znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/07-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   29. novembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. D., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 39 Er 2269/05, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 39 Er 2269/05   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e,   aby v konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 39 Er 2269/05 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   D.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 296 Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 227/07 z 19. septembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť A.   D. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní o námietkach proti upovedomeniu o začatí exekúcie vedenom pod sp. zn. 39 Er 2269/05.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako povinný 8. februára 2006 „pred takmer 19 mesiacmi   (...)   včas   (...)   podal   prostredníctvom   povereného   exekútora   námietky   proti exekúcii z dôvodu vady exekučného titulu ako i vady na strane oprávneného“.

Dňa 1. marca 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa uhradiť súdny poplatok, „ktorý bol obratom (...) uhradený“. Odvtedy sťažovateľ „nezaznamenal žiaden ďalší úkon súdu“.

Keďže   napadnuté   konanie   nebolo   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu právoplatne   skončené,   sťažovateľ   sa   domáhal,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom okresného súdu v uvedenom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej sa domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 36 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k prijatej   sťažnosti podaním   sp. zn. Spr. 2120/07   doručeným   ústavnému   súdu   2. novembra 2007,   v ktorom okrem iného opísal priebeh konania takto:

„Dňa   08. 11. 2005   bola   tunajšiemu   súd   doručená   žiadosť   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie, pričom vec bola pridelená na rozhodnutie JUDr. N. P., ktorá dňa 16. 11. 2005 vydala poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora Ing. Š. M. Dňa 17. 02. 2006 boli doručené súdu námietky povinného proti exekúcii. Výzvou zo dňa 01. 03. 2006 bol povinný vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané námietky.

Povinný súdny poplatok za námietky zaplatil dňa 18. 04. 2006 na účet Okresného súdu Bratislava II.

Zákonná sudkyňa JUDr. N. P. bola od 01. 01. 2007 pridelená na výkon funkcie sudcu na Krajský súd Bratislava a z uvedeného dôvodu bola vec pridelená opatrením predsedu súdu č. Spr. 3572/07 dňa 29. 06. 2007 novému zákonnému sudcovi M. M.

Zákonný sudca pre rozhodnutie o námietkach preveroval úhradu súdneho poplatku povinným za námietky a žiadal pripojiť spis sp. zn. 8 C/11/2000, ktorý sa do 20. 08. 2007 nachádzal na Krajskom súde Bratislava.

Dňa   24. 09. 2007   rozhodla   sudkyňa   o   námietke   povinného   uznesením   č. k. 39 Er/2269/2005-28, Ex 409/05.“

Podľa   vyjadrenia   okresného   súdu „nejde   o skutkovú   a právnu   zložitosť   sporu“. K prieťahom   v konaní došlo   podľa   okresného   súdu „z   dôvodu   zmeny   zákonného   sudcu vo veci (odchod sudkyne na Krajský súd Bratislava) a tiež potrebou vykonania určitých úkonov potrebných pre rozhodnutie o námietkach“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 16. novembra 2007, v ktorom ku skutočnosti, že súvisiaci spis sp. zn.   8 C 11/00   sa   od   marca   2007   do   augusta   2007   nachádzal   na   Krajskom   súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), uviedol:

„Je pravdou, že som dňa 27. 3. 2007 požiadal Okresný súd Bratislava II. o opravu chyby   v písaní   v rozsudku   č. k.   8 C 11/00-57   zo   dňa   17. 10. 2002,   ktorý   podľa   návrhu oprávneného v exekučnom konaní má zakladať exekučný titul. Dôvodom môjho postupu bola ale práve nečinnosť Okresného súdu Bratislava II, ohľadom rozhodovania o mojich námietkach, ktorú tu napádam ústavnou sťažnosťou.

Dňa   29. 03. 2007   Okresný   súd   Bratislava   II.   svojím   Opravným   uznesením   č. k. 8 C 11/00-64 chybu opravil. Dňa 26. 04. 2007 som podal proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. č. 8 C 11/00-57 z 17. 10. 2002 v znení opraveného uznesenia č. 8 C 11/00-64 z 29. 03. 2007 odvolanie. Dňa 11. 5. 2007 ma vyzval odvolací súd na zaplatenie súdneho poplatku.

Spis   8 C 11/00,   ktorý   exekučný   súd   požadoval   pripojiť   bol   teda   prinajmenšom do 27. 4. 2007 stále na Okresnom súde Bratislava II a teda nič nebránilo jeho pripojeniu k exekučnému konaniu.

Napokon Okresný súd Bratislava II konštatuje, že dňa 20. 8. 2007 bol predmetný spis opäť na Okresnom súde Bratislava II. K pripojeniu a následne i k rozhodnutiu tak mohlo dôjsť ešte v mesiaci august 2007, čím by odpadol dôvod mojej ústavnej sťažnosti.“ Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd konštatuje nasledovný priebeh a stav konania:

- 17. februára 2006   boli   okresnému   súdu   doručené   námietky   sťažovateľa   proti exekúcii vedenej pod sp. zn. 39 Er 2269/05,

- 1. marca 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa uhradiť súdny poplatok za podané námietky (sťažovateľ tak urobil 18. apríla 2006),

- 20. marca 2007 okresný súd dal pokyn na pripojenie súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 11/00 k spisu sp. zn. 39 Er 2269/05,

- z úradného záznamu z 26. marca 2007 vyplýva, že vyžiadaný súvisiaci spis sp. zn. 8 C 11/00 bol z dôvodu nutnosti vykonať opravu chyby v písaní v rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 11/00 zo 17. októbra 2002 predložený v tej veci konajúcej zákonnej sudkyni,

- 29. marca 2007 okresný súd opravným uznesením sp. zn. 8 C 11/00 opravil chybu v písaní a počítaní v rozsudku zo 17. októbra 2002,

- 26. apríla 2007 sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 11/00 zo 17. októbra 2002 v znení opravného uznesenia z 29. marca 2007,

- 21. júna 2007 okresný súd dal opätovne pokyn na pripojenie spisu sp. zn. 8 C 11/00, čo ale nemohlo byť zrealizované z dôvodu, že sa uvedený spis nachádzal na krajskom súde,

- 4. septembra 2007   okresný   súd   spísal   úradný   záznam,   obsahom   ktorého   boli skutočnosti   zistené   zo   spisu   sp. zn. 8 C 11/00,   zároveň   okresný   súd uznesením   vyhovel námietkam sťažovateľa (v spise sa nachádza koncept uznesenia pripravený na prepísanie).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v označenom konaní dochádzalo k porušovaniu označených práv sťažovateľa.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o prvé z uvedených kritérií, ústavný súd konštatuje, že časť exekučného konania,   ktorou   je   rozhodovanie   o námietkach   povinného,   treba   spravidla   považovať za konanie tak po právnej, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché (napr. IV. ÚS 58/02, IV. ÚS 341/04). Rozhodovanie exekučného súdu v incidenčnom spore vyvolanom námietkami nie je takým rozhodovaním, ktoré vyžaduje dokazovanie. Je to dané tým,   že o veci   účastníkov   exekučného   konania   bolo   už právoplatne rozhodnuté   vo   veci samej exekučným titulom, ktoré je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného   konania   už   preto   nemôže   byť   sporné,   aké   práva   prináležia   oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Preto, pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd je toho názoru, že predmetné konanie vzhľadom na jeho predmet nemožno hodnotiť ako právne a ani skutkovo náročné, čo napokon potvrdil aj okresný súd vo svojom vyjadrení, v ktorom uviedol, že „v predmetnej veci nejde o skutkovú a právnu zložitosť sporu“.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu označených práv.

Okresný súd sa vo svojom vyjadrení ku správaniu sťažovateľa nevyjadril, ústavný súd však nemohol nebrať do úvahy skutočnosť, že aj sťažovateľ svojím správaním prispel k predĺženiu   doterajšej   doby   konania,   keď,   ako   sám   uvádza   vo svojom   vyjadrení, „27. 3. 2007 požiadal Okresný súd (...) o opravu chyby v písaní v rozsudku č. k. 8 C 11/00- 57   zo   dňa   17. 10. 2000“,   a   z toho   dôvodu   nemohol   byť   k   spisu   sp. zn.   39 Er 2269/05 pripojený   spis   sp. zn.   8 C 11/00,   i keď   ako   dôvod   takéhoto   postupu   označil „práve nečinnosť Okresného súdu (...) ohľadom rozhodovania o (...) námietkach“.

3. Napokon sa   ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu   v napadnutej veci a pri   jeho   vyhodnotení   zistil,   že   okresný   súd   od   výzvy   z 1.   marca   2006 na   uhradenie súdneho   poplatku   za podané   námietky   adresovanej   sťažovateľovi   (resp. od uhradenia súdneho   poplatku,   t. j.   od   18.   apríla   2006)   do   marca   2007,   keď   žiadal   o pripojenie súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   8 C 11/00,   nevykonal   bez   existencie   zákonnej prekážky počas doby 1 roka žiaden procesný úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Obdobie od 26. marca 2007, keď bolo okresnému súdu oznámené, že spis sp. zn. 8 C 11/00 nie je možné pripojiť k spisu sp. zn. 39 Er 2269/05 z dôvodu nutnosti vykonať opravu   v rozsudku   zo   17.   októbra   2002,   do   24.   septembra   2007,   keď   po   vrátení   spisu sp. zn. 8 C 11/00   z   krajského   súdu   zákonná   sudkyňa   preštudovala   označený   spis a na základe toho vo veci sťažovateľa aj rozhodla, ústavný súd nevyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu z dôvodu, že sám sťažovateľ žiadal okresný súd o opravu chyby v rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 11/00 zo 17. októbra 2002.

Podľa názoru ústavného súdu takýto procesný postup okresného súdu nezodpovedal jeho povinnosti organizovať ho v preskúmavanom súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň sťažovateľ obrátil.

Na základe uvedeného ústavný súd poukazujúc aj na vyjadrenie okresného súdu, že „k prieťahom v konaní došlo z dôvodu zmeny zákonného sudcu vo veci“, konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach proti exekúcii v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 2269/05 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľa.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 36 000 Sk   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázal   najmä na   to,   že u neho pretrváva „stav právnej neistoty, kedy ani po viac ako 1,5 roku nie je rozhodnuté o (...) námietkach“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ktorá predstavuje viac ako   jeden   rok   a 9   mesiacov,   podiel   sťažovateľa   na   spomalení   konania   vyhodnotený v časti III v bode 2 tohto nálezu, berúc do úvahy aj tú skutočnosť, že konanie vo veci bolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   10 000 Sk   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. M. H. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 9 653,28 Sk (za štyri úkony právnej služby), pričom   pri výpočte jedného úkonu právnej služby vychádzal zo sumy 36 000 Sk, ktorú sťažovateľ žiadal priznať ako primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   základná   sadzba   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania   pred   ústavným   súdom,   ak   predmet   sporu   nie   je   možné   oceniť   peniazmi. Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd - je v zásade nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením.

Preto ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   17 822 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky,   a to každý   úkon   po 2 970 Sk,   t. j.   spolu   5 940 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia vrátane režijného paušálu 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 6 296 Sk.

Ústavný   súd   za   úkon   právnej   služby   spočívajúci   v podaní   sťažnosti   na   prieťahy v konaní okresného súdu adresovanú jeho predsedovi nepovažoval za úkon právnej služby, za   ktorý   mu   v danej   veci   patrí   odmena,   a preto   zaň   odmenu   nepriznal.   Rovnako aj vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa z 9. novembra 2007 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom   na jeho   obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako   podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň taktiež nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007