vytýčil   pojednávanie   na   deň   30.   3.   2010,   ktoré   bolo   na   žiadosť   právnej zástupkyne žalovaných a po prísľube žalovanej v rade 1. o úhrade dlžoby odročené za účelom mimosúdneho vyriešenia sporu.

Sťažovateľ v rade 1. dňa 27. 05. 2010 podal na Okresný súd Komárno návrh na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania a návrh na pripustenie zmeny petitu. Okresný   súd   Komárno   Uznesením   č.   13   C/217/2009-103   zo   dňa   01.   06.   2010 pripustil, aby do konania ako žalobca v rade 2. pristúpila sťažovateľka v rade 2.

Sťažovateľ v rade 1. dňa 2. 6. 2010 podal na Okresný súd v Komárne návrh na vydanie predbežného opatrenia a súd Uznesením č. 13 C 217/2009-109 zo dňa 2. 6. 2010, právoplatným dňa 25. 6. 2010 nariadil predbežné opatrenie a... žalovanej v rade 1. ako aj jej manželovi... zakázal akýmkoľvek spôsobom nakladať, scudziť, zaťažiť alebo prenajať nehnuteľnosti vedené Správou katastra Komárno... a to až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Okresný súd na pojednávaní dňa 05. 10. 2010 pripustil zmenu petitu v tomto znení: Súd   ukladá   žalovanej   v   1.   a   v   2.   rade   zaplatiť   žalobcom   v   1.   a   v   2   rade   spoločne a nerozdielne sumu 15.863,49 eur spolu s 7,5 % úrokom z omeškania zo sumy 13.211,17 eur od 1. 11. 2008 až do zaplatenia.

Okresný súd na pojednávaní dňa 08. 03. 2011 pripustil zmenu petitu na základe návrhu žalobcov zo dňa 8. 11. 2010, súdu doručeného 9. 11. 2010.

Na súdnom pojednávaní dňa 10. 05. 2011 Okresný súd Komárno (ďalej len „súd prvého stupňa“) vyniesol Rozsudok sp. zn. 13 C/217/2009-162, ktorým zaviazal žalovanú v 1. rade... zaplatiť žalobcom v rade 1. a 2. spoločne a nerozdielne sumu 15.657,31 EUR spolu s 9,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 13.045,21 EUR od 1. 11. 2008 až do zaplatenia,   to   všetko   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Ďalej   zaviazal   žalovanú v 1. rade... zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 2 786,53 EUR na účet právnej zástupkyne žalobcov... do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh voči žalovanej v rade 2.,... zamietol v celom rozsahu.

Žalovaná v rade 2. podala proti vyhovujúcej časti rozsudku sp. zn. 13 C/217/2009- 162 zo dňa 10. 05. 2011 dňa 15. 07. 2011 odvolanie a žiadala, aby čo do výroku I. a II. rozsudku   zmenil,   a   to   tak,   že   návrh   navrhovateľa   zamietne   alebo   uloží   odporcovi   1. povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1 a 2 spoločne a nerozdielne sumu 7.286,07 EUR s prísl. a zároveň zaviaže navrhovateľa 1 a 2 na náhradu trov súdneho konania odporcovi 1.“ Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) vo veci rozhodol dňa 06. 09. 2012 bez otvorenia odvolacieho pojednávania a Uznesením sp. zn. 8 Co/216/2011-205 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa odporkyne v 1. rade a v časti náhrady trov konania vo vzťahu navrhovateľov v 1. a 2 rade k odporkyni v1. rade zrušil a vec v týchto častiach vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolací súd vydal namietané rozhodnutie, prijal odchylné skutkové zistenia ako súd prvého stupňa bez toho, aby vykonal dokazovanie vo veci a umožnil účastníkom konania výkon ich významných procesných práv.

K   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   došlo   postupom   odvolacieho   súdu a namietaným rozhodnutím z týchto dôvodov:

odvolací súd dospel k rozdielnym skutkovým zisteniam než súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal akékoľvek dokazovanie, resp. dokazovanie opakoval alebo doplnil a umožnil sťažovateľom realizáciu ich procesných práv,

odvolací   súd   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie   bez   toho,   aby   bol   daný   niektorý z taxatívnych dôvodov uvedených v ust. § 221 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), namietané rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Sme za to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne a náležité odôvodnil tak, ako to má na mysli ustanovenie § 157 ods. 2 OSP a obsah odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je dôkladné, umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy procesné aj hmotnoprávne a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej a plne vychádzal zo záverov vykonaného dokazovania. Odvolací súd záver, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zruší podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP a vec vráti v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP náležité a dostatočne neodôvodnil.

Hoci odvolací súd uviedol, že rozsudok ruší podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP dôvod, ktorý uviedol nie je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa tohto ustanovenia, ním označenú vadu nemožno pod toto ustanovenie subsumovať.

Sme   toho   názoru,   že   práve   namietané   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je nepreskúmateľné   a   jeho   odôvodnenie   je   nepostačujúce   a   zmätočné.   Arbitrárnosť namietaného rozhodnutia vidíme aj v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení, ktoré je plné rozporov a nevychádza zo záverov vykonaného dokazovania vo veci súdom prvého   stupňa   a   niektoré   skutočnosti,   zistené   súdom   prvého   stupňa   necháva   bez povšimnutia alebo ich hodnotí účelovo.

Pokiaľ ide o odvolacie konanie sme za to, že platí generálne pravidlo, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa (ust. § 213 ods. 1 OSP). Skutkové závery prijaté súdom prvého stupňa je odvolací súd oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len vykonaním dokazovania v zmysle ust. § 213 ods. 3 až 5 OSP, pričom pri tom musí rešpektovať procesné práva účastníkov konania a umožniť im ich realizáciu. Pri vykonaní takéhoto dokazovania by musel dbať na procesné práva účastníkov konania vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom, nakoľko opačným postupom by došlo k odňatiu práva účastníkov   konania   konať   pred   súdom   a   tým   aj   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.

Tým, že sa odvolací súd odchýlil od skutkových zistení súdu prvého stupňa bez toho, aby si pre to zadovážil rovnocenný podklad a bez toho, aby umožnil sťažovateľom vyjadriť sa k navrhovaným dôkazom a tiež k vykonaným dôkazom a ovplyvniť tak súdne konanie, sťažovateľom odňal dôležité procesné práva a porušil ich ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Namietané   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   arbitrárne,   jeho   odôvodnenie   je nepreskúmateľné   a   nedostatočné,   v   dôsledku   čoho   bolo   priamo   porušené   právo sťažovateľov na súdnu ochranu, ako aj zásady spravodlivého súdneho procesu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. Ď... a I. Ď... upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   v   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a v článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením sp. zn. 8 Co/216/2011-205 zo dňa 06. 09. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 Co/216/2011-205 zo dňa 06. 09. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. M. Ď. a I. Ď. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia v sume 275,94 EUR (slovom:   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   94   centov),   ktoré   je   Krajský   súd   v Nitre   povinný zaplatiť na účet advokátky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ako   aj postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže krajský súd

- dospel   k rozdielnym skutkovým   zisteniam než okresný   súd bez toho,   aby sám vykonal   vo   veci   akékoľvek   dokazovanie,   resp.   dokazovanie   opakoval   alebo   doplnil   ho a umožnil pritom sťažovateľom realizáciu ich procesných práv, a

-   zrušil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   bez   toho,   aby   bol   daný   niektorý z taxatívnych dôvodov ustanovených v § 221 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedených dôvodov považujú sťažovatelia napadnuté uznesenie krajského súdu za nepreskúmateľné a arbitrárne.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   konečným   rozhodnutím,   dôsledkom ktorého by bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania napadnutého uznesenia krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 217/2009 ďalej pokračuje. Sťažovatelia majú a aj budú mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní pred krajským súdom možnosť uplatniť ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že majú ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namietajú   vo   svojej   sťažnosti.   V právnej   veci sťažovateľov sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania, v ktorom budú mať k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré im priznáva Občiansky súdny poriadok, teda aj právo na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu pred okresným súdom a tiež   právo   využiť   príp.   aj   mimoriadne   opravné   prostriedky   proti   právoplatnému rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by bolo v ich neprospech.

Napokon,   sťažovateľom   nič   nebráni,   aby   v budúcnosti   napadli   sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v ich právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie   o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktoré   im   zákon   na   ochranu   ich   práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospejú k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené   ich   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a až   potom   sa   sťažovateľom   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci   od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05). Aj   z ďalšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. I.   ÚS   79/03,   I.   ÚS   236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok   zo   4.   júna   2002)   vyplýva,   že   ústavný   súd   a Európsky   súd   pre   ľudské   práva overujú,   či   konanie posudzované   ako celok bolo spravodlivé   v zmysle čl.   46   až čl.   50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011). Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   že spravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahu k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým častiam, ako sa sťažovatelia zjavne nesprávne domnievajú. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a nedodržal   by   princíp   subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovatelia sa ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môžu   domôcť   využitím   im   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným)   súdom,   sťažnosť   odmietol z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013