znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 225/2011-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2009   doručená   faxom   (27.   augusta   2009   v origináli)   a doplnená   17.   septembra   2009 sťažnosť obchodnej   spoločnosti   E.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením Krajského   súdu v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k.   8 Co/22/2008-332   z 21. októbra   2008 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súvisiaceho spisu vyplýva, že právny predchodca sťažovateľky sa zúčastnil dražby vykonanej 27. novembra 1997 Daňovým úradom... (ďalej len   „daňový   úrad“)   s tým,   že   ako   vydražiteľ   zaplatil   na   účet   daňového   úradu   cenu dosiahnutú vydražením, a to sumu 3 828 800 Sk, a následne po právoplatnosti rozhodnutia daňového úradu o udelení príklepu nadobudol vlastníctvo k vydraženej nehnuteľnosti.

Daňový dlžník, ktorého majetok bol vydražený, podal 10. júna 1998 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, ktorej najvyšší súd vyhovel a rozsudkom sp. zn. 7 Sž 100/1998, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. februára 1999, zrušil rozhodnutie daňového úradu o udelení príklepu pre jeho nezákonnosť; súčasne mu vrátil vec na ďalšie konanie. Nadväzne na to podal   daňový   dlžník   proti   právnemu   predchodcovi   sťažovateľky   žalobu   o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (predmetu dražby), na základe ktorej bolo rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 153/02-301 z 18. októbra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 128/05-358 z 20. októbra 2005 určené, že právny predchodca sťažovateľky nenadobudol k nehnuteľnosti na základe dražby vykonanej 27.   novembra   1997   vlastníctvo   a vlastníkom   predmetu   dražby   je   daňový   dlžník s manželkou.

Následne   právny   predchodca   sťažovateľky   vyzval   daňový   úrad   na vrátenie   sumy 3 828 800   Sk,   ktorú   zaplatil,   a daňový   úrad   ju   ako   cenu   dosiahnutú   vydražením   prijal. Keďže daňový úrad výzvam právneho predchodcu   sťažovateľky nevyhovel, podal tento okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie   sumy   3 828 800   Sk   s príslušenstvom   z titulu bezdôvodného obohatenia.

Daňový úrad vrátil právnemu predchodcovi sťažovateľky sumu 3 828 800 Sk, čím došlo   k späťvzatiu   žaloby   v tejto   časti   a okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   13 C 50/2002 z 29. mája   2007   konanie   o zaplatenie   istiny   zastavil.   Zároveň   uložil   daňovému   úradu povinnosť   zaplatiť   právnemu   predchodcovi   sťažovateľky   úrok   z omeškania   vo   výške 17,6 % ročne zo sumy 3 828 800 Sk od 12. februára 1999 do 29. mája 2007 a nahradiť mu trovy konania.

Právny predchodca sťažovateľky postúpil 18. augusta 2008 pohľadávku vyplývajúcu mu   z rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   13 C 50/2002   z 29.   mája   2007   na   sťažovateľku a krajský súd na jej návrh na zmenu účastníka konania na strane navrhovateľa uznesením sp. zn.   8 Co 22/2008   z 30.   septembra   2009   pripustil,   aby   do   konania   vstúpila   namiesto pôvodného navrhovateľa sťažovateľka. Daňový úrad podal proti označenému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, vo väzbe na čo krajský súd uznesením č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008 zrušil rozsudok okresného súdu a konanie zastavil, a to na tom základe, že podľa jeho názoru daňový úrad nie je právnickou osobou podľa § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka a nemá spôsobilosť byť účastníkom daného konania.

Proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 45/2009 z 28. apríla 2009 odmietol ako neprípustné bez   toho,   aby   sa   zaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   z hľadiska   jeho vecnej správnosti.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   cituje   relevantné   články   ústavy,   dohovoru, § 19 Občianskeho   súdneho   poriadku   [ďalej   aj   „OSP“   (podľa   ktorého   spôsobilosť   byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju   zákon   priznáva)],   ako   aj   § 4   ods. 4   zákona   č. 150/2001   Z. z.   o   daňových   orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov [ďalej len zákon č. 150/2001 Z. z. (podľa ktorého daňové úrady majú spôsobilosť byť účastníkmi súdneho konania a samostatne konať pred súdom v rámci svojej pôsobnosti. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo ním poverený zamestnanec.)] vyjadrujúc názor, že «Krajský súd pri posudzovaní spôsobilosti Daňového úradu byť účastníkom konania mal vychádzať z ustanovenia § 4 ods. 4 zákona č. 150/2001 Z. z. V nadväznosti na vyššie citované ustanovenie zákona č. 150/2001 Z. z. je spôsobilosť Daňových úradov vymedzená v ustanovení § 1 cit. zákona a § 4 ods. 3 [písm. e), pozn.], ktorý   ustanovuje,   že   Daňový   úrad   v rámci   svojej   právomoci   a pôsobnosti   „kontroluje vyberanie poplatkov a vymáha ich podľa osobitného predpisu; 2) vykonáva správu súdnych poplatkov   súvisiacu   s   ich   evidovaním   a   vysporiadaním   podľa   osobitného   predpisu.“. V zmysle   poznámky   pod   čiarou   týmto   predpisom   je   zákon   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správne daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov.».

S poukazom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že „Uvedené ustanovenia určujú právny status daňových úradov a jednoznačne definujú spôsobilosť a pôsobnosť odporcu nielen vo veciach   vymáhania   daňových   nedoplatkov   vrátane   daňovej   exekúcie   predajom nehnuteľností.“.

Podľa   sťažovateľky „Je   jednoznačné,   že   výkon   rozhodnutia   –   daňovú   exekúciu Daňový úrad...   organizoval a realizoval v rámci   svojej právomoci   a pôsobnosti   a v tejto súvislosti i prijal sumu 3.828.800,- Sk. Avšak vzhľadom na skutočnosti, že Daňový úrad nedodržal v rámci výkonu daňovej exekúcie všetky postupy bolo jeho rozhodnutie o udelení príklepu   č. 694/320/74158/97   zo   dňa   27. 11. 1997   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu 7 Sž 100/1998   zo   dňa   28. 1. 1997   zrušené.   Vzhľadom k uvedenému   zrušením   právneho dôvodu, na základe ktorého Daňový úrad... prijal finančné prostriedky v sume 3.828.800,- Sk,   došlo   pri   výkone   jeho   právomoci   a pôsobnosti   k bezdôvodnému   obohateniu a mal uvedené finančné prostriedky vrátiť vydražiteľovi.

K vráteniu   finančných   prostriedkov   napriek   viacerým   výzvam   došlo   až   pred vyhlásením   rozhodnutia   Okresného   súdu   Žilina,   čím   vznikol   vydražiteľovi   a následne po postúpení pohľadávky sťažovateľ[ke] k vzniku nároku na úroky z omeškania.

Ak Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že Daňový úrad... nie je právnickou osobou opomína spôsobilosť byť účastníkom konania má aj ten komu ju priznáva zákon v zmysle ustanovenia § 19 in fine.“.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie je sťažovateľka toho názoru, že jej v sťažnosti označené práva boli porušené „tým, že Krajský súd neaplikoval ustanovenie § 19 O. s. p. a nepriznal Daňovému úradu... v súlade s § 4 ods. 4 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch   v znení   neskorších   predpisov   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   odňal   tým možnosť uplatnenia sťažovateľ[kiných] majetkových práv a v záujme generálnej prevencie nielen   z dôvodu   tohto   individuálneho   prípadu...“, a preto   žiada,   aby   ústavný   súd   o jej sťažnosti vo veci samej takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní pod sp. zn. 8 Co/22/2008 uznesením 8 Co/22/2008- 332   zo   dňa   21. 10. 2008   porušil   základné   právo   sťažovateľ[ky] E.,   s. r. o...   zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 20ods. 1 Ústavy SR.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline 8 Co/22/2008-332 zo dňa 21. 10. 2008 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.“

Dňa   17.   septembra   2009   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky označené   ako „Doplnenie   podania   zo   dňa   24. 08. 2009“,   v ktorom   sa   odvoláva na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípade Zvolský a Zvolská proti Českej republike č. 46129/99, v ktorom sa ESĽP zaoberal porušením práv sťažovateľov   až   po   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   v dovolacom   konaní. V nadväznosti na to sťažovateľka uviedla, že jej sťažnosť je podaná v dvojmesačnej lehote v súlade   s   § 53   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde”).

Ústavný   súd   pridržiavajúc   sa   svojej   aktuálnej   judikatúry   pri   súbežnom   podaní mimoriadneho   opravného   prostriedku   a sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   (napr. IV. ÚS 58/2011, III. ÚS 192/2011) považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti namietanému uzneseniu krajského súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. decembra 2008, za zachovanú, pretože najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodol z procesných dôvodov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Z § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   považovať   sťažnosť   (návrh) za zjavne neopodstatnenú vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05,   III. ÚS 153/07),   a tiež   ak   by   napadnuté   rozhodnutie   malo   za   následok porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 1564/09)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   daného   prípadu   aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého uznesenia ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich v sťažnosti označených práv uznesením krajského súdu č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008 tvrdiac, že krajský súd v jej právnej   veci   vykonal   ústavne   nesúladný   výklad   aplikovaných   právnych   noriem, resp. neaplikoval   § 19   OSP   a nepriznal   daňovému   úradu   v súlade   s   § 4   ods. 4   zákona č. 150/2001 Z. z. spôsobilosť byť účastníkom konania.

Podstatou jej sťažnosti je nesúhlas s právnymi názormi, interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení právnych predpisov, a to najmä zákona č. 150/2001 Z. z. a Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   jeho právnych záverov alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Krajský súd uznesením č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008, proti ktorému smeruje   sťažnosť   sťažovateľky,   na   základe   odvolania   daňového   úradu   (v predmetnom konaní   ako   odporcu   v 1.   rade)   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   č. k.   13 C/50/2002-267 z 29. mája 2007 v spojení s opravným uznesením č. k. 13 C/50/2002-297 z 30. októbra 2007 vo   výroku,   ktorým   bol   odporca   v 1.   rade   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   v procesnom postavení navrhovateľky úrok z omeškania v sume 17,6 % ročne zo sumy 3 828 800 Sk od 12. februára 1999 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, a konanie zastavil.

Krajský súd ako odvolací súd považoval odvolanie daňového úradu   za dôvodné, pričom v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najskôr citoval § 19 OSP (podľa ktorého spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva). Ďalej poukázal na § 20 OSP [podľa ktorého každý môže pred súdom ako účastník samostatne konať (procesná spôsobilosť) v tom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.] a následne citoval aj § 18 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka [podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (ods. 1). Právnickými osobami sú:   a) združenia   fyzických   alebo   právnických   osôb,   b) účelové   združenia   majetku, c) jednotky územnej samosprávy, d) iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (ods. 2)]. V nadväznosti na to krajský súd konštatoval, že daňový úrad nie je právnickou osobou podľa § 18 ods. 2 písm. d) Občianskeho zákonníka.

Napokon   krajský   súd   upriamil   pozornosť   na   § 4   ods. 3   zákona   č. 150/2001   Z. z. uvádzajúc, že „daňový úrad vykonáva správu daní podľa osobitného predpisu, v rámci ktorej   najmä   eviduje   a registruje   daňové   subjekty,   vymáha   daňové   nedoplatky   vrátane nedoplatkov na zrušených daniach a na odvodoch, vypracúva metodiku daňovej kontroly a plán daňovej kontroly, riadi pracovisko daňového úradu a kontroluje daňové subjekty“.

Na základe uvedeného krajský súd dospel k záveru, že „Uvedený zákon v zmysle citovaných zákonných ustanovení priznáva daňovým úradom spôsobilosť byť účastníkom súdneho   konania,   avšak   zároveň   stanovuje,   že   daňové   úrady   majú   spôsobilosť   byť účastníkom   konania   a samostatne   pred   súdom   konať   len   v rámci   svojej   pôsobnosti,   čo vyplýva z ust. § 1 zákona č. 150/2001 o daňových orgánoch.“.

Podľa   názoru   krajského   súdu „Z odôvodnenia   rozhodnutia   prvostupňového   súdu jednoznačne   vyplynulo,   že   prvostupňový   súd   uvedené   konanie   považoval   za   občiansko- právny vzťah, ktorý je potrebné definovať podľa § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako majetkový vzťah medzi právnickou osobou a štátom, t. j. vyplývajúci z noriem súkromného práva.   Konanie   o uplatnenom   nároku   však   nebolo   konaním   v rámci   vymáhania nedoplatkov, ani v súvislosti s vymáhaním daňových nedoplatkov. Predmetom sporu bolo príslušenstvo pohľadávky.“.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   krajský   súd   uzavrel,   že   v danom   konaní daňový úrad nemal spôsobilosť byť účastníkom konania a ani procesnú spôsobilosť, lebo predmet sporu je mimo rozsahu jeho spôsobilosti priznanej mu zákonom č. 150/2001 Z. z. Zároveň krajský súd zdôraznil, že uvedený nedostatok je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania.

Podľa   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   je   v napadnutom   uznesení zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Zároveň tento názor korešponduje aj s judikatúrou   všeobecných   súdov (napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 101/2010 z 26. októbra 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou   subjektivitou,   a   zároveň   daňové   úrady   takouto   plnou   právnou   subjektivitou nedisponujú...).“.

Výsledok   interpretácie   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona   č. 150/2001   Z. z.   považuje   preto   ústavný   súd   za   logický   a   dostatočný   majúci základ   v aplikovanej   právnej   úprave,   ktorý   v konečnom   dôsledku   nemôže   vyústiť do spochybnenia   právnych   záverov   namietaného   uznesenia,   ktoré   sú   iba   odlišné od právnych argumentov sťažovateľky.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s týmto   právnym   názorom   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci   oporu   v   zákone.   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú presvedčivé, zrozumiteľné   a dostatočne   odôvodnené   a ako   také   zodpovedajúce   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   zakotveného   v čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Vychádzajúc   z uvedeného ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným uznesením, námietkami sťažovateľky a jej v sťažnosti označenými právami. Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy uznesením krajského súdu č. k. 8 Co/22/2008-332 z 21. októbra 2008

Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým uznesením bolo porušené aj jej základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   nemožno   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani   o porušení   sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   v zásade porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011