znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 224/2013-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. D.   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/247/2009 a jeho uznesením z 25. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   doplnená   podaniami   doručenými   21.   januára   2013   a 20. februára 2013, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako aj práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/247/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného   súdu“)   a jeho   uznesením   z 25. októbra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti a jej doplneniach okrem iného uvádza:„Sťažovateľ je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Sťažovateľ sa ako žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 25 C 247/2009 domáha voči žalovanému P., a. s..., ochrany dobrej povesti právnickej osoby.

Konanie sa vedie na základe žaloby, ktorú podal žalobca dňa 21. 5. 2009, pričom až 25. 10. 2012   sa   vo   veci   uskutočnilo   prvé   pojednávanie   vo   veci   samej   (keďže pojednávanie nariadené na deň 7. 6. 2012 bolo odročené bez prejednania veci).

Žalobca ako dominus litis, podal na súde písomne ešte dňa 5. 6. 2012, t. j. pred prvým pojednávaním vo veci samej a teda vo fáze konania, v ktorej neprebehlo dosiaľ žiadne dokazovanie, o zmenu petitu žaloby. Je potrebné uviesť, že žalobca nepožiadal súd o zmenu predmetu konania (ktorý ostal zachovaný, t. j. išlo stále o ochranu dobrej povesti žalobcu), ale len o zmenu znenia petitu žalobného návrhu.

Vzhľadom na to, že súd o podanom návrhu zo dňa 5. 6. 2012 nerozhodol do 60 dní (čo je povinnosť súdu podľa § 95 ods. 3 O. s. p.), žalobca petit upresnil a dňa 24. 09. 2012 opätovne   v   osobitnom   podaní   podal   ďalší   návrh   na   zmenu   petitu   žaloby.   Z   právneho hľadiska bolo podanie návrhu na zmenu žaloby dôvodné vzhľadom na novšiu judikatúru vzťahujúcu sa na daný typ sporu, ktorá medzičasom od podania žaloby v roku 2009 vznikla. Okresný súd Košice I na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 vyhlásil uznesenie, ktorým nepripustil zmenu petitu v zmysle písomného podania zo dňa 5. 6. 2012. O druhom návrhu na   zmenu   petitu   uplatnenom   v   podaní   zo   dňa   24. 09. 2012   konajúci   súd   v   zákonom predpísanej   60-dňovej   lehote   podľa   § 95   ods. 3   O. s. p.,   ktorá   márne   uplynula   dňa 26. 11. 2012, dodnes nerozhodol. Súd uznesenie o nepripustení zmeny návrhu odôvodnil tým, že žaloba bola podaná právnym zástupcom v roku 2009 a zmena žaloby dňa 5. 6. 2012. Z odôvodnenia postupu súdu teda vyplýva, že dôvodom, prečo súd zmenu petitu žaloby nepripustil, je plynutie času v spojení s osobou právneho zástupcu.“

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že:«Proti rozhodnutiu o nepripustení zmeny návrhu nie je v zmysle ust. § 202 ods. 3 písm. f) O. s. p. prípustné odvolanie. Jediným prípustným právnym prostriedkom nápravy je vzhľadom na § 202 ods. 3 písm. f) O. s. p. inštitút ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   podal   proti   zákonnej   sudkyni   JUDr.   M.   M.,   konajúcej   vo veci 25 C/247/2009,   sťažnosť   podľa   ust.   § 62   a   nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z.   predsedovi Okresného   súdu   Košice I,   v   ktorej   namietal   postup   a   rozhodnutie   sudkyne   o   návrhu sťažovateľa   na   zmenu   petitu   na   pojednávaní   dňa   25. 10. 2012.   Sťažovateľ   teda   proti predmetnému rozhodnutiu využil aj tento právny prostriedok. Rozhodnutie predsedu súdu o sťažnosti   však   neumožňuje   dosiahnuť   zrušenie   predmetného   rozhodnutia   a   nápravu porušených práv sťažovateľa. Z tohto dôvodu sa sťažovateľ za účelom ochrany svojich základných práv mohol obrátiť iba na Ústavný súd Slovenskej republiky.

Proti uvedenému uzneseniu nie sú prípustné riadne opravné prostriedky – odvolanie, ani   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie,   ani   iné   právne   prostriedky   nápravy. V konaní   pred   všeobecnými   súdmi   tak   nemôže   sťažovateľ   dosiahnuť   nápravu   práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky,   ktoré boli porušené uznesením Okresného súdu   Košice I   vyhláseným   na   pojednávaní   dňa   25. 10. 2012   v   konaní   pod   sp. zn. 25 C/247/2009, pretože nemá žiadne opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V danej veci sťažovateľ napáda ústavnosť rozhodnutia s postupu Okresného súdu Košice I, ktorým bolo rozhodnuté o nepripustení návrhu na zmenu petitu žaloby.

Sťažovateľ   má   právo   namietnuť   porušenie   svojich   základných   práv   uznesením Okresného súdu Košice I vyhláseným na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 a postupom súdu v konaní   pod   sp. zn.   25 C/247/2009.   Sťažovateľ   toto   svoje   právo   uplatňuje   podaním sťažnosti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv týmto uznesením Okresného súdu Košice I.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   v   spojení   s   právom   na   súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte namietané   práva   spolu   označené   aj   ako   „základné   práva“)   Okresný   súd   Košice I postupoval   a   rozhodoval   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 C/247/2009   v   rozpore s namietanými základnými právami sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky má v konaní o sťažnostiach subsidiárnu právomoc rozhodnúť iba o veciach, o ktorých nerozhoduje iný súd. V okolnostiach prípadu sťažovateľ žiada Ústavný súd, aby zabezpečil ochranu jeho vyššie označeným právam podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava“), Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj len „Listina“)   a   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   (ďalej   aj   len   „Dohovor“). Sťažovateľ sa uchádza o ochranu svojich základných práv porušených postupom Okresného súdu Košice I. Taká ochrana patrí k veciam, ktoré podliehajú ochrane Ústavným súdom.»

Sťažovateľka napokon vyjadrila názor, že „Dôvody, pre ktoré súd so zmenou žaloby nesúhlasil   (vyššie   zmienené   plynutie   času   v   spojení   s   osobou   právneho   zástupcu)   sa so zákonnými dôvodmi nezhodujú.

V okolnostiach prípadu žiadna zo zákonom predpísaných podmienok nebola splnená, a teda súd nezákonne rozhodol o nepripustení zmeny petitu žalobného návrhu, keďže

-   pred   5. 6. 2012   (pred   podaním   prvého   návrhu   na   zmenu   petitu),   ako   aj   pred 24. 09. 2012 (pred podaním druhého návrhu na zmenu petitu) sa vo veci samej nekonalo žiadne   pojednávanie,   teda   ani   nebolo   vykonané   dokazovanie,   ktoré   by   nemohlo   byť podkladom pre ďalšie konanie, a

-   návrh   na   zmenu   petitu   a   napadnuté   rozhodnutie   o   jeho   nepripustení   boli podané/vyhlásené pred prvým pojednávaním vo veci samej a pred prednesením žalobného návrhu a

- navrhovaná zmena petitu žiadnym spôsobom nemení predmet konania, ktorý je rovnaký – ochrana dobrej povesti žalobcu, a

- nejde o prípad, že by na konanie o zmenenom petite bol príslušný iný súd... Rozhodnutie   o   nepripustení   zmeny   žaloby   založil   súd   na   takých   dôvodoch,   ktoré dôvodom pre takéto rozhodnutie byť nemôžu, a to nielen v zmysle výslovného znenia ust. § 95 ods. 2 O. s. p., ale aj v zmysle vyššie uvedenej ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Pokiaľ súd odôvodnil nepripustenie zmeny žaloby časovým odstupom medzi podaním návrhu na zmenu petitu žaloby a podaním žaloby, je takýto dôvod v zmysle ust. § 95 O. s. p. bez ďalšieho neprípustný a nezakladá predpoklad na zamietnutie návrhu na zmenu žaloby. Ide o zjavne svojvoľný a neodôvodnený záver súdu, ktorý je ústavne neudržateľný.“.

Sťažovateľka poukazuje aj na to, že „dĺžka času, ktorý uplynul od podania žaloby dňa 21. 5. 2009 do dňa 25. 10. 2012, kedy súd zmenu žaloby nepripustil, bola podmienená aj súdnou aktivitou, resp. nečinnosťou súdu, keď prvé pojednávanie vo veci súd vytýčil až na deň 7. 6. 2012, t. j. po vyše troch rokoch od začatia konania. Na túto okolnosť Okresný súd Košice I vôbec neprihliadol.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu   Košice I   vyhláseným na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C/247/2009 porušené boli.

2. Právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 25 C/247/2009 porušené bolo.

3. Uznesenie Okresného súdu Košice I vyhlásené na pojednávaní dňa 25. 10. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.   25 C 247/2009 sa ruší a vec sa vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

4. Okresnému   súdu   Košice I   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 25 C/247/2009 konal bez zbytočných prieťahov.“

Okrem uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K namietanému porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu o nepripustení zmeny petitu žaloby a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127   ods. 1   ústavy   okrem   iného   znamená,   že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie,   prípadne   pre   jej   neprípustnosť   (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V predmetnej   veci   sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 25 C 247/2009 vyhláseným na pojednávaní konanom 25. októbra 2012, ktorým nepripustil zmenu petitu žaloby v zmysle jej podania z 5. júna 2012, a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu,   porušil   jej   základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny v spojení   s čl.144   ods. 1   ústavy   a jej   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Sťažovateľka poukazuje na to, že „Okresný súd Košice I nepripustil zmenu žaloby bez toho, aby na takéto rozhodnutie boli zákonom (ust. § 95 ods. 1, 2 O. s. p.) stanovené podmienky, resp. dôvody, ktoré súd uviedol, nie sú predpokladom pre takéto rozhodnutie. Takýmto postupom súd porušil právo sťažovateľa na prístup k súdu a základné právo na súdnu ochranu.“.

Podľa sťažovateľky „ide o zjavne svojvoľný a neodôvodnený záver súdu, ktorý je ústavne neudržateľný“.

Napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   je   rozhodnutím   o nepripustení   zmeny návrhu,   nejde teda   o meritórne   ani o   konečné   rozhodnutie,   dôsledkom   ktorého   by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou ako navrhovateľkou a odporkyňou vedené pod sp. zn. 25 C 247/2009 ďalej pokračuje. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti napadnutého   uznesenia   ako   rozhodnutia   rýdzo   procesnej   povahy,   ktoré   i samotný Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) nepovažuje za natoľko významné, keďže proti nemu z dôvodu urýchlenia konania nepripúšťa opravný prostriedok [§ 202 ods. 3 písm. f) OSP],   ako   aj skutočnosť,   že   povaha   takéhoto   rozhodnutia   nebráni   prerokovaniu   veci a poskytnutiu   riadnej   ochrany   právam   sťažovateľky,   nemôže   byť samo   osebe   dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Okresný   súd   v danom   prípade   neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na zmenu petitu žaloby sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami. Nepripustenie zmeny žalobného návrhu nebráni sťažovateľke domáhať sa svojich práv, keďže súd v prípade nepripustenia takejto   zmeny   pokračuje   v konaní   o pôvodnom   návrhu   (§ 95   ods. 2   OSP),   v ktorom   sa sťažovateľka ako navrhovateľka môže domáhať svojho nároku na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Samotná sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že rozhodnutie o nepripustení zmeny petitu žaloby iba môže, t. j. nemusí mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu zistil, že okresnému súdu bolo 7. februára 2013 doručené dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   11 Co/381/2012 zo 7. decembra   2012   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“),   ktorým   bolo   odvolanie sťažovateľky   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   o nepripustení   zmeny   petitu žaloby odmietnuté pre neprípustnosť.

Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom (po rozhodnutí o jej dovolaní proti uzneseniu krajského súdu), resp. v odvolacom konaní a následne   prípadne   aj   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   možnosť   uplatniť ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   vo   svojej   sťažnosti.   V   právnej   veci sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania a okresný súd v ňom   bude   vykonávať   ďalšie   dokazovanie   na účel   objasnenia   skutkového   stavu   veci. K vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovateľka   bude   môcť   v konaní   pred   okresným   súdom vyjadriť   za tých   istých   podmienok,   ako   druhý   účastník   konania   na   strane   odporcu. Sťažovateľka má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky súdny   poriadok,   teda   aj právo na riadne   opravné prostriedky   v prípade   neúspechu   pred okresným   súdom   a   tiež   právo   využiť   za   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, pokiaľ by vyznelo v jej neprospech.

Sťažovateľke   napokon   nič   nebráni,   aby   v budúcnosti   napadla   sťažnosťou   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   aj   konečné   rozhodnutie,   ktoré   bude   v jej   právnej   veci   vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a až   potom   sa   sťažovateľke   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)   obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky   súd   pre   ľudské   práva   overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí   ísť   o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011). Samotné uznesenie o nepripustení zmeny petitu žaloby, keď prístup sťažovateľky k súdu zostáva   zachovaný,   nemožno   hodnotiť   ako   postup   protiústavný   len   preto,   že sťažovateľkinmu návrhu nebolo okresným súdom vyhovené.

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   že spravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahu k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým častiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecne preskúmal sťažnosť predtým, než o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by   zasiahnuť   do rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   za   danej procesnej   situácie   podaná   predčasne.   Sťažovateľka   totiž   bude   mať,   resp.   má   možnosť uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. Vzhľadom   na   to   sa   ústavný   súd   podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol ako   neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnená   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon   o   súdoch   v   § 64   ods. 1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania   sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý   mal   k dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   preukáže,   že   túto   podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   predseda   okresného   súdu   vyhodnotil sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podanú 5. decembra 2012 právnym zástupcom sťažovateľky ako neprípustnú a odložil ju z dôvodu, že sa týka inej osoby, než ktorá ju podala, pričom sťažovateľka tento záver predsedu okresného súdu nenamietala.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka napadnutého konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho jednoznačne konštatovať.

Ústavný súd ďalej zistil, že samotná sťažovateľka podala 7. januára 2013 ďalšiu sťažnosť   na zbytočné   prieťahy   v napadnutom   konaní   adresovanú   predsedovi   okresného súdu,   avšak   táto   sťažnosť   bola   uplatnená   až   po   podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu (27. decembra 2012).

Za týchto okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľky zo 7. januára 2013 na prieťahy v konaní iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeraný časový priestor na prijatie príslušných opatrení na účel nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou   (IV. ÚS 78/07,   IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zastáva názor, že sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   podaná   predčasne,   a to   v čase,   keď   ešte   nebolo   možné dospieť   k záveru,   že   by   vyčerpanie   právneho   prostriedku,   ktorý   zákon   o súdoch sťažovateľke účinne poskytuje na ochranu jej základných práv a slobôd, bolo bezúspešné a neprinieslo ňou sledovaný cieľ.

Ústavný súd navyše dodáva, že predseda okresného súdu v odpovedi sp. zn. Spr 3/13 z 13. februára 2013 na jemu adresovanú sťažnosť okrem iného uviedol, že zákonnú sudkyňu na procesný postup, ktorý je v rozpore so zákonom, upozornil, prikázal jej „vo veci konať plynulo,   efektívne   a bez   ďalších   prieťahov“ a   vec   bude   sledovať   do   jej   právoplatného skončenia.

Aj vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu   v napadnutom   konaní odmietnuť ako   neprípustnú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom súde).

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   došlo   v dôsledku   opakovaného „porušenia   povinnosti   súdu uloženej zákonom v § 95 ods. 2 O. s. p. rozhodnúť o návrhu žalobcu v 60-dňovej lehote“, ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej pojem   „zbytočné prieťahy“   obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   (obdobne   aj pojem   v   „primeranej   lehote“ obsiahnutý   v čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej   veci.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol (z dôvodu uvedeného v enunciáte svojho   rozhodnutia),   nepovažoval   za   dôvodné   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   v nej obsiahnutými.

Ústavný súd napokon   dodáva, že toto rozhodnutie v časti   namietajúcej porušenie základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013