znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 226/2010-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2010 doručená sťažnosť JUDr. L. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. H. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   špeciálnej   prokuratúry“) podal 15. decembra 2005 špeciálnemu súdu obžalobu proti sťažovateľovi a ďalším osobám pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 160a ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Rozsudkom špeciálneho súdu sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 z 19. januára 2009 bol sťažovateľ spolu s ďalšími obžalovanými uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, sčasti dokonaného, sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona. Proti rozsudku špeciálneho   súdu   podal   sťažovateľ,   ako   aj   ďalší   obžalovaní   odvolanie.   Uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Toš   4/2009   z   19.   novembra   2009   bol   napadnutý   rozsudok špeciálneho súdu zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal   a rozhodol.   Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   len   tú   časť   zrušujúceho   uznesenia najvyššieho   súdu,   ktorou   bola   vec   vrátená   špecializovanému   trestnému   súdu   na   nové prejednanie a rozhodnutie, keďže podľa názoru sťažovateľa špecializovaný trestný súd nie je príslušným súdom na prejednanie jeho trestnej veci, a to z viacerých dôvodov.

V prvom rade sa sťažovateľ domnieva, že špecializovaný trestný súd nie je súdom príslušným   na   prejednanie   jeho   trestnej   veci   preto,   lebo   v   dôsledku   zmeny   právnej kvalifikácie z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona na trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona došlo k tomu, že špeciálny súd prestal byť príslušným súdom, keďže trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona pri výške škody 9 000 000 Sk (298 745 €) nie je trestným činom, ktorý by zakladal príslušnosť špeciálneho súdu. Podľa názoru sťažovateľa mal špeciálny súd potom, ako 2. júna 2008 upozornil obžalovaných na možnosť inej právnej kvalifikácie skutku, v zmysle ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   postúpiť   vec   príslušnému   súdu. Sťažovateľ na túto skutočnosť upozornil špeciálny súd svojím podaním zo 17. júla 2008. Špeciálny súd by bol vecne príslušným na konanie vo veci trestného činu podvodu len vtedy,   ak by trestným   činom   bola spôsobená škoda   alebo získaný   prospech   dosahujúci najmenej   desaťtisícnásobok   minimálnej   mzdy   zamestnanca   odmeňovaného   mesačnou mzdou [§ 15a ods. 2 písm. d) Trestného poriadku].

Sťažovateľ ďalej spochybňuje príslušnosť prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý podľa jeho názoru nemal oprávnenie v tejto veci v čase začatia trestného stíhania, teda od   7.   februára   2004   do   1.   mája   2004,   konať,   a   to   z   dôvodu   neexistencie   právomocí a pôsobnosti v tomto čase. Keďže pôsobnosť úradu špeciálnej prokuratúry bola upravená v § 55b až § 55l zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) iba od 1. mája 2004, nemohol generálny prokurátor Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   pred   účinnosťou   príslušnej   novely   zákona o prokuratúre   určiť   príslušnosť   neexistujúcemu   úradu   a   prokurátorovi   bez   pôsobnosti. Z dôvodu tohto nedostatku bolo podľa sťažovateľa povinnosťou špeciálneho súdu obžalobu odmietnuť,   prípadne   konanie   zastaviť   alebo   vrátiť   vec   prokurátorovi   do   prípravného konania.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s argumentáciou   najvyššieho   súdu   uvedenou   v   jeho zrušujúcom   uznesení   vo   vzťahu   k tejto   námietke   a   považuje   ju   za   nezákonnú,   resp. nemajúcu oporu v zákone.

Napokon sťažovateľ odvodzuje nepríslušnosť špeciálneho súdu, resp. jeho právneho nástupcu špecializovaného trestného súdu z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20.   mája   2009.   Sťažovateľ   spochybňuje   kontinuitu   novozriadeného   špecializovaného trestného   súdu   s   jeho   „neústavným“ predchodcom   –   špeciálnym   súdom,   pričom   v tejto súvislosti poukazuje na tú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, v ktorej sa uvádza: „Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tento zákon a súvisiace   predpisy   do   súladu   s   Ústavou   Slovenskej   republiky,   strácajú   po   šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.“

Podľa   názoru   sťažovateľa «Národná   rada   Slovenskej   republiky   neuviedla   tento zákon, teda zákon č. 458/2003 Z. z. do súladu s Ústavou SR ako rozhodol Ústavný súd SR, ale   prijala   nový   zákon   č.   291/2009   Z.   z.   o Špecializovanom   trestnom   súde   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky... Uvedením zákona do súladu s Ústavou SR by bola úprava zákona č. 458/2003 Z. z. vo vytknutých ustanoveniach, vrátane názvu ako aj ustanovení ďalších súvisiacich predpisov, ale v každom prípade zmena a doplnenie citovaného a preskúmaného zákona (podľa doslovného znenia nálezu „tento zákon“, teda z. č. 458/2003 Z. z.).

Vzhľadom na túto situáciu, teda, že NR SR neuviedla zákon č. 458/2003 Z. z. do súladu   s   Ústavou   SR   a   že   citovaný   zákon   nemá   ustanovenie,   ktoré   by   zrušilo   zákon č. 458/2003 Z. z. sa vytvoril taký právny stav, že zákon č. 458/2003 Z. z. stratil platnosť 17. januára   2010.   Teda   sa   prijal   celkom   iný   a   nový   zákon   počas   platnosti   zákona č. 458/2003 Z. z. Keďže zákon č. 291/2009 Z. z. neobsahuje zrušujúce ustanovenie, o tejto právnej situácii zákonodarca vedel a zrejme tento právny stav zámerne vytvoril, čím však ale dochádza k právnej neistote.».

Sťažovateľ vzhľadom na uvedenú argumentáciu zastáva názor, že prijatím nového zákona   č. 291/2009   Z.   z.   o   Špecializovanom   trestnom   súde   (ďalej   len   „zákon o špecializovanom   trestnom   súde“)   nebola   zabezpečená   právna   kontinuita   špeciálneho trestného   súdu   so   špeciálnym   súdom,   a v tejto   súvislosti   ďalej   uvádza,   že «Neústavné zriadenie Špeciálneho súdu má za následok aj porušenie ustanovení medzinárodnej zmluvy o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   priamo   zakladajú   práva   alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a ktoré majú prednosť pred zákonmi.

Ide   najmä   o   ustanovenie   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...

Okrem   iných   podľa   čl.   143   ods.   1   ústavy   Sústavu   súdov   tvoria   Najvyšší   súd Slovenskej republiky a ostatné súdy. Za týchto okolností je ťažko subsumovať špeciálny súd už iba vzhľadom na jeho povahu, ktorý inak má znaky mimoriadneho súdu, na vymedzenú jeho pôsobnosť a právomoc (napr. aj postavenie vyššieho súdu ako súdu prvého stupňa) pod pojem „ostatný súd“. Je to hlboký zásah do ústavne vymedzeného súdneho systému obyčajným zákonom.».

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009 v spojení s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009 v trestnej veci proti obžalovanému JUDr. E. Č., JUDr. L. P. a V. K. bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo nebyť odňatý zákonnému súdu a zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Toš   4/2009,   zo   dňa 19. novembra   2009   vo   výroku,   ktorým   vec   sa   vracia   Špecializovanému   trestnému   súdu v Pezinku, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol ústavný súd zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   postupom   špeciálneho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009

Sťažovateľ namieta, že k neprípustnému zásahu do jeho ústavou garantovaných práv došlo postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 Tš 21/2005 a jeho rozsudkom z 19. januára 2009.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ mal   možnosť   podať   proti   namietanému   postupu   a rozsudku   špeciálneho   súdu   riadny opravný prostriedok – odvolanie, ktorú aj využil. O jeho odvolaní rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Toš 4/2009 z 19. novembra 2009 tak, že odvolaniu vyhovel a rozsudok špeciálneho súdu v celom rozsahu zrušil a vec vrátil špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V danom   prípade   právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľa proti   postupu   špeciálneho   súdu   v   konaní   sp.   zn.   PK-1   Tš   21/2005   a   jeho   rozsudku z 19. januára 2009 vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   k porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 4/2009 a jeho uznesením z 19. novembra 2009 malo dôjsť:

a) z dôvodu, že špecializovaný trestný súd nie je súdom príslušným na prejednanie jeho trestnej veci, keďže v dôsledku zmeny právnej kvalifikácie zanikla právomoc pôvodne špeciálneho súdu, dnes špecializovaného trestného súdu prejednať jeho trestnú vec (ďalej aj „prvá námietka“),

b)   z dôvodu,   že   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   odmietol   sťažovateľovu námietku   o nepríslušnosti   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry   (ďalej   aj   „druhá námietka),

c) z dôvodu, že špecializovaný trestný súd nie je oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti   špeciálneho   súdu   vzhľadom   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08 z 20. mája   2009,   ktorým   bol   špeciálny   súd   označený   ako   protiústavný   (ďalej   aj   „tretia námietka“).

Vo   vzťahu   k prvej   námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať   na   princíp   subsidiarity,   na   ktorom   je   založená   aj   jeho   právomoc   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba chápať tak, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   aj   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce všeobecné súdy naprávať, resp. korigovať   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania. Spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno   na   ústavnom   súde namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods.   1   ústavy   a   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu   (m.   m.   napr.   III.   ÚS   3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na viacero ustanovení Trestného poriadku (zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov, podľa ktorého trestné konanie vedené proti sťažovateľovi prebieha), ktoré garantujú ochranu jeho práv v priebehu trestného konania.

Podľa   §   181   ods.   1   Trestného   poriadku   podanú   obžalobu   treba   na   súde   najskôr preskúmať z toho hľadiska, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preveriť,   či   prípravné   konanie,   ktoré   jej   predchádzalo,   bolo   vykonané   spôsobom zodpovedajúcim   tomuto   zákonu   a   či   jeho   výsledky   dostatočne   odôvodňujú   postavenie obvineného pred súd. Na to slúži predbežné prejednanie obžaloby.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú na súde preskúma predseda senátu a podľa jej obsahu a podľa obsahu spisu posúdi, či ju treba predbežne prejednať na zasadnutí senátu alebo či môže nariadiť o nej hlavné pojednávanie.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku na uľahčenie rozhodnutia môže vyslúchnuť obvineného a zadovážiť potrebné vysvetlenia.

Podľa   §   186   písm.   a)   Trestného   poriadku   predseda   senátu   nariadi   predbežne prejednanie obžaloby, ak má za to, že vec patrí do príslušnosti iného súdu.

Podľa § 222 ods. 1 Trestného poriadku ak zistí súd v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný rozhodnúť vec sám, ak ide iba o miestnu nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho   stupňa.   Postúpiť   vec   inému   súdu   nemôže   súd,   ktorému   bola   vec   postúpená nadriadeným súdom, okrem prípadu, že by sa skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti medzitým podstatne zmenil.

Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253, preskúma   zákonnosť   a   odôvodnenosť   všetkých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   môže odvolateľ   podať   odvolanie,   i   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozsudku, prihliadajúc pritom i na vady, ktoré neboli odvolaním vytýkané.

Podľa § 566 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný poriadok“) dovolanie podľa tohto zákona možno podať len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa   §   368   ods.   1   nového   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať   proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 371 ods. 1 písm. a) nového Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Z uvedeného vyplýva, že špecializovaný trestný súd konajúci v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti v trestnej veci sťažovateľa bude mať možnosť posúdiť námietku sťažovateľa týkajúcu sa jeho nepríslušnosti vyplývajúcej zo zmeny právnej kvalifikácie. Rovnako   aj   odvolací   súd   v prípade   podania   odvolania   je   súdom   s   plnou   jurisdikciou, v ktorého právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného   prípadu   vrátane   otázky   príslušnosti   špecializovaného   trestného   súdu.   Navyše, sťažovateľ   má   možnosť   po   právoplatnom   skončení   jeho   trestnej   veci   podať   v   zmysle príslušných ustanovení nového Trestného poriadku dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. a) nového Trestného poriadku z dôvodu, že vo veci rozhodol nepríslušný súd.

Sťažovateľ teda realizáciou svojho práva na obhajobu v priebehu trestného konania vedeného   proti   nemu   má   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných práv a slobôd pred všeobecným súdom.

Nad   rámec   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na skutočnosť,   že   v   súčasnom   štádiu   sťažovateľovej   trestnej   veci   vzhľadom   na   závery najvyššieho   súdu   uvedené   v   jeho   zrušujúcom   uznesení   z   19.   novembra   2009   nemožno otázku príslušnosti súdu jednoznačne vyriešiť. Najvyšší súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 1 Toš   4/2009   z   19.   novembra   2009   nariadil   špecializovanému   trestnému   súdu   doplniť dokazovanie   vykonaním   viacerých   dôkazov.   V   súvislosti   s nariadeným   doplnením dokazovania najvyšší súd okrem iného uviedol, že „Pokiaľ by sa vykonaným dokazovaním potvrdila skutková verzia produkovaná svedkom Ing. M. M. a na ňu nadväzujúcimi dôkazmi bude potrebné z hľadiska jej právneho posúdenia uvažovať aj v rovine, či takto zistené konanie obžalovaných nenapĺňa len skutkovú podstatu trestného činu nepriamej korupcie podľa § 162 Tr. zák.“. Sťažovateľ túto časť uznesenia najvyššieho súdu v sťažnosti nijako nenapáda.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ nebude ustálená právna kvalifikácia skutku, treba vychádzať z právnej kvalifikácie uvedenej v obžalobe, z ktorej je odvodená aj príslušnosť súdu. V prípade, ak by konajúci súd ustálil právnu kvalifikáciu skutku odlišne od obžaloby, pričom by zistil v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný, mal by vyriešiť, či prichádza do úvahy postup podľa § 222 ods. 1 Trestného poriadku. Upozornenie špeciálneho súdu z 2. júna 2008 o možnosti právnej kvalifikácie skutku ako trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona, rovnako ako obdobné závery   vyplývajúce   z   rozsudku   špeciálneho   súdu   stratili   uznesením   najvyššieho   súdu relevanciu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   považuje   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   prvej námietky za predčasne podanú, o ktorej nie je príslušný konať v zmysle zásad vyjadrených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

Podstata druhej námietky sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že špeciálny súd nebol vôbec oprávnený prejednať obžalobu podanú prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry a obžalobu mal odmietnuť, prípadne vrátiť vec prokurátorovi do prípravného konania alebo trestné stíhanie sťažovateľa zastaviť. Podľa názoru sťažovateľa prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry totiž nemal oprávnenie v tejto veci v čase začatia trestného stíhania 7. februára 2004 do 1. mája 2004 konať v dôsledku nedostatku a neexistencie právomoci a pôsobnosti v tomto   čase.   Generálny   prokurátor   síce   svojím   rozhodnutím   sp.   zn.   VII   Gv   8/04 z 10. februára 2004 podľa § 51 zákona o prokuratúre určil, aby dozor v tejto veci vykonával prokurátor   úradu   špeciálneho   prokurátora,   avšak   tento   úrad   vznikol   až   1.   mája   2004. Generálny   prokurátor   nemohol   pred   účinnosťou   zákona   o   zriadení   špeciálneho   súdu   a špeciálnej   prokuratúry   určiť   príslušnosť   neexistujúcemu   úradu   a prokurátorovi   bez pôsobnosti.

Uvedenú   námietku   sťažovateľ   uplatnil   aj   vo   svojom   odvolaní   proti   rozsudku špeciálneho   súdu,   pričom   najvyšší   súd   k tejto   odvolacej   námietke   v odôvodnení namietaného uznesenia najmä uviedol, že «Zákon o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. nepozná pojem   „zákonný   prokurátor“.   Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky,   ktorý   má postavenie   vedúceho   ústredného   štátneho   orgánu   a   ktorý   riadi   a kontroluje   činnosť všetkých prokuratúr, môže podľa § 51 vyššie uvedeného zákona určiť, aby dozor v tej ktorej trestnej veci vykonával ktorýkoľvek prokurátor Slovenskej republiky.

V   posudzovanom   prípade   svojim   rozhodnutím   z   10.   februára   2004,   sp.   zn. VII Gv 8/04   určil,   že   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   prípravnom   konaní   bude vykonávať prokurátor Úradu špeciálneho prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky,   pričom   v   tom   čase   Úrad   špeciálneho   prokurátora   pôsobil   ako   oddelenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a prokurátor JUDr. D. K. ako vedúci tohto oddelenia.».

Sťažovateľ s citovanou argumentáciou najvyššieho súdu nesúhlasí a považuje ju za nezákonnú.   V tejto   súvislosti   uvádza,   že   aj   keď   zákon   o   prokuratúre   nepozná   pojem „zákonný   prokurátor“, pozná   však   pojem „sústava   prokuratúry“. Určiť   príslušnosť prokurátora   bolo   podľa   sťažovateľa   možné   len   v   rámci   existujúcej   zákonnej   sústavy prokuratúry, a nie „metodickým pokynom“ alebo „organizačným aktom riadenia“.V   súvislosti   s   uvedenou   argumentáciou   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za potrebné poukázať na   svoje   ústavné   postavenie,   z   ktorého   vyplýva, že   nie je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, a preto vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   posúdil   citovanú   argumentáciu   najvyššieho   súdu   týkajúcu   sa   druhej námietky sťažovateľa a konštatoval, že spôsob, ako sa s ňou najvyšší súd vysporiadal, je z ústavného hľadiska   akceptovateľný, pretože   ho nemožno považovať za arbitrárny   a je primeraným   spôsobom   odôvodnený,   a preto   nenašiel   dôvod,   aby   do   argumentácie najvyššieho súdu v rámci svojej právomoci zasahoval.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa druhej námietky sťažovateľa po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Podstatou tretej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že špecializovaný trestný súd nie je oprávnený   kontinuálne   pokračovať   v   činnosti   špeciálneho   súdu,   ktorý   bol   nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 označený ako protiústavný, pričom „Národná rada Slovenskej republiky neuviedla tento zákon, teda zákon č. 458/2003 Z. z. do súladu s Ústavou SR ako rozhodol Ústavný súd SR, ale prijala nový zákon č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zákon nadobúda   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   Ústavného   súdu   SR,   sp. zn.   PL.   ÚS   17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky“.

V súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju konštantnú judikatúru (napr. I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99), podľa ktorej každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom.   Ústavná   a   zákonná   úprava   konaní   pred   ústavným   súdom   ich   preto   koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých možno konať a aj rozhodnúť   v   niektorom   z   uvedených   typov   konaní   pred   ústavným   súdom   ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00).

Právomoc   špecializovaného   trestného   súdu   kontinuálne   pokračovať   vo   veciach začatých špeciálnym súdom vyplýva priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Špecializovaný trestný   súd   teda   postupuje v prípade   sťažovateľa   tak,   ako mu to zákon ukladá. Vyriešiť otázku, či sú príslušné ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom súde v súlade s ústavou, možno iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (II. ÚS 336/09), a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy môžu ústavnému súdu predložiť len   najmenej pätina poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor a verejný ochranca práv, t. j. fyzickým osobám (a teda ani sťažovateľovi) právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy neprislúcha.

Na   tomto   základe ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom   prerokovaní v časti týkajúcej sa tretej námietky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010