znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. E., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   A.   B.   podľa   čl. 17   ods.   1, 2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009 p o r u š e n é b o l i.

2. Krajský   súd   v   Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   B.   trovy   konania   v sume 368,55 € [slovom tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov (11 102,94 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. E., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009 doručená sťažnosť A. B., v tom čase vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. E., N., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6 T 49/2009   z 3.   apríla   2009   a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre   prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a pre zločin falšovania   a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn.   4   Tp   175/08   z   25.   októbra   2008   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Tpo 56/2008 z 24. novembra 2008 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. V predmetnej veci podal prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra 31. marca 2009 obžalobu.

Sťažovateľ   podal   4.   marca   2009,   t.   j.   ešte   pred   podaním   obžaloby,   žiadosť o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ktorej   súčasťou   boli   aj   návrhy   na   nahradenie   väzby písomným sľubom, dohľadom mediačného a probačného úradníka alebo peňažnou zárukou v sume 10 000 €.

Okresný súd namietaným uznesením sp. zn. 6 T 49/2009 z 3. apríla 2009 rozhodoval tak o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku,   ako   aj   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zo   4.   marca   2008. Okresný   súd   označeným   uznesením   rozhodol   tak,   že   sťažovateľa   ponechal   vo   väzbe, s poukazom na to, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a zároveň jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Okresný súd týmto uznesením rozhodol tiež podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného zákona o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa, ako aj o neprijatí jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009 tak, že sťažnosť sťažovateľa (ako aj sťažnosť spoluobvineného K. K.) ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že „V žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 04. 03. 2009 som však okrem písomného sľubu ako aj prijatiu dohľadu probačného a mediačného úradníka žiadal aj prijatie ponúknutej peňažnej záruky, ako náhradu mojej väzby. S touto žiadosťou sa však Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre vôbec nezaoberal a ani o nich nerozhodol, čím podľa môjho názoru Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre porušili čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1   Okresný súd   Nitra uznesením   zo dňa 03.   04.   2009 pod sp.   zn.   6   T   49/2009 a Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 15. 04. 2009 pod sp. zn. 2 Tos 16/2009 porušili právo A. B. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodli o alternatívnej žiadosti sťažovateľa zo dňa 04. 03. 2009 o nahradenie väzby jeho peňažnou zárukou.

2. Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 03. 04. 2009 pod sp. zn. 6 T 49/2009 a uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 04. 2009 pod sp. zn. 2 Tos 16/2009 sa v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre prikazuje, aby A. B. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. A. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 EUR (slovom desať tisíc euro), ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Nitre do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. B. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. E. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   227/09-7 z 18. júna 2009 ju v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril   k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a predseda   krajského   súdu   ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 858/09 z 3. júla 2009   uviedol,   že   krajský   súd   sa   vo   svojom   uznesení   zaoberal   námietkami   sťažovateľa týkajúcimi sa   ponuky peňažnej záruky. Podľa   predsedu   krajského súdu   nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že sa krajský súd v rámci rozhodovania o jeho sťažnosti nezaoberal ponukou   peňažnej   záruky.   Podľa   jeho   názoru   bol   postup   krajského   súdu   (rovnako   ako postup okresného súdu) „plne v súlade s ustanovením § 81 ods.   2 Trestného poriadku, z výkladu ktorého vyplýva, že súd ak zistí splnenie zákonných podmienok uvedených v § 81 ods. 2 veta prvá Trestného poriadku, vydá kladné rozhodnutie – opatrenie, v ktorom určí výšku peňažnej záruky a spôsob jej zloženia. Ak tieto podmienky nie sú splnené, ako tomu bolo aj v predmetnej veci, tak opatrenie podľa písm. a) nevydáva, ale postupuje tak, ako to upravuje písm. b) t. j. bez vydania takého opatrenia.“. Predseda krajského súdu je toho názoru,   že   sťažovateľom   označené   základné   práva   a slobody   postupom   krajského   súdu porušené neboli.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v stanovisku   z 13.   júla   2009,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie predsedu krajského súdu z 3. júla 2009, ústavnému súdu oznámil, že uznesením krajského súdu   sp.   zn. 2 Tos 26/2009 z 11.   júna 2009, ktorým   bolo zrušené uznesenie okresného súdu   sp. zn. 6 T 49/2009 zo 4. júna 2009, krajský súd prijal písomný sľub sťažovateľa a prepustil ho z väzby na slobodu. V súvislosti s touto skutočnosťou právny zástupca   sťažovateľa   ústavnému   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   vydaní   nálezu   v časti požadovaného   výroku,   ktorým   sa   krajskému   súdu   prikazuje,   aby   sťažovateľa   prepustil neodkladne na slobodu. Ďalej právny zástupca sťažovateľa uviedol:

«Mám za to, že všeobecné súdy mali aplikovať druhú vetu čl. 5 ods. 3 dohovoru, keďže toto ustanovenie zabezpečuje väčší rozsah základného práva. Zároveň to znamená, že všeobecné   súdy   mali   alternatívnu   žiadosť   sťažovateľa   meritórne   preskúmať.   Pokiaľ   tak neurobili, porušili tým čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Za nutné považujeme i poukázať na dôvodovú správu zák. č. 5/2009 Z. z., k bodu 24, ktorým   bolo   novelizované   ustanovenie   §   81   Tr.   por.:   „Doterajšia   úprava   nadbytočne predbieha finálnemu rozhodovaniu o náhrade väzby peňažnou zárukou podľa odseku 1, určenie výšky peňažnej záruky a spôsobu jej zloženia (adekvátne predchádzajúcej úprave) je len predpokladom rozhodnutia súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o prijatí alebo neprijatí peňažnej záruky, ktorá je vždy zároveň žiadosťou o prepustenie z väzby pri jej náhrade a takto je aj vymedzená v § 72 ods. 1 písm. b). Preto sa výška záruky a spôsob jej zloženia buď neformálne (opatrením) určí, alebo sa k rozhodnutiu uznesením pristúpi bez tohto medzikroku, ak sa nejaví ako aktuálny.“ t. j. pre sťažovateľa vyplývajúcim záverom o meritórnom rozhodnutí vo výrokovej časti uznesenia o neprijatí ponúknutej peň. záruky a to bez predchádzajúceho vydania opatrenia. Iný záver by mohol mať za následok napr. situáciu, kedy by sa na základe takéhoto vyjadrenia odvolacieho súdu v prípade nesplnenia podmienok na vydanie opatrenia ani nemohlo následne pristúpiť k samotnému rozhodnutiu vo   výrokovej   časti   uznesenia   iba   výslovne   o žiadosti   obvineného/obžalovaného o nahradenie väzby peňažnou zárukou.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009. Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva v tom, že ani okresný súd, ani krajský súd sa vo výroku svojich uznesení nezaoberali jeho žiadosťou   o nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou   v   sume   10   000   €   napriek   tomu,   že sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. marca 2009 okrem argumentov týkajúcich sa nedôvodnosti väzby ponúkol pre prípad, že súd by mal iný názor, aj rôzne prostriedky nahrádzajúce väzbu, a to konkrétne peňažnú záruku v sume 10 000 €, písomný sľub a podrobenie sa dohľadu probačného a mediačného úradníka. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd aj krajský súd rozhodovali, pokiaľ ide o prostriedky nahrádzajúce väzbu, len o ponúknutom písomnom sľube a dohľade probačného a mediačného úradníka, nie však o ponúknutej peňažnej záruke. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý nerozhodol o sťažovateľom ponúknutej záruke, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 3. apríla 2009.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 1,   2   a   5   ústavy   a práva   podľa   čl. 5   ods. 3   dohovoru   ústavný   súd   predovšetkým poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach čl. 17   ústavy,   ako   aj   čl.   5   ods.   3   dohovoru   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu sú obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie   z väzby   na   slobodu   môže   byť   v zákonom   určených   prípadoch   podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia čl. 17 ústavy zahŕňajú aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o výklad samotného   pojmu   „záruka“ v zmysle čl.   5 ods.   3 dohovoru, z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok   prípustný   podľa   vnútroštátneho   práva,   ktorý   je   miernejší   ako   obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne,   tiež   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou,   a   nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby.   Uplatňuje   sa   nielen   v   prípade   takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných   dôvodov.   V rozpore   s   dohovorom   by   bolo,   ak   by   vnútroštátne   právo   vylučovalo v prípade   niektorých   trestných   činov   vôbec   možnosť   záruky   (Caballero   c.   Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru   síce   nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky   dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Ústavný súd z uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 T 49/2009 z 3. apríla 2009 zistil, že   v časti   týkajúcej   sa   sťažovateľa   obsahuje   uznesenie   výrok   o tom,   že   sa   sťažovateľ ponecháva vo väzbe, pretože naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj výrok o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu,   výrok   o   neprijatí   písomného   sľubu   sťažovateľa   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku a výrok o neprijatí návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

V odôvodnení označeného uznesenia okresného súdu je okrem iného uvedené:„... Okrem toho dôvody väzby u obžalovaných v zmysle § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku aj naďalej pretrvávajú, nakoľko prepustením obvinených na slobodu hrozí dôvodná obava, že budú pokračovať v trestnej činnosti... Tiež obvinený A. B. bol v minulosti 4x súdne trestaný a skutku sa dopustil krátko po skončení skúšobnej doby za iný trestný čin. Jeho námietka, že má stále rodinné zázemie a zamestnanie je bezpredmetná, nakoľko toto mal i pred páchaním trestnej činnosti a nemalo to vplyv na jeho konanie... Z týchto dôvodov súd nevyhovel ich žiadostiam o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal ich   písomné   sľuby,   peňažnú   záruku   ani   návrh   na   nahradenie   väzby   probačným a mediačným úradníkom.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa, postup okresného súdu týkajúci sa absencie výroku o neprijatí, resp. prijatí peňažnej záruky   odobril,   pričom   v jeho odôvodnení   v tejto   súvislosti   uviedol,   že „K sťažnostným námietkam obvineného A. B., týkajúcich sa absencie výroku o prijatí, či neprijatí peňažnej záruky, nadriadený súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 81 ods. 2 písm. b) Tr. por. v znení zákona č. 5/2009 Z. z. účinného od 1. 2. 2009, na základe ktorého   súd   I.   stupňa   správne   postupoval,   keď   s prihliadnutím   na   osobu   a majetkové pomery   obvineného,   povahu   činu,   jeho   následok   a okolnosti   prípadu,   postupoval   pri rozhodovaní o väzbe podľa § 72 ods. 2 Tr. por. bez vydania opatrenia, ktorým by určil výšku peňažnej záruky a spôsob jej zloženia.

Je   potrebné   však   vytknúť   súdu   I.   stupňa,   že   bližšie   neuviedol   dôvody,   pre   ktoré postupoval v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Napriek tomu, ani nadriadený súd nepovažuje   ponuku   obvineného   A.   B.   na   nahradenie   jeho   väzby   peňažnou   zárukou   za dostatočnú, najmä vzhľadom na povahu činu uvedeného pod bodom 2) obžaloby a jeho následok, t. j. výšku spôsobenej škody, ktorá mala byť poškodenému Mgr. I. P. spôsobená v prípade predaja bytu v sume 1.764.953,55 Sk, t. j. 58.555,85 eur.“.

Podľa   názoru   krajského   súdu   nebolo   potrebné   rozhodnúť   samostatným   výrokom o tom, že súd peňažnú záruku neprijíma, keďže takýto postup vyplýva z ustanovenia § 81 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku v znení zákona č. 5/2009 Z. z. účinnom od 1. februára 2009.

Na   základe   svojich   zistení   ústavný   súd   v súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že okresný súd ani krajský súd sa nezaoberali jeho žiadosťou o nahradenie väzby peňažnou zárukou v sume 10 000 €, konštatoval, že tak vo výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 T   49/2009   z 3.   apríla   2009,   ako   aj   vo   výroku   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009 síce chýba výrok obsahujúci rozhodnutie o ponúknutej peňažnej záruke, ale na druhej strane z citovaných častí odôvodnení označeného uznesenia okresného súdu a namietaného uznesenia krajského súdu možno vyvodiť, že oba súdy sa návrhom sťažovateľa na nahradenie väzby zárukou zaoberali a túto neprijali, pričom krajský súd absenciu výroku obsahujúceho rozhodnutie o ponúknutej peňažnej záruke odôvodnil odkazom   na   §   81   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   v znení   zákona   č.   5/2009   Z.   z. účinnom od 1. februára 2009.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zaujať   stanovisko k výkladu § 81 ods. 2 Trestného poriadku v znení zákona č. 5/2009 Z. z. účinnom od 1. februára 2009 v kontexte so zárukami, ktoré možno vyvodiť pre rozhodovanie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní z príslušných ustanovení ústavy a dohovoru, ako aj jeho doterajšej judikatúry.

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o

a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,

b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby,

c) zmene dôvodov väzby obvineného,

d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného,

e) ponechaní obvineného vo väzbe, alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní,

f) prepustení zatknutého obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak zdravotný stav obvineného   neumožňuje jeho výsluch. Zástupca   záujmového združenia   alebo iná osoba ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné. Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných   osôb,   podané   v   jeho prospech   prokurátorovi   tak,   aby   sa   k   nim   prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

Podľa § 81 ods. 2 Trestného poriadku s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, povahu činu, jeho následok a iné okolnosti prípadu predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

a) v rámci postupu podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 opatrením určí výšku peňažnej záruky a spôsob jej zloženia a doručí opatrenie tomu, kto má peňažnú záruku zložiť, alebo

b) postupuje podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 bez vydania tohto opatrenia.

Podľa znenia § 81 ods. 2 Trestného poriadku, ktoré bolo účinné do 31. januára 2009, s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, na povahu spáchaného činu a výšku spôsobenej škody rozhodne súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

a) o výške peňažnej záruky a spôsobe jej zloženia; súčasne môže obvinenému uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení, alebo

b) že ponuku peňažnej záruky neprijíma.

Rovnako   ako   právny   zástupca   sťažovateľa   aj   ústavný   súd   poukazuje   na   znenie dôvodovej správy k zákonu č. 5/2009 Z. z. vo vzťahu k § 81 ods. 2 Trestného poriadku, z ktorej   bodu   24   vyplýva,   že „Doterajšia   úprava   nadbytočne   predbieha   finálnemu rozhodovaniu o náhrade väzby peňažnou zárukou podľa odseku 1, určenie výšky peňažnej záruky a spôsobu jej zloženia (adekvátne predchádzajúcej úprave) je len predpokladom rozhodnutia   súdu   alebo sudcu   pre   prípravné   konanie   o prijatí   alebo   neprijatí   peňažnej záruky, ktorá je vždy zároveň žiadosťou o prepustenie z väzby pri jej náhrade a takto je aj vymedzená   v   §   72   ods.   1   písm.   b).   Preto   sa   výška   záruky   a spôsob   jej   zloženia   buď neformálne   (opatrením)   určí,   alebo   sa   k rozhodnutiu   uznesením   pristúpi   bez   tohto medzikroku, ak sa nejaví ako aktuálny.“.

Z uvedeného možno vyvodiť, že novelizáciou ustanovenia § 81 ods. 2 Trestného poriadku   sledoval   zákonodarca   úmysel   zjednodušiť   proces   rozhodovania   súdu   o prijatí, resp. neprijatí peňažnej záruky. Podstata tohto zjednodušenia spočíva v tom, že príslušný súd   v období   od   nadobudnutia   účinnosti   novelizácie   Trestného   poriadku   vykonanej zákonom   č. 5/2009   Z.   z.,   t.   j.   od   1. februára   2009,   v prípade,   že   dospeje   k záveru,   že vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   nemožno   väzbu   nahradiť   peňažnou   zárukou,   nevydá opatrenie,   ktorým   určí   výšku   peňažnej   záruky   a   spôsob   jej   zloženia,   pretože   by   išlo o nadbytočný krok, ale priamo, bez vydania tohto opatrenia rozhodne uznesením o neprijatí peňažnej záruky. Naopak, v prípade, že súd dospeje k záveru, že peňažnú záruku prijme, rozhodne zároveň aj o jej výške a spôsobe zloženia.

Z uvedených   dôvodov   sa   ústavný   súd   nestotožňuje   s   výkladom   novelizovaného znenia § 81 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku uplatneným krajským súdom v namietanom uznesení.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   povinnosťou   krajského   súdu   napraviť pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že vo výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 T 49/2009 z 3. apríla 2009 chýba výrok o prijatí, resp. neprijatí sťažovateľom ponúknutej peňažnej záruky.

Za   týchto   okolností   zostávalo ústavnému   súdu   zodpovedať otázku, či   ide   o také pochybenie krajského súdu, ktorého intenzita vyžaduje vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, vzhľadom na skutočnosť, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15.   apríla   2009   vyplýva,   že   sa   otázkou   sťažovateľom   ponúknutej   peňažnej   záruky 10 000 € zaoberal a túto neprijal.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že rozhodovanie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní predstavuje zvlášť citeľný zásah do ústavou a dohovorom garantovaného práva na osobnú slobodu, a preto je v záujme právnej istoty, ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy,   potrebné   výrokovú   časť   meritórneho   rozhodnutia   súdu individualizovať tak,   aby   z nej   zjavne vyplývalo,   že   súd   rozhodol   o všetkých   návrhoch obvineného (sťažovateľa). Potreba individualizácie výrokovej časti uznesenia súdu, ktorým sa rozhodlo o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, teda vyplýva nielen z ustanovení § 184 ods. 1 v spojení   s §   192   ods.   1, §   193 ods.   1 a §   194 ods.   1 a   2 Trestného   poriadku,   ale aj z podstaty   a   charakteru   ústavou   a dohovorom   garantovaného   práva   na   osobnú   slobodu. Možno   konštatovať,   že   v zásade   rovnaké   závery,   pokiaľ   ide   o   potrebu   individualizácie výrokovej časti uznesenia súdu, ktorým sa rozhodlo o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, možno vyvodiť aj z predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sťažovateľ cituje vo svojej sťažnosti (I. ÚS 100/04 a IV. ÚS 346/08, pozn.). Len takýto výklad je možné považovať za ústavne konformný a zodpovedajúci doterajšej judikatúre ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným uznesením krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   v   dôsledku   uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tos 26/2009 z 11. júna 2009 prepustený 11. júna 2009 na slobodu. Uznesením krajského súdu z 11. júna 2009 bolo „konzumované“ uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tos 16/2009 z 15. apríla 2009. Za týchto okolností už bolo bez právneho významu vyhovieť návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia tohto uznesenia (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

Ústavný súd zároveň vzal na vedomie vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa, že netrvá na vydaní nálezu v časti požadovaného výroku, ktorým sa krajskému súdu prikazuje, aby sťažovateľa prepustil neodkladne na slobodu, keďže uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 26/2009 z 11. júna 2009 bol sťažovateľ prepustený na slobodu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie jeho porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   namietaným   uznesením   krajského   súdu   boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods.   3   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, poukazujúc najmä na to, že „Podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti, ako aj na povahu veci, ale aj na to, že súdy, najmä však Krajský súd v Nitre ako sťažnostný súd s osobitným postavením pre nápravu pochybení súdu prvého stupňa v riadnom inštančnom konaní, nepostupovali lege artis a v súlade s konštantnou judikatúrov Ústavného súdu, požadujem taktiež finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR.   Uvedenú   sumu   považujem   za   primeranú   vzhľadom   na   to,   že   som   trpel   pocitmi bezmocnosti,   menejcennosti   a   bola   u   mňa   v   podstate   negovaná   dôvera   v   možnosť poskytnutia spravodlivosti v štáte a ako osoba pozbavená osobnej slobody a nachádzajúca sa vo väzbe som mohol práve od sťažnostného súdu legitímne očakávať zvýšenú a osobitnú starostlivosť o ochranu mojich ústavných práv a práv zaručených Dohovorom.“.

Zohľadňujúc   všetky   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   charakter   pochybenia krajského súdu, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ už bol prepustený z väzby na slobodu, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   nie   je   v záujme   dovŕšenia   ochrany porušených   práv   potrebné   poskytnúť   sťažovateľovi   vyšší   stupeň   ochrany   priznaním finančného zadosťučinenia, a preto v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom JUDr. M. E. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2008,   ktorá   bola   695,41   €   (20   950   Sk),   keďže   išlo   o úkony   právnej   služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie z 13. júla 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 347,70 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 368,55 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009