znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 226/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Auxta prerokoval prijatú sťažnosť G. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., B, vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 144/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 144/98 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   28   C 144/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   G.   K. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   G.   K.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   7 300   Sk   (slovom   sedemtisíctristo   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. P. J., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 226/03-11 z 5. decembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   na   konanie   sťažnosť   G.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 144/98.

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia základných práv podľa označených článkov ústavy   a dohovoru   žiadal   prikázať   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov v označenom konaní, priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj úhradu trov konania, pričom odmenu za jeden úkon právnej služby právny zástupca sťažovateľa vyčíslil sumou 3 650 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   písomne   vyjadril   okresný   súd v podaní sp. zn. Spr. 3593/03 z 13. februára 2004, v ktorom uviedol, že „v konaní došlo k prieťahu   v období   od   doručenia   uznesenia   odvolacieho   súdu   navrhovateľom   1/   až   4/ a zástupcovi odporcu koncom júla a začiatkom augusta 2001 až do úpravy sudkyne dňa 12. 11. 2002,   ktorou   sťažovateľa   vyzvala   na   označenie   alebo   predloženie   dôkazov. V hlavnej miere je to však dôsledok vysokého počtu nevybavených vecí, ktoré má sudkyňa Mgr. I. P. vo svojom súdnom oddelení. (...) Pri takomto počte nevybavených vecí sudkyňa nemôže veci vybavovať riadne a bez prieťahov (...)“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   9.   marca   2004 k stanovisku   okresného   súdu   uviedol   okrem   iného   nasledovné: „Z   obsahu   odseku   1. vyjadrenia Okresného súdu Bratislava III sa javí, že k prieťahom v konaní prispel aj náš klient. Máme za to, že táto obrana Okresného súdu Bratislava III je účelová, pretože dňa 21. 11. 2002 sa pán K. jasne písomne vyjadril k výzve sudkyne zo dňa 14. 11. 2002, že všetky   dôkazy   už   označil   a predložil,   a teda   týmto   konaním   nemohol   spôsobiť   prieťahy v konaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

13.   júla 1998 - sťažovateľ (v konaní pred okresným súdom   žalobca) sa   žalobou doručenou okresnému súdu domáhal zaplatenia sumy 200 394 Sk s príslušenstvom,

13. augusta 1998 - okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku,

15. decembra 1998 - okresný súd vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe,

11. marca 1999 - vyjadrenie žalovaného bolo zaslané sťažovateľovi,

11. novembra 1999 - okresný súd nariadil pojednávanie na 19. január 2000,

19. januára 2000 - bolo uskutočnené pojednávanie, na ktorom okresný súd vyzval účastníkov konania na predloženie listinných dôkazov a pojednávanie bolo odročené na 15. marec 2000,

15. marca 2000 - bolo uskutočnené pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastníci konania   a   následne   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   28.   apríl   2000   za   účelom vykonania ďalšieho dokazovania,

21. marca 2000 - okresný súd písomne vyzval žalovaného na predloženie listinných dôkazov,

28.   apríla   2000   -   bolo   uskutočnené   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil   za účelom vyhlásenia rozsudku na 3. máj 2000,

3. mája 2002 - pojednávanie bolo z dôvodu neprítomnosti člena senátu odročené na 19. máj 2000 za účelom vyhlásenia rozsudku,

19. mája 2000 - okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol,

25. októbra 2000 - sťažovateľ sa voči rozsudku z 19. mája 2000 odvolal,

13.   novembra   2000   -   okresný   súd   vyzval   žalovaného   na   vyjadrenie   k odvolaniu sťažovateľa,

19. decembra 2000 - okresný súd predložil vec odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní (spis bol doručený odvolaciemu súdu 21. decembra 2000),

25. apríla 2001 - Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) na pojednávaní vyhlásil uznesenie sp. zn. 16 Co 438/00, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol okresnému súdu doručený 9. júla 2001),

14. novembra 2002 - okresný súd vyzval účastníkov konania, aby predložili dôkazy, s poukazom na závery odvolacieho súdu,

21. novembra 2002 - sťažovateľ odpovedal na výzvu okresného súdu,

3. apríla 2003 - okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie,

26. mája 2003 - okresný súd zaslal znalcovi spis za účelom vypracovania znaleckého posudku (znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 23. júla 2003),

10. novembra 2003 - okresný súd nariadil pojednávanie na 25. február 2004,

25.   februára   2004   -   bolo   uskutočnené   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil na 7. apríl 2004,

7. apríla 2004 - bolo uskutočnené pojednávanie, ktoré okresný súd odročil na 28. jún 2004.

28.   júna   2004   -   bolo   uskutočnené   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil   na neurčito.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   neprítomnosti   a aby   sa   mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.“

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 28 C 144/98.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K stavu   právnej   istoty dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Judikatúra ústavného súdu (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   a to najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií: právnej   a faktickej zložitosti   veci   (1), správania účastníka konania (2) a postupu samotného súdu (3).

1) Predmetom konania vedeného na okresnom súde je nárok na zaplatenie sumy 200 394   Sk   s príslušenstvom   z   titulu „odmeny   prislúchajúcej   podľa   interného odmeňovacieho poriadku žalovaného“.

Ide   o pracovnoprávny   spor,   pričom   tieto   spory   tvoria   bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov.

Ústavný súd konštatuje, že možno pripustiť skutkovú zložitosť konania vzhľadom na   nutnosť   oboznámenia   sa   súdu   s interným   mzdovým   predpisom   žalovaného, vnútropodnikovou smernicou pre vykazovanie hospodárskeho výsledku odporcu, účtovnou uzávierkou,   výkazom   ziskov   a strát,   spoločenskou   zmluvou   žalovaného   a ostatným spisovým   materiálom   súvisiacim   s touto vecou.   Na   faktickú   zložitosť   veci   má vplyv aj skutočnosť,   že   na   rozhodovanie   vo   veci   sú   potrebné   výsledky   znaleckého   dokazovania (§ 127   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Tieto   skutočnosti   však   podľa   názoru ústavného súdu nemôžu ospravedlniť doterajšiu dĺžku trvania konania (takmer 6 rokov). Okresný súd vo svojom vyjadrení z 13. februára 2004 však faktickú a právnu zložitosť veci nenamietal ako dôvod, ktorý mohol mať vplyv na dĺžku konania.

2) Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na ťarchu   sťažovateľa   pri   hodnotení   otázky,   či   a z   akých   dôvodov   došlo   v posudzovanom konaní k zbytočným prieťahom.

3) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol spôsob, akým v konaní postupoval súd.

Ústavný súd zistil v postupe okresného súdu nasledovné obdobia nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na celkovú doterajšiu dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:

-   od   11.   marca   1999   (odoslanie   vyjadrenia   žalovaného   k žalobe   sťažovateľa)   do 11. novembra 1999 (nariadenie pojednávania na 19. január 2000), t. j. 8 mesiacov,

-   od   9.   júla   2001   (vrátenie   spisu   z   krajského   súdu) do   14.   novembra   2002   (výzva účastníkom konania), t. j. viac ako 16 mesiacov,

- od 21. novembra 2002 (odpoveď sťažovateľa na výzvu okresného súdu) do 3. apríla 2003 (nariadenie znaleckého dokazovania), t. j. viac ako 4 mesiace, spolu v trvaní viac ako 28 mesiacov.

Dôkazom nesústredenej činnosti okresného súdu je i jeho rozsudok z 19. mája 2000, ktorý bol krajským súdom uznesením z 25. apríla 2001 zrušený a vec vrátená okresnému súdu   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   podľa   jeho odôvodnenia   bolo,   že   prvostupňový   súd   neodstránil   rozpory   v tvrdeniach   účastníkov, nevykonal   vo   veci   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu   a jeho   rozhodnutie   sa   javilo   ako predčasné.

Ako   neefektívny   postup   okresného   súdu   vyhodnotil   ústavný   súd   skutočnosť,   že napriek uzneseniu krajského súdu sp. zn. 16 Co 438/00 z 25. apríla 2001 (doručenému okresnému   súdu   9.   júla   2001),   v ktorom   sa   uvádza,   že: „Prvostupňový   súd   musí   na odstránenie tohto rozporu vykonať znalecké dokazovanie...“, okresný súd nariadil znalecké dokazovanie až 3. apríla 2003.

Obranu okresného súdu založenú na argumentácii o veľkom počte nevybavených vecí, nedostatočnom personálnom obsadení a zaťažení sudcov okresného súdu ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti enormného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu konania porušil označené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 28 C 144/98 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie   má   povahu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch.   Podľa   ods. 5 citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   mu   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk   z   dôvodu   pretrvávajúcich zbytočných prieťahov v konaní.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd prihliadol   na   všetky   okolnosti   zakladajúce   namietané porušenie   označeného   základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, pričom ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 30 000 Sk. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Vychádzajúc z princípov spravodlivosti, z potreby zavŕšenia ochrany základných   práv,   ako   aj   z hodnotenia   „správania   sťažovateľa“   v predmetnom   konaní ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie v priznanej výške je za porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dostatočnou náhradou nemajetkovej ujmy. Okresný súd je povinný zaplatiť túto sumu v súlade s výrokom tohto nálezu.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. J., B. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby (prevzatie a príprava veci, písomné podanie ústavnému súdu). Keďže právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy za jeden úkon právnej služby iba vo výške 3 650 Sk, teda v sume nižšej než stanovuje   vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb,   ústavný   súd   mu priznal za dva úkony právnej služby sumu 7 300 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004