znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 226/2012-26

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 12/2011 a jeho uznesením z 3. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 doručená   sťažnosť   J.   P.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. L. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 12/2011 a jeho uznesením z 3. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu z 3. mája 2011“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len,,okresný   súd”)   sp.   zn. 6 T/36/2008 z 5. decembra   2008 bol   sťažovateľ uznaný za vinného v zmysle obžaloby ,,z účasti ako organizátor na dokonanom trestnom čine brania rukojemníka podľa § 234a ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zák. č. 10/1999 Z. z.“, za čo mu bol uložený ,,Podľa § 234 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov“, na výkon, ktorého bol obžalovaný zaradený „podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.“. Ďalej bol sťažovateľovi uložený ,,podľa § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005... tiež peňažný trest vo výmere 2.000.000,- Sk (dva milióny) Sk“ a pre prípad zmarenia peňažného trestu mu bol uložený ,,podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005... náhradný trest odňatia slobody 18 (osemnásť) mesiacov“.

Sťažovateľ   napadol   rozsudok   okresného   súdu   odvolaním.   O   odvolaní   rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len,,krajský súd”) rozsudkom sp. zn. 4 To 4/2009 z 2. apríla 2009 tak, že „podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Trestného poriadku zrušuje... napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku”, a rozhodol sám tak, že sťažovateľovi uložil „podľa §234a ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005... trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov“, na výkon ktorého bol zaradený „podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného   do   31.   12.   2005...   do   I.   (prvej)   nápravnovýchovnej   skupiny“. Ďalej   bol sťažovateľovi uložený ,,podľa § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005... tiež peňažný trest vo výmere 2.000.000,- Sk (dva milióny slovenských korún)“ a pre prípad zmarenia peňažného trestu mu bol uložený ,,podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005...   náhradný   trest   odňatia   slobody   18   (osemnásť)   mesiacov“. Proti   označenému rozsudku krajského súdu z 2. apríla 2009 podal sťažovateľ dovolanie z 28. mája 2009, o ktorom najvyšší súd rozhodol sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. 2 Tdo 12/2011 z 3. mája 2011 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:,,Sťažovateľ je toho názoru, že postup OS TT ako súdu prvostupňového, ako aj KS TT ako súdu druhostupňového, tak aj NS SR ako súdu dovolacieho porušil jeho právo na spravodlivé   súdne   konanie   a   to   tým,   že   nevyhoveli   požiadavkám   sťažovateľa,   aby   jeho trestná vec bola spojená na spoločné konanie, resp. aby jeho trestná vec nebola vylúčená na samostatné konanie. Postup vyššie uvedených súdov, keď neaplikovali spoločné konanie a toto bez relevantných dôvodov odmietali a ich konanie bolo v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou,   sťažovateľ   takýto   postup považuje za   zásah do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Svoje   zásadné   námietky   k   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sťažovateľ formuloval takto:

,,NS SR uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. V odôvodnení NS SR uviedol, že nie je splnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku,   teda   zásadným   spôsobom   porušené   právo   na   obhajobu. Uvedené rozhodnutie je v rozpore s už spomenutým uznesením NS SR v inej veci, sp. zn. 1 Toš   13/2007   zo   dňa   25.   10.   2007,   kde   konštatoval,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na obhajobu, keď konanie proti každému z obvinených sa viedlo samostatne, napriek tomu, že trestné činy, ktorých sa mali dopustiť, spolu súvisia. NS SR v napádanom uznesení ďalej uviedol, že nie je splnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda   že   rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom. Teda, ak nebol splnený dovolací dôvod § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak rezultuje negatívna odpoveď aj na splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Sťažovateľ považuje rozhodnutie NS SR, ktorým odmietol jeho dovolanie za arbitrárne, nakoľko odôvodnenie napádaného rozhodnutia vo veci spoločného konania, resp. vylúčenia sťažovateľa na samostatne konanie, je bez relevantných dôvodov v rozpore   s   konštantnou   rozhodovacou   praxou,   Trestným   poriadkom   i   doktrinálnym výkladom. Tento postup NS SR je zároveň zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a týmto zásahom došlo k porušeniu sťažovateľovho práva ako účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

,,1. Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tdo   12/2011   a   jeho   uznesením z 3. mája 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 12/2011 zo dňa 03. mája   2011   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

Najvyšší súd sa na výzvu ústavného súdu k sťažnosti sťažovateľa vyjadril takto: «Okolnosť, že spoločné konanie proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, nie je obligatórne, vyplýva z výslovného znenia § 18 ods. 1 zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný poriadok, alebo Tr. por.), a to na rozdiel od úpravy   podľa   §   20   ods.   1   zák.   č.   141/1961   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov.   Tomu zodpovedá i fakultatívna možnosť spojenia vecí v prípade samostatne podaných obžalôb a splnenia podmienok spoločného konania, ustanovená v § 21 ods. 3 Tr. por.

Názor   autora   komentára   (jedného   z   publikovaných   komentárov)   k   Trestnému poriadku, označený sťažovateľom ako doktrinálny výklad, nie je pre súd nijako záväzný. Aj tento   v   sťažnosti   citovaný   text   však   hovorí   o   trvaní   na   potrebe   spoločného   konania „v zásade“ (teda nie výlučne).

Okolnosť,   prečo   bolo   konanie   proti   sťažovateľovi   v prípravnom   konaní   vylúčené zo spoločného konania a prečo nedošlo k neskoršiemu spojeniu dotknutých vecí na spoločné konanie (§ 21 ods. 1 a ods. 3 Tr. por.) je vysvetlená v rozsudku Okresného súdu Trnava z 5. decembra 2008, sp. zn. 6 T 36/2008 (str. 23 ods. 3), ale najmä v rozsudku Krajského súdu v Trnave z 2. apríla 2009, sp. zn. 4 To 4/2009 (str. 8 až 11), vrátane konkretizácie dôležitých okolností v zmysle § 21 ods. 1 Tr. por.

Podstatné však v aktuálnych súvislostiach je, že k porušeniu práva na spravodlivý proces, namietanému sťažovateľom môže dôjsť len zhoršením jeho procesného postavenia ako obvineného (obžalovaného) v situácii nastalej po vylúčení konania proti jeho osobe z konania   proti   spoluobvineným,   a   to   v   porovnaní   so   situáciou,   v   ktorej   by   naďalej prebiehalo spoločné konanie.

V kontexte dovolania, podaného vecne práve z dôvodu samostatne proti dotknutému obvinenému vedeného konania, s podradením dovolateľom pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (na tom istom základe aj pod dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.),   sa   uvedenou   otázkou   zaoberal   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v   sťažnosťou napadnutom uznesení, resp. jeho odôvodnení, a to na str. 8 a 9. Komparáciou oboch do úvahy   prichádzajúcich   procesných   režimov   dospel   k   záveru,   že   obhajobná   pozícia obvineného   P.   nebola   samostatne   proti   nemu   vedeným   konaním   sťažená,   čo   doložil konkrétnou právnou argumentáciou.

Zjednodušene   (oproti   rozhodnutiu   o   dovolaní)   povedané,   osoba   podozrivá zo spáchania toho istého činu mohla v konaní proti sťažovateľovi vypovedať (a teda ho aj usvedčovať) buď ako spoluobvinený (spoluobžalovaný), alebo (pri „rozdelení“ konaní) ako svedok. V oboch týchto prípadoch však má v celom priebehu konania právo odmietnuť vypovedať.   Ak   napriek   tomu   vypovedá,   je   v   pozícii   svedka   (reálne   nastalej)   dokonca vystavená možnosti trestnoprávneho postihu podľa § 346 Trestného zákona. Ak by proti sťažovateľovi vypovedala ako spoluobvinený, uvedený postih jej nehrozí.

Sťažovateľ rovnako nebol v daných súvislostiach nútený vypovedať ani ako obvinený, ani (v konaní proti iným osobám) ako svedok (mal právo odmietnuť výpoveď).

V súvislosti s právom na spravodlivý proces (Čl. 6 ods. 1 Dohovoru) má obvinený v trestnom   konaní   právo   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   a   dosiahnuť   ich predvolanie v zmysle Čl. 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru, nie právo byť vždy stíhaný spoločne s inými osobami, podozrivými zo spáchania toho istého činu.

Naposledy   uvedené   právo   mu   nepriznávajú   ani   vnútroštátne   právne   predpisy Slovenskej republiky, a to ani z pohľadu uplatňovaného práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy, ani z hľadiska úpravy Trestného poriadku (ako je uvedené vyššie).

Okrem iných dôležitých dôvodov je zmena procesného postavenia spoluobvineného na   postavenie   svedka   nevyhnutne   vyvolaná   personálne   selektovaným   použitím   odklonov v trestnom konaní (§§ 215 ods. 3, 216, 218, 220, 228 ods. 3, 232 Tr. por.).

Hodnotením   v   dotknutej   veci   vykonaných   dôkazov,   teda   aj   výpovedí   svedkov, z hľadiska správnosti zistenia skutkového stavu sa dovolací súd nezaoberal a zaoberať ani nemohol, keďže v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je viazaný správnosťou a úplnosťou zisteného skutku.

V časti III. na str. 8 v ods. 3 sťažnosti je uvedená citácia odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu na jeho str. 13 vo vzťahu k výpovediam Mgr. M., učineným (aj) 3. októbra a   19.   novembra   2007,   teda   po   vylúčení   veci   sťažovateľa   zo   spoločného   konania   (27. septembra 2007).

Táto konkrétna okolnosť nebola predmetom dovolacieho prieskumu, nakoľko nebola namietaná v dovolaní ako chyba ním napadnutého rozhodnutia alebo konania (§ 374 ods. 1 Tr. por.).

Napriek tomu je však zrejmé, že ide len o porovnanie zo strany dovolacieho súdu výpovedí J. M. ako obvineného v proti nemu vedenom trestnom konaní s jeho svedeckými výpoveďami vo veci sťažovateľa (ČVS: PPZ-60/BOK-B-2007). Tieto svedecké výpovede boli podkladom pre uznanie viny sťažovateľa Okresným súdom Trnava, ktorého rozhodnutie o vine odvolací súd odobril (ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného súdu na str. 7 až 9, išlo o výpovede svedka M. z 27. septembra 2007, 17. októbra 2007 a pri konfrontácii so sťažovateľom 27. septembra 2007),

Vo   vzťahu   k   údajom   na   str.   8   odsek   posledný   sťažnosti   (citácia   odôvodnenia rozsudku okresného súdu) ide o údaj o odkaze poškodených na občianske súdne konanie vo veciach trestných konaní proti iným obžalovaným ako sťažovateľovi (chronológia týchto konaní   je   popísaná   v   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trnave,   napadnutému   dovolaním sťažovateľa, na str. 10 a 11).

V   konečnom   dôsledku,   porušenie   princípu   právnej   istoty   nedostatočným vysporiadaním   sa   uznesenia   dovolacieho   súdu   s   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho (v inej veci) z 25. októbra 2007, sp. zn. 1 Toš 13/2007, je namietané taktiež nedôvodné.

K inému riešeniu tej istej právnej otázky mohol iný senát najvyššieho súdu dospieť, k čomu aj došlo. Svoje rozhodnutie v napadnutom uznesení odôvodnil aj úvahami vo vzťahu k dotknutej právnej problematike. S odlišnou argumentáciou predchádzajúceho rozhodnutia by sa bol vysporiadal aj osobitne, ak by v tomto rozhodnutí, resp. jeho odôvodnení bola obsiahnutá. Porušenie práva na obhajobu samostatným vedením konania proti obvineným v predmetnej   veci   je   tu   však   konštatované   bez   ďalšieho   (str.   6   ods.   2   uvedeného rozhodnutia),   teda   len   tak,   ako   je   to   citované   v   ústavnej   sťažnosti.   Neostávalo   teda z hľadiska   napadnutého   uznesenia   z   3.   mája   2011   v   jeho   odôvodnení   túto   okolnosť konštatovať   s   odkazom   na   vlastný   právny   názor   a   v   tom   istom   odôvodnení   uvedené argumenty na jeho podporu.

Na základe uvedeného navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú neprijal na ďalšie konanie.»

Keďže sťažovateľ,   kvalifikovane právne zastúpený advokátom,   v   petite sťažnosti nenamietal neústavnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T/36/2008 z 5. decembra 2008 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 To 4/2009 z 2. apríla 2009, ústavný súd nepodrobil tieto rozhodnutia ústavnému prieskumu [§ 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ústavnom súde“)].

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 51/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 119/2012).

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či namietané uznesenie najvyššieho súdu nie je arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené, a či ho možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné.

Podľa judikatúry ústavného súdu (obdobne I. ÚS 360/08) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom právnom konaní. Takýmto predpisom v posudzovanej veci je zákon č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).   Právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky   štádiá   konania pred trestným súdom   vrátane konaní o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch   podľa   ôsmej   hlavy   tretej   časti   Trestného   poriadku.   V   dovolacom   konaní procesné podmienky upravuje § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Tdo 12/2011   z   3.   mája   2011,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa.   Najvyšší   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného k veci uviedol:

,,Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   najvyšší   súd)   ako   dovolací   súd   v zmysle § 377 Tr. por. predbežne predsedom senátu preskúmal dovolanie a predložené spisy podľa § 378 Tr. por. a zistil, že nie je dôvod na odmietnutie dovolania podľa § 382 písm. a/, b/, d/ alebo e/ Tr. por. Zároveň však už pri predbežnom prieskume zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 371 Tr. por.“

1. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku

K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie základného práva na obhajobu) najvyšší súd uviedol:

„K porušeniu práva na obhajobu“ z dôvodu, že „v prejednávanej veci malo a mohlo na základe dovolaním namietaných okolnosti vo vzťahu k obvinenému (ďalej len dovolateľ) dôjsť len tým, že iná osoba (osoby), pôvodne spoluobvinená zo spáchania toho istého činu (najmä J. M.), bola v trestnej veci dovolateľa, vylúčenej zo spoločného konania podľa § 21 ods. 1 Tr. por., vypočutá ako svedok, pričom zároveň bola táto osoba naďalej stíhaná v samostatne a paralelne proti nej vedenom trestnom konaní (v trestnej veci dovolateľa bola potom svedecká výpoveď J. M. - z prípravného konania na hlavnom pojednávaní prečítaná, keďže odmietol vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por.).“. Najvyšší súd uzavrel, že „Ak dotknutá   osoba   v   dôsledku   svojho   procesne   relevantného   prejavu   vôle   v   proti   nemu samostatne vedenom konaní (tu vyhlásenia na hlavnom pojednávaní, že je vinný v zmysle § 257 písm. b/ Tr. por.), nespochybňovaného (naopak, obsahovo potvrdzovaného) svedeckou výpoveďou   v   konaní   proti   dovolateľovi,   mala   možnosť   získať   zvýhodnenie   na   základe inštitútov hmotnoprávnej (Trestného zákona) alebo procesnoprávnej (Trestného poriadku) úpravy (teda minimálne z hľadiska výšky uloženého trestu), rovnaké zvýhodnenie mohla získať   aj   v   prípade,   ak   by   bola   spoluobvineným   (spoluobžalovaným)   dovolateľa   v spoločnom konaní (v niektorých prípadoch zákonného procesného režimu musí byť pozícia spoluobvineného v určitom bode postupu konania eliminovaná, ako napríklad u Františka Tomáša, ktorého trestné stíhanie bolo prerušené podľa § 228 ods. 3 Tr. por. a ďalej v konaní proti dovolateľovi vystupuje ako svedok).

Zároveň platí, že v prípade nastalej situácie, teda situácie vystupovania v oboch procesných pozíciách (teda ako u obvineného aj ako svedka), hrozí (dokonca) vypočutému v prípade preukázaného klamstva pri svedeckej výpovedi trestný postih pre krivú výpoveď alebo krivú prísahu podľa § 346 ods. 1 alebo 2 Tr. zák., ktorý by mu pri výpovedi len ako obvineného, resp. spoluobžalovaného v spoločne vedenom konaní nehrozil. Takáto osoba má však vždy právo odmietnuť vypovedať ako svedok podľa § 130 ods. 2 Tr. por.

Skutok   je   po   vznesení   obvinenia   vždy   spojený   s   personifikáciou   páchateľa v procesnom postavení obvineného a takto je vymedzený ako predmet konania aj z hľadiska prekážky právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 2 ods. 8 a § 9 ods. I písm. e/ Tr. por. Paragraf 18 ods. 1 Trestného poriadku neustanovuje spoločné konanie o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu   súvisia,   ako   obligatórnu   formu   konania,   aj   keď   v   týchto   prípadoch   bude   zväčša namieste konať spoločne.

Spoločné konanie je podľa vyššie uvedeného ustanovenia vylúčené v prípade, ak by zrejme bránilo ukončeniu veci v primeranej lehote. De facto ho nemožno vykonať ani vtedy, keď je jedna zo spoločne stíhaných osôb obvinená až po skončení konania proti inej z takto vymedzeného okruhu osôb.

Spoločné   konanie   nemusí   byť   vykonané   ani   vtedy,   ak   to   prispeje   k   urýchleniu konania, alebo ak je takéto riešenie založené na iných dôležitých dôvodoch v zmysle § 21 ods. 1 Tr. por., čo umožňuje aj vylúčenie konania o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených z už do takéhoto rozhodnutia (o   vylúčení)   spoločne vedeného konania.

S postupom konania podľa Trestného poriadku je z hľadiska práv obhajoby v zásade (aj keď nepôjde obežný postup) zlučiteľné, aby tá istá osoba vystupovala v jednom konaní v postavení   obvineného   (obžalovaného),   a   v   ďalšom   konaní,   vedenom   proti   inej   osobe, v postavení svedka, pričom v každom z oboch konaní je jeho predmetom ten istý skutok, a to aj keď dotknuté konania prebiehajú súčasne.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   namietaného   uznesenia nevyporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa porovnateľného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 13/2007 z 25. októbra 2007. Táto námietka sťažovateľa neobstojí. Najvyšší súd totiž na túto námietku sťažovateľa v namietanom uznesení reagoval, keď uviedol:„Je potrebné ešte podotknúť, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Toš 13/2007 hodnotí procesnú situáciu osôb spoluobvinených z toho istého skutku, ktorí v samostatne   proti   nim   vedených   konaniach   vypovedajú   v procesnom   postavení   jednak obvineného   a jednak   svedka,   ako   porušenie   práva   na   obhajobu,   avšak   bez   ďalšieho odôvodnenia   tohto   hodnotenia.   Opačný   právny   názor   je   vyjadrený   v tomto   rozhodnutí (vrátane argumentov na jeho podporu).“

2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku

K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku najvyšší súd uviedol:

„V   ustanovení § 252 ods.   3 veta druhá Tr.   por.   sú skutočne (ako sa to uvádza v dovolaní) popísané dve odlišné situácie, ktoré sa však obsahovo sčasti prekrývajú (obe predpokladajú   prejav   vôle   obžalovaného   smerujúci   k   jeho   neúčasti   na   hlavnom pojednávaní).   Zároveň   platí,   že   pre   aplikáciu   dotknutého   pravidla   (o   konaní   hlavného pojednávania   v   neprítomnosti   obžalovaného)   postačuje   nastanie   ktorejkoľvek   z   nich. Ak teda obžalovaný výslovne odmietne účasť na hlavnom pojednávaní, nemusí už navyše žiadať o konanie pojednávania v jeho neprítomnosti (a naopak), aby pojednávanie mohlo (a malo) byť vykonané.

Tým je v jej podstate daná odpoveď na námietku uplatnenú v dovolaní. Je   potrebné   súhlasiť   s   hodnotením   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   zápisnične podchytenému   vyjadreniu   dovolateľa   na   hlavnom   pojednávaní,   konanom   14.   novembra 2007, a to že odmieta účasť na tomto úkone (nechce sa zúčastniť na ďalšom priebehu pojednávania). Preto je správny aj procesný hodnotiaci záver napadnutého rozhodnutia, že postup súdu prvého stupňa,   ktorý hlavné pojednávanie vykonal,   nemožno považovať za nezákonný   (pre   absenciu   žiadosti   obvineného   o   konanie   pojednávania   v   jeho neprítomnosti).

Bližšie okolnosti týkajúce sa aktuálneho preskúmania zdravotného stavu dovolateľa v kritickom čase (s výsledkom jeho spôsobilosti sa hlavného pojednávania zúčastniť) sú taktiež uvedené v odôvodnení rozsudku krajského súdu.

K nadväznosti na uvedené potom neplatí, že by hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti   obžalovaného,   hoci   na   to   neboli   splnené   zákonné   podmienky.   Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d/ Tr. por. teda taktiež nie je splnený.“

3. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku

K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku najvyšší súd uviedol:

„Negatívna   odpoveď   na   otázku   splnenia   tohto   dovolacieho   dôvodu   rezultuje z negatívneho posúdenia splnenia oboch skôr uvedených dôvodov dovolania, na ktoré je (aj z hľadiska obsahu jeho odôvodnenia v tomto bode) viazaná.

Ak   nemožno   konštatovať   nesúlad   so   zákonom   v   otázke   vykonania   samostatného konania   proti   dovolateľovi   a   v   otázke   vykonania   hlavného   pojednávania   (jeho   časti) v neprítomnosti dovolateľa, nemožno ani učiniť záver, že rozhodnutie súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli (v tomto zmysle, zodpovedajúcom rozsahu uplatnených dovolacích dôvodov)   vykonané   v   konaní,   resp.   na   dotknutom   hlavnom   pojednávaní   zákonným spôsobom.

Ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. teda nie je splnený. Na základe uvedených okolností najvyšší súd odmietol dovolanie obvineného J. P. podľa § 382 písm. c/ Tr. por., konajúc a rozhodujúc na neverejnom zasadnutí nariadenom podľa § 381 Tr. por.“

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ním uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), d) a g) Trestného poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje,   že   súčasťou   označených   základných   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ namieta, nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľom. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci § 368 a nasl. Trestného   poriadku   týkajúcich   sa   mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania)   je racionálny a akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor,   ako   prijal   v   tejto   veci   najvyšší   súd,   nemôže   viesť   k   záveru   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu   však   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zo   strany   najvyššieho   súdu,   osobitne   jeho závery, takéto nedostatky v danom prípade nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   ústavný   súd   dodáva,   že   otázka   posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Ústavný   súd   tiež   pripomína,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V   danej   veci   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   dovolanie   ako   jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.   Už   samotné   chápanie   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku opodstatňuje   reštriktívny   prístup   najvyššieho   súdu   k   dovolacím   dôvodom.   Preto vo všeobecnosti   platí,   že   selektívne   posudzovanie   existencie   dovolacích   dôvodov nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru. Z dohovoru nevyplýva povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov. Požadovaný   jeden   opravný   prostriedok   predstavuje   v   trestnom   súdnom   procese v Slovenskej   republike   inštitút   odvolania.   Slovenská   republika   nemusí   mať   v   súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad   maiori   a   minus)   zriadenú   len   pre   korekcie   zákonodarcom   ustanovených   chýb   pri realizovaní trestnej represie (podobne I. ÚS 402/08).

Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení o porušení jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, na tom, že hlavné pojednávanie   bolo   vykonané   v jeho   neprítomnosti,   hoci   na   to   neboli   splnené   (podľa sťažovateľa) zákonné podmienky podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, ako aj na tom,   že   rozhodnutie   bolo   založené   na   dôkazoch,   ktoré   nemali   byť   súdom   vykonané zákonným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V prvom bode odôvodnenia sa najvyšší súd v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku predovšetkým vyjadril k uskutočneniu spoločného konania   v sťažovateľom   uvedených   veciach   s argumentáciou,   v ktorých   prípadoch   sa spoločné konanie nemusí vykonať (ak to prispeje k urýchleniu konania alebo ak je takéto riešenie založené na iných zákonom ustanovených dôvodoch). Podľa názoru sťažovateľa s porovnateľným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 13/2007 z 25. októbra 2007 sa najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia nevysporiadal. Ústavný súd sa s týmto tvrdením sťažovateľa nestotožňuje. Najvyšší súd okrem zdôvodnenia postupu v namietanej veci dokonca v závere odôvodnenia napadnutého uznesenia k porovnateľnému uzneseniu sp. zn. 1 Toš 13/2007 z 25. októbra 2007 sformuloval svoj právny názor (s. 12).

V súvislosti však s touto námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd v porovnateľných veciach   rozhodol   odlišným   spôsobom   (bez   ohľadu   na   to,   aby   analyzoval   možnosti procesného   postupu   konajúceho   súdu   podľa   príslušných   procesnoprávnych   predpisov), ústavný   súd   navyše   uvádza,   že   právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek   tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   sa   vyslovil   k   rozdielnej judikatúre najvyšších súdov. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 konštatoval, že k rozdielnej judikatúre najvyššej súdnej inštancie došlo z dôvodu, že „neexistoval mechanizmus spôsobilý zaistiť koherentnosť judikatúry...“ (bod 36). Poukázal tiež na to, že rozdiely v judikatúre „sú inherentným dôsledkom každého súdneho   systému...“   (bod   63),   pričom   úlohou   najvyššej   súdnej   inštancie   je   odstrániť vzniknuté protirečenia (bod 37).

Z   rozsudku   ESĽP   Beian   v.   Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej   inštancie   došlo   k   porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   preto   rozhodujúce,   či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.

Právny   poriadok   Slovenskej   republiky   upravuje   mechanizmus   zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším   súdom   a   v   inštitúte   prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   plénom   najvyššieho   súdu   alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky a riadne využíva, je v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od konkrétnych okolností, spravidla treba zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

Ústavný súd pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou konštatuje, že takýto rozpor   sám   osebe   ešte   nemusí   byť   dôvodom   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia. Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej úprave) bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. Každá zmena rozhodovacej súdnej praxe, zvlášť ak ide o prax najvyššej súdnej inštancie povolanej aj na zjednocovanie judikatúry nižších súdov, je však javom vo svojej podstate nežiaducim. Dokonca,   aj   keby   takéto   procedúry   neboli pre   uvedené   prípady   ustanovené   pozitívnym právom, nič by to nemenilo na povinnosti najvyššieho súdu pristupovať k zmene judikatúry nielen   opatrne   a   zdržanlivo   (t.   j.   výlučne   v   nevyhnutných   prípadoch   opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením takého postupu. Jeho súčasťou   by nevyhnutne malo byť presvedčivé   vysvetlenie   toho,   prečo   aj napriek očakávaniu rešpektu k doterajšej rozhodovacej praxi bolo rozhodnuté inak. Najvyšší súd v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   podľa   názoru   ústavného   súdu   logickým   a ústavne akceptovateľným spôsobom poukazuje na aktuálnu procesnoprávnu úpravu, ktorá vytvára priestor   aj   pre   taký   postup   najvyššieho   súdu,   aký   zvolil   pri   rozhodovaní   o dovolaní sťažovateľa.

Najvyšší súd vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného   poriadku   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zaujal   stanovisko   k aplikácii pravidla   o konaní   hlavného   pojednávania   v neprítomnosti   obžalovaného,   poukazujúc   na § 252 ods. 3 druhú vetu Trestného poriadku s dôrazom na to, že ide o dve odlišné situácie, pričom postačuje nastanie ktorejkoľvek z nich, aby sa mohlo aplikovať pravidlo o konaní hlavného pojednávania v neprítomnosti obžalovaného.

Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku najvyšší súd vychádzajúc z absencie dovolacích dôvodov ustanovených v § 371 ods. 1 písm. c) a d) Trestného poriadku dospel k záveru o absencii dovolacieho dôvodu aj podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Argumentácia najvyššieho súdu uvedená v napadnutom   uznesení   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   logická,   nie   je   svojvoľná   ani arbitrárna a je ústavne konformná.

Splnenie/nesplnenie podmienok pre dovolacie konanie podľa § 371 ods. 1 písm. c), d)   a g)   Trestného   poriadku   vyhodnotil   najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatočným   a vyčerpávajúcim   spôsobom   korešpondujúcim   tak   s čl.   46   ods.   1   ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru. Závery najvyššieho súdu nevybočujú podľa názoru ústavného súdu ani z požiadavky na zaistenie riadneho výkonu spravodlivosti na jednej strane a ani z požiadavky   rešpektovania   princípu   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená   právoplatným rozhodnutím na strane druhej. Konštatovanie o nesplnení dovolacích dôvodov bolo založené na   racionálnom,   podrobnom,   a   teda   ústavne   konformnom   výklade   relevantnej   právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania. Osoby dotknuté právoplatným rozhodnutím musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované, avšak tieto pravidlá nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili   existujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00,   taktiež   vec   Pérez   De   Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   predstavuje   dostatočný základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy, na ktorej tento založil   svoje   rozhodnutie.   Ústavný   súd   tak   považuje   odôvodnenia   jeho   rozhodnutia   za akceptovateľné a nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy   a   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver   o   takej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu   a namietaným porušením   jeho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012