znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   a obchodnej spoločnosti   P.,   s. r. o.,   G.,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   K.   spol.   s   r. o.,   B., konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   JUDr.   R.   K.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/82/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   a obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 14. apríla 2011 doručená   faxom   a elektronickou   poštou   a 18.   apríla   2011   poštou   sťažnosť   obchodnej spoločnosti P., s. r. o., a obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) postupom Krajského súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 Co/82/2010 spočívajúcim v zmene odvolacieho senátu krajského súdu zo senátu 9 Co na senát 11 Co na základe Dodatku č. 8 k rozvrhu práce krajského súdu z 20. mája 2010 č. 1 Spr R/15/2010 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010“).

Sťažovatelia   uviedli,   že   nahliadnutím   ich   právneho   zástupcu   14.   februára   2011 do súdneho   spisu   vedeného   krajským   súdom   pod   sp. zn.   9 Co/82/2010   zistili,   že   ich „právna vec, ktorá napadla Krajskému súdu v Trnave dňa 08. 03. 2010 a bola náhodne pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 9 Co pod č. k. 9 Co/82/2010 bola dňa 11. 06. 2010   bez   náhodného   výberu   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie do senátu 11 Co, v ktorom je sudkyňa JUDr. S. H. predsedom senátu, avšak ostatní dvaja členovia senátu 9 Co, ktorí sú zákonnými sudcami v tejto veci, už nie sú ani členmi senátu 11 Co. O vyššie uvedenej skutočnosti sa sťažovatelia dozvedeli dňa 14. 02. 2011.

Teda, právna vec, ktorá napadla Krajskému súdu v Trnave dňa 08. 03. 2010 a bola prostredníctvom elektronickej podateľne náhodne pridelená na prejednanie a rozhodnutie do   senátu   9 Co   pod   č. k.   9 Co/82/2010,   bola   dňa   11. 06. 2010   bez   náhodného   výberu pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 11 Co na základe Dodatku č. 8 k rozvrhu práce   Krajského   súdu   v   Trnave   z   20.   mája   2010   č. Spr R/15/2010,   čím   s   poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 31/2001 z 15. marca 2001 došlo   v   súdnom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Trnave   pod   č. k.   9 Co/82/2010 k porušeniu ústavného práva sťažovateľov na zákonného sudcu garantovaného v článku 48 ods. 1 Ústavy SR a k nesprávnemu obsadeniu odvolacieho senátu Krajského súdu v Trnave, nakoľko   sťažovatelia   majú   v   predmetnej   veci   na   Krajskom   súde   v   Trnave   ako   súde odvolacom   troch   zákonných   sudcov   a   nie   jedného,   pričom   člen   príslušného   senátu   je zákonným   sudcom   účastníka   konania   bez   ohľadu   na   to,   či   je   zároveň   aj   sudcom referujúcim.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil:

„1. Základné   právo   sťažovateľov   na   zákonného   sudcu   garantované   v   článku   48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave zmenou odvolacieho senátu Krajského súdu v Trnave v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 9 Co/82/2010 zo senátu 9 Co na senát 11 Co Dodatkom č. 8 k rozvrhu práce Krajského súdu v Trnave z 20. mája 2010 č. SprR/15/2010 porušené bolo.

2. Zákonným senátom sťažovateľov v súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod č. k. 9 Co/82/2010 je senát 9 Co v pôvodnom zložení do 31. 05. 2010.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru podľa ktorej namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného   súdu   na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 186/2010).

V čl. 127 ods. 1 ústavy má svoj právny základ zásada subsidiarity sťažnosti, z ktorej vyplýva aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov, čo   znamená, že sťažnosť podľa   označeného článku ústavy nie je bežným prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ale prichádza do úvahy až v prípade, keď nápravu pred postupom alebo rozhodnutím týchto súdov už nemožno   dosiahnuť   štandardným   postupom.   Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   ochrana ústavnosti   nie   je a z povahy veci   ani nemôže byť v demokratickom   právnom   štáte   iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr.   IV. ÚS 133/09,   I. ÚS 341/09). Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio, teda je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich po vyčerpaní všetkých dostupných efektívnych prostriedkov ochrany   práv   uplatniteľných   v súlade   so   zákonom   v systéme   orgánov   verejnej   moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09, IV. ÚS 186/2010).

V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (IV. ÚS 187/09). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmavať aj ich „iný zásah“, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, je len nevyhnutnou výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti „inému zásahu“   orgánu   verejnej   moci   môže   byť   efektívne   uplatnená   v rámci   ďalšieho konania   [napr.   pri   uplatňovaní procesných   prostriedkov   proti   meritórnym   rozhodnutiam (IV. ÚS 186/2010)].

Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd vyplývajúcich (aj a nielen) z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu   vo   veci   môže   vykonať   iný   orgán   verejnej   moci   na   základe   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Keďže napadnuté odvolacie konanie nebolo právoplatne skončené, sťažovatelia majú vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možnosť svoje procesné práva vrátane námietky,   že   boli   odňatí   ich   zákonnému   sudcovi,   čo   predstavuje   závažné   procesné pochybenie,   v plnej   miere   uplatniť   v dovolacom   konaní.   K   namietanému   porušeniu základného   práva   nebyť odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy ústavný   súd   uvádza,   že   nesprávne   obsadenie   súdu   je dovolacím   dôvodom   podľa   § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Práve preto jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 OSP sa musia vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z toho vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom konaní, nie je ústavne akceptovateľný (pozri m. m. II. ÚS 136/08, IV. ÚS 186/2010).

V tomto štádiu konania ústavný súd nemôže vstupovať do jurisdikcie všeobecných súdov a vyjadrovať sa k výkladu zákonov alebo podzákonných noriem (k súladu dodatku č. 8 k rozvrhu práce krajského súdu na rok 2010 so zákonom č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), pretože tak musí pred ním najskôr v namietanom konaní urobiť všeobecný súd, a až v prípade, že by jeho výkladom   bolo   podľa   názoru   sťažovateľov   porušené   ich   základné   právo   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi upravené v čl. 48 ods. 1 ústavy, mohol by sa vecou zaoberať ústavný súd,   ale   len   na základe   nového   návrhu   (sťažnosti)   podaného   sťažovateľmi.   Vzhľadom na uvedené   je   sťažnosť   ústavnému   súdu   v predmetnej   veci   potrebné   kvalifikovať   ako podanú predčasne.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov, ktoré v nej uplatnili.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011