znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 226/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla 2004 predbežne prerokoval   sťažnosti   MVDr.   D.   P.,   bytom K.,   a MVDr.   E.   P.,   bytom   D.   S., zastúpených advokátkou Mgr. M. D., K., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v dovolacom   konaní   vedenom   pod sp.   zn.   Ncv   62/2000   v spojení s postupom Okresného súdu   Dunajská   Streda   v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 C 119/93, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MVDr.   D.   P.   a   sťažnosť MVDr.   E.   P. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 3. februára 2004 doručené sťažnosti MVDr. D. P., bytom K., a MVDr. E. P., bytom D. S. ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní vedenom pod sp. zn. Ncv 62/2000 v spojení s postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 119/93.

Ústavný súd   po   tom   čo   zistil,   že sťažnosti   sťažovateľov   skutkovo   spolu   súvisia, rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 226/04 z 22. júla 2004 v záujme hospodárnosti konania podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a § 112 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   o spojení   oboch   vecí   na   spoločné konanie.

Sťažovatelia uviedli, že obaja podali 23. februára 2000 najvyššiemu súdu dovolanie proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vedenom pod sp. zn. 5 Co 515/99 z 8. decembra 1999, a to z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP, ako aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Podaným dovolaním sa sťažovatelia domáhali zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   podaním   sp.   zn.   Ncv   62/2000   zo   6. marca 2000   postúpil   dovolanie okresnému   súdu   na   vykonanie   úkonov   podľa   §   241   ods.   3   OSP   v spojení   s   §   209 a § 210 OSP. Okresný súd uznesením zo 17. marca 2000 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, avšak o jeho ďalších procesných úkonoch nemajú sťažovatelia žiadnu vedomosť. V súvislosti s označením okresného súdu ako možného porušovateľa ich práv sťažovatelia uviedli, že tak urobili z opatrnosti pre prípad, že k prieťahom v konaní došlo jeho postupom pri vykonávaní procesných úkonov pred postúpením veci dovolaciemu súdu.Okrem   vyslovenia   porušenia   ich   označených   práv   sa   sťažovatelia   domáhajú aj priznania   primeraného   finančného   zadosťučinia,   čo   odôvodňujú   tým,   že   boli „... od začatia súdneho konania od roku 1993 v právnej neistote a postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   od   6. marca 2000,   kedy   postúpil   dovolanie   na   ďalší procesný postup Okresnému súdu v Dunajskej Strede vo veci ďalej nekonal...“ sa ich právna neistota ešte prehĺbila. Poukázali aj na to, že v dôsledku podania žaloby súdu sa nemohli od roku 1993 zamestnať v odbore štátneho veterinárneho dozoru, na ktorý sa špecializovali, a keďže podľa ich názoru nie je ich súdny spor so Štátnou veterinárnou správou Slovenskej republiky dodnes skončený, stratili možnosť spoločenského uplatnenia v uvedenom odbore.

Na   základe   vyžiadania   ústavného   súdu   mu   bol   30. júna 2004   doručený   spis okresného súdu sp. zn. 5 C 119/93. Po oboznámení sa s jeho obsahom ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľov (v označenom konaní pred okresným súdom v procesnom postavení   navrhovateľov)   o zatriedenie   do   10.   tarifnej   triedy   a náhradu   mzdy   rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 119/93 z 9. apríla 1999, ktorým ich návrh zamietol. O odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.   5 Co   515/99   z 8. decembra 1999,   ktorým   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa potvrdený. Z doložky právoplatnosti vyznačenej na označenom rozsudku okresného súdu vyplýva, že nadobudol právoplatnosť 24. januára 2000 (v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu).

Z preskúmavaného   spisu   ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   23. februára 2000   podali sťažovatelia   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 5 Co 515/92   z 8. decembra 1999 dovolanie   najvyššiemu   súdu   z dôvodov   uvedených   v sťažnosti.   Najvyšší   súd   listom sp. zn. Ncv   62/2000   zo   6. marca 2000   postúpil   ich   dovolanie   na   ďalší   procesný   postup okresnému súdu, ktorý uznesením sp. zn. 5 C 119/93 uložil sťažovateľom zaplatiť súdny poplatok   za   dovolanie,   a zároveň   zaslal   dovolanie   na vyjadrenie   odporcovi.   Následne bol spis predložený na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu, ktorému bol doručený 8. júna 2000.

Uznesením   sp. zn.   5 Cdo 57/2000   z   27. júna 2000   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľov   po   zistení,   že   smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému nie je prípustné,   odmietol.   Toto   uznesenie   došlo   okresnému   súdu   20. júla 2000, a ten ho (zrejme   omylom)   doručil   7. augusta 2000   právnej   zástupkyni   sťažovateľov, ktorá ich zastupovala v pôvodnom konaní. V spisovom materiáli nie je vykázané doručenie právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorý ich zastupoval v dovolacom konaní.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosti   sťažovateľov prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   ich   prítomnosti   a   preskúmal   ich zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03).

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   pri   skúmaní   porušenia   základného   práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   aj   to, či u sťažovateľov   objektívne   ide   o odstránenie   právnej   neistoty   v   ich   veciach,   pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva.

Ako   už   bolo   uvedené,   23. februára 2000   podali   sťažovatelia   najvyššiemu   súdu dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 515/92 z 8. decembra 1999 z dôvodov uvedených v sťažnosti. Najvyšší súd listom sp. zn. Ncv 62/2000 zo 6. marca 2000 postúpil dovolanie   sťažovateľov   na   ďalší   procesný   postup   okresnému   súdu,   ktorý   uznesením sp. zn. 5 C 119/93 uložil sťažovateľom zaplatiť súdny poplatok za dovolanie, a zároveň zaslal dovolanie na vyjadrenie odporcovi. Spis bol 8. júna 2000 predložený na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu.

Uznesením   sp. zn.   5 Cdo   57/2000   z   27. júna 2000   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľov   po   zistení,   že   smeruje   proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému nie je prípustné,   odmietol.   Toto   uznesenie   došlo   okresnému   súdu   20. júla 2000, a ten ho (zrejme   nedopatrením)   doručil   7. augusta 2000   právnej   zástupkyni   sťažovateľov v pôvodnom, nie dovolacom konaní.

Z tohto   výsledku   dovolacieho   konania   vyplýva,   že   právna   neistota   sťažovateľov v ich veciach   bola   odstránená   už   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 5 Co 515/92 z 8. decembra 1999,   a   nie   až   uznesením   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania ako neprípustného opravného prostriedku.

Z týchto   zistení   ústavný   súd   uzavrel,   že   sťažovateľom   nešlo   uplatnením   nároku na ochranu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy o odstránenie stavu právnej neistoty, pretože k nemu v skutočnosti došlo, ale len o uplatnenie formalistického prístupu k právoplatnému skončeniu,   a aj to   iba dovolacieho konania, ktoré   však   bolo vyvolané neprípustným   opravným   prostriedkom.   Preto   ich   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   ešte   pripomína,   že   sťažovatelia   sa   mohli   o obsahu   citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu dozvedieť kedykoľvek po 27. júni 2000 (t. j. od dátumu jeho vydania), ak by boli buď oni, alebo ich právny zástupca vyvíjali minimálnu mieru potrebnej starostlivosti o priebeh ich veci v dovolacom konaní. Takáto možnosť je priamo predvídaná oprávnením sťažovateľov, ako aj ich právneho zástupcu nahliadať do súdneho spisu (§ 44 ods. 1 OSP). Ak tak neurobili, nemôžu argumentovať tým, že im nie je známe, aké procesné úkony boli v predmetnom konaní od marca 2000 (t. j. od vydania uznesenia, ktorým boli vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku) urobené.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júla 2004