znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 225/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 38 K 88/1994 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. S. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 38 K 88/1994 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že „Podľa   údajov   Centrálneho depozitára   cenných   papierov   SR,   a. s.,   Ičo:   31338976,   so   sídlom:   814   80   Bratislava, ul. 29. augusta 1/A (ďalej len CDCP) sťažovateľ ešte stále figuruje ako akcionár Z., a. s., v likvidácii.   Z   toho   sa   odvíja   jeho   povinnosť   platiť   akési   evidenčné   poplatky.   CDCP (inštitúcia, ktorú sťažovateľ nikdy o nič nežiadal a ktorá vznikla až r. 2003-2004) chce teda od   sťažovateľa   dokonca   čosi   inkasovať   za   akési   vedenie   akcií   –   totálne   bezcenných papierov.

Je faktom, že Krajský súd v Bratislave vyhlásil dňa 15. 05. 1996 konkurz na majetok dlžníka: Z., a. s.. v likvidácii... Správcom podstaty je JUDr. S. V...

V   predmetnej   kauze   (vedenej   pred   KS   v   Bratislave   –   ako   porušovateľom   –   pod č. 38 K 88/1994)   ani   po   šestnástich   rokoch!!!   právne   nonkonformného   a   neefektívneho procesovania   na   úrovni   všeobecného   súdu   neprišlo   k   vytvoreniu   právnej   istoty. Nedoriešenie tangovaného konkurzného konania – jeho nedovedenie do platným právom predvídaného záveru – evokuje neriešiteľnosť situácie. Situáciu ovplyvniť svojím konaním v procese   je   úplne   mimo   možností   sťažovateľa.   Sťažovateľ   požiadal   o   efektívny   zákrok predsedu Krajského súdu.

Nemožno   preto   obísť   fakt,   že   sťažovateľ   nevidí   žiadnu   verifikovateľnú   garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti Krajského súdu v Bratislave... Spôsob vedenia   procesu   pred   KS   v   Bratislave   a neúmerne   dlhý   celkový   čas   procesu   očividne ohrozujú elementárne práva sťažovateľa ako účastníka súdneho procesu.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu vzťahujúcu sa na   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, poukazujúc na to, že „nedohľadný výsledok až extrémne“ škodí jeho postaveniu.

Sťažovateľ napokon uvádza, že „sa dokonca domáhal ochrany jeho práv aj v súlade s ustanoveniami zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch“, avšak „jeho snaha hýbať procesom sa nestretla s adekvátnou a reálnou súdnou odozvou“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.: 38 K 88/1994 porušil právo Ing. M. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.:   38 K 88/1994 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov...“

Okrem   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania. Ústavný súd   môže odmietnuť aj návrh,   ktorý   podala zjavne neoprávnená osoba.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ teda musí namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom, resp. iným orgánom verejnej moci, to prichádza do úvahy iba za predpokladu, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému   súdu   účastníkom   konania,   v   ktorom   namieta   porušenie   základných   práv (II. ÚS 3/05, III. ÚS 464/2010, III. ÚS 281/2012).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá ústavný súd za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže   doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05,   IV. ÚS 174/2011).   Namietanie   porušenia základných   práv   podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len “dohovor“) obsiahnuté v texte sťažnosti posudzoval preto ústavný súd iba ako súčasť argumentácie sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   tohto   konania o sťažnosti   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom   je   iba   rozhodovanie   o ním   namietanom porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   nie   však   o základných   právach   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   ústavy a o práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľ síce na prvej strane svojej sťažnosti uviedol, avšak v jej petite sa   už vyslovenia ich porušenia nedomáha a ani ich prípadné porušenie vo svojej argumentácii neodôvodňuje.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka 15. mája 1996.

Podľa § 206 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“) konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto zákona, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov.

Podľa § 206a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. konania začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 7 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) účastníkmi konkurzu sú veritelia, ktorí uplatňujú nároky (ďalej len „konkurzní veritelia“), a dlžník.

Sťažovateľ,   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   kvalifikovanou   právnou zástupkyňou,   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „ešte   stále   figuruje   ako   akcionár“ obchodnej spoločnosti Z., a. s.. v likvidácii, a taktiež poukazuje na to, že „neúmerne dlhý celkový   čas   procesu   očividne   ohrozujú   elementárne   práva   sťažovateľa   ako   účastníka súdneho procesu“. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že účastníkom napadnutého konania   v zmysle   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   na   strane   dlžníka   je   len   akciová spoločnosť v likvidácii, a nie jej akcionári.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   akcionár   úpadcu   nemá v napadnutom konaní ani postavenie konkurzného veriteľa v zmysle § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní, a teda nie je jeho účastníkom.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   pri   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), v dôsledku čoho už rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho sťažnosti neprichádzalo do úvahy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013