znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/2012-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 66/2011 z 30. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 66/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ sa žalobou z 23. februára 2009 domáhal, aby Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) (po pripustení zmeny žaloby uznesením z 9. februára 2010) zaviazal žalovaných   vydať   mu   bezdôvodné   obohatenie   získané   z titulu   užívania   nehnuteľnosti   – parcely KN-C č. 1509 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 215 m2, nachádzajúcej sa v k. ú. P. (ďalej aj „predmetná nehnuteľnosť“) – za obdobie od 23. februára 2007 do 20. februára 2009, na ktorej sa nachádza bytový dom súp. č. 5319 zapísaný na LV č. 8097, ktorého spoluvlastníkmi sú žalovaní v 1. až 6. rade, sumu 1 738,59 € spolu so 6 %-ným ročným úrokom z omeškania od 23. februára 2009 do zaplatenia (od žalovaných v 1. – 3. rade) a sumu 1 756,51 € spolu so 6 %-ným ročným úrokom z omeškania od 23. februára 2009 do zaplatenia (od žalovaných v 4. – 6. rade). Žiadal tiež, aby mu žalovaní v 1. až 6. rade spoločne a nerozdielne zaplatili trovy konania.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   14   C/51/2009   z 8.   apríla   2011   zamietol   žalobu sťažovateľa a o trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Pritom mu podľa sťažovateľa bolo preukázané, že sťažovateľ (žalobca) je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a že na tejto nehnuteľnosti sa nachádza   bytový   dom   vo   vlastníctve   žalovaných,   ktorý   je   neoprávnenou   stavbou. Sťažovateľ podal proti rozsudku prvého stupňa odvolanie a navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 4 Co 66/2011-197 z 30. novembra 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 14 C/51/2009-147 z 8. apríla 2011, došlo k porušeniu jeho práv. Odvolací súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že nepovažoval odvolanie sťažovateľa za dôvodné.

K podstate veci sťažovateľ uviedol, že sa v konaní nedomáhal jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno – t.   j. „zaplatenia finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena“, ako to nesprávne uviedli všeobecné súdy, ale náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a to za vymedzené časové obdobie. Súdy tak podľa neho nesprávne posudzovali   to,   čo   nebolo   predmetom   konania,   teda   aj   premlčanie   toho,   čo   nebolo predmetom   konania.   Sťažovateľ   sa   domáhal   buď   vydania   bezdôvodného   obohatenia za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, alebo náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva   zriadeným   vecným   bremenom   v   prospech   žalovaných,   na   základe   ktorého   je obmedzený v užívaní predmetnej nehnuteľnosti bytovým domom vo vlastníctve žalovaných v ním označených obdobiach rokov 2007-2009.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. vlastniť majetok, podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 66/2011 z 30. 11. 2011, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. 11. 2011 sp. zn. 4 C 66/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania vo výške 305,86 (2 x 120,23 – 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd, plus 2 x režijný paušál 7,21 plus DPH vo výške 20% - 50,98) v prospech JUDr. J. G., č. ú..., vedený v Č., a.s., pobočka P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   môže   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnený   odmietnuť   návrh   (sťažnosť)   už   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   za predpokladu, že na základe odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu,   ako aj argumentáciou   sťažovateľa   proti tomuto rozhodnutiu   dospeje k záveru, že sťažnosť   prima   facie   nedosahuje   ústavnoprávnu   relevanciu,   resp.   že   namietaným rozhodnutím nemohlo byť vzhľadom na jeho povahu a obsah zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv sťažovateľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 4 Co 66/2011-197 z 30. novembra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 C/51/2009-147 z 8. apríla 2011 (ktorým okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol).

Ústavný súd opakovane judikoval, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia   ústavného   súdu   možno   vyvodiť,   že   ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade a uplatňovaní   iných   než   ústavných   zákonov   vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich rozhodnutí.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Jeho   úloha   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento pri svojom rozhodovaní natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje „revíziu“ rozsudku krajského   súdu   č.   k.   4   Co   66/2011-197   z 30.   novembra   2011,   ktorým   bol   potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 14 Co/51/2009-147 z 8. apríla 2011 z dôvodu uplatnenia si svojho   nároku   vo   vzťahu   k žalovaným   vydať   mu   bezdôvodné   obohatenie   za   užívanie v žalobe   ním   označenej   nehnuteľnosti,   na   ktorej   sa   nachádza   bytový   dom,   ktorého spoluvlastníkmi sú aj žalovaní, a to v sume ním požadovanej spolu aj s príslušným ročným úrokom z omeškania za ním označené obdobia od roku 2007-2009.

K odvolaniu sťažovateľa krajský súd uviedol: „Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   konanie   mu   predchádzajúce   v   zmysle   zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, o ktorom boli účastníci konania písomne   upovedomení   a   zároveň   bol   oznámený   na   úradnej   tabuli   súdu   (§   156   ods.   3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením   sa   s   obsahom   spisu,   výsledkami   vykonaného   dokazovania,   ako   aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   uvedeným   súdom   prvého stupňa.

K   uplatneným   odvolacím   námietkam   žalobcu   uvádza,   že   namietané   nesprávne skutkové zistenia neboli opodstatnené. Súd prvého stupňa vyhodnotil zistený skutkový stav a vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 132 O. s. p., jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie je porušením práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky ani práva na spravodlivý súdny proces, iné hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníkov konania. Medzi účastníkmi je nesporné, že žalobca je výlučným vlastníkom pozemku parc. č. C KN 1509, vedeného na LV č. 13522, k. ú. P., bytový dom, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve žalovaných. V súlade s ust. § 23 ods. 5 citovaného zákona zo zákona (§ 151 o ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších   predpisov;   ďalej   len   Občianskeho   zákonníka)   vzniklo   k   pozemku   -   právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech vlastníkov bytového domu. Vecné bremeno vzniklo   nadobudnutím účinnosti citovaného zákona,   t.   j.   dňom   01.   09.   1993.   Z   dôvodu vznesenia námietky premlčania žalovanými vo vzťahu k uplatnenej náhrade za užívanie nehnuteľnosti,   súd   prvého   stupňa   sa   z   dôvodu   procesnej   ekonómie   zaoberal   najprv vznesenou námietkou premlčania nároku.“

Krajský súd za kľúčovú otázku považoval námietku premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ku ktorej uviedol:

„Podľa   ust.   §   100   ods.   1,   2   Občianskeho   zákonníka   právo   sa   premlčí,   ak   sa nevykonalo   v   dobe   v   tomto   zákone   ustanovenej   (§   101   -   §   110).   Na   premlčanie   súd prihliada len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ust. § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr než zabezpečená pohľadávka.

Premlčaním   sa   rozumie   kvalifikované   uplynutie   času,   v   dôsledku   ktorého   nárok možno   odvrátiť   námietkou   premlčania.   Uplynutím   času   ustanoveného   v   zákone   na vykonanie práva,   ktorý uplynul bez toho, že by bolo právo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatnenia práva námietkou premlčania. Premlčaním právo samo osebe nezaniká, iba sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Nárok sám osebe premlčaním nezaniká a oprávnený sa svojho premlčaného práva môže dovolať žalobou, na základe ktorej dlžník môže na splnenie pohľadávky byť zaviazaný, ak   sa   premlčania   nedovolá.   Ak   však   žalovaný   vznesie   námietku,   nárok   zaniká,   ale subjektívne   právo   trvá   ďalej   vo   forme   naturálneho   záväzku,   čo   znamená,   že   jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Otázku posúdenia dôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovanými vo vzťahu k uplatnenému nároku súd prvého stupňa správne posúdil. Z tohto dôvodu následne žalobu zamietol bez toho, že by bližšie skúmal existenciu subjektívneho práva veriteľa, t. j. žalobcu. Odvolací súd však zdôrazňuje, že odvolaním nebolo namietané premlčanie uplatneného nároku.   Súd   prvého   stupňa   poukázal   na   to,   že   špeciálny   právny   predpis,   t.   j.   zákon č. 182/1993 Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 09. 1993, na základe ktorého vzniklo zákonné vecné právo zodpovedajúce vecnému bremenu k pozemku. To znamená, že vlastník pozemku si   mohol   právo   na   náhradu   za   obmedzenie   vlastníckeho   práva   uplatniť   v   zákonom stanovenej   premlčacej   lehote   3   rokov.   Právo   na   uplatnenie   nároku   zodpovedajúcemu za obmedzenie vlastníckeho práva uplynulo k 01. 09. 1996.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   dôvodom   zamietnutia   žaloby   nebola   nedôvodnosť uplatneného nároku, ale premlčanie nároku. Žalobca nadobudol predmetnú nehnuteľnosť kúpou od M. J. na základe kúpnej zmluvy registrovanej pod V 262/2007 (LV č. 13522 v spise na č. 1. 5). Táto skutočnosť medzi účastníkmi sporná nebola.

Vecné bremená sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, pričom však nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala všeobecné použitie úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ust. § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. priamo v odkaze pod č. 26 odkazuje na ust. § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka, na čo súd prvého stupňa správne poukázal.   V   danom   prípade   špeciálny   právny   predpis   neuvádza,   že   vecné   bremeno vzniknuté podľa citovaného ust. § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, a preto v tejto súvislosti odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že je potrebné vznik zákonného vecného bremena posúdiť aj s poukazom a v kontexte s čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.“

Za relevantný základ rozhodnutia o odvolaní považoval krajský súd právnu povahu finančnej   náhrady   za   zriadenie   vecného   bremena,   v súvislosti   s ktorou   v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval:

«Finančná   náhrada   za   zriadenie   vecného   bremena   je   nepochybne   majetkovým právom. Vecné bremeno vzniká „in rem“ a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazovou náhradou a nemá charakter opakovaného plnenia. Žalobca si uplatňoval náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za konkrétne špecifikované obdobie, t. j. za obdobie od 23. 02. 2007 do 20. 02. 2009, čo bolo nepochybne z obsahu spisu, ako aj zo žaloby, ale taktiež poukazoval aj na uplatnenú náhradu z titulu bezdôvodného obohatenia, príp. náhradu z titulu núteného obmedzenia vlastníckeho práva. Vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku z hľadiska hmotnoprávneho, súd prvého stupňa správne poukázal na to, že v danom prípade sa nejedná o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaných. Posúdenie, či medzi účastníkmi ide o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy vyplývajúcej z ust. § 451   Občianskeho   zákonníka.   Inštitút   bezdôvodného   obohatenia   vyjadruje   zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 124/2002). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, ale podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Odo 882/2006 zo dňa 24. 06. 2008). V   danom   prípade   sa   žalovaní   na   úkor   žalobcu   ako   vlastníka   pozemku   bezdôvodne neobohatili   z dôvodu,   že   ako   vlastníkom   bytov   v   bytovom   dome   zo   zákona   na   základe špeciálneho   právneho   predpisu   im   vzniklo   k   pozemku   právo   zodpovedajúce   vecnému bremenu.

Vo   vzťahu   k   namietanému   nesprávnemu   posúdeniu   uplatneného   nároku   súdom prvého   stupňa,   odvolací   súd   uvádza,   že   súd   sa   náležite   vysporiadal   v   odôvodnení rozhodnutia so všetkými uplatnenými námietkami žalobcu vo vzťahu k uplatnenej náhrade z titulu bezdôvodného obohatenia, z titulu jednorazovej náhrady za neoprávnenú stavbu vyplývajúcej z ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti však odvolací súd zdôrazňuje, že žaloba bola zamietnutá pre dôvodne vznesenú námietku premlčania, a preto nebolo možné uplatnený nárok z hľadiska hmotnoprávneho, jeho opodstatnenosť bližšie skúmať a ani sa ním zaoberať z dôvodu procesnej ekonómie (R 29/1983, Jaromír Svoboda a kol: Občiansky zákonník, Komentár, EUROUNION).

Z   týchto   dôvodov   ani   namietaná   nepreskúmateľnosť   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia,   a   tým   následne   porušenie   práva   účastníka   na   náležité   odôvodnenie rozhodnutia   súdu   nebolo   opodstatnené.   Napadnuté   rozhodnutie   spĺňa   náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. - je jasné, zrozumiteľné, určité a preskúmateľné. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa však nemôže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vždy podľa okolností každej   veci   (rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko zo   dňa   21.   01.   1999).   Ani   judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva však nevyžaduje, aby na každý argument procesnej strany   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Povinnosťou   súdu   z   hľadiska zachovania práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   je   zaoberať   sa   účinnými   námietkami,   argumentmi a návrhmi, ktoré sú rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku. V danom prípade súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal s námietkami uplatnenými žalovaným vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania, ako aj navyše posudzoval uplatnený nárok žalobcu   z   hľadiska   posúdenia   hmotnoprávneho.   Takéto   odôvodnenie   napadnutého rozhodnutia je náležité, určité, zrozumiteľné a preskúmateľné. Táto uplatnená námietka nebola opodstatnená. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že podstata základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   spočíva v oprávnení každého, kto sa domáha svojich práv na súde konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

Z   ust.   §   1,   3   O.   s.   p.   vyplýva,   že   občianske   súdne   konanie   je   jednou   zo   záruk zákonnosti, pod ktorou sa rozumie právnu istotu pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o. ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská   republika   viazaná.   Z   procesného   hľadiska   je   súd   povinný   svojou   činnosťou zabezpečiť výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej odopretiu.

Je nesporné, že Slovenská republika je viazaná Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vrátane Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovorom o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd,   ako   aj Listinou   základných   práv   a slobôd,   na ktoré   právny zástupca žalobcu v odvolaní poukázal. Taktiež čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky poskytuje   ochranu   majetku   vlastníkovi,   ktorý   majetok   nadobudol   v   súlade   s   platným právnym poriadkom (PL ÚS 33/1995). Z čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Na tieto štyri kumulatívne podmienky žalobca správne poukázal.   Je nesporné,   že k vzniku zákonného vecného bremena vo vzťahu k nehnuteľnosti, v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu, došlo vo vzťahu   k M.   J.   Uplynutím   zákonnej   premlčacej   lehoty   na   uplatnenie   náhrady   za obmedzenie vlastníckeho práva, zaniklo právo vlastníka domáhať sa tejto náhrady. Zmena vlastníckeho práva k pozemku nezakladá právo nového vlastníka domáhať sa opätovne náhrady   za   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   ani   z   titulu   uplatnenej   náhrady bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, príp. čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky vo vzťahu k žalovaným. V danom prípade je potrebné zdôrazniť, že nielen žalobca má právo domáhať   sa   ochrany   na   súde;   ale   aj   právo   na   zabezpečenie   rovnováhy   ústavou garantovaných práv ochrany vlastníckeho práva majú aj žalovaní - fyzické osoby. Z dôvodu premlčania   uplatneného   nároku   súd   prvého   stupňa   sa   bližšie   skutkovými   okolnosťami a dôvodnosťou   uplatneného   nároku   žalobcu   z   hľadiska   hmotnoprávneho   nezaoberal. Uplatnené námietky týkajúce sa porušenie Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodných dohovorov, ako aj Listiny základných práv a slobôd odvolací súd považoval za právne irelevantné.

Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.» Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument účastníka konania je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03).

Krajský súd sa v súvislosti s otázkou rozhodovania o náhrade za nútené obmedzenie vlastníckeho   práva   súčasne zaoberal   otázkou,   či   táto náhrada má (musí mať)   charakter opakujúceho   sa   plnenia, resp.   či   ide   (môže   ísť)   o   jednorazovú   náhradu,   pričom   dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o finančnú náhradu za vznik vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou (tak ako to podľa krajského súdu vyplýva napr. z § 135c ods. 3 Občianskeho   zákonníka   a   zo   sťažovateľom   predloženého   rozsudku   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Cdo   89/2008   vo   veci   vecného   bremena).   Ústavný   súd považuje tento záver krajského súdu za ústavne udržateľný.

Podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným spôsobom   odôvodnený   a nemožno   ho   považovať   za   exces   alebo   za prejav aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a ako taký ho nemožno kvalifikovať ako   arbitrárny.   Preto   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   a podľa   názoru   ústavného súdu ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv podľa ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodovanie   o   zrušení   napadnutého rozhodnutia, ako aj o úhrade trov konania je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012