znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 224/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   v   konaní   o sťažnosti   J. Ž.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ladislavom   Ščurym,   Mierová   1725,   Čadca,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   vedenom pod sp. zn.10 C 21/2008, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 21/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. Ž. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť J. Ž. trovy konania v sume 336,01 € (slovom tristotridsaťšesť eur a jeden cent) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Ščuryho, Mierová 1725, Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 224/2014 z 3. apríla 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 21. februára 2008 okresnému súdu návrh na vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov (ďalej aj „BSM“)   a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho právnej veci okresný súd plynulo nekoná a dochádza v nej k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 1009/14 (doručeným ústavnému súdu 2. júna 2014), v ktorom sa okrem iného uvádza: „V čase, keď bol konajúcim sudcom G., konštatujem, že boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní. Konajúca sudkyňa JUDr. K. po pridelení veci riadne a bez prieťahov koná.“

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania:

«21. 2. 2008 – návrh   na   vyporiadanie   BSM   a   vydanie   bezdôvodného   obohatenia, sudca G.

10. 3. 2008 – výzva na zaplatenie súdneho poplatku

25. 5. 2008 – výzva   pre   navrhovateľa   na   doručenie   vypísaného   tlačiva na oslobodenie od sup (súdny poplatok, pozn.)

13. 6. 2008 – uznesenie – oslobodenie priznané

13. 8. 2008 – úprava návrhu

21. 8. 2008 – vyjadrenie odporkýň k návrhu

13. 11. 2008 – sudca vytýčil termín pojednávania na deň 16. 1. 2009

16. 1. 2009 – pojednávanie, odročené na neurčito

26. 3. 2009 – výzva pre právneho zástupcu navrhovateľa

4. 5. 2009 – zmena žaloby

2. 6. 2009 – referát VSU (vyšší súdny úradník, pozn.) – výzva pre právneho zástupcu odporkýň

7. 9. 2009 – vyjadrenie navrhovateľa k návrhu na pokračovanie v konaní

24. 9. 2009 – uznesenie - pripustená zmena návrhu

24. 9. 2009 – sudca vytýčil termín pojednávania na deň 27. 10. 2009

15. 10. 2009 – odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu

27. 10. 2009 – pojednávanie, odročené na neurčito

5. 10. 2009 (správne má byť 5. 10. 2010, pozn.) – sudca vytýčil termín pojednávania na deň 3. 11. 2010

3. 11. 2009 (správne   má   byť   3. 11. 2010,   pozn.) – pojednávanie,   odročené na neurčito

7. 1. 2014 – opatrenie predsedníčky súdu, spis pridelený na konanie JUDr. K.

4. 2. 2014 – výzva   pre právneho zástupcu   navrhovateľa,   žiadané   správy,   vytýčený termín pojednávania na 11. 3. 2014

11. 3. 2014 – pojednávanie, odročené na 29. 4. 2014

28. 4. 2014 – žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľa   o   odročenie   pojednávania za účelom mimosúdnej dohody

29. 4. 2014 – pojednávanie,   odročené   na   10. 7. 2014   za   účelom   mimosúdnej dohody.»

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   (doručeným ústavnému súdu 26. júna 2014), v ktorom okrem iného uviedol:

„Okresný súd v Čadci pomerne podrobne rozpísal vykonané úkony vo veci, z ktorých je však zrejmé, že potvrdil najmä zbytočný prieťah v konaní od 3. 11. 2009 (pojednávame na OS   Čadca)   do   7. 1. 2014   (opatrenie   predsedníčky   súdu   o   pridelení   spisu   sudkyni JUDr. K.).   Samotná   predsedníčka   OS   v   Čadci   konštatuje,   že   konajúcim   sudcom   boli spôsobené   zbytočné   prieťahy   v   konaní.   Vzhľadom   na   konštatovanie   predsedníčky   súdu nepokladám za potrebné sa k vyjadreniu ďalej vyjadrovať, avšak uvádzam, že v plnom rozsahu trvám na podanej sťažnosti.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 27. mája 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o návrhu na vyporiadanie BSM a vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavané konanie nie je právne zložité, keďže pokiaľ ide o vyporiadanie BSM, existuje dostatočné   množstvo   stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania uvedených majetkových sporov. Pokiaľ ide o skutkovú   zložitosť,   ústavný súd pripúšťa,   že spory   o vyporiadanie   BSM sú   skutkovo zložitejšie a svojou povahou často náročné na dokazovanie, pretože je v nich potrebné zistiť nielen okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zároveň zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho   zákonníka,   pokiaľ   ide   o komplexnosť   vyporiadania   tohto   majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci bola v tomto konaní vyvolaná aj skutočnosťou, že jedna   z nehnuteľností   (rodinný   dom),   ktorú   mal   z   vlastných   prostriedkov   zhodnotiť sťažovateľ, je v podielovom spoluvlastníctve odporkyne a jej dvoch sestier.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto súdneho konania v procesom postavení navrhovateľa. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania, a súčasne poznamenáva, že ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti na podiel sťažovateľa na spomalení priebehu napadnutého konania nepoukázal.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd v priebehu napadnutého konania zistil dve obdobia dlhodobejšej nečinnosti okresného   súdu,   a to   od   27.   októbra   2009   (uskutočnilo   sa   pojednávanie   vo veci) do 5. októbra   2010   (okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   3.   november   2010) a od 3. novembra 2010 (uskutočnilo sa pojednávanie vo veci) do 4. februára 2014 (okresný súd   zaslal   výzvu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   a nariadil   termín   pojednávania na 11. marec 2014).

Nečinnosť okresného súdu, resp. zbytočné prieťahy v konaní „v období, keď bol konajúcim sudcom G.“ (t. j. v období do februára 2008 do   7. januára 2014, keď bol opatrením predsedníčky súdu spis pridelený na konanie novej zákonnej sudkyni JUDr. K.), potvrdila vo vyjadrení k sťažnosti aj predsedníčka okresného súdu.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajšou neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 21/2008 došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa   toho nedomáhal,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   7 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje najmä na to, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu „sa dostal do ťaživej situácie...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10 C 21/2008,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   to,   čo   je pre sťažovateľa   „v stávke“,   ako   aj   skutočnosť,   že   posudzované   konanie   vo veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 3 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátom JUDr. Ladislavom Ščurym. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone právnej   služby   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri druhom úkone právnej služby vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Úhrada za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje spolu s režijným paušálom (1 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 280,01 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 336,01 €.

Ústavný   súd   podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   doručené   26.   júna   2014 nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absenciu ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie o veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014