znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 226/08-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Z. M., Š., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia jej   základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. M. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D 2085/2000,   Dnot   363/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € [slovom dvetisíc eur   (60   252   Sk)],   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Z. M. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € [slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)] na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. V. K., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2008 doručená sťažnosť Z. M., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000. Sťažovateľka svoju sťažnosť doplnila podaním doručeným 30. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v roku 2000 začal okresný súd konanie o dedičstve o novoobjavenom   majetku   po   poručiteľovi   Š.   G.   zomrelom...   (ďalej   len   „poručiteľ“). Prerokovaním dedičstva bol poverený notár JUDr. J. E., B. Dedičské konanie vedené pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 nebolo do podania sťažnosti právoplatne skončené.

Sťažovateľka nie je spokojná s postupom okresného súdu v konaní, k čomu uviedla: „Počas tohto osemročného obdobia som sa neustále stretávala s tým,   že porušovateľ základného práva vydával nesprávne uznesenia o prejednaní dedičstva, ktoré odvolací súd vždy zrušil a vec vrátil porušovateľovi na ďalšie konanie.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože nemôže užívať svoj majetok, ktorý je predmetom dedičstva (pozemky v urbariáte, ktorý vyplácal podiely v neoprávnenej výške inej osobe).

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v označenom   dedičskom   konaní,   prikázal   okresnému   súdu vo veci konať a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 226/08-13 z 31. júla 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky a podpredseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. 1 SprS 272/08 zo 4. septembra 2008, v ktorom k dôvodom sťažnosti uviedol: „Podľa vyjadrenia notára JUDr. J. E., ktorý je vo veci činný ako súdny komisár, od jeho poverenia vo veci ako súdneho   komisára   vo   veci   bolo   nepretržite   konané,   boli   uskutočnené   pojednávania, zisťované podklady pre rozhodnutie vo veci.

Podľa   vyjadrenia konajúcej sudkyne   bola   dĺžka konania ovplyvnená   nečinnosťou zo strany   dedičov,   respektíve   ich   právnych   nástupcov.   Bolo   potrebné   odstraňovať   vady dodatočného dedičského konania, dochádzalo k neúčasti na pojednávaniach, k vzájomným rodinným rozporom, čo vyústilo v konfliktné situácie. Účastníci sami spôsobili prieťahy svojim konaním, respektíve nekonaním. Účastníci mali problémy už s doplnením návrhu na začatie   konania.   Konanie   bolo   zastavené   a   po   opravnom   prostriedku   a   zmene   právnej úpravy sa ďalej konalo. Následná výzva bola smerovaná na ustálenie predmetu konania. Okrem   toho   v   priebehu   konania   boli   problémy   s   doručovaním.   Zásielky   sa   doručovali opätovne. Posledné uznesenie neprevzal S. G. s tým, že je neznámy a J. G., ktorý zomrel. Táto situácia vyplýva aj z toho, že sa prejednáva dedičstvo po poručiteľovi, ktorý zomrel v roku   1929.   Po   viacerých   pojednávaniach   bolo   konanie   ukončené   návrhom   uznesenia zo dňa 31. 3. 2008. Uznesenie bolo opätovne vracané súdnemu komisárovi. Konanie tak bolo ukončené až uznesením zo dňa 18. 6. 2008.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   som   toho   názoru,   že   v   konaní   nedošlo k prieťahom, ktoré by boli spôsobené Okresným súdom Žilina. Celé konanie je poznačené tým, že sa prejednáva dedičstvo po poručiteľovi, ktorý zomrel ešte v roku 1929. Z toho vyplýva okruh účastníkov a následné problémy s doručovaním, nakoľko v priebehu konania niektorí z účastníkov konania zomreli. Ďalším účastníkom je problém doručiť, nakoľko ich adresa   pobytu   je   neznáma.   DÍžka   súdneho   konania   bola   spôsobená   tiež   nečinnosťou zo strany   dedičov,   ktorí   nereagovali   na   výzvy,   nedopĺňali   potrebné   podklady   a   podali neurčitý návrh na dodatočné prejednanie dedičstva. Zo strany súdneho komisára došlo k určitým   prieťahom   tiež   z toho dôvodu,   že neakceptoval   pokyny konajúcej   sudkyne na prepracovanie uznesenia, a toto mu muselo byť viackrát vrátené. Vo vzťahu k Okresnému súdu Žilina teda považujem podanú ústavnú sťažnosť za nedôvodnú.“

Na vyjadrenie okresného súdu reagoval právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom 2. decembra 2008, v ktorom uviedol: „Podľa ust. § 175zb OSP súd môže odňať vec   poverenému   notárovi,   ak   napriek   predchádzajúcemu   upozorneniu   spôsobí   zbytočné prieťahy   v   súdnom   konaní.   Takýto   úkon   je   úkonom   súdu   a   má   povahu   operatívneho, neformálne prijatého opatrenia, a je preto v dispozícii súdu, čím je daná zodpovednosť súdu za efektívny postup v dedičskom konaní (čo Ústavný súd vyslovil aj v odôvodneniach svojich Nálezov IV. ÚS 73/04 z 19. 05. 2004 a III. ÚS 47/2000 z 11. 10. 2000). Účastníkovi konania zákon nepriznáva oprávnenie podať žiadosť o odňatie veci notárovi, účastník je oprávnený podať sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi súdu, čo som aj urobila. Nie je podľa môjho názoru preto pravdivé tvrdenie, že zo strany konajúceho súdu k prieťahom nedošlo,   nakoľko   riadenie   priebehu konania   je   v   dispozícii   súdu.   Čo   sa   týka   tvrdenia o nečinnosti dedičov, nečinný bol len jeden z dedičov a jeho právny zástupca, čo však nemôže byť na ujmu ostatných dedičov (aj vzhľadom na možnosť použitia poriadkového opatrenia konajúcim súdom). Toto je uvedené aj v odôvodnení Uznesenia Okresného súdu v Žiline D 2085/2000, Dnot 363/2000 zo dňa 18. 06. 2008 na str. 3 dole (zaslaný spisový materiál z Okresného súdu v Žiline).

Ja ako účastník konania som nedala žiadnu príčinu k tomu, aby sa dedičské konanie takto   neúmerne   preťahovalo   a   považujem   za   potrebné   opätovne   poukázať   na   to,   že napádam nielen zbytočné prieťahy, ale aj neprimeranú dĺžku konania a orgány verejnej moci, ako som už uviedla vyššie, majú k dispozícii procesné inštitúty smerujúce nielen k odstráneniu prieťahov, ale slúžiace aj na zabezpečenie rozhodnutia v primeranej lehote. Pokiaľ   sa   týka   tvrdenia   porušovateľa   o   tom,   že   súdny   komisár   neakceptoval   pokyny konajúcej sudkyne na prepracovanie uznesenia, a že teda došlo k určitým prieťahom len z jeho strany, mám zato, že konanie súdneho komisára je vlastne konaním súdu, čo vyplýva o. i. aj z označenia tejto funkcie, a preto znovu podotýkam, že súd mal možnosť použiť ust. § 175zb OSP tak, ako som uviedla už vyššie....

Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa č1. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v tomto dedičskom konaní konštatoval Ústavný súd SR vo vzťahu k ďalšej sťažovateľke (vystupujúcej v tomto konaní rovnako ako ja ako dedič) vo svojom Náleze zo dňa 16. 10. 2008, I. ÚS 228/08. Som toho názoru, že aj rovnosť účastníkov konania vychádzajúca z ust. čl. 47 ods. 3 Ústavy SR potvrdzuje dôvodnosť mojej sťažnosti.

Vzhľadom   na   uvedené   mám   zato,   že   som   priloženými   písomnosťami   dostatočne preukázala odôvodnenosť a opodstatnenosť svojej sťažnosti.“

II.

Zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 ústavný súd zistil tento stav a priebeh konania:

Okresnému   súdu   bol   4.   septembra   2000   doručený   návrh   M.   T.   na   dodatočné prerokovanie dedičstva po poručiteľovi, v ktorom bola sťažovateľka označená ako jedna z dedičov. Zákonná sudkyňa pokynom zo 6. septembra 2000 uložila vyžiadať spis sp. zn. D 435/29 Čd 2311/32 vo veci dedičského konania po poručiteľovi. Výzvou z 13. septembra 2000   okresný   súd   žiadal   navrhovateľku,   aby   predložila   originál   alebo   overenú   kópiu úmrtného listu poručiteľa. Dňa 11. októbra 2000 bola vec zapísaná pod sp. zn. D 2085/2000 a 12. novembra 2000 okresný súd vydal poverenie na vykonanie úkonov v predmetnej veci notárovi JUDr. J. E. (ďalej len „súdny komisár“). Súdny komisár zaslal 7. novembra 2000 výzvu L., Š.

Súdny komisár nariadil 9. januára 2001 termín pojednávania na 23. január 2001. Na tomto   pojednávaní   oboznámil   obsah   podania,   ktoré   15.   januára   2001   predložil   jeden z dedičov,   a pojednávanie   odročil   na   neurčito   do   skončenia   súdneho   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 C 861/98.

Dňa 13. marca 2002 bolo súdnemu komisárovi doručené potvrdenie Katastrálneho úradu v Ž., Správy katastra B. (ďalej len „katastrálny úrad“), že poručiteľ nie je vedený ako spoluvlastník nehnuteľnosti zapísanej na LV č. 6295 k. ú. Š. Súdny komisár 28. marca 2002 zaslal   žiadosť   L.   o potvrdenie   skutočností   týkajúcich   sa   konania,   ktoré   mu   následne potvrdilo,   že   poručiteľ   je   vedený   v pôvodnom   zozname   urbáru   ako   spoluvlastník nehnuteľnosti,   a oznámilo   úradnú   cenu   všetkých   lesných   pozemkov   a lesných   porastov evidovaných v urbáre. Súdny komisár 15. augusta 2002 nariadil pojednávanie na 30. august 2002.   Toto   pojednávanie   bolo   na   návrh   prítomných   účastníkov   odročené   z dôvodu opätovného predvolania dedičov, ktorí sa naň nedostavili. Na pojednávaní 9. septembra 2002   nedošlo   medzi   dedičmi   k dohode,   a preto   navrhli,   aby   okresný   súd   potvrdil nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Súdny komisár 16. septembra 2002 vypracoval návrh uznesenia a 17. septembra 2002 ho predložil okresnému súdu.

Okresný súd 23. januára 2003 vrátil spis súdnemu komisárovi na doplnenie uznesenia o doložku pre zápis do katastra nehnuteľností a na vyčíslenie trov konania. Súdny komisár prípisom z 13. marca 2003 vrátil spis s tým, že predmetom konania bolo prerokovanie práv, a preto je požadovaná doložka irelevantná. Na základe pokynu z 3. apríla 2003 bol spis opäť vrátený súdnemu komisárovi, aby vyčíslil trovy konania na predpísanom tlačive. Súdny komisár vrátil spis okresnému súdu prípisom z 18. júna 2003 s tým, že trovy konania sú obsiahnuté vo výroku aj v odôvodnení návrhu uznesenia. Okresný súd vydal 11. júla 2003 uznesenie, ktorým potvrdil nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Dňa 31. júla 2003   a   1.   augusta   2003   boli   okresnému   súdu   doručené   odvolania   štyroch   účastníkov konania, ktoré okresný súd 30. septembra 2003 zaslal na vyjadrenie ostatným účastníkom konania. Prípisom z 11. novembra 2003 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 124/03 z 21. septembra 2004 zrušil uznesenie okresného súdu   a vrátil   mu vec   na ďalšie   konanie.   Spis bol   okresnému   súdu   doručený 27. septembra   2004.   Pokynom   z   29.   septembra   2004   bolo   uložené   doručiť   uznesenie účastníkom konania a 22. novembra 2004 bol spis odovzdaný súdnemu komisárovi.

Súdny komisár 12. decembra 2005 nariadil   pojednávanie na 20. december 2005. Pojednávanie z 20. decembra 2005 bolo odročené na návrh účastníkov z dôvodu doplnenia okruhu dedičov po zomrelom účastníkovi. Súdny komisár výzvou z 20. decembra 2005 požiadal katastrálny úrad o výpis z pozemkovej knihy a o identifikáciu parciel evidovaných na poručiteľa.

Na   pojednávaní   12.   januára   2006   súdny   komisár   oboznámil   účastníkov   konania s obsahom správy katastrálneho úradu a poučil ich o prekážke právoplatne skončenej veci s tým,   že   dedičstvo   po   poručiteľovi   už   bolo   právoplatne   prerokované.   Súdny   komisár vypracoval   návrh   uznesenia   o zastavení   konania   a predložil   spis   okresnému   súdu.   Na základe   pokynu   sudkyne   z 21.   februára   2006   bol   spis   vrátený   súdnemu   komisárovi   na prepracovanie návrhu uznesenia. Súdny komisár 8. marca 2006 doplnil návrh uznesenia a okresný súd uznesením z 21. marca 2006 konanie zastavil. V máji 2006 boli okresnému súdu doručené odvolania piatich účastníkov konania a prípisom z 18. júla 2006 bol spis predložený krajskému súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoD 86/2006 z 13. apríla 2007 zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu   doručený   20.   apríla   2007.   Okresný   súd   uznesením   zo   6.   júna   2007   vyzval navrhovateľku,   aby   v lehote   60   dní   odstránila   nedostatky   podania.   Navrhovateľka 22. októbra 2007 požiadala o predĺženie lehoty na splnenie výzvy. Okresný súd 29. októbra 2007 odovzdal spis súdnemu komisárovi, ktorý 12. decembra 2007 nariadil pojednávanie na 7. január 2008.

Ďalšie pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 17. marca 2008, bolo odročené na návrh jednej z dedičov z dôvodu zabezpečenia splnomocnení od dedičov po nebohom účastníkovi konania. Podľa záverov pojednávania z 31. marca 2008 súdny komisár vypracoval návrh uznesenia, aby okresný súd osvedčil nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov, a 9. apríla 2008 predložil spis okresnému súdu. Okresný súd 15. apríla 2008 vrátil spis súdnemu   komisárovi   na   prepracovanie   návrhu   uznesenia.   Súdny   komisár   predložil   spis okresnému súdu 7. mája 2008. Okresný súd mu 14. mája 2008 opäť vrátil spis s pôvodným pokynom. Súdny komisár predložil spis okresnému súdu 5. júna 2008. Podľa úradného záznamu z 10. júna 2008 súdny komisár vzal na vedomie pripomienky zákonnej sudkyne a opäť   si   prevzal   spis   na   prepracovanie   odôvodnenia   uznesenia.   Spis   bol   predložený okresnému   súdu   17.   júna   2008.   Okresný   súd   uznesením   z 18.   júna   2008   potvrdil nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov a 27. júna 2008 odoslal rozhodnutie účastníkom konania.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   podľa   ktorej   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že daný typ konania tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, a preto ho nepovažuje za právne zložitý. Faktická zložitosť posudzovaného konania je ovplyvnená vysokým počtom jeho   účastníkov, s čím   sú   spojené   problémy   so   zabezpečovaním   ich   účasti   na pojednávaniach   a   doručovaním   rozhodnutí.   Táto   okolnosť   však   nemôže   ospravedlniť nečinnosť alebo neefektívny a nesústredený postup okresného súdu.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. D 2085/2000,   Dnot   363/2000   nezistil   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné pripísať sťažovateľke podiel na predĺžení konania. Sťažovateľka sa zúčastnila pojednávaní na notárskom úrade, ktoré sa uskutočnili 23. januára 2001, 30. augusta 2002 a 9. septembra 2002, a na ďalších pojednávaniach, ktoré sa konali 20. decembra 2005, 12. januára 2006, 7. januára 2008, 17. marca 2008 a 31. marca 2008, bola zastúpená ďalšími účastníčkami konania. Ústavný súd čiastočne akceptoval argumenty okresného súdu, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že správanie účastníkov namietaného konania prispelo k doterajšej dĺžke konania,   pretože   neprejavili   dostatočnú   súčinnosť   v tomto   konaní.   Túto   situáciu   však nespôsobila   sťažovateľka,   ktorá   nemôže   niesť   zodpovednosť   za   správanie   ostatných účastníkov konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Pri posudzovaní postupu okresného   súdu   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (II.   ÚS   3/00, II. ÚS 156/03),   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen samotnou nečinnosťou príslušného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania. V rámci tretieho kritéria ústavný súd posudzoval postup okresného súdu vrátane postupu súdneho komisára, pretože úkony   súdneho komisára   v konaní o dedičstve   sú   úkonmi súdu,   a preto   aj nimi možno   spôsobiť   zbytočné   prieťahy,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   všeobecný   súd (III. ÚS 47/00).

Ústavný   súd   už   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   I. ÚS 228/08   v súvislosti so sťažnosťou   jednej   z účastníkov   konania   (Veroniky   Grúňovej)   preskúmal   postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 z hľadiska možných prieťahov a aj v tomto konaní sa plne stotožnil so svojimi zisteniami vyslovenými v časti III.C nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 228/08-32 zo 16. októbra 2008.

Ústavný súd zo spisu zistil, že súdny komisár pri vykonávaní potrebných úkonov v uvedenej dedičskej veci nepostupoval vždy plynulo, hoci jeho postupu nebránila zákonná prekážka. Súdny komisár 23. januára 2001 odročil pojednávanie na neurčito do skončenia súdneho   sporu   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   C   861/98,   ktoré   okresný   súd zastavil uznesením z 11. júna 2001, právoplatným 11. júla 2001. Súdny komisár však začal vo veci konať až v marci 2002, keď žiadal správu od katastra nehnuteľností, a pojednávanie nariadil až 15. augusta 2002. Ďalšie obdobie poznačené nečinnosťou súdneho komisára ústavný   súd   zistil   od   22.   novembra   2004,   keď   prevzal   spis   od   okresného   súdu,   do 12. decembra 2005, keď nariadil vo veci pojednávanie.

Postup   okresného   súdu   vrátane   činnosti   súdneho   komisára   bol   podľa   názoru ústavného   súdu   poznačený   aj   značnou   mierou   neefektívnosti,   o čom   svedčí   uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   9   CoD   124/03   z 21.   septembra   2004,   ktorým   zrušil   uznesenie okresného súdu z 11. júla 2003 ako predčasne vydané a nepreskúmateľné a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd vytkol okresnému súdu, že z rozhodnutia ani zo súdneho spisu nevyplýva,   čo   presne   považoval   za   predmet   konania,   a vzhľadom   na   nepripojenie dedičských rozhodnutí po pôvodných dedičoch, nie je možné s určitosťou ustáliť ani okruh účastníkov konania.

Okresný súd tieto nedostatky v ďalšom konaní neodstránil, čo opäť viedlo krajský súd   k zrušeniu   jeho   uznesenia   z 21.   marca   2006.   V uznesením   sp.   zn.   9   CoD   86/2006 z 13. apríla   2007   krajský   súd   konštatoval,   že   okresný   súd   nerešpektoval   jeho   závery a pokyny (intencie) obsiahnuté v predošlom rozhodnutí a že jeho rozhodnutie trpí všetkými nedostatkami, ktoré viedli už k zrušeniu prvého rozhodnutia.

Okresný   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   mohol   svojím   sústredenejším a dôraznejším   postupom   v konaní   zabezpečiť   rýchlejší   postup   v konaní   smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania.   V tejto   súvislosti   poukazuje predovšetkým   na   obdobia,   keď   bol   okresný   súd   nútený   opakovane   zasielať   súdnemu komisárovi spis v tejto veci na prepracovanie návrhu uznesenia v dôsledku nerešpektovania jeho pokynov súdnym komisárom (obdobie od doručenia spisu okresnému súdu od súdneho komisára 17. septembra 2002 až do vrátenia spisu okresnému súdu 18. júna 2003 trvajúce viac ako   deväť   mesiacov,   ako   aj obdobie   od   doručenia   spisu   okresnému   súdu   súdnym komisárom 9. apríla 2008 do vrátenia spisu okresnému súdu 17. júna 2008, t. j. viac ako dva mesiace).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   dobu   predmetného   konania vedeného   okresným   súdom   nemožno   považovať   za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a ani za primeranú vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie namieta sťažovateľka v súvislosti so zbytočnými prieťahmi okresného súdu, ústavný súd považoval vyslovenie porušenia jej práv garantovaných v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a uloženie povinnosti konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov v náleze č. k. I. ÚS 228/08-32 zo 16. októbra 2008 za poskytnutie dostatočnej efektívnej ochrany práv sťažovateľky, a preto porušenie jej základného práva upraveného v čl. 20 ods. 1 ústavy nevyslovil.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot 363/2000 nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenej veci   v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 4 979,09 € (150 000 Sk).

Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   za   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu vysloviť len porušenie základného práva sťažovateľky, rozhodol aj o priznaní finančného zadosťučinenia.   Pri   rozhodovaní   sa   riadil   zásadami   spravodlivosti,   zohľadnil   dĺžku posudzovaného   konania a zistenú   neefektívnosť   konania   a dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   primerané   všetkým   okolnostiam   prípadu   priznať   sťažovateľke   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (60 252 Sk).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   už   svojím   nálezom   č.   k.   I.   ÚS   228/08-32 zo 16. októbra 2008 prikázal okresnému súdu v súvislosti s konaním o sťažnosti ďalšieho účastníka/účastníčky namietaného konania, aby v konaní vedenom pod sp. zn. D 2085/2000, Dnot   363/2000   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   na   zistený   stav   konania, nepovažoval už za potrebné o tejto otázke opätovne rozhodnúť.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. V. K., M. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007,   ktorá   bola   632,54   €   (19 056 Sk).   Ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti) urobené v roku 2008 po 105,42 € (3 176 Sk) a 2-krát režijný paušál po 6,31 € (190 Sk), čo spolu predstavuje sumu 223,46 € (6 732 Sk).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009