znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 225/05-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 21. septembra 2005   predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   K.,   bytom   B.,   a M.   K.,   bytom   B.,   ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl. 47   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   a   jeho uznesením   sp. zn. 23 C 160/2003   z 15.   novembra   2004   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Bratislave a jeho uznesením sp. zn. 9 Co 408/04 z 31. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K. a M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2005 doručená sťažnosť Ing. D. K. a M. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl. 47   ods. 2 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 23 C 160/2003   z 15. novembra 2004   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 9 Co 408/04 z 31. marca 2005.

Sťažovatelia uviedli, že „Návrhom podaným u Okresného súdu Bratislava IV sme sa dožadovali   súdnej   ochrany   vlastníckeho   práva   vydaním   predbežného   opatrenia   súdom, určenia porušenia predbežného opatrenia súdu č. k. 9 Co 207/93 a vyvodenia neplatnosti všetkých následných právnych úkonov a určenia účastníkov v správnom konaní s. ú. B. (...) Sťažnosť pre prieťahy v konaní 1. st. súdu sme podali 2. 7. 2004 a 27. 10. 2004 a odpoveď sme obdržali 23. 6. 2004 a 18. 10. 2004 a so zistením Okresného súdu BA 4, že v konaní 23 C 160/03 neboli zistené prieťahy, nesúhlasíme, návrh na vydanie predbežného opatrenia bol   nami   súdu   doručený   23. 12. 2003   a súd   konanie   bezdôvodne   zastavil   23. 1. 2004 namiesto toho, aby vo veci konal a podľa zákona vec rozhodol“.

Podľa   sťažovateľov   prvostupňový   súd   porušil   ich   práva, „... keď   návrh   č. k. 23 C 160/03   zastavil,   preto   odvolávajúci   súd   toto   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie   1. st.   súdu.   (...)   Následne   nás   Okresný   súd   Bratislava   IV   uznesením č. k. 23 C 160/2003-63   vyzval   na   doplnenie   návrhu   zo   dňa   14. 6. 2004,   čo   je   zrejmé pochybenie v dátume, ktoré nasvedčuje tomu, že sudcovia z počítača odpisujú opakovane donekonečna   na   každý   návrh,   ktorého   sa   chcú   zbaviť   a v predmete   veci   nerozhodnúť, pripravené formuly: do 10 dní doplňte: meno, priezvisko... Odvolanie nie je prípustné, pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd konanie zastaví. Na toto uznesenie sme návrh doplnili podaním súdu 27. 10. 2004,   kde sme odôvodnili len nebezpečenstvo hroziacej ujmy, lebo ostatné údaje v našom návrhu zo dňa 22. 12. 2003 podanom súdu 23. 12. 2003   uvedené   súdu   boli,   avšak   1.   st.   súd   návrh   uznesením   dňa   15. 11. 2004 odmietol, voči čomu sme sa odvolali 15. 12. 2004, avšak odvolávajúci súd nami napadnuté uznesenie potvrdil“.

Sťažovatelia   tvrdia, „... že   zastavením   konania   č. 23 C 160/2003,   ako   o   vydanie predbežného opatrenia podľa špecifického a určitého petitu uvedeného na strane č. 6 nášho návrhu   zo   dňa   22. 2. 2003,   ako   i vôbec   dodnes   nerozhodnutím   nášho   návrhu   zo   dňa 22. 12. 2003 v časti návrhu na vynesenie rozsudku, ako je petit uvedený na strane č. 6 a 7 nášho návrhu o určení porušenia predbežného opatrenia súdu č. k. 9 Co 207/93 v spojitosti s konaním č. 4 C 61/93 a určenie neplatnosti   v petite definovaných následných   právnych úkonov a ďalší petit určenie účastníkov správnych konaní v územnom a stavebnom konaní definovanej   zóny   a ďalší   petit   uložením   povinnosti   odporcom   vypracovať   v tejto   zóne územno-plánovaciu   dokumentáciu,   kde   by   boli   rešpektované   vlastnícke   vzťahy   a platný územný plán hl. m. SR B., lebo doteraz vypracovaná zastavovacia štúdia nie je územno- plánovacia   dokumentácia   a týchto   určovacích   petitoch   rozhodnuté   súdom   vôbec   nebolo a ak mal súd nejasnosti v petite o predbežné opatrenie, ako uviedol v uznesení z 22. 9. 2004, že návrh na vydanie predbežného opatrenia máme doplniť, potom súd pochybil, ak zastavil konanie č. 23 C 160/2003 v celom rozsahu namiesto toho, aby zastavil konanie len v časti žalobného návrhu o vydanie predbežného opatrenia, čím 1. st. aj 2. st. súd porušil naše právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a keďže   sme   v konaní   neboli   zastúpení advokátom, súd mal za povinnosť nás predvolať na prípravné pojednávanie a poskytnúť nám   pomoc,   čo   súd   porušil   takto   aj   naše   právo   podľa   čl. 47   ods. 2   Ústavy   SR   a bolo porušené i naše právo vec verejne prejednať bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. 1. st. a 2. st. súd porušil i naše právo z uzavretých medzinárodných dohôd najmä protokolu   č. 4   čl. 6   a dodatkového   protokolu   čl. 1,   a preto   požadujem   spravodlivé zadosťučinenie a vzhľadom na rozsah, význam a cenu porušených našich práv navrhujeme, aby   Ústavný   súd   SR   zaviazal   Okresný   súd   v Bratislave   a Krajský   súd   v Bratislave vyplatením nám nemajetkovú ujmu každému po 750 000 Sk“.

Sťažovatelia zároveň odvolávajúc sa na ich nepriaznivú sociálnu situáciu žiadali, aby im bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený advokát.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu a jeho uznesením sp. zn. 23 C 160/2003 z 15. novembra 2004

Podľa názoru ústavného súdu nie je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu okresného súdu a jeho uzneseniu sp. zn. 23 C 160/2003 z 15. novembra 2004, ktorým podanie sťažovateľov podľa § 43 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) odmietol. Právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž subsidiárna a je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv nerozhoduje iný súd. V danom prípade bolo proti napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu prípustné odvolanie, o ktorom bol oprávnený konať a rozhodnúť krajský súd.   V jeho   právomoci   bolo   poskytnúť   ochranu   sťažovateľom,   čo   títo   v danej   veci   aj využili, aj keď bezúspešne.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 9 Co 408/04 z 31. marca 2005

Sťažnosť v časti smerujúcej proti namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu, ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   23 C 160/2003   z   15. novembra 2004, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).

Nemožno sa stotožniť s názorom sťažovateľov, podľa ktorých sú závery uznesenia krajského   súdu   sp. zn.   9 Co 408/04   z   31. marca 2005   arbitrárne   s   tvrdeným   následkom porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Krajský súd v odôvodnení uvedeného uznesenia okrem iného uviedol, že „Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že písomné podanie navrhovateľov zo dňa 23. 12. 2003 nemalo náležitosti   v zmysle   § 42   ods. 3   a   § 79   O. s. p.   a prvostupňový   súd   ich   uznesením č. k. 23 C 160/03-63   zo   dňa   22. 9. 2004   správne   v zmysle   § 43   O. s. p.   vyzval,   aby   svoj neúplný   a nezrozumiteľný   návrh   na   začatie   konania   a vydanie   predbežného   opatrenia v lehote 10 dní opravili a doplnili, a to tak, aby obsahoval pravdivé opísanie skutočností, označenie   dôkazov,   ktorých   sa   domáhajú,   petit   návrhu   (čoho   sa   domáhajú),   aby   bol zrozumiteľný,   určitý   a vykonateľný,   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Uvedené uznesenie bolo navrhovateľovi 1.), ktorý zastupuje v konaní aj navrhovateľa 2.) a navrhovateľku 3.) doručené dňa 15. 10. 2004. Pôvodný návrh v stanovenej lehote 10 dní nedoplnili a neopravili, urobili to až písomným podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 27. 10. 2004, keď oznámili súdu, že všetko obsahuje pôvodný návrh. Prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 2 O. s. p. správne podanie navrhovateľov odmietol, keď ich návrh nemal predpísané náležitosti a pre tieto nedostatky nebolo možné pokračovať v konaní.

Uvedené   nedostatky   v zmysle   poučenia   navrhovatelia   nedoplnili   a neopravili   ani v odvolaní,   keď   ich   podanie   nemá   náležitosti   v zmysle   vyššie   citovaných   zákonných ustanovení a petit ich návrhu je aj naďalej nezrozumiteľný, neurčitý a nevykonateľný. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil“.

Citované   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   treba   považovať za vyčerpávajúce   a   presvedčivé,   pričom   jeho   právne   závery   nemožno   pokladať za vybočujúce   z rámca   platnej   zákonnej   úpravy.   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa   názoru ústavného súdu posúdenie predmetnej otázky zo strany krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňujú, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd preto nemal dôvod do výkladu krajského súdu, ktorý inak konal plne v medziach svojich ústavných právomocí, zasahovať.

Z uvedených dôvodov   ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 9 Co 408/04 z 31. marca 2005

K tvrdenému porušeniu tohto základného práva sťažovatelia uviedli: „... keďže sme v konaní neboli zastúpení advokátom, súd mal za povinnosť nás predvolať na prípravné pojednávanie a poskytnúť nám pomoc, čo súd porušil takto aj naše právo podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR....“

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to za podmienok ustanovených zákonom.

Právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy zodpovedá povinnosti štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy vytvoriť podmienky pre dostupnosť právnej pomoci, a to v rozsahu konania pred príslušným orgánom (I. ÚS 58/01).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   by   k zásahu   do   základného   práva sťažovateľa na právnu pomoc v konaní (čl. 47 ods. 2 ústavy) mohlo dôjsť v prípade, ak by postupom orgánu verejnej moci bolo sťažovateľovi ako účastníkovi konania znemožnené zvoliť   si   právneho   zástupcu,   splnomocniť   ho   na   zastupovanie   v konaní,   radiť   sa   s ním v priebehu uvedeného konania, prípadne ak by splnomocnenému právnemu zástupcovi bolo znemožnené   realizovať   úkony   právnej   pomoci   v rozsahu   procesných   práv   a povinností podľa osobitného predpisu upravujúceho procesné postavenie zastúpeného účastníka a jeho právneho zástupcu v danom konaní (napr. III. ÚS 345/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   k takýmto   následkom   v posudzovanom   prípade nedošlo.

Sťažovatelia   v sťažnosti   neodôvodnili   a taktiež   nepreukázali,   že   by   im   zo   strany krajského súdu bolo zabránené hájiť ich záujmy prostredníctvom právneho zástupcu, a táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu sťažnosti a jej príloh ani zo súvisiaceho súdneho spisu, ktorý   si   ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal.   Povinnosť krajského súdu (ani prvostupňového súdu) predvolať sťažovateľov, ktorí neboli v danom prípade   zastúpení   advokátom   na „prípravné   pojednávanie“,   v nesplnení   ktorej   vidia namietané porušenie ich základného práva na právnu pomoc, Občiansky súdny poriadok neustanovuje a nemožno ju vyvodiť ani z iných ustanovení platných právnych predpisov.Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú   súvislosť medzi   napadnutým   postupom   a uznesením   krajského   súdu   a namietaným   porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 23 C 160/2003 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 408/04

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd   v tejto   súvislosti   opakovane   zdôraznil,   že   čl. 48   ods. 2   ústavy   v relevantnej   časti ustanovuje   imperatív,   ktorý   platí   pre   všetky   súdne   konania,   a ktorý,   čo   sa   týka   oblasti občianskeho súdneho konania, vyjadruje predovšetkým záujem na tom, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. PL. ÚS 25/01).

Súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   je   aj   názor   (napr.   II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04),   že   ochrana   základnému   právu   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza   k namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa   v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV. ÚS 61/03,   III. ÚS 109/03, III. ÚS 61/05, IV. ÚS 102/05).

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už k prieťahom   v konaní   nedochádza   (a   to   aj   napriek   tomu,   že   vo   veci   nebolo   ešte právoplatne rozhodnuté), je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté konania boli právoplatne skončené 3. júna 2005.

V nadväznosti na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že v čase, keď   mu   bola   sťažnosť   doručená,   t. j.   3. augusta 2005,   už   bol   odstránený   stav   právnej neistoty   a   k porušovaniu   označeného   základného   práva   postupom   okresného   súdu už dochádzať nemohlo.

Ústavný súd zároveň pripomína aj právny názor, ktorý je súčasťou jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého nedostatky procesných návrhov, o ktorých je podľa príslušných procesných   kódexov   (napr.   Občianskeho   súdneho   poriadku)   všeobecný   súd   povinný rozhodnúť ešte pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, sú okolnosťou, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo   veci   samej,   a tým   splniť   účel   tohto   základného   práva,   ktorým   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (pozri napr. m. m. I. ÚS 41/02, II. ÚS 133/03, IV. ÚS 110/04). Z rozhodnutí súdov oboch stupňov   vyplýva,   že   pôvodné   podanie   sťažovateľov   z   23. decembra 2003   v   danej   veci nemalo náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 OSP a sťažovatelia ho napriek výzve a poučeniu okresného súdu v určenej lehote nedoplnili a neopravili.

Aj   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   neprichádza do úvahy, aby namietaný postup označených všeobecných súdov mohol po prijatí návrhu na ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažnosť   sťažovateľov   bola   z týchto   dôvodov   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

5. K namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 408/04

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala (...).

Verejným prerokovaním veci je prerokovanie veci samej, ktorého podstata spočíva v nariadení pojednávania, v predvolaní účastníkov a ďalších osôb, pričom toto prerokovanie smeruje k poskytnutiu súdnej ochrany meritórnym rozhodnutím.

Porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľov (tiež   základné   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom)   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy preto predpokladá, že sa vo veci, v ktorej malo dôjsť k namietanému porušeniu týchto základných práv, konalo a vykonávali dôkazy. V konaní pred krajským súdom však išlo iba o právne posúdenie veci, a preto v takomto prípade nebolo potrebné zvoliť formu verejného pojednávania. Vzhľadom na to niet žiadnej príčinnej súvislosti medzi uvedeným základným právom a postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 9 Co 408/04. Ak ústavný súd nezistí príčinnú súvislosť a reálnu možnosť namietaného porušenia označených základných práv postupom všeobecného súdu, musí sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže zo skutkového stavu opísaného sťažovateľmi a vyplývajúceho aj zo súdneho spisu je zrejmé, že v označenej veci nemohlo reálne dôjsť k namietanému porušeniu ich základného   práva   spojeného   s prítomnosťou   na   pojednávaní,   ústavný   súd   v tejto   časti odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

6. K namietanému   porušeniu   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu

Vo   vzťahu   k   uvedenému   právu   sťažovatelia   svoju   sťažnosť   nijako   nezdôvodnili a neuviedli,   v čom   vidia   jeho   porušenie   v súvislosti   s ich   vecou.   Odôvodnenie   návrhu je pritom podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde nevyhnutnou podmienkou na to, aby sa ním ústavný súd mohol meritórne zaoberať.

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   v celom   rozsahu,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov obsiahnutými v ich sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2005