znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 225/2012-11

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 3. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 6 Co 261/2010-120 zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2011 faxom   a 29.   marca   2011   poštou   doručená   sťažnosť   P.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 261/2010-120 zo 16. decembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Navrhovateľ - sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava IV dňa 2. 1. 2009 návrh, ktorým sa domáhal, aby súd zaviazal odporcu D. V., trvale bytom B. zaplatenia istiny 50 000 – Sk, t. j. 1 659,69 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 25. 11. 2008 do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 22 C 325/2009-83 zo dňa 10. 5. 2010 rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 1 659,70 Eur so 6,5 % úrokom z omeškania   od   25.   11.   2008   do   zaplatenia   a   nahradiť   navrhovateľovi   trovy   konania a právneho zastúpenia v sume 741,60 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. K., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol.

Proti rozsudku podal odvolanie do výroku vo veci samej odporca a taktiež podal odvolanie navrhovateľ do výroku o náhrade trov právneho zastúpenia.

Navrhovateľ   nesúhlasil   v   podanom   odvolaní   s   výrokom   o   trovách   právneho zastúpenia, pretože prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že trovy konania súd priznal podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, tak že navrhovateľovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov konania v celkovej sume 741,60 Eur. ktoré pozostávajú z náhrady za zaplatený súdny poplatok vo výške 99,58 Eur a náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 642,02 Eur za 7 úkonov právnej služby s 19 % DPH, ktoré uplatnil advokát navrhovateľa. Súd priznal za jeden úkon právnej služby podľa sadzby tarifnej odmeny 71,37 Eur plus 19 % DPH a režijný paušál po 6,31 Eur za tri úkony v roku 2008, 6,95 Eur za 1 úkon v roku 2009 a po 7,21 Eur za tri úkony v roku 2010. Celkove boli uplatnené trovy konania v sume 1496,43 Eur, v ktorých trovách boli zahrnuté aj   cestovné   náhrady   za   cestovanie   advokáta   na   pojednávanie   zo   sídla   advokátskej kancelárie do sídla súdu t.j. z B. do B. a späť. Cestovné náhrady boli vyčíslené v sume 754,83 Eur. Cestovné náhrady súd nepriznal s poukazom na § 150 OSP, keď dôvod hodný osobitného zreteľa videl v tom, že navrhovateľ i odporca majú bydlisko v B., sídlo súde príslušného na konanie je v B., kde pôsobí niekoľko tisíc advokátov a teda navrhovateľ mal možnosť hospodárnejšie a efektívnejšie brániť svoje práva výberom z týchto advokátov. Súd konštatoval, že priznanie cestovných náhrad by bolo neprimerane tvrdé voči odporcovi a odporovalo by dobrým mravom ako aj základným zásadám občianskeho súdneho konania. Krajský   súd   Bratislava   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   261/2010   zo   dňa   10.   12.   2010 prvostupňový rozsudok Okresného súdu potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Krajský súd rozhodnutie v časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania uviedol,   že   odvolací   súd   viazaný   rozsahom   a   dôvodmi   odvolania   taktiež   napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil, pretože žalobca v rámci prvostupňového a ani odvolacieho konania nepreukázal výšku týchto nákladov, preto sa výška cestovného nedá určiť. Žalobca totiž nepreukázal aká bola cena za spotrebované pohonné hmoty, ktorá je jednou zo zložiek výpočtového vzorca pre určenie výšky cestovného.   Inak odvolací súd konštatuje,   že   žalobcovi   podľa   §   142   ods.   3   O.   s.   p.   nárok   na   plnú   náhradu   účelne vynaložených trov konania, pretože mal vo veci neúspech len v pomerne nepatrnej časti - len v určitej časti príslušenstva pohľadávky. Dôvod aplikácie § 150 O. s. p., ktorý uviedol súd prvého stupňa pre účely nepriznania náhrady trov cestovného je podľa odvolacieho súdu nesprávny (nemožno na jednej strane trovy konania účastníkovi priznať podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a len jednu zložku z trov konania vylúčiť a nepriznať podľa § 150 O. s. p. z dôvodov   osobitného   zreteľa,   pretože   buď   tu   dôvody   osobitného   zreteľa   alebo   nie,   ak existujú, vzťahujú sa na priznanie náhrady trov konania ako takej a nie len na jednu zložku z trov konania), avšak ako už bolo vyššie uvedené k zmene výroku o náhrade trov konania nemohol odvolací súd pristúpiť z iného dôvodu.   V konaní nebolo preukázané, že by si žalobca zvolil na zastupovanie advokáta so sídlom jeho advokátskej kancelárie v B. výlučne z dôvodov neúčelného zvyšovania trov konania. V tomto smere nemožno účastníka konania obmedzovať v jeho práve zvoliť si ktoréhokoľvek právneho zástupcu,   teda i mimo jeho miesta trvalého pobytu a mimo obvodu príslušnosti vo veci miestne príslušného súdu. Bolo by   teda   v   rozpore   so   základným   právom   účastníka   konania   na   právne   zastúpenia   ním vybraným advokátom.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave bol žalobcovi doručený dňa 25. 1. 2011. Navrhovateľ - sťažovateľ nesúhlasí s dôvodmi ktoré uviedol odvolací súd v časti nepriznania   cestovných   náhrad   ako   súčasť   trov   právneho   zastúpenia.   Podľa   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   SR   č.   655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov za poskytovanie právnych služieb, ustanovenia § 15 advokát má popri nároku na odmenu aj nárok

a) na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním   právnych   služieb,   najmä   na   súdne   poplatky   a   iné   poplatky,   cestovné a telekomunikačné   výdavky   a   výdavky   za   znalecké   posudky,   preklady   a   odpisy,   b) na náhradu za stratu času (§ 17).

Odvolací súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal výšku cestovných nákladov. Podľa listiny zaslanej právnym zástupcom navrhovateľa prvostupňovému súdu dňa 5. 5. 2010 navrhovateľ si uplatnil náhradu trov konania, vrátane vyčíslenia a prepočtu cestovných náhrad   doložených   technickým   preukazom   motorového   vozidla,   ktorým   boli   cesty na pojednávanie   vykonané.   V   prepočte   bola   uvedená   dĺžka   cesty   B.   -   B.   a   späť,   bola uvedená priemerná spotreba podľa technického preukazu osobného motorového vozidla, doba trvania cesty potrebná na vyčíslenie náhrady za stratu času a aj cena pohonných hmôt. Je pravdou, že nebola pokladničným dokladom preukázaná nadobúdacia cena za jednotku   nafty   motorovej.   Uvedený   údaj   je   ale   všeobecne   známa   informácia   a   súdy   v rozhodnutiach   o náhrade trov   konania tento údaj   nepožadujú   preukazovať   a postupujú podľa ustanovenia zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách § 7 ods. 5. Jednotková cena   motorovej   nafty   bola   uplatnená   všeobecne   nižšia,   ako   bola   priemerná   cena   nafty motorovej   v   tom   ktorom   období.   Aj   v   prípade,   že   súd   neakceptoval   takto   uvedenú   a dokladom   nedoloženú   cenu   motorovej   nafty   a   nezapočítal   náhradu   za   spotrebované pohonné   látky,   ostatné   cestovné   náhrady   (amortizácia   motorového   vozidla,   náhrada   za stratu   času)   boli   vyčíslené   podľa   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   tieto nepochybne zohľadniť mal, keďže boli riadne uplatnené.

Podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách upravuje § 7:

(1) Ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije   cestné   motorové   vozidlo   okrem   cestného   motorového   vozidla   poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (ďalej len „základná náhrada“)   a   náhrada   za   spotrebované   pohonné   látky;   ak   zamestnanec   použije   cestné motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije.

(2)   Sumu   základnej   náhrady   pre   jednostopové   vozidlá   a   trojkolky   a   pre   osobné cestné   motorové   vozidlá   podľa   odseku   1   ustanoví   opatrenie,   ktoré   vydá   ministerstvo; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. 6) Pri použití prívesu k osobnému cestnému motorovému vozidlu sa základná náhrada zvýši o 15 %.

(3) Sumu základnej náhrady pre nákladné automobily, autobusy a traktory dohodne zamestnávateľ so zamestnancom.

(4)   Náhrada   za   spotrebované   pohonné   látky   patrí   zamestnancovi   podľa   cien pohonných látok prepočítaných podľa spotreby pohonných látok (ďalej len „spotreba“) uvedenej v technickom preukaze cestného motorového vozidla alebo v osvedčení o evidencii cestného motorového vozidla (ďalej len „technický preukaz“).

(5) Cenu pohonnej látky preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého   je   zrejmá   súvislosť   s   pracovnou   cestou   (ďalej   len   „doklad   o   kúpe“). Ak zamestnanec preukazuje cenu pohonnej látky viacerými dokladmi o kúpe, cena pohonnej látky   sa   môže   vypočítať   aritmetickým   priemerom   preukázaných   cien.   Ak   zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky,   ktorá   platila   v   čase   nástupu   na   pracovnú   cestu   zistená   Štatistickým   úradom Slovenskej republiky (ďalej len „štatistický úrad“).

Rozhodovanie   o   nákladoch   súdneho   konanie   je   nedeliteľnou   súčasťou   súdneho konania ako celku. Súd rozhodol v merite veci tak, že navrhovateľovi priznal uplatnené právo a odporcovi uložil povinnosť na plnenie v istine vo výške, ktorú návrhom uplatnil. Navrhovateľ bol neúspešný len vo veľmi nepatrnej časti týkajúcej sa úroku z omeškania. Nedá   sa   preto   spravodlivo   žiadať   na   navrhovateľovi,   aby   platil   náklady   vzniknuté s cestovaním jeho právneho zástupcu z miesta sídla advokátskej kancelárie do sídla súdu a späť.   Všeobecne   možno   uviesť,   že   náhrada   nákladov   sporového   súdneho   konania   je ovládaná zásadou úspechu vo veci samej. Rozhodnutie súdu, ktorým neuznal úspešnému navrhovateľovi trovy zastúpenia spočívajúce v cestovných náhradách, ktoré boli vyčíslené podľa   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   možno   považovať   za   rozhodnutie porušujúce princípy práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....

...   Navrhovateľ   -   sťažovateľ   namieta   vyššie   citovaný   rozsudok   odvolacieho   súdu, ktorý v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu nebol vydaný v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ako aj zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Dôsledkom napadnutého rozhodnutia je porušenie ústavné právo navrhovateľa na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 6 ods. 1.»

Sťažovateľ   v   texte   sťažnosti   ďalej   podrobnejšie   odôvodňuje   uvedené   námietky a napokon žiada, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa P. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 6 Co 261/2010-120 zo dňa 16. 12. 2010 porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 261/2010- 120   zo   dňa   16.   12.   2010   v   časti   nepriznania   trov   konania   a   ukladá   súdu   opätovne rozhodnúť o odvolaní navrhovateľa podaného do časti nepriznaných trov prvostupňového a odvolacieho konania.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 311,22 Eur právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. Ľ. K. so sídlom B., do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I.   ÚS   66/98, II.   ÚS   101/03, I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že „formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu záverov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 261/2010-120 zo 16. decembra 2010, ktorý   navrhoval   v   napadnutej   časti   zrušiť   a   vrátiť   ho   na   ďalšie   konanie.   Išlo   o časť napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd na základe podaného odvolania žalovaného a aj sťažovateľa potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 22 C/325/2009-83 z 10. mája 2010. Sťažovateľ odvolaním namietal skutočnosť, že mu okresný súd nepriznal cestovné náhrady v rámci priznanej náhrady trov konania, v ktorom vystupoval ako žalobca, a toto rozhodnutie označil za nesprávne. Svoje námietky uplatnil aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu a odôvodnil ich tým, že krajský súd podľa neho nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“),   resp.   zákona   č.   283/2002   Z.   z.   o   cestovných   náhradách   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“) (konkrétne jeho § 7), ako aj vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), čo malo viesť k porušeniu jeho označených práv. Sťažovateľ tvrdí, že vyčíslil náhradu cestovného „podľa všeobecne záväzných právnych predpisov“, a preto považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   za „rozhodnutie   porušujúce   princípy   práva na spravodlivý proces“.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Podľa   §   150   OSP   ak   sú   tu   dôvody   osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 16 ods. 4 vyhlášky na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú osobitné predpisy (týmto predpisom je zákon č. 283/2002 Z. z.), ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa   §   7   ods.   5   zákona   č.   283/2002   Z.   z.   cenu   pohonnej   látky   preukazuje zamestnanec dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou   (ďalej   len   „doklad   o kúpe“).   Ak   zamestnanec   preukazuje   cenu   pohonnej   látky viacerými   dokladmi   o   kúpe,   cena   pohonnej   látky   sa   môže   vypočítať   aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, na výpočet sa použije cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len „štatistický úrad“).

Krajský súd v odôvodnení síce konštatoval, že žalobca (sťažovateľ) má podľa § 142 ods. 3 OSP nárok na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania, ale vo výroku svojho rozsudku týkajúceho sa napadnutých častí rozsudku súdu prvého stupňa (teda aj odvolania proti trovám prvostupňového konania), napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktoré neuznalo nárok sťažovateľa na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania, potvrdil.

V   časti   odôvodnenia   týkajúcej   sa   náhrady   trov   prvostupňového   konania   pritom argumentoval jednoznačným poukazom na to, že „žalobca v rámci prvostupňového a ani odvolacieho konania nepreukázal výšku týchto nákladov“, z čoho vyvodil záver, že „sa výška cestovného nedá určiť“. Vo svojej úvahe o priznaní trov v tejto súvislosti sa riadil názorom, že „žalobca... nepreukázal aká bola cena za spotrebované pohonné hmoty, ktorá je jednou zo zložiek výpočtového vzorca pre určenie výšky cestovného“.

Krajský súd v ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k aplikácii § 150 OSP prvostupňovým súdom v otázke priznania trov konania uviedol:

„Dôvod   aplikácie   §   150   O.   s.   p.,   ktorý   uviedol   súd   prvého   stupňa   pre   účely nepriznania   náhrady   trov   cestovného   je   podľa   odvolacieho   súdu   nesprávny   (nemožno na jednej strane trovy konania účastníkovi priznať podľa § 142 ods. 3 O. s. p. a len jednu zložku z trov konania vylúčiť a nepriznať podľa § 150 O. s. p. z dôvodov osobitného zreteľa, pretože buď tu dôvody osobitného zreteľa existujú alebo nie, a ak existujú, vzťahujú sa na priznanie náhrady trov konania ako takej a nie len na jednu zložku z trov konania) avšak ako už bolo vyššie uvedené k zmene výroku o náhrade trov konania nemohol odvolací súd pristúpiť   z   iného   dôvodu.   V   konaní   nebolo   preukázané,   že   by   si   žalobca   zvolil na zastupovanie advokáta so sídlom jeho advokátskej kancelárie v B. výlučne z dôvodov neúčelného   zvyšovania   trov   konania.   V   tomto   smere   nemožno   účastníka   konania obmedzovať v jeho práve zvoliť si ktoréhokoľvek právneho zástupcu,   teda i mimo jeho miesta trvalého pobytu a mimo obvodu príslušnosti vo veci miestne príslušného súdu. Bolo by   to   v   rozpore   so   základným   právom   účastníka   konania   na   právne   zastúpenie   ním vybraným advokátom.“

Sťažovateľ napadol tú časť rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia, ktorá podľa jeho názoru nekorešponduje so znením § 7 ods. 5 zákona č. 283/2002 Z. z., podľa ktorého   normatívny   text   tohto   ustanovenia   síce   predpokladá   v prvom   rade   preukázanie cestovných nákladov účastníkom konania, avšak v prípade, že účastník konania cestovné náklady   nepreukáže   v súlade   s prvou   vetou   označeného   ustanovenia,   je   povinnosťou konajúceho súdu postupovať podľa § 7 ods. 5 druhej a tretej vety zákona č. 283/2002 Z. z., t. j. vypočítať ich spôsobom ustanoveným v druhej a tretej vete tohto ustanovenia.

Sťažovateľ tvrdí, že pri uplatňovaní jeho nároku spojenom s aplikáciou príslušného právneho   predpisu   vo   vzťahu   ku   konkrétnej   situácii   (k   dostatočnosti   preukázania cestovných nákladov, spôsobu predkladania dokladov o kúpe pohonnej látky a k výpočtu ceny pohonnej látky) nesúhlasí s tým, že krajský súd uzavrel, že „v rámci prvostupňového a ani odvolacieho konania nepreukázal výšku týchto (cestovných, pozn.) nákladov“. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd vo vzťahu k jeho odvolaniu proti výroku   o trovách   konania   nepostupoval   podľa   druhej   a tretej   vety   §   7   ods.   5   zákona č. 283/2002 Z. z., treba mu prisvedčiť.

Vo   všeobecnosti   však   platí,   že   rozhodnutie   o náhrade   trov   konania   nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred   všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo   zasiahnuté   aj   iné   základné   právo   (m. m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   tieto   námietky   sťažovateľa   síce   smerujú   proti porušeniu princípov spravodlivého procesu, týkajú sa však len jeho častí, a to rozhodovania o trovách   konania,   resp.   ich   výške,   čo   sa   v okolnostiach   daného   prípadu   vo   svojich dôsledkoch   síce   mohlo   negatívne   dotknúť   sťažovateľa,   avšak   z hľadiska   kritérií spravodlivého procesu ich však podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň   a pripisovať   rovnakú   relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému   postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok   v tejto   časti   z hľadiska   kritérií zákonnosti je síce spochybniteľný, keďže krajský súd sa nedržal striktnej aplikácie práva, ktorá vzhľadom na znenie relevantného právneho predpisu vylučuje možnosť akejkoľvek úvahy.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   musel   zohľadniť intenzitu   namietaného   porušenia zákona,   ktorá   by   odôvodňovala   vyslovenie   porušenia   základného práva   sťažovateľa   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, ktorú si sťažovateľ uplatňuje ako nárok na cestovné výdavky, totiž podľa § 238 ods. 5 OSP neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v sume platnej   v čase   rozhodovania   všeobecných   súdov,   čo   je   vo   sfére   všeobecného   súdnictva dôvodom   na   odmietnutie   dovolania   z dôvodu   neprípustnosti   vzhľadom   na   to,   že   ide o bagateľnú sumu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd   v   mimoriadne   závažnom   rozsahu (intenzite).   Daný   prípad   nedostatky   takej   intenzity   nevykazuje   (IV.   ÚS   414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).

Ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012