znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 227/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti J. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. T., B., vo veci porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. D 968/93, za účasti Okresného súdu Bratislava II takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. D 968/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. D 968/93 konal bez zbytočných prieťahov.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 227/03 z 5. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. D 968/93.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   27. mája 1991   podal   sťažovateľ   bývalému   Štátnemu notárstvu   Bratislava   2   žiadosť   o   prejednanie   dodatočne   objaveného   majetku po poručiteľovi, jeho otcovi, pričom konanie sa vedie „v prítomnosti na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. D 968/93“. Podľa sťažovateľa napriek tomu, že od podania návrhu do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   uplynulo   viac   ako   12   rokov,   nebolo   doteraz dedičské konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ uviedol, že urýchlenie predmetného dedičského konania urgoval listom z 23. októbra 2001   adresovaným   ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorý postúpil jeho podanie predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

JUDr.   M.   Š.,   poverená   zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu,   podaním sp. zn. Spr. 2070/03 doručeným ústavnému súdu 21. apríla 2004 na jeho výzvu odpovedala, že „na základe uvedeného vyjadrenia (vyjadrenia súdneho komisára, pozn. ústavného súdu) ako   i   zistení   vyplývajúcich   zo   spisového   materiálu   som   nútená   konštatovať,   že vo veci vznikli prieťahy v konaní a teda, že sťažnosť je opodstatnená“. Zároveň pripojila vyjadrenie súdneho komisára JUDr. Ľ. V., ktorý bol v zmysle platného rozvrhu práce poverený úkonmi v dedičskej   veci   týkajúcej   sa   prejednania   novoobjaveného   majetku   po   sťažovateľovom otcovi.

Právny zástupca sťažovateľa oznámil podaním doručeným ústavnému súdu 11. mája 2004, že netrvá na tom, aby sa v tejto veci konalo ústne pojednávanie a súhlasí, aby ústavný súd rozhodol o predmetnej sťažnosti v neprítomnosti jeho, ako aj sťažovateľa.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia súdneho komisára k nej a z vyžiadaného spisu   okresného súdu   ústavný súd zistil   nasledovný priebeh konania v predmetnej   veci od podania návrhu okresnému súdu do 21. apríla 2004, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. D 968/93:

- dňa 27. mája 1991 podal sťažovateľ na bývalé Štátne notárstvo Bratislava 2 žiadosť o prejednanie dodatočne novoobjaveného majetku po poručiteľovi, jeho otcovi,

- podaním z 25. októbra 1992 žiadali súrodenci sťažovateľa K. K., P. K., F. K., M. H. a H. S. (ďalej len „ostatní dedičia“) bývalé Štátne notárstvo Bratislava 2 o prejednanie dedičstva, a to novoobjaveného majetku - nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území P. B., ktoré v pôvodnom dedičskom konaní prejednané neboli,

- poverením   Obvodného   súdu   Bratislava   2   (teraz   Okresný   súd   Bratislava   II) z 19. februára   1993   bola   notárka   JUDr.   J.   M.   poverená,   aby   ako   súdna   komisárka vykonávala úkony v konaní o dedičstve vedenom pod sp. zn. D 968/93,

- okresný súd poverením z 2. augusta 1994 poveril notára JUDr. Ľ. V. (ďalej len „súdny komisár“), aby ako súdny komisár vykonával úkony v konaní o dedičstve (zo spisu nie je zrejmý dôvod, prečo došlo k vydaniu nového poverenia),

- prípisom Notárskeho úradu JUDr. Ľ. V. (ďalej len „notársky úrad“) z 5. júna 1995 bol dedič K. K. vyzvaný na predloženie originálu listu vlastníctva a identifikáciu parciel, ktoré mali byť predmetom dedičského konania,

- dňa   7. septembra 1995   bola   na notárskom   úrade   spísaná   zápisnica   vo   veci novoobjaveného dedičstva,

- uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   D   968/93   zo   6. januára 1996   bolo   dedičské konanie prerušené a sťažovateľ bol vyzvaný, aby v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia podal na príslušnom súde žalobu o započítaní, ktorého sa domáha voči ostatným dedičom,

- úpravou pre kanceláriu zo 6. januára 1996 dala vo veci konajúca sudkyňa doručiť dedičom   vyššie   citované   uznesenie   okresného   súdu,   ktoré   bolo   doručované 23. až 24. októbra 1996 u sťažovateľa a u dedičov K. K., F. K., M. H., H. S. (uznesenie nebolo doručované P. K. a právnemu zástupcovi sťažovateľa a F. K., pozn. ústavného súdu),

- dňa 6. novembra 1996 bolo okresnému súdu doručené spoločné odvolanie ostatných dedičov proti vyššie citovanému uzneseniu okresného súdu,

- prípisom   okresného   súdu   z   25. februára 1997   bolo   odvolanie   spolu   so   spisom sp. zn. D 968/93 predložené Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),

- prípisom   krajského   súdu   z   20. marca 1997   bol   spis   sp.   zn.   D   968/96   vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený bez rozhodnutia o odvolaní s odôvodnením, že vo veci je potrebné doručiť, resp. pripojiť doklad o doručení uznesenia č. k. D 968/93-32 dedičovi P. K. a právnym zástupcom F. K. a K. K.,

- úpravou   pre   kanceláriu   z   27. augusta 1997   dala   zákonná   sudkyňa   v súlade s pokynom   krajského   súdu   doručiť   uznesenie   č.   k.   D   968/93-32   osobám,   u   ktorých doručenie nebolo v spise vykázané,

- podaním   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z   23. septembra 1997   bolo   okresnému súdu oznámené, že sťažovateľ podal 12. novembra 1996 na príslušnom súde proti ostatným dedičom návrh na určenie započítania bezplatného plnenia do dedičského podielu,

- prípisom okresného súdu z 31. marca 2000 bol spis sp. zn. D 968/93 predložený 5. apríla 2000 krajskému súdu,

- uznesením   krajského   súdu   č.   k.   20   Co   29/00-47   z   20. decembra 2000   bolo napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   D   968/93   o   prerušení   konania   zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie,

- dňa   11. apríla 2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   ostatných   dedičov označené ako „odvolanie proti tvrdeniu J. K. o obdarovaní našimi rodičmi“,

- okresný súd vydal 26. apríla 2001 uznesenie vo veci sp. zn. 13 C 459/96 (pod touto sp. zn. bolo vedené konanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal určenia započítania bezplatného   plnenia   do   dedičského   podielu),   ktorým   konanie   zastavil;   toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 26. marca 2002,

- krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 410/01 z 31. januára 2002 vyššie uvedené uznesenie okresného súdu potvrdil,

- prípisom   okresného   súdu   z   31. júla 2002   bol   dedičský   spis   sp.   zn.   D   968/93 predložený súdnemu komisárovi,

- dňa   3. októbra 2002   bol   na   notárskom   úrade   spísaný   úradný   záznam so sťažovateľom a ostatnými dedičmi,

- žiadosťou   z   18. novembra 2003   doručenou   okresnému   súdu   26. januára 2004 notársky úrad požiadal okresný súd o zapožičanie súdneho spisu sp. zn. 13 C 459/96,

- dňa 10. februára 2004 sa na notárskom úrade uskutočnilo pojednávanie,

- dňa 3. marca 2004 sa na notárskom úrade uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci sp.   zn. D   968/93,   na ktorom   sťažovateľ   predniesol   návrh   dohody   dedičov,   ku   ktorému sa ostatní dedičia mali do 3 dní vyjadriť,

- dňa   8. marca 2004   sa   na notárskom   úrade   uskutočnilo   pojednávanie,   na ktorom ostatní dedičia neakceptovali návrh na uzavretie dohody dedičov predloženej sťažovateľom, zároveň   boli   poučení,   že dedičské   konanie   bude   prerušené   a   sťažovateľ,   ktorý   žiada o započítanie do dedičského podielu, bude odkázaný podať na príslušnom súde žalobu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

V   súvislosti   s   posudzovanou   sťažnosťou   ústavný   súd   pripomína,   že   súd   podľa § 38 ods. 1 OSP poverí notára, aby ako súdny komisár prejednal dedičstvo. Úkony notára sa podľa § 38 ods. 3 OSP považujú za úkony súdu.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy, v týchto veciach   ústavný   súd totiž okrem   iného prihliada aj na účel základného práva zaručeného uvedeným článkom (I. ÚS 27/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   veci   ústavný   súd   konštatoval,   že   v prípade napadnutého konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. D 968/93 ide o dodatočné dedičské   konanie   o novoobjavenom   majetku   po   poručiteľovi,   a   to   nehnuteľnostiach nachádzajúcich   sa   v katastrálnom území P.   B.   Hodnotiac postup   okresného súdu   podľa uvedeného kritéria, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre   rozhodnutie   (napr. II. ÚS 17/02),   ako   aj   právnu povahu   (charakter)   veci,   pričom   na   základe   týchto   hľadísk   preskúmavané   konanie nekvalifikoval ako právne zložitú vec.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania sa podľa názoru ústavného súdu môže jeho zdĺhavý   priebeh   čiastočne   pripísať   aj   na   vrub   faktickej   náročnosti   prejednávanej   veci (rozsah sporných skutočností medzi sťažovateľom a ostatnými dedičmi).

Zároveň však ústavný súd vyjadruje názor, že pri účinnejšom a dôslednejšom postupe okresného súdu, najmä pokiaľ ide o jeho pokyny voči súdnemu komisárovi, by sa mohlo konanie do značnej miery urýchliť a nemusel by v ňom dochádzať k prieťahom. Z hľadiska povahy veci pritom ide o takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu pozornosť aj pokiaľ ide o rýchlosť konania.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2. Sťažovateľ v rámci dedičského konania žiadal započítať do dedičského podielu ostatných dedičov to, čo dostali bezplatne   od   poručiteľa   za   jeho   života   mimo   obvyklé   darovanie   (§   484   Občianskeho zákonníka),   a   keďže   sa   túto   spornú   vec   nepodarilo   medzi   dedičmi   vyporiadať, bol sťažovateľ odkázaný na podanie návrhu na určenie započítania do dedičských podielov ostatných dedičov na príslušnom súde v dôsledku čoho bolo dedičské konanie uznesením okresného   súdu   prerušené.   Uplatnenie   tohto   zákonného   nároku   sťažovateľom   však v žiadnom   prípade   nemožno   hodnotiť   ako   správanie,   ktorým   prispel   k   zbytočným prieťahom v konaní.

V súhrne možno správanie sťažovateľa hodnotiť ako primerane súčinnostné, s tým, že sa nepodieľal žiadnym spôsobom na predĺžení celkovej doterajšej doby konania.

3. Posledným   kritériom,   na   základe   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   obdobie   od   podania   návrhu   (27. mája 1991) do nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde (do 15. februára 1993) pre nedostatok svojej právomoci podrobnejšie nevyhodnocoval, a to z dôvodu, že zákon o ústavnom súde neobsahuje ustanovenie o spätnej   účinnosti.   Ústavný súd   preto   nemá oprávnenie konať o porušení základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred uvedeným dátumom (napr. II. ÚS 55/03). Zároveň však pripomína, že aj keď za dies a quo pre posúdenie dĺžky konania treba považovať 15. február 1993, neznamená to, že pri posudzovaní primeranosti celkovej dĺžky konania nie je potrebné prihliadnuť na stav, v akom sa konanie nachádzalo k uvedenému dátumu (IV. ÚS 160/03).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd pritom prihliadal   na ustanovenie §   100 ods.   1 OSP,   podľa   ktorého,   len čo   sa   konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z postupu okresného súdu vyberá ústavný súd len tie časové obdobia, v ktorých jeho nečinnosť, resp. neefektívna činnosť vo výraznej miere ovplyvnila celkovú dĺžku konania, ktorá ku dňu vydania nálezu ústavného súdu predstavuje 13 rokov.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu   konania,   vyplýva,   že   v   predmetnej   veci   opakovane   dochádzalo k niekoľkomesačným   obdobiam   nečinnosti,   resp.   aj   viacerým   neefektívnym   úkonom a konanie ako celok je poznačené zbytočnými prieťahmi. Preto je ústavný súd toho názoru, že   postačuje   vymedziť   len   jednotlivé   najzávažnejšie   obdobia   nečinnosti,   ktoré   možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy:

- od   19. februára 1993,   keď   bolo   vydané   poverenie   pre   notárku   JUDr.   J.   M., do 2. augusta 1994,   keď   bolo   vydané   nové   poverenie   pre   notára   JUDr.   Ľ.   V. (t. j. takmer 17 mesiacov),

- od   2. augusta 1994,   keď   okresný   súd   poveril   vykonaním   úkonov   v konaní o dedičstve nového súdneho komisára, do 5. júna 1995, keď súdny komisár vyzval prípisom jedného z ostatných dedičov na predloženie listinných dôkazov (t. j. 10 mesiacov),

- od   16. januára 1996,   keď   do   kancelárie   okresného   súdu   došlo   uznesenie sp. zn. D 968/93 s pokynom zákonnej sudkyne na doručenie dedičom, do 21. októbra 1996, keď skutočne došlo k doručovaniu tohoto uznesenia (t. j. 9 mesiacov),

- od   25. marca 1997,   keď   bol   okresnému   súdu   vrátený   spis   z   krajského   súdu, do 27. augusta 1997, keď okresný súd začal doručovať uznesenie dedičom podľa pokynov krajského súdu (t. j. 5 mesiacov),

- od   2. októbra 1997,   keď   uplynula   lehota   na   podanie   odvolania   proti   uzneseniu okresného súdu   o prerušení   konania, do   31. marca 2000 keď   okresný   súd   predložil   spis krajskému súdu (t. j. 30 mesiacov),

- od   3. októbra 2002,   keď   bol   na   notárskom   úrade   spísaný   úradný   záznam so sťažovateľom   a   ostatnými dedičmi,   ktorého   obsahom   bola   žiadosť   všetkých   dedičov o zapožičanie spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 459/96, do 18. novembra 2003, keď súdny komisár vyžiadal z okresného súdu tento spis (t. j. 13 mesiacov).

Podľa vyhodnotenia ústavného súdu predstavuje obdobie nečinnosti okresného súdu celkovo 84 mesiacov (t. j. 7 rokov).

Hodnotenie   jednotlivých   úkonov   a   postupov   okresného   súdu   zakladá   záver o nečinnosti,   resp.   realizovaní   takých   úkonov,   ktoré   nemožno   považovať   za   relevantný a efektívny postup pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa v dodatočnom dedičskom konaní po sťažovateľovom otcovi. Toto konanie trvá neprimerane dlho, keďže v ňom došlo k zbytočným prieťahom, na vzniku ktorých sa podieľal jednak okresný súd, ale aj notár, ktorý predmetnú dedičskú vec ako súdny komisár prejednáva.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu v posudzovanom konaní nesmeroval v jeho doterajšom priebehu dôsledne k zisteniu relevantných skutočností nevyhnutných   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   a   bol   teda   s   poukazom   na   už   uvedené skutočnosti konaním, ktoré nevykazovalo znaky efektívneho a plynulého postupu, ústavný súd   uzavrel,   že   v ňom   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   môže   len na základe návrhu sťažovateľa podľa   § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Zároveň sa podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde vyžaduje, aby sťažovateľ uviedol rozsah primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha (pozri napr. I. ÚS 221/03).

Sťažovateľ,   ktorý   bol   kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   takúto   požiadavku v žiadnom   zo svojich   podaní   neuplatnil,   preto   ústavný   súd   sťažovateľovi   primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému sťažovateľovi úhradu trov konania nepriznal, pretože ju jeho právny zástupca neuplatnil a trovy konania ani nevyčíslil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004