znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť G. S., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Nto 7/2010 z 8. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010 doručená sťažnosť G. S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Nto 7/2010 z 8. apríla 2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   bolo   uznesením   vyšetrovateľa ČVS: KRP-77/OVK-TT-08 z 13. septembra 2008 vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 a § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona (ďalej len „Trestný zákon“). Uznesením Okresného súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tp 3/08   z 15. septembra 2008   spolu s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo/48/2008 zo 7. októbra 2008 bol sťažovateľ vzatý do   väzby   a 27.   októbra   2009   bola   Krajskou   prokuratúrou   v Trnave   podaná   obžaloba na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 178/2009 pre už uvedený obzvlášť závažný zločin.

Sťažovateľ v sťažnosti pokračuje: „V súvislosti s podaním obžaloby v tejto tr. veci, v ktorej som stíhaný prebehlo dňa 20. 1. 2010 na OS Piešťany verejné zasadnutie, na ktorom predsedníčka senátu JUDr. K. rozhodla o prijatí obžaloby OS Piešťany, a vo veci stanovila termín hlavného pojednávania na deň 10. 3. 2010.“

V súvislosti s pojednávaním nariadeným na 20. január 2010 sťažovateľ namieta, že po doručení zápisnice z predmetného pojednávania zistil, že táto nezodpovedá skutočnému priebehu pojednávania. Sťažovateľ k tomu uvádza: „Pre upresnenie musím uviesť, že v tejto zápisnici sa nenachádzali moje podnety a žiadosti, ktoré som súdu ústne toho dňa predložil a ktoré   dala   predsedníčka   senátu   JUDr.   K.   do   zápisnice   zaprotokolovať,   keďže   ich diktovala zapisovateľke, ktorá ich následne zapísala.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   na   hlavnom   pojednávaní 10. marca 2010 v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 178/2009 vzniesol proti predsedníčke senátu a zapisovateľke námietku zaujatosti z dôvodu, „že tieto osoby (dve) zápisnicu z VZ-súdu z 20. 1. 2010 sfalšovali, keďže táto bola pozmenená, naproti tomu, čo bolo toho dňa protokolované... JUDr. K. rozhodla, že súd sa mojou námietkou nebude   zaoberať   a poukázala   na   ust.   §   32   ods.   6   Tr.   poriadku,   podľa   ktorého   sa   súd námietkou nezaoberá – nekoná, keď je dôvodom procesný postup súdu.“. Sťažovateľ preto v zmysle § 23 ods. 1 Trestného poriadku podal „návrh na odňatie veci“, ktorý odôvodnil tým, aby „bola moja tr. vec pridelená na taký súd, kde je možné vyhotovovať zvukový záznam zo zasadnutia súdu“.

Dňa 25.   marca 2010 predložila predsedníčka   okresného súdu   krajskému súdu   na rozhodnutie o odňatí a prikázaní veci   inému súdu   predmetnú trestnú   vec,   a to   z dôvodu zaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu.   Krajský   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 6 Nto 7/2010 z 8. apríla 2010 tak, že trestnú vec sp. zn. 1 T 178/2009 okresnému súdu neodňal.

Sťažovateľ   k namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   v sťažnosti   okrem   iného uvádza: „... Svoje rozhodnutie odôvodnil v jednej časti všeobecnými názormi a výkladom zák. ustanovení, ktoré sa dotýkajú príslušného rozhodnutia, no treba tu zvýrazniť, že dôvody KS - Trnava, ktorými obhajuje svoje rozhodnutie sa v podstate rozchádzajú s tým, ako tento súd rozhodol a v značnej miere si protirečia.

KS   -   Trnava   vo   svojom   uznesení   6   Nto/7/2010   poukazuje   aj   v niektorých konkrétnostiach, prečo rozhodol vo veci tak, ako rozhodol. Najmä na to, že som spolu so svojou   obhajkyňou   neavizoval   žiadne   pripomienky   k   priebehu   verej.   zasadnutia   dňa 20. 1. 2010. K tomu považujem za potrebné poukázať, že tieto pripomienky som avizoval počas   celého   priebehu   tohto   zasadnutia   sudkyni   JUDr.   K.,   no   táto   to   odmietala   dať zaprotokolovať   a neskôr   som   zistil,   že   túto   zápisnicu   zasadnutia   súdu   aj   sfalšovala   po doručení mi tejto zápisnice.“

Podľa sťažovateľa: „Pre naplnenie základnej zásady tr. konania, podľa ktorej má každý právo na spravodlivý súdny proces pred nestranným a nezávislým súdom je potrebné, aby   z prejednania   a rozhodovania   vo   veci   boli   vylúčení   nielen   tí   sudcovia   so   skutočne preukázanou   zaujatosťou,   ale   aj   tí,   u ktorých   je možné   mať   čo   i len   pochybnosť   o ich nezaujatosti. Preto na splnenie kritérií nezávislého a nestranného súdu musí byť splnená aj podmienka,   že   takýto   súd   sa   musí   v očiach   strán   aj takto   javiť,   a predovšetkým u obvineného...

Krajský súd v Trnave podľa môjho právneho názoru svojím rozhodnutím v uznesení 6 Nto/7/2010 zo dňa 8. 4. 2010, ktorým moju tr. vec vedenú OS - Piešťany pod 1 T 178/2009 z tohto súdu neodňal, porušil moje právo na spravodlivý súdny proces pred nestranným a nezávislým súdom zaistené v základných zásadách tr. konania ust. § 2 ods. 7 Tr. poriadku, resp. zakotvené v Ústave SR v čl. 46 ods. 1. S poukazom na zásady judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorých   spravodlivosť   nielenže   musí   byť   poskytovaná, ale musí   sa   tiež   javiť,   že   je   poskytovaná   –   je   preto   vyjadrenie   všetkých   sudcov   OS   - Piešťany, že sa cítia byť v mojej tr. veci zaujatí, neprekonateľnou prekážkou pre ďalšie konanie pred okr. súdom v Piešťanoch. Túto skutočnosť už nemôže zmeniť ani výsledok toho, či tr. oznámenie bolo podané dôvodne na sudkyňu OS - Piešťany JUDr. K., lebo podľa vyjadrení   ďalších   sudcov   OS   Piešťany   práve   samotné   tr.   oznámenie   na   ich   kolegyňu obžalovaným, zakladá ich zaujatosť vo veci. Z uvedeného preto považujem uznesenie KS - Trnava zo dňa 8. 4. 2010 za protiústavné a nezákonné. Z dôvodu, že na OS -Piešťany sa nenachádza žiadny sudca, ktorý by sa cítil vo veci nezaujatý, je preto nemožné zabezpečiť v zmysle zákona spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom na tomto súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu sp.   zn. 6   Nto   7/2010   z 8.   apríla   2010   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd namietané uznesenie krajského súdu zrušil a prikázal krajskému súdu trestnú vec vedenú na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 178/2009 odňať. Sťažovateľ si ďalej uplatňuje úhradu trov konania pred ústavným súdom. Súčasťou sťažnosti je aj návrh sťažovateľa, aby ústavný súd vydal predbežné opatrenie, v ktorom prikáže okresnému súdu a krajskému súdu v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 178/2009 „nekonať a ďalej nepokračovať“ až do času, kým ústavný súd nerozhodne.

Dňa 2. júna 2010 sťažovateľ doručil ústavnému súdu podanie označené ako „Vec: Doplnenie“, ktorého   obsahom   bol   návrh   na   vydanie   dočasného   opatrenia.   Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd predbežným opatrením prikázal v jeho veci konajúcim všeobecným súdom „nekonať a nepokračovať, dokým Ústavný súd SR nerozhodne o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR...“. K tomuto podaniu sťažovateľ tiež priložil splnomocnenie pre svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. M.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   považoval   za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou, ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Prihliadajúc na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v časti I tohto nálezu považoval ústavný   súd   za   rozhodujúce   námietky   sťažovateľa,   podľa   ktorých   vyjadrenie   zákonnej sudkyne   JUDr.   P.   K.,   že   sa   cíti   byť   vo   veci   zaujatou   na   základe   podaného   trestného oznámenia vo veci údajného sfalšovania zápisnice, a vyjadrenie JUDr. B. J., že sa rovnako cíti zaujatá, keďže aj na ňu podal sťažovateľ trestné oznámenie, ako aj vyjadrenia ostatných sudcov   okresného   súdu,   že   sa   cítia   byť   v predmetnej   trestnej   veci   zaujatí,   predstavujú neprekonateľnú prekážku na to, aby v jeho trestnej veci ďalej konal a rozhodoval okresný súd. Preto podľa názoru sťažovateľa došlo namietaným uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Nto 7/2010 z 8. apríla 2010 k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   posúdiť,   či   sa   krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s kľúčovou   argumentáciou   sťažovateľa,   t.   j.   či namietané   uznesenie   krajského   súdu   možno   považovať   za   arbitrárne,   resp.   zjavne neodôvodnené.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa v ňom po popise skutkového stavu v prvom rade zaoberal výkladom § 23 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý upravuje možnosť nadriadeného súdu rozhodnúť o odňatí a prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa, keď okrem iného uviedol, že „Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu)   musí   existovať   dôležitý   dôvod,   čím   sa   zdôrazňuje   výnimočnosť   takéhoto postupu. Dôležité dôvody nie sú zákonom ustanovené. Vzhľadom na výnimočnosť takého postupu,   treba nimi rozumieť dôvody, ktoré v konkrétnej trestnej veci zabezpečia lepšie uplatnenie   základných   zásad   trestného   konania   prostredníctvom   súdu,   ktorému   je   vec delegovaná...“. Krajský súd pripustil, že medzi dôležité dôvody podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku „patrí aj vylúčenie všetkých sudcov daného súdu z rozhodovania“. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danom prípade podal ústavne konformný výklad § 23 ods. 1 Trestného poriadku, proti ktorému nemožno mať žiadne výhrady.

Na tomto základe krajský súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného uznesenia posudzoval v súlade s dikciou § 31 ods. 1 Trestného poriadku existenciu dôvodov zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, a to tak zo subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska.

Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení namietaného uznesenia najmä uviedol: „I keď zákon v § 31 ods. 1 Tr. por. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci   nielen so   skutočne   preukázanou zaujatosťou,   ale   aj   vtedy,   ak možno   mať   čo   i len pochybnosť,   o ich   nezaujatosti...   nemožno   prehliadať,   že   rozhodnutie   o vylúčený   sudcu podľa § 31 ods. 1 Tr. por. predstavuje výnimku významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 Ústavy SR).

Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len   výnimočne   a so   skutočne   závažných   dôvodov,   ktoré   mu   zjavne   bránia   rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne nezaujato a spravodlivo.

Preto k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci môže dôjsť len vtedy, keď   ich   vzťah   k veci,   k účastníkom,   alebo   k   ich   zástupcom   dosiahne   takú   intenzitu,   že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať.

... podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu nedošlo k situácii vyžadujúcej odňať vec v prejednávanej a rozhodovanej konkrétnej trestnej veci zákonnej sudkyni JUDr. P. K. Jej   samotné   vyjadrenie,   že   sa   cíti   byť   vo   veci   zaujatou,   vzhľadom   na   obžalovaným   S. podaného podnetu na trestné stíhanie nie je možné automaticky považovať za skutočnosť zakladajúcu potrebu takéhoto zákonného postupu (vyslovenia zaujatosti zákonnej sudkyne). Okrem argumentácie vyššie naznačenej aj v prípade takejto „obrany“ aplikovanej zo   strany   obžalovaného   je   potrebné   konštatovať,   že   princíp   prezumpcie   neviny   platí všeobecne,   teda   aj   v prípade   podávania   podnetov   obžalovaných   v podobe   trestných oznámení na zákonných sudcov... Bude preto až vecou ďalšieho šetrenia, do akej miery dodatočne   vznesené   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   zákonnou   sudkyňou,   resp. zapisovateľkou   je objektivizované.   Nie   je   pritom   možné   vylúčiť   i alternatívu   účelového konania zo strany obžalovaného sledujúc cieľ oddialiť konečné rozhodnutie vo veci. Dôvodom na odňatie a prikázanie veci inému vecne príslušnému súdu nie je ani skutočnosť,   že   sa   obžalovaný   domáha   vyhotovenia   zvukového   záznamu   o priebehu pojednávaní a to využitím technického zariadenia, ktoré sa na okresnom súde nachádza. V tomto kontexte je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa § 58 Tr. por. spôsob, akým sa   zaznamená   priebeh   hlavného   pojednávania,   resp.   verejného   zasadnutia   je   na   úvahe predsedu   senátu   (viď   ustanovenie   § 58   ods.   3   Tr.   por.).   V prípade,   že procesné   strany namietajú obsah vyhotovovaných záznamov realizovaných spôsobmi naznačenými v tomto zákonnom ustanovení (§ 58 ods. 3 Tr. por.) majú možnosť vznášať námietky o ktorých musí súd rozhodnúť a proti rozhodnutiu súdu uplatniť opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorej rozhoduje nadriadený súd (viď ustanovenie § 60 ods. 1 Tr. por.).

Vyššie   citované   zákonné   ustanovenie   zákonným   spôsobom   reguluje   spôsob zaznamenávania   priebehu   pojednávaní   a možnosti   procesných   strán   namietajúcich   ich priebeh.

V neposlednom rade samotný priebeh pojednávaní je preskúmavaný aj odvolacím súdom v prípade, že procesná strana namietne postup súdu rozhodujúceho v konkrétnej trestnej   veci   a to   podávaním   riadnych   opravných   prostriedkov,   resp.   mimoriadnych opravných prostriedkov.

Zohľadňujúc argumentáciu vyššie naznačenú, nebolo preto možné konštatovať, že zákonná   sudkyňa   JUDr.   P.   K.   je   vylúčená   z vykonávania   úkonov   trestného   konania. Rovnako tak je naznačená argumentácia aktuálna aj v prípade ostatných sudcov Okresného súdu   v Piešťanoch,   vyjadrujúcich   svoju   zaujatosť,   keďže   až   na   sudkyňu   JUDr. B.   J. v predmetnej trestnej veci vôbec nerozhodovali a v ich prípade preto ani nemožno namietať ich zaujatosť.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v danom prípade uplatnil svoju právomoc ústavne akceptovateľným spôsobom, keď § 31 ods. 1 Trestného poriadku   v namietanom   uznesení   najprv   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a následne   aplikoval   na   vec   sťažovateľa   s   poukazom   najmä   na   to,   že   sťažovateľova námietka o zaujatosti zákonnej sudkyne na základe skutočnosti, že proti nej podal trestné oznámenie,   nemôže   sama   osebe   byť   relevantným   dôvodom,   ktorý   by   mohol   v danom prípade   spochybňovať   jej   objektivitu   a nestrannosť   (čo   platí   obdobne   aj   pre   sudkyňu JUDr. B.   J.).   Rovnako   sa   krajský   súd   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal s námietkami zaujatosti ostatných sudcov, ktorí „v predmetnej veci vôbec nerozhodovali a v ich   prípade   preto   ani   nemožno   namietať   ich   zaujatosť“. Za   dôležité   ústavný   súd považuje tiež to, že vo vzťahu k výhradám sťažovateľa týkajúcim sa procesného postupu okresného súdu (využitie technického zariadenia na vyhotovovanie zvukových záznamov o priebehu pojednávania) krajský súd správne upozornil na možnosť sťažovateľa uplatniť riadny   opravný   prostriedok   (a   príp.   aj   mimoriadny   opravný   prostriedok),   o ktorom   je oprávnený a aj povinný rozhodnúť nadriadený súd.

Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať namietané uznesenie   krajského   súdu   ani   za   arbitrárne,   ani   za   zjavne   neodôvodnené.   Naopak, odôvodnenie namietaného uznesenia ústavný súd považuje za primerané danej veci, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010