znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 226/2013-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti G. T., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003, za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice-okolie   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   8   C   1/2003   v   období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 172/2010-43 z 30. augusta 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. G. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice-okolie j e   p o v i n n ý uhradiť G. T. trovy konania v sume 489,06   €   (slovom   štyristoosemdesiatdeväť   eur   a   šesť   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2012   doručená   sťažnosť   G.   T.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresnému súdu bol 15. decembra 2002 doručený návrh, ktorým   sa   sťažovateľ   domáha   náhrady   škody   spôsobenej   pri   pracovnom   úraze. Konanie o tomto návrhu je okresným súdom vedené pod sp. zn. 8 C 1/2003, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte nebolo právoplatne skončené.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza: „Sťažovateľ dňa 30. 3. 2010 podal sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti   odporcovi   Okresnému   súdu   Košice-okolie,   v   ktorom   navrhoval,   aby   Ústavný   súd nálezom   konštatoval   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotveného v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd postupom Okresného   súdu   Košice-okolie vo veci sp. zn. 8 C 1/2003. Dňa 30. 8. 2010 Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   boli   postupom   Okresného   súdu   Košice-okolie   porušené.   Taktiež   Ústavný   súd odporcovi   prikázal,   aby   v   tomto   konaní   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 3.000 eur a takisto uložil odporcovi povinnosť, aby sťažovateľovi uhradil trovy konania.

Napriek   tomuto   rozhodnutiu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   od   vydania ktorého ubehli 2 roky a 3 mesiace, do dnešného dňa nie je vec právoplatne skončená.“

Sťažovateľ   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním   zo   7.   februára   2013,   v   ktorom aktualizoval prehľad úkonov okresného súdu v napadnutom konaní.

Na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   a   jej   doplnení   sťažovateľ   žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice-okolie vo veci sp. zn. 8 C/1/2003 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice-okolie konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice-okolie vo veci sp. zn. 8 C/1/2003 bez prieťahov. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Košice-okolie pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním vyzval predsedníčku okresného súdu,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnosti.   Predsedníčka   okresného   súdu   reagovala   na   výzvu ústavného súdu v prípise sp. zn. 1 Spr V/159/2013 z 5. apríla 2013, v ktorom popri prehľade procesných úkonov súdu okrem iného uviedla, že „konanie súdu bolo efektívne v súlade s právnymi predpismi. Vo veci bolo dňa 15. 4. 2011 rozhodnuté rozsudkom. Skutočnosť, že predmetný   rozsudok   bol   zrušený   Krajským   súdom   v Košiciach   uznesením č. k. 1 Co 233/2011-526 dňa 18. 9. 2012 nepotvrdzuje tvrdenie sťažovateľa, že súd konal neefektívne. Nedostatky v konaní vytknuté odvolacím súdom tunajší súd priebežne doplňuje a vysporiada sa s nimi v ďalšom rozhodnutí.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 226/2013-22 z 26.   apríla   2013   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   v časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 172/2010-43 z 30. augusta 2010, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadne doplnila   svoje   vyjadrenie   k   sťažnosti   z 5.   apríla   2013.   Predsedníčka   okresného   súdu v prípise sp. zn. 1 Spr. V/159/2013 doručenom ústavnému súdu 11. júna 2013 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti nevyužila.

Dňa   13. júna 2013   vyzval   ústavný   súd   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júna 2013 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, súhlasí s upustením od neho, a zároveň zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu z 5. apríla 2013, keď okrem iného uviedla: «... za efektívne konanie nemožno považovať konanie, v ktorom súd zaťaží rozhodnutie   viacerými   chybami,   pre   ktoré,   odvolaciemu   súdu   neostáva   nič   iné   než rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   zrušiť   a   vec   mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie   a   navyše v prípade, keď súd prvého stupňa ani po 10 rokoch od začatia konania nemá vyriešené podstatné   právne   otázky.   Nebyť   neefektívneho   postupu   odporcu   celková   dĺžka   konania by sa nepredlžovala tým, že odvolací súd zrušil rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie, ale odvolací súd by mohol rozhodnúť vo veci potvrdzujúcim rozsudkom alebo rozsudkom, ktorým   by   sám   zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa.   Vzhľadom,   na   uvedené, nie je pravdivé   ani   tvrdenie   odporcu,   že   konanie   bolo   v   súlade   s   právnymi   predpismi, keď Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení priamo uviedol, že „Súd prvého stupňa v rozpore   s ustanovením   §   157   ods.   2“...   taktiež   je   potrebné   uviesť,   že   technické a organizačné   problémy   nemôžu   ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   súdu   právom očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (IV. ÚS   58/02).   Odporca   je   ako   súdny   orgán   povinný   svoju   prácu   organizovať   tak, aby ochrana práv sťažovateľa bola rýchla a účinná.»

Právna   zástupkyňa   pripojila   k   svojmu   vyjadreniu   vyčíslenie   trov   právneho zastúpenia.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   172/2010   už   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom č. k. IV. ÚS 172/2010-43 z 30. augusta 2010, v ktorom okrem iného vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru, pričom zároveň okresnému súdu v napadnutom konaní prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €. Označený   nález nadobudol   právoplatnosť 22.   októbra   2010,   keď   bol   (podľa   doručenky založenej v spise sp. zn. IV. ÚS 172/2010) doručený okresnému súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu v napadnutom konaní len v období po 22. októbri 2010.

Zo   sťažnosti,   z   obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8 C 1/2003   a   z   písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že v období po 22. októbri 2010 bol priebeh napadnutého konania takýto:

1. Dňa 31. januára 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. marec 2011, ktorého sa bez ospravedlnenia nezúčastnil sťažovateľ napriek tomu, že predvolanie mu bolo riadne a včas doručené; okresný súd odročil pojednávanie na 15. apríl 2011 s poukazom na nutnosť osobnej účasti sťažovateľa ako navrhovateľa na pojednávaní.

2. Na pojednávaní konanom 15. apríla 2011 bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorý napadol sťažovateľ odvolaním 3. júna 2011 a žalovaný 8. júna 2011.

3. Po vyžiadaní vyjadrení účastníkov konania k podaným odvolaniam okresný súd predložil   spis   14.   júla   2011   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) na rozhodnutie o odvolaniach.

4. Krajský súd uznesením z 18. septembra 2012 rozsudok okresného súdu z 15. apríla 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu vrátený 22. októbra 2012.

5. Pojednávanie nariadené na 14. december 2012 okresný súd odročil na neurčito, keďže žalovaný navrhol vypočuť svedka, ktorého adresu okresnému súdu nevedel oznámiť, a zároveň   poskytol   účastníkom   konania   8-dňovú   lehotu   na   vyjadrenie   k doplneným svedeckým výpovediam.

6. Dňa 10. januára 2013 nariadil okresný súd pojednávanie na 22. február 2013, ktorého   termín   však   28.   januára   2013   zrušil   vzhľadom   na   zmenu   zákonného   sudcu v predmetnej veci; novému zákonnému sudcovi bol spis pridelený 1. februára 2013, ktorý 22. februára 2013 zaslal účastníkom procesné poučenie a 14. júna 2013 nariadil termín pojednávania na 16. september 2013.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Keďže   ústavný   súd   už   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   172/2010-43   z 30.   augusta   2010 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 porušil sťažovateľom označené práva, v tomto konaní mohol vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru len v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 22. októbri 2010.Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   ods.   4   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej pri pracovnom úraze. Po právnej stránke ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľom a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd pripustil, že vec vykazuje znaky faktickej zložitosti (potreba   zhromaždenia   viacerých   listinných   dôkazov,   potreba   vykonania   znaleckého dokazovania).   Faktická   zložitosť   veci   však   nemôže   v   žiadnom   prípade   ospravedlniť skutočnosť,   že vec   ani   po   uplynutí   desať   a   pol   roka   od   podania   návrhu   nie   je   dosiaľ právoplatne skončená. Pritom rozhodnutie má pre sťažovateľa mimoriadny význam.

2. Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom, ktoré sa uplatňuje   pri   rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   zo   zapožičaného   súdneho   spisu   nezistil   žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto spore žalobcom, v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   8   C   1/2003   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   č.   k.   IV.   ÚS   172/2010-43 z 30. augusta   2010,   t.   j.   po   22.   októbri   2010.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 1/2003 vyplýva, že v posudzovanom období bol postup okresného   súdu   v zásade   plynulý,   bez   období   neodôvodnenej   nečinnosti.   Okresný   súd po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   172/2010   z 30.   augusta   2010 rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 8 C 1/2003-465 z 15. apríla 2011. Ústavný súd sa ale stotožňuje s názorom právnej zástupkyne sťažovateľa, podľa ktorého bol postup okresného súdu   v namietanom   konaní   neefektívny,   vzhľadom   na   dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd uznesením sp. zn. 1 Co 233/2011 z 18. septembra 2012 zrušil označený rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, čím došlo k predĺženiu namietaného konania.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   najmä   na   tieto   časti   odôvodnenia zrušujúceho uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Co 233/2011 z 18. septembra 2012: „Odvolací   súd   je...   toho   názoru,   že   súd   prvého   stupňa   svojim   nesprávnym procesným postupom zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

... Medzi   takéto   vady   sa   v súdnej   praxi   považuje   nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia   pre   nezrozumiteľnosť,   resp.   nedostatok   dôvodov.   Tak   tomu   bolo aj v prejednávanej veci.

Nepreskúmateľnosť tohto skutkového záveru spočíva v tom, že súd na strane jednej konštatuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, či a kedy bol žalobca a osádka linky s konkrétnymi   bezpečnostnými   predpismi   oboznámená   a na   druhej   strane   uvádza, že k vzniku   pracovného   úrazu   došlo   porušením   bezpečnostných   predpisov   z jeho   strany. Neuvádza sa však ani to, aký z bezpečnostných predpisov zo strany žalobcu bol porušený. Pochybenie súdu prvého stupňa spočíva aj v tom, že z jeho rozhodnutia... nemožno zistiť, ktoré skutočnosti v prejdnávanej veci má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prípadne prečo nevykonal ďalšie dôkazy. Súd v rozpore s ust. § 157 ods. 2 v odôvodnení rozsudku iba opisuje   vykonané   dôkazy...   bez   toho,   aby   z odôvodnenia   rozsudku   bolo   zrejmé, čo z jednotlivých dôkazov vlastne bolo zistené, čo bolo preukázané a čo nie...

Preto skutkový záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca sa podieľal na vzniku pracovného úrazu tým, že porušil bezpečnostné predpisy je nepreskúmateľný...

Za   nesprávny   treba   považovať   aj   záver   súdu   prvého   stupňa   o   tom,   že   žalobca zavinene   porušil   pokyny,   tým,   že   svojvoľne,   iniciatívne   zasahoval   do   stroja   počas   jeho chodu. Uvedené zistenie nemú oporu vo vykonanom dokazovaní...

Ďalej je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil vo vzťahu k interpretácii vyhl. č. 32/1965 Zb...“

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo aj v období po právoplatnosti nálezu č. k. IV. ÚS 172/2010-43 z 30. augusta 2010 k zbytočným prieťahom v namietanom konaní, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal konať v namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   v   tejto   časti sťažnosti nevyhovel   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   okresnému   súdu   už   nálezom č. k.   IV. ÚS 172/2010-43   z 30.   augusta   2010   prikázal,   aby   konal   v   tomto   konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ takto: „... vzhľadom na celkovú dĺžku konania sp. zn. 8 C 1/2003 vedeného na Okresnom súde   Košice-okolie,   ktorá   napriek   tomu   že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   už   v tejto veci dňa 30. 8. 2010 rozhodol o porušovaní práv sťažovateľa, ktorá je už takmer 10 rokov, ako aj na stav právnej neistoty, keďže sa sťažovateľ nevie domôcť práva, ktoré si uplatnil v súlade   so   zákonom   ako   ani   samotného   odškodnenia,   ktoré   mu   za   škody   na   zdraví a spôsobené trvalé následky patrí, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, význam uplatňovaného nároku na náhradu škody sťažovateľa spôsobenej mu pracovným úrazom z roku 1998,   ktorý mu spôsobil vážne a trvalé zdravotné následky,   psychické problémy ako aj   výrazné   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   ako   aj   vzhľadom   na   tú   skutočnosť, že toto konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľ považuje za primerané, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 4.000 eur.“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období (napriek   príkazu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   uloženému   okresnému   súdu nálezom   sp.   zn.   IV. ÚS 172/2010),   berúc   do   úvahy   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku napadnutého konania, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná, a skutočnosť, že sťažovateľovi už ústavný súd v roku 2010 priznal finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €,   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním advokátkou JUDr. I.   R. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za prvý polrok   2011,   ktorá   bola   763   €,   pri   úkonoch   právnej   služby   vykonaných   v   roku   2012 a za prvý   polrok 2012, ktorá bola 781 €, pri jednom   úkone právnej služby vykonanom v roku 2013. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 21. júna 2013) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon v roku 2012 sumu 127,16 €, za úkon v roku 2013 sumu 130,16 €, čo predstavuje sumu 384,48 € a spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € a raz po 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) sumu 407,55 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (podľa § 18 ods. 3 vyhlášky),   keďže   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   je   platkyňou   DPH;   celková   odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 489,06 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013