znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 224/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2012 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. V. a S. V., obaja bytom..., zastúpených JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. J. L., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. V. a S. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e, aby vo veci sp. zn. 6 C 580/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. V. a S. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému po 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť M. V. a S. V. trovy konania v sume 341,81 € (slovom tristoštyridsaťjeden eur a osemdesiatjeden centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2012   doručená   sťažnosť   M.   V.   a S.   V.,   obaja   bytom  ...   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta   JUDr.   Ing.   J.   L.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 580/2000.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a z pripojeného súdneho spisu vyplýva, že sťažovatelia podali 8. novembra 2000 okresnému súdu žalobu proti odporcom Š. Š. (ďalej len „odporca v 1. rade“) a H. Š. (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“, spolu len „odporcovia“), ktorou sa domáhali   zaplatenia   sumy   200   000   Sk   z   titulu   doplatku   kúpnej   ceny   za   predaj nehnuteľnosti.   Konanie   je   vedené   pod   sp.   zn.   6   C   580/2000   a   do   dňa   rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti nebolo právoplatne skončené.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „Dňa 8. 11. 2000 sme podali na Okresný súd v Čadci návrh na zaplatenie sumy 200.000,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 3. 11. 2000 až do zaplatenia voči žalovaným v rade 1./ (Š. Š.) a v rade 2./ (H. Š.).

Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 10. 6. 2003 č. k. 6 C 580/2000 našu žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie a Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 3.   12.   2003,   č.   k.   6   Co   384/2003   napadnutý   I.   stupňový   rozsudok   zrušil   a   vec   vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Čadca   rozsudkom   zo   dňa   20.   4.   2004,   č.   k.   6   C   580/2000   uložil žalovaným v rade 1./ a 2./ zaplatiť nám − žalobcom sumu 175.000,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 3. 11. 2000 až do zaplatenia.

Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 31. 1. 2007, č. k. 8 Co 140/2006 predmetný rozsudok opäť zrušil a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd Čadca rozsudkom zo dňa 14. 6. 2007, č. k. 6 C 580/2000 (v poradí tretí), uložil žalovanej v rade 2./ povinnosť zaplatiť nám - žalobcom sumu 175.000,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 3. 11. 2000 až do zaplatenia.

Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 9. 4. 2008, č. k. 7 Co 221/2007 napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil.

Na základe podnetu žalovanej v rade 2./ napadol rozsudok Okresného súdu v Čadci zo dňa 14. 6. 2007 č. k. 6 C 580/2000 vo výroku o povinnosti žalovanej rade 2./ v spojení s potvrdzujúcim   výrokom   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   9.   4.   2008, č. k. 7 Co 221/2007 mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor SR, pričom Najvyšší súd mimoriadnemu dovolaniu vyhovel a uznesením zo dňa 30. 6. 2011, č. k. 3 M Cdo 13/2009 predmetné rozsudky zrušil.

Predmetné konanie sa vedie na Okresnom súde v Čadci pod č. k. 6 C 580/2000. Od podania návrhu v roku 2000 až do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté a to napriek tomu, že ide o 11 rokov trvajúci spor.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Čadci postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 porušené bolo.

Základné právo S. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Čadci postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 porušené bolo.

Okresnému súdu v Čadci prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

M.   V.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   11.000,-   €   (slovom jedenásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

S.   V.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   11.000,-   €   (slovom jedenásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Čadca   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa advokátskej kancelárii JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., vo výške 476,00 € na účet č.:...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 224/2012-17 z 3. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. Spr. 399/2012 z 21. marca 2012, ktoré bolo ústavnému   súdu   doručené   26.   marca   2012,   bez   podrobnejšej   analýzy   konštatoval,   že „Vo veci boli spôsobené prieťahy v konaní.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v rekcii   na vyjadrenie predsedu   okresného súdu z 21. marca 2012 uviedla, že „... samotný súd konštatoval prieťahy v konaní“.

II.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil tento nasledovný priebeh namietaného konania:

1.   Žaloba   sťažovateľov,   ktorou   sa   domáhali   proti   odporcom   zaplatenia   doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti v sume 200 000 Sk, bola okresnému súdu doručená 15. novembra 2000 a zaevidovaná pod sp. zn. 6 C 580/2000.

2. Okresný súd po vykonaní úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania (doplatenie súdneho poplatku za podaný návrh, vyjadrenie k návrhu, predloženie navrhnutých dôkazov) nariadil 25. marca 2003 termín pojednávania na 10. jún 2003, na ktorom v poradí prvým rozsudkom vo veci rozhodol tak, že žalobu sťažovateľov zamietol.

3.   Proti   rozsudku   z   10.   júna   2003   podali   sťažovatelia   odvolanie;   spis   bol na rozhodnutie o odvolaní doručený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 19. septembra 2003.

4. Krajský súd o odvolaní rozhodol 3. decembra 2003 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie;   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 15. marca 2004.

5.   Dňa   16.   marca   2004   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   20.   apríl   2004, na ktorom   v   poradí   druhým   rozsudkom   vo   veci   rozhodol   tak,   že   zaviazal   odporcov na zaplatenie sumy 175 000 Sk; rozsudok bol účastníkom konania doručený 1. júla 2004, resp. 2. júla 2004.

6. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal 23. júla 2004 odporca v 1. rade odvolanie a zároveň požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov; sťažovatelia sa k odvolaniu vyjadrili podaním doručeným okresnému súdu 16. septembra 2004.

7. Po zistení majetkových pomerov odporcu v 1. rade mu okresný súd uznesením z 28.   októbra   2004   priznal   čiastočne   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   odvolanie   odporca   v   1.   rade,   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol 31. decembra 2004 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

8. Spis na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku z 20. apríla 2004 bol krajskému súdu doručený 22. marca 2005. Krajský súd spis vrátil okresnému súdu na účely odstránenia nedostatkov; okresný súd ho krajskému súdu opätovne predložil 9. marca 2006.

9. Krajský súd uznesením z 31. januára 2007 aj v poradí druhý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol vrátený okresnému súdu 26. apríla 2007.

9. Okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. jún 2007, ktoré bolo na žiadosť odporkyne v 2. rade odročené na 12. jún 2007 a následne 14. jún 2007.

10. Na pojednávaní konanom 14. júna 2007 okresný súd opätovne o veci rozhodol rozsudkom tak, že uložil odporkyni v 2. rade uhradiť sťažovateľom 175 000 Sk s 17,6 % úrokom   z   omeškania   a   vo   vzťahu   k   odporcovi   v   1.   rade   žalobu   zamietol;   účastníkom konania bol rozsudok doručený 17. júla 2007. Proti rozsudku podali odvolanie sťažovatelia a odporkyňa v 2. rade. Krajský súd v poradí tretí rozsudok okresného súdu na pojednávaní konanom 9. apríla 2008 potvrdil.

11.   Na   podnet   odporkyne   v   2.   rade   podal   14.   júla   2009   generálny   prokurátor Slovenskej   republiky   mimoriadne   dovolanie   proti   výroku   rozsudku   okresného   súdu o uložení povinnosti odporkyni v 2. rade zaplatiť sťažovateľom predmetnú sumu v spojení s potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu.

12. O mimoriadnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   3   M   Cdo   13/2009   z   30.   júna   2011,   ktorým   zrušil dovolaním   napadnutý   potvrdzujúci   výrok   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   dovolaním napadnutý   výrok   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bola   odporkyni   v   2.   rade   uložená povinnosť   zaplatiť sťažovateľom   sumu   175   000   Sk   s   úrokom   z omeškania.   V   rozsahu zrušenia najvyšší súd vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

13. Dňa 31. októbra 2011 doručili sťažovatelia okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia týkajúceho sa trov konania; o tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením   zo   7.   decembra   2011   tak,   že   predbežné   opatrenie   nariadil.   Proti   nariadeniu predbežného opatrenia podala odporkyňa v 2. rade odvolanie.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38 ods. listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovatelia   namietajú   zbytočné   prieťahy,   je rozhodovanie o ich žalobe, ktorou sa domáhajú proti odporcom zaplatenia sumy 200 000 Sk z titulu doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti. Ústavný súd z obsahu spisu ani z vyjadrení   sťažovateľov   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné kvalifikovať namietané konanie ako právne či skutkovo zložité.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho konania.   Zo   spisu   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   zúčastňovali   pojednávaní   nariadených okresným súdom, na výzvy súdu reagovali v súdom určených lehotách prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu. Sťažovatelia sa prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v   konaní   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   domáhali   urýchlenia   priebehu namietaného   konania.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   neexistuje   žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v namietanom konaní. V tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (m.   m.   II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   postup   okresného   súdu   bol   poznamenaný predovšetkým   neefektívnou   a   nesústredenou   činnosťou.   Okresný   súd   vo   veci   trikrát rozhodol,   pričom   v   jeho   poradí   prvý   rozsudok   z   10.   júna   2003   krajský   súd   zrušil predovšetkým z dôvodu, že „sa riadne nezaoberal návrhom a tvrdením navrhovateľov 1/ a 2/.   Neskúmal   návrh   navrhovateľov   1/   a   2/   v   podstate,   keď   neskúmal,   že   sa   jedná o neoprávnené obohatenie...“. V poradí druhý rozsudok okresného súdu z 20. apríla 2004 krajský súd opätovne zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. V poradí tretí rozsudok   okresného   súdu   zo   14.   júna   2007   vychádzal   zo   záväzného   právneho   názoru odvolacieho súdu vysloveného v jeho predošlom zrušujúcom uznesení, preto ho krajský súd potvrdil.   Tento   rozsudok   vo   výroku   o   uložení   povinnosti   odporkyni   v   2.   rade   zaplatiť sťažovateľom sumu 175 000 Sk s úrokom z omeškania v spojení s potvrdzujúcim rozsudku odvolacieho súdu bol ale na základe mimoriadneho dovolania uznesením najvyššieho súdu z 30. júna 2011 v dovolaním napadnutej časti zrušený a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Za   týchto   okolností   nie   je   vec   sťažovateľov   ani po 12 rokoch od začatia konania právoplatne skončená, čo je už samo osebe z ústavného hľadiska   neakceptovateľné.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   aj   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení akceptoval, že v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   predovšetkým   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou   okresného   súdu   došlo   v   namietanom   konaní   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase   rozhodovania   o   sťažnosti   nebolo   namietané konanie   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   prikázal okresnému súdu konať v ďalšom období bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume každému   po   11   000   €,   čo   odôvodnili   takto: „Právna   neistota,   v   ktorej   sa   dlhodobo nachádzame,   nám   spôsobuje   nielen   materiálnu,   ale   aj   nemateriálnu   ujmu.   Neustále dochádza   k   nášmu   finančnému   poškodzovaniu   z   dôvodu   neustáleho   platenia   súdnych poplatkov,   trov   právneho   zastupovania   ako   aj   exekučných   trov,   pričom   bezdôvodné obohatenie vo výške 175.000,- Sk, ktoré je predmetom sporu, nám do dnešného dňa nikto nevrátil.

Vzhľadom k tomu, že predmet sporu je pre nás − sťažovateľov vzhľadom na našu sociálnu a rodinnú situáciu a vzhľadom na zdravotný stav veľmi podstatný, žiadame priznať nám podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia našich práv primerané finančné zadosťučinenie...“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc na jednej strane predovšetkým doterajšiu dĺžku namietaného konania, intenzitu neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu a správanie sťažovateľov ako účastníkov konania a na druhej strane predmet sporu (žaloba o zaplatenie sumy 200 000 Sk s príslušenstvom)   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   v   sume   po   4 000   €   každému   zo   sťažovateľov   primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 pre dvoch sťažovateľov patrí odmena v sume 127,16 € (aplikáciou § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky), ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (2 x 7,63 €), čo spolu predstavuje sumu 142,42 € za jeden úkon právnej služby (porovnaj I. ÚS 417/2010, II. ÚS 25/2011, III. ÚS 354/2010, IV. ÚS 475/2010). Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2 x 142,42 €, t. j. v sume 284,84 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľov   je platcom   DPH),   t.   j. o 56,97   €.   Ústavný   súd tak priznal trovy   konania v celkovej sume 341,81 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012