znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť B., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. G., B., ktorou   namietala porušenie jej základného práva podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Cbi 4/2004, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B., a. s.,   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2005 doručená sťažnosť B., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 4/2004.

Sťažovateľka uviedla, že 23. januára 2004 (zo spisu vyplýva, že 28. januára 2004) podala   krajskému   súdu   návrh   na   vylúčenie   veci   (osobného   automobilu)   z konkurznej podstaty a návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Sťažovateľka v sťažnosti opísala ďalší priebeh konania takto:

„Dňa 18. 02. 2004 súd uznesením zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa 02. 02. 2005 súd vyzval sťažovateľa, aby oznámil hodnotu vozidla pre účely vyrubenia súdneho poplatku.

Dňa 15. 02. 2005 sťažovateľ oznámil súdu hodnotu vozidla. Dňa 02. 05. 2005 zaslal sťažovateľ predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní.

Dňa 10. 05. 2005 súd zaslal vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 26. 05. 2005 predseda súdu vo svojej odpovedi na sťažnosť zo dňa 02. 05. 2005 sťažovateľovi oznámil, že v konaní neboli zistené subjektívne zapríčinené prieťahy v tomto spore a súčasne, že predpokladaný termín pojednávania bude v II. polroku 2006. (...) Po podaní návrhu súd konal primerane rýchlo, i keď sťažovateľov návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Po zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd vo veci začal vykonávať úkony smerujúce k vyrubeniu súdneho poplatku až po uplynutí viac   ako   jedného   roka.   K odstráneniu   prieťahov   však   podľa   oznámenia   súdu   dôjde   až v II. polroku 2006, kedy však bude vytýčené iba prvé pojednávanie, pričom nie je vôbec isté, kedy bude konanie právoplatne skončené. Súd teda avizoval prieťahy trvajúce viac ako 2,5 roka. Tieto prieťahy pritom sťažovateľ nezavinil ani čiastočne.“

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   podaním   z 2. mája 2005 adresovaným   predsedovi   krajského   súdu   sťažovala   na   prieťahy   v predmetnom   súdnom konaní. Krajský súd v odpovedi z 26. mája 2005 na jej sťažnosť uviedol, že:

„neboli   zistené   subjektívne   zapríčinené   prieťahy   v tomto   spore.   Z obsahu   spisu i z vyjadrenia zákonného sudcu vyplýva, že po zamietnutí návrhu 18. 2. 2004 súd vyzval odporcu   na   vyjadrenie   k veci   dňa   31.   3.   2004,   na   ktoré   bolo   reagované   stanoviskom doručeným   27.   4.   2004.   Na   základe   výzvy   súdu   zo   dňa   2.   2.   2005   adresované navrhovateľovi (oznámenie ceny vylučovanej veci) súd vyzval žalobcu dňa 10. 5. 2005 na zaplatenie   súdneho   poplatku.   Uvedené   úkony   súdu   nenasvedčujú   tvrdeným   prieťahom v súdnom konaní. Oznámenie o predpokladanom termíne pojednávania v II. polroku 2006 bolo podané v zmysle § 372k) ods. 1 O. s. p. a je len orientačné. Predpokladaný termín bol oznámený vzhľadom na počet a skladbu sporov u príslušného zákonného sudcu, ktorý má aj výrazne staršie spory a značný počet sporov v pridelených agendách (okolo 700 sporov). Tieto skutočnosti v podstate limitujú sudcu z hľadiska včasnosti úkonov.“

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn 2 Cbi 4/2004 bolo porušené jej označené základné právo, a súčasne navrhla, aby ústavný súd prikázal porušovateľovi jej základného práva konať v tejto   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 100 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá jej zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe   žalobca   a žalovaný   a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje   kontradiktórnosť   konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom   krajského   súdu,   ktorým   boli   podľa   nej   spôsobené   zbytočné   prieťahy   a bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v incidenčnom spore.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou, jej prílohami a súvisiacim spisom krajského súdu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z analýzy   doterajšieho   priebehu   konania   pred   prvostupňovým   súdom,   ktoré   začalo 28. januára 2004, teda doručením návrhu krajskému súdu.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- 29. januára 2004 krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku 500 Sk za návrh na vydanie predbežného opatrenia a 1 000 Sk za návrh na vylúčenie veci z konkurznej podstaty (sťažovateľka tak urobila 9. februára 2004),

- 18.   februára 2004 krajský   súd   uznesením   č. k.   2 Cbi 4/04-23   návrh   na vydanie predbežného opatrenia zamietol,

- 31. marca 2004   krajský   súd   uložil   odporcovi,   aby   sa   v lehote   20   dní   písomne vyjadril k žalobnému návrhu sťažovateľky (odporca sa vyjadril podaním z 23. apríla 2004),

- 2. februára 2005 krajský súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila „cenu vylučovanej veci“ (sťažovateľka tak urobila podaním doručeným krajskému súdu 17. februára 2005),

- 31. marca 2005 krajský súd oznámil účastníkom konania, že predpokladaný termín pojednávania je v II. polroku 2006,

- 10. mája 2005 krajský súd vyzval sťažovateľku na doplatenie súdneho poplatku v sume 6 675 Sk (podľa „záznamu o zložení“ sťažovateľka tak urobila 18. mája 2005),

- 3. júna 2005 krajský súd vyzval odporcu, aby sa v 30-dňovej lehote „písomne vyjadril k veci“ (odporca tak urobil 11. júla 2005).

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto   základného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré z hľadiska   jeho   druhu   a povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   uvažovať   o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Z tohto   právneho   názoru   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti.   Na   základe   toho   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   na   krajskom   súde   prebieha od 28. januára 2004, pričom sťažnosť pre porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   bola   ústavnému   súdu   doručená   19. augusta 2005.   Ústavný   súd   je   toho   názoru, že dĺžka predmetného súdneho sporu v okolnostiach prípadu nie je takej povahy, aby bolo možné   v danej   veci   vysloviť   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cbi 4/2004 nebol   nečinný,   vykonal   viacero   úkonov   bližšie   špecifikovaných   vyššie   okrem   obdobia od 27. apríla 2004,   keď   mu   bolo   doručené   vyjadrenie   odporcu,   do   2. februára 2005, keď krajský súd vyzval sťažovateľku na oznámenie „ceny vylučovanej veci“. Aj napriek tomuto viac než 9 mesiacov trvajúcemu obdobiu pasivity krajského súdu v napadnutom konaní   ústavný   súd   s poukazom   na   dosiaľ   uvedené   zastáva   názor,   že   prieťahy   v jeho doterajšom   postupe   nedosahujú   takú   intenzitu,   že   by   ich   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že samotná sťažovateľka nesplnením svojej povinnosti   zaplatiť   v kolkoch   súdny   poplatok   už   pri   podaní   návrhu   napriek   svojmu zastúpeniu   v namietanom   konaní   advokátom,   resp.   splnením   tejto   vecnej   podmienky konania   až   na   výzvu   súdu   sama   čiastočne   prispela   k predĺženiu   namietaného   konania (napr. II. ÚS 40/05).

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   odvoláva   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   samo   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Na   kratšie   obdobia   nečinnosti   všeobecného   súdu   ústavný   súd   spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nepovažoval   ani   postup   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cbi 4/2004 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť je dôvodom, ktorý nie je možné odstrániť, ústavný súd sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2005