znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 226/2011-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., Z., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom   pod   sp. zn.   12 Co 236/2009   a výrokom   jeho   uznesenia   z 20.   augusta 2009 o náhrade trov prvostupňového konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2009 doručená sťažnosť R. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 236/2009 a výrokom   jeho   uznesenia   z 20.   augusta   2009   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie“   alebo „napadnuté uznesenie“) o náhrade trov prvostupňového konania.

Ku skutkovému a právnemu stavu, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti, sťažovateľ uviedol,   že   ako   podielový   spoluvlastník   nehnuteľností   v podiele   ¼   k   celku   zapísaných na LV   č...   katastrálne územie...   sa   návrhom   z 19.   júla   2005   podaným   Okresnému   súdu Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   voči   odporcovi   –   ako   podielovému spoluvlastníkovi   v podiele   ¾   k celku   –   zrušenia   tohto   spoluvlastníctva   a prikázania predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva odporcu za náhradu 600 000 Sk.

Okresný súd rozhodol v právnej veci sťažovateľa rozsudkom č. k. 8 C 127/2005-218 zo   17.   decembra   2008,   ktorým   zrušil   podielové   spoluvlastníctvo   k predmetu   konania a prikázal   ho   do   výlučného   vlastníctva   odporcu,   ktorého   zároveň   zaviazal   zaplatiť sťažovateľovi finančnú náhradu 625 000 Sk za jeho spoluvlastnícky podiel, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd rozhodujúc o odvolaní odporcu proti prvostupňovému rozsudku tento rozsudok zmenil vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi náhradu za jeho spoluvlastnícky   podiel   tak,   že   pôvodne   trojdňovú   lehotu   od   právoplatnosti   rozsudku na realizáciu náhrady predĺžil na trojmesačnú.

O trovách   konania   rozhodol   okresný   súdu   osobitným   uznesením   č. k. 8 C 127/2005-281 z 8. júna 2009 (t. j. po právoplatnosti rozsudku zo 17. decembra 2008) tak, že uložil odporcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 995,82 € (zaplatený   súdny   poplatok)   a na   účet   jeho   právneho   zástupcu   1 791,49   €   z titulu   trov právneho zastúpenia. Odporca podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 127/2005-281 z 8. júna 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 236/2009 z 20. augusta   2009,   ktorým   napadnuté   prvostupňové   uznesenie   vo   výroku   o uložení povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia zmenil tak, že sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd konštatoval jeho úspech v danom konaní, ktoré označil za sporové, keď pri rozhodovaní o náhrade trov prichádza do úvahy použitie § 142   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   z ktorého   platí   jedna výnimka zakotvená v § 150 ods. 1 OSP. Podľa sťažovateľa krajský súd dôvodil «nejasne určenými   okolnosťami   prípadu   poukazom   na   ustanovenie   § 150 Občianskeho   súdneho poriadku...   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odvolací   súd   poukázal   na   jednej   strane na úspech sťažovateľa v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ale na druhej strane všeobecnou a strohou konštatáciou označil dôvodom hodným osobitného zreteľa   súrodenecký   vzťah   medzi   účastníkmi   konania,   keď   podľa   odvolacieho   súdu aj samotný   odporca   súhlasil   so   zrušením   a   vyporiadaním   podielového   spoluvlastníctva takým spôsobom ako ho navrhoval navrhovateľ a spor existoval len ohľadom výšky podielu navrhovateľa. Bez ohľadu na tú skutočnosť, že táto výška bola súdom určená takmer totožne so sumou, ktorú požadoval zaplatiť navrhovateľ, rozhodnutie súdu záviselo od znaleckého dokazovania   vo   veci,   ktoré   bolo   vykonané   v záujme   oboch   účastníkov   konania. Z napadnutého   uznesenia   ďalej   vyplýva,   že   krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie odkazom   na   príslušné   ustanovenia   O. s. p.   bez   dostatočne   zrozumiteľného a preskúmateľného   zdôvodnenia   „výnimočnosti   prípadu“,   bez   logického   a vyváženého poukázania   na   relevantné   okolnosti,   ktoré   majú   výnimočnosť   prípadu,   ako   podmienky nevyhnutnej pre postup podľa § 150 O. s. p., jednoznačne preukazovať.».

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   cituje   príslušné   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku,   a pokiaľ   ide   o   § 150   ods. 1,   uvádza,   že „je   výnimkou   zo   zásady zodpovednosti za výsledok umožňujúce súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných osobitného zreteľa účastníkovi, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Sťažovateľ sa preto domnieva, že ak aj súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná, musí ísť o zjavne výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite   odôvodnený.   Výrok   o   náhrade   trov   konania   krajský   súd   odôvodnil   iba s poukazom na použité ustanovenia O. s. p. Žiadne iné odôvodnenie postupu krajského súdu rozhodnutie (okrem poukazu na súrodenecký vzťah účastníkov a súdom nesprávne a nejasne interpretovaný   postoj   odporcu)   čo   do   nepriznania   trov   prvostupňového   konania navrhovateľa, neobsahuje.

Podľa názoru sťažovateľa preto krajský súd pri rozhodovaní v časti o náhrade trov konania   podľa   citovaných   ustanovení   § 142   ods. 1   a   § 150   ods. 1   O. s. p.   dôsledne nepostupoval. Napriek tomu, že v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 12 Co 236/2009 zo dňa 20. 08. 2009   konštatoval   úspech   sťažovateľa   v   konaní,   tomuto   náhradu   trov   konania nepriznal ani sčasti, čím sa sťažovateľ ako úspešný navrhovateľ s poukazom na výšku ním zaplateného   poplatku   a   vzniknutých   trov   právneho   zastúpenia   dostal   do   oveľa nepriaznivejšej pozície v porovnaní s odporcom, ktorý úspech v konaní nemal. Odvolací súd na úkor sťažovateľa neprihliadol na okolnosti, ktoré viedli navrhovateľa k uplatneniu práva na   súde   a   postoje   oboch   účastníkov   v   konaní.   V   odôvodnení   predmetného   rozhodnutia odvolacieho súdu nie je vôbec vyriešený vzťah účelnosti trov vynaložených a potrebných na uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Odvolací   súd mal a mohol túto   otázku   skúmať. Keďže tak neurobil, záver o tejto otázke nemohol ani riadne odôvodniť.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nie je možné zistiť, aké právne úvahy ho v otázke trov konania viedli k rozhodnutiu podľa § 150 ods. 1 O. s. p., na ktoré sa odvoláva. Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   v   tejto   časti za nepreskúmateľné,   ktoré porušuje jeho základné práva podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že   súrodenecký   vzťah   medzi   podielovým spoluvlastníkmi nemožno vnímať ako dôvod hodný osobitného zreteľa, a poukazuje na to, že sa   ešte   predtým,   ako   podal   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie   a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,   pokúšal   o   uzavretie   mimosúdnej   dohody,   avšak   na   jeho ponuky   odporca   nereagoval.   Na   súd sa   preto   musel   obrátiť len pre   správanie odporcu. Pozornosť   upriamuje   aj   na   podľa   neho   „neštandardné“   správanie   odporcu,   ktorý   sa „nevyjadroval   k predmetu   (meritu)   veci,   opakovane   účelovo   spochybňoval   znalecké posudky... domáhal sa zohľadnenia vlastných investícii do nehnuteľnosti, čo však žiadnym spôsobom nekonkretizoval a nepreukázal...“.

Sťažovateľ sa zmieňuje aj o „obštrukciách odporcu“, resp. jeho právneho zástupcu, v dôsledku   ktorých   muselo   dôjsť   k odročeniu   viacerých   pojednávaní,   a pripomína,   že odporca v súdnom konaní deklaroval hodnotu jeho podielu v nereálnej výške.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   12 Co 236/2009   a výrokom   jeho   uznesenia   z 20.   augusta   2009   o náhrade   trov prvostupňového konania došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv, a navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1.   Právo   sťažovateľa   R.   R.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   bolo   konaním Krajského   súdu v Banskej Bystrici   vo   veci   sp. zn.   12 Co 236/2009   a   výrokom   uznesenia   sp. zn.   12 Co 236/2009 z 20. augusta   2009   o   náhrade   trov   konania   tak,   že   navrhovateľovi   sa   náhrada   trov prvostupňového konania nepriznáva, porušené.

2.   Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   12 Co 236/2009 z 20. augusta 2009 vo výroku o zmene uznesenia Okresného súdu vo Zvolene z 08. 06. 2009 sp. zn. 8 C/127/2005 v časti výroku o uložení povinnosti odporcovi nahradiť trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia tak, že navrhovateľovi sa náhrada trov prvostupňového konania nepriznáva, a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu bola v konaní o jeho sťažnosti priznaná úhrada trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   krajský   súd   výrokom   svojho uznesenia sp. zn. 12 Co 236/2009 z 20. augusta 2009, ktorým zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 127/2005-281 z 8. júna 2009 v časti týkajúcej sa výroku o uložení povinnosti odporcovi   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   tak,   že   sťažovateľovi   náhradu   trov prvostupňového konania nepriznal, porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že   krajský   súd   tak rozhodol „bez   náležitého   a preskúmateľného   odôvodnenia   takéhoto   postupu a rozhodnutia“.

V súvislosti   s aplikáciou   § 150   ods. 1   OSP   sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   toto ustanovenie predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok v prípade, ak súd dospeje k názoru, že v okolnostiach konkrétneho prípadu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia však podľa sťažovateľa takéto dôvody nevyplývajú. Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom, že by takýmto dôvodom mohol byť súrodenecký vzťah medzi účastníkmi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   je ratione materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu   ochranu a v jeho rámci náhrady   trov súdneho konania sa   možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   celkom   alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej   úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len   ako   výnimku   zo   všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   sa   vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom v § 212 ods. 1 a § 220 ods. 1 OSP   a,   ako   už   bolo   uvedené,   namietaným   uznesením   zmenil   prvostupňové   uznesenie vo výroku o uložení povinnosti odporcu zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia tak, že sťažovateľovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

V časti   týkajúcej   sa   výroku   o zmene   uznesenia   okresného   súdu   o náhrade   trov konania a nepriznaní náhrady   trov prvostupňového konania sťažovateľovi v odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd uviedol:

„Pokiaľ   ide   o   priznávanie   náhrady   trov   konania   v   občianskoprávnom   konaní, Občiansky súdny poriadok prikazuje súdu prednostne rozhodnúť o náhrade trov konania podľa zásady úspechu v konaní podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie   alebo   bránenie   práv   proti   účastníkovi,   ktorý   vo   veci   úspech   nemal. Zo žiadneho   právneho   predpisu   nevyplýva   tá   skutočnosť,   že   by   konanie   o   zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   k   nehnuteľnosti   nebolo   sporovým   konaním, kedy by sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania ust.   § 142 ods. 1 O. s. p.   nemohlo aplikovať. Z ust. § 142 O. s. p. však platí aj jedna výnimka zakotvená v ust. § 150 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti   prípadu,   či   účastník,   ktorému   sa   priznáva   náhrada   trov   konania,   uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa tohto citovaného ustanovenia musí ísť o výnimočný prípad, kedy súd nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať za splnenia ďalšej podmienky, a to, že sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre ich nepriznanie.   Dôvodom   hodným osobitného   zreteľa v súdenej   veci   je   súrodenecký   vzťah medzi účastníkmi konania, pričom aj samotný odporca súhlasil so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva takým spôsobom, ako ho navrhoval navrhovateľ, a že spor medzi účastníkmi konania existoval len ohľadom výšky podielu navrhovateľa, za ktorý by mal vyplatiť navrhovateľovi náhradu.   Bez ohľadu na tú skutočnosť,   že táto   výška bola súdom určená takmer totožne so sumou, ktorú požadoval zaplatiť navrhovateľ, rozhodnutie súdu záviselo od znaleckého dokazovania vo veci, ktoré bolo vykonané v záujme obidvoch účastníkov konania. Za takéhoto stavu veci je potom spravodlivé, ak každý z účastníkov konania si bude platiť trovy konania, ktoré mu v konaní vznikli, sám. Z tohto dôvodu krajský súd   uznesenie   okresného   súdu   v   časti   výroku   o   náhrade   12 Co 236/2009   trov prvostupňového   konania   zmenil   tak,   že   navrhovateľovi,   hoci   úspešnému   účastníkovi konania, ich náhradu nepriznal.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Je potrebné uviesť, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí zásadne   medzi   hlavné   výsadné   oblasti   pôsobnosti   všeobecných   súdov   a ako   také   je prejavom ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto nemôže do detailov preskúmavať jednotlivé rozhodnutia všeobecných súdov o náhrade trov konania, keďže táto problematika   by   mohla   nadobudnúť   ústavnoprávny   rozmer   iba   v prípade   závažného vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť v dôsledku takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých by boli zjavné znaky arbitrárnosti.

Ustanovenie   § 150   OSP   obsahuje   určité   osobitné   „moderačné   oprávnenie“ všeobecných súdov, ktoré im umožňuje rozhodnúť o náhrade trov konania inak, než aby to reflektovalo výsledok sporu. Toto oprávnenie však zásadne prislúcha všeobecným súdom, ktoré sú detailne oboznámené s konkrétnymi okolnosťami prípadu, a preto je predovšetkým na ich úvahe, či využijú možnosť aplikácie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku s ohľadom na výnimočnosť konkrétneho prípadu.

Dôvody hodné osobitného zreteľa zistil krajský súd najmä v súrodeneckom vzťahu medzi účastníkmi konania a v tom, že spor medzi nimi existoval len v súvislosti s výškou podielu   sťažovateľa,   za   ktorý   by   mu   mala   byť   vyplatená   náhrada.   Krajský   súd   vzal do úvahy aj to, že výška náhrady bola síce určená takmer zhodne so sumou požadovanou sťažovateľom, avšak rozhodnutie záviselo od znaleckého dokazovania, ktoré bolo vykonané v záujme oboch účastníkov.

Aplikácia ustanovenia § 150 OSP založená na výnimočnosti predmetu konania alebo pomerov   na   strane   účastníkov   je   v danom   prípade podľa   názoru   ústavného   súdu odôvodnená   ústavne   udržateľným   spôsobom.   Krajský   súd   v uznesení   sp. zn. 12 Co 236/2009   z 20. augusta   2009,   pokiaľ   ide   o zmeňujúci   výrok   o   náhrade   trov prvostupňového konania, síce stručne, ale napriek tomu dostatočne odôvodnil ozrejmiac, ktoré   okolnosti   na strane účastníkov   považoval za   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové okolnosti daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil   každý   účastník   vlastné   trovy   sám.   Skutkové   a právne   závery   uvedené   v odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu týkajúce sa nepriznania náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľovi nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy   a dohovoru.   Vzhľadom   na   to   nemožno   tieto   skutkové   a právne   závery   označiť za nepreskúmateľné   a   za   svojvoľné, vybočujúce   z rámca   uvedeného   zákonného ustanovenia,   a   ústavný   súd   ich   preto   nemá   dôvod   ani   oprávnenie   prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne vlastnými.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd   vo svojej   judikatúre   tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   nezistil   na   strane   krajského   súdu   také   pochybenia,   ktorým   by   bolo možné   pripísať   ústavnoprávny   rozmer,   a z toho   dôvodu   nezistil   medzi   napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takú príčinnú súvislosť, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť porušenie v sťažnosti označených práv sťažovateľa v prípade jej prijatia na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákon o ústavnom súde), a preto sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr. III. ÚS 151/05, IV. ÚS 170/08).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo výroku o trovách konania a o úhrade trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011